Zdravica Michaele Jurovskej poklona

Michaela Jurovská, slovenská prekladateľka, literárna a divadelná kritička, publicistka a esejistka, oslávila nedávno významné životné jubileum, ku ktorému jej srdečne blahoželáme s trochu egoistickým prianím, aby nám aj naďalej poskytovala príležitosť čítať ďalšie vynikajúce preklady z francúzskej či talianskej literatúry.

Francúzsky teoretik a historik prekladu Antoine Berman vnímal prácu na preklade ako činnosť literárneho kritika na všetkých úrovniach textu, ako akt literárnej kritiky. Domnieval sa, že kritika a preklad sú štrukturálne príbuzné, a tak prekladateľ musí konať ako kritik.
Marcel Proust preložil na žiadosť svojej matky dve diela anglického spisovateľa a kritika umenia Johna Ruskina: Biblia z Amiens a Sezam a ľalie. Marius Conceatu v obsiahlej štúdii o Proustovi prekladateľovi (2010) pripomína, že Ruskin inšpiroval Prousta tým, že chcel Turnerove obrazy interpretovať pomocou slov, a tak ich zachovať pre budúce generácie. Prousta doviedla táto úvaha k tomu, že preklad má dať život jazyku/reči, odhliadnuc od chvíle a miesta jeho okamžitej materializácie. Pokladal tiež za nevyhnutné písať predslovy, komentáre a poznámky, ktoré boli často rozsiahlejšie ako pôvodný text a ich cieľom bolo udržiavať pospolu myšlienku a pamäť. Týmto napätím medzi textom a jeho komentárom sa zrodila idea napísať krátke kritické eseje, ktoré vyšli po Proustovej smrti pod názvom Contre Sainte-Beuve, a vzápätí aj koncept Hľadania strateného času. Nemusíme stratený čas nájsť, lebo hľadáme pravdu – a každé hľadanie pravdy, ako aj každá snaha niečo sa naučiť, preklad nevynímajúc, je vykreslením omylov. Kritické čítanie Ruskina priviedlo teda Marcela Prousta k uvažovaniu nad vlastným estetickým konceptom. Viedlo ho od prekladu iných k prekladu seba samého. Proust si autorský štýl predstavoval ako skripturálne gesto, ako záznam vnútorného hlasu. Literárna kritika je podľa neho subjektívna, literárne identifikovaná vízia subjektívnej a literárne identifikovateľnej vízie autora. Preklad bol preňho literárnou kritikou „v akcii“.

Nie náhodou som spomenula tieto dve dôležité postavy francúzskej literatúry a kultúry. Prekladateľská osobnosť Michaely Jurovskej totiž nastolené kritériá prekladania, prekladu a prekladateľa zosobňuje. Poznáme ju ako vzdelanú, hĺbavú a neodškriepiteľne poučenú prekladateľku, ktorej pohľad sa nezastaví iba na prekladanom texte, ale vníma celok – vie, akú rastlinu presádza, do akej pôdy ju vkladá, a čo rastlina potrebuje, aby rozkvitla v plnej kráse. A k tomu má aj potrebný talent a dobré pero. Oživotvorila, do krásy rozvinula dnes už nespočetné množstvo literárnych diel.
Nechcem tu pripomínať čas minulý, ale žiada sa hoci len v krátkosti priblížiť bohatý a pestrý profesionálny život Michaely Jurovskej, ktorého jadrom a podstatou po celý čas bola a je prekladateľská a literárnokritická aktivita. Michaela Jurovská debutovala v roku 1965 ako redaktorka v denníku Smena. Potom pôsobila v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAV, v Revue svetovej literatúry, na Katedre romanistiky FiF UK, v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Po roku 1989 pôsobila v Paríži ako kultúrna radkyňa najprv na Veľvyslanectve ČSFR, potom na Veľvyslanectve SR. Napriek tomu, že minulý režim jej neumožnil plnú vedeckú ani pedagogickú realizáciu, jej vplyv na slovenské prekladateľstvo, literárne a literárnokritické prostredie sa rokmi stal nezanedbateľným. Hlboké znalosti francúzskej, talianskej, ale aj svetovej literatúry a v neposlednom rade i slovenskej literatúry sa spájali v jej prekladateľskej práci a s neomylným inštinktom a poznaním ju viedli k výberu tých najlepších a dodnes uznávaných literárnych veličín. Takmer bez výnimky dala zaznieť novým hlasom literárnej Európy. Z francúzskej spisby spomeňme len preklady M. Butora, G. Pereca, Le Clézia, M. Durasovej, J. Gracqa či naposledy B. Viana alebo nové postavy francúzskeho divadla, ako Bernard-Marie Koltès. Z talianskej literatúry preložila L. Malerbu, D. Buzattiho, I. Calvina. Mimoriadne cenné sú jej komentované preklady – naposledy Vianova Červená tráva (2019) v bilingválnom vydaní či ešte predtým rekonštrukcia prekladu divadelnej hry Paula Claudela Saténová črievica (2007), ktorou pomohla na svet nevydanému prekladu Karola Strmeňa: upravila ho, doplnila chýbajúce časti a napísala k nemu komentár. Jej editorská práca rezonovala aj v rámci ďalších významných vydavateľských počinov Divadelného ústavu, ako je edícia Svetová dráma – antológie. V nej pripravila na vydanie okrem divadelných hier Paula Claudela aj sedem hier Marguerite Durasovej (2003) a jej eseje o divadle. Spomenula som iba niektoré mená, nie je možné vymenovať všetkých autorov, ktorých Michaela Jurovská preložila. Bol by to veľmi dlhý výpočet.¹ Zriedka sa pritom stalo, že by prekladateľka nevypravila „svojich“ autorov do slovenského sveta bez fundovaného úvodu či doslovu, bez paralelných esejí či štúdií uverejňovaných v literárnych časopisoch alebo v prekladových knižných výberoch. Sú významným príspevkom nielen k recepcii francúzskej a talianskej literatúry na Slovensku, ale aj k slovenskej literatúre tu i za hranicami.

1) Viac sa možno dočítať v Slovníku slovenských prekladateľov umeleckej literatúry (2015) v hesle, ktoré napísala Jana Truhlářová.

Pôsobenie Michaely Jurovskej v slovenskej kultúre a jej význam pre francúzsku a taliansku kultúru, samozrejme, neušiel pozornosti ani v zahraničí: je ich ambasádorkou na Slovensku, mimoriadne dôležitou spojnicou medzi európskymi kultúrami, za čo získala aj ocenenia ako Rytierka Rádu umenia a literatúry, vyznamenanie, ktoré jej udelil francúzsky minister kultúry v roku 1992, titul Rytierka Rádu hviezdy talianskej spolupatričnosti, ktorý jej udelili v Taliansku v roku 2004, kde v roku 2012 ešte získala taliansku literárnu Cenu Elsy Morante. Michaela Jurovská sa počas celej svojej profesionálnej kariéry zasadzovala o zviditeľnenie profesie umeleckých prekladateľov a prekladateliek a angažovala sa v medzinárodných aj domácich profesijných organizáciách. V roku 2003 jej udelil vtedajší minister kultúry Rudolf Chmel Cenu ministra kultúry SR za rok 2002 a v roku 2016 získala Cenu Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov za mimoriadny prínos v oblasti divadla. Je mnohonásobnou laureátkou Ceny Jána Hollého za umelecký preklad, nositeľkou mnohých prémií Literárneho fondu a vydavateľských cien. Dôležité je však predovšetkým to, že Michaela Jurovská je nositeľkou kritického hlasu, ktorý sa nemôže a nechce stotožniť s nekultúrnosťou a amaterizmom a ktorý upozorňoval a upozorňuje na nebezpečenstvo straty pamäti a dôležitosť kultúry a  na nezastupiteľné miesto umeleckého prekladu v nej.

Parížsku čítanku by som si dovolila venovať Michaele Jurovskej na znak toho, aká dôležitá je brázda, ktorú človek za sebou zanechá, a kontinuita, bez ktorej niet kultúry a kultúrnosti. Bola som študentkou Michaely Jurovskej a prvé preklady z francúzskej literatúry som uverejnila s jej podporou a povzbudením. Teraz sa pokúšam o to isté ja so svojimi študentkami na seminároch umeleckého prekladu i mimo nich.

Želáme Michaele Jurovskej mnoho tvorivých síl, neúnavnosť a trpezlivosť pri premáhaní plevelu v záhrade umeleckého prekladu a literatúry, ale nielen tam. Zostávame s uistením, že v žiadnom prípade nejde o stratený čas.

Katarína Bednárová

Katarína Bednárová

Foto: Archív autorky

Katarína Bednárová

(1954) pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry a prekladu, vedie semináre umeleckého prekladu z francúzskej literatúry. Francúzsku literatúru prekladá od roku 1977 časopisecky a knižne. V slovenských vydavateľstvách jej vyšli napr. preklady A. Delbéeovej (Osud jednej ženy, 1988), B. Viana (Jeseň v Pekingu, 1990, 2005; Dušpastier z plavárne, 2002), A. Chedidovej (Géricault, 1994), A. Ernaux (Miesto medzi ľuďmi, Žena, 1994), M. Tourniera (Kráľ tmy, 1997), S. Becketta (Prvá láska, 2001; Malone umiera, 2004), I. Kadarého (Spiritus, 2002), L.-F. Célina (Cesta do hlbín noci, 2009) a i. Prácu s mladými talentovanými adeptkami umeleckého prekladu zúročila vo výberoch a v asistovaných prekladoch z francúzskej literatúry publikovaných v Revue svetovej literatúry: v roku 2015 vyšiel študentský preklad divadelnej hry R. Topora Zima pod stolom (č. 1); v roku 2009 zostavila francúzske číslo (3/2009) aj so študentskými prekladmi (P. Michon, R. Détambel, M. Deguy, C. Esteban, D. Daeninckx a i.) a v roku 2018 jej študentky preložili v ďalšom francúzskom čísle (3/2018) texty autorov ako H. Lanscotte, E. Pagano, V. Khoury-Ghata, Ph. Claudel, A. Maalouf, R. Ducharme.