Básnik s túlavým srdcom Rubén Darío v slovenčine kritika
(Rubén Darío: Spevy života a nádeje, zost. a prel. Ján Zambor. Bratislava: Perfekt, 2023)
Európske literatúry na prelome 19. a 20. storočia sa vyznačovali odklonom od naturalizmu a hľadaním nových, dosiaľ neprebádaných ciest. Literárne texty korešpondovali s výkonmi v iných oblastiach umenia – výtvarnej a hudobnej. Tieto tendencie boli typické vo všetkých národných literatúrach, ktoré sa navzájom inšpirovali a obohacovali. Centrom týchto úsilí sa stal Paríž, kde sa zhromažďovali umelci a umelkyne z mnohých krajín. Ich iniciatívy vyžarovali za hranice Francúzska a prenikli aj do kozmopolitného Buenos Aires. Argentínska literatúra bohato recipovala najnovšie literárne tendencie a v Amerike sa považovala za najvyspelejšiu. Buenos Aires priťahovalo mladých umelcov z Ameriky i z Európy. V roku 1893 sem pricestoval aj mladý nikaragujský básnik Rubén Darío (1867 – 1916). Ešte v rodnej Nikarague vydal niekoľko básnických zbierok, ale až zbierkou poviedok a básní Blankyt (Azul) dosiahol skutočný úspech. Vyšla v roku 1888 a predznamenávala zásadné zmeny v poézii písanej po španielsky. Ich význam literárni kritici prirovnávajú k prínosu Garcilasa de la Vega (1501? – 1536), keď v poézii písanej po španielsky udomácnil taliansky jedenásťslabičný verš, a tým pripravil pôdu pre nebývalý…