Portrét starého otca
V románe Najkrajšie je, keď sa stmieva autorka vykresľuje vrúcny portrét svojho starkého z otcovej strany, ktorý postupne odchádza; zabúda, nevládze a napokon umiera. O to silnejšie sa mu však z pamäti vyplavujú košaté a pestrofarebné príbehy z detstva v mnohogeneračnej rodine a z obdobia druhej svetovej vojny. Dej, podobne ako aj životy oboch hlavných hrdinov, sa odohráva v malebnom prímorskom meste na juhu Nórska, v Kristiansande.
Spolu s vnučkou, ktorá sprevádza svojho starého otca ulicami mesta, sa vnárame do čoraz hlbších zákutí života starkého, ktorého prezývali Beden. Veľa snov v ňom zostalo nenaplnených. Vždy miloval umenie a najmä poéziu, ale pracovný život strávil na pošte – v práci, ktorú z duše nenávidel. Každý ho poznal ako žoviálneho spievajúceho poštára, no bola to len chabá náplasť na v tom čase nerealizovateľný sen stať sa maliarom. Ako každý správny umelec býval aj dosť zahľadený do seba, tvrdohlavý, čo sa nestretlo s pochopením. Našťastie si už ako mladý našiel ženu svojich snov, svoju jedinú a najväčšiu lásku. Život s ňou mu konečne poskytol priestor na tvorbu a sebarealizáciu.
Román je zároveň malebnou kronikou mesta Kristiansand. Vnučka v príbehu zohráva kľúčovú rolu, keďže svojou prítomnosťou a časom, ktorý starkému venuje, mu zároveň s úctou a jemnocitom pomáha ohliadnuť sa za životom.