Zdravica Michaele Jurovskej poklona

Michaela Jurovská, slovenská prekladateľka, literárna a divadelná kritička, publicistka a esejistka, oslávila nedávno významné životné jubileum, ku ktorému jej srdečne blahoželáme s trochu egoistickým prianím, aby nám aj naďalej poskytovala príležitosť čítať ďalšie vynikajúce preklady z francúzskej či talianskej literatúry.

Francúzsky teoretik a historik prekladu Antoine Berman vnímal prácu na preklade ako činnosť literárneho kritika na všetkých úrovniach textu, ako akt literárnej kritiky. Domnieval sa, že kritika a preklad sú štrukturálne príbuzné, a tak prekladateľ musí konať ako kritik.
Marcel Proust preložil na žiadosť svojej matky dve diela anglického spisovateľa a kritika umenia Johna Ruskina: Biblia z Amiens Sezam a ľalie. Marius Conceatu v obsiahlej štúdii o Proustovi prekladateľovi (2010) pripomína, že Ruskin inšpiroval Prousta tým, že chcel Turnerove obrazy interpretovať pomocou slov, a tak ich zachovať pre budúce generácie. Prousta doviedla táto úvaha k tomu, že preklad má dať život jazyku/reči, odhliadnuc od chvíle a miesta jeho okamžitej materializácie. Pokladal tiež za nevyhnutné písať predslovy, komentáre a poznámky, ktoré boli často rozsiahlejšie ako pôvodný text a ich cieľom bolo udržiavať pospolu myšlienku a pamäť. Týmto napätím medzi textom a jeho komentárom sa zrodila idea napísať krátke kritické eseje, ktoré vyšli po Proustovej smrti pod názvom Contre Sainte-Beuve, a vzápätí aj koncept Hľadania strateného času. Nemusíme stratený čas nájsť, lebo hľadáme pravdu – a každé hľadanie pravdy, ako aj každá snaha niečo sa naučiť, preklad nevynímajúc, je vykreslením omylov. Kritické čítanie Ruskina priviedlo teda Marcela Prousta k uvažovaniu nad vlastným estetickým konceptom. Viedlo ho od prekladu iných k prekladu seba samého. Proust si autorský štýl predstavoval ako skripturálne gesto, ako záznam vnútorného hlasu. Literárna kritika je podľa neho subjektívna, literárne identifikovaná vízia subjektívnej a literárne identifikovateľnej vízie autora. Preklad bol preňho literárnou kritikou „v akcii“.

Nie náhodou som spomenula tieto dve dôležité postavy francúzskej literatúry a kultúry. Prekladateľská osobnosť Michaely Jurovskej totiž nastolené kritériá prekladania, prekladu a prekladateľa zosobňuje. Poznáme ju ako vzdelanú, hĺbavú a neodškriepiteľne poučenú prekladateľku, ktorej pohľad sa nezastaví iba na prekladanom texte, ale vníma celok – vie, akú rastlinu presádza, do akej pôdy ju vkladá, a čo rastlina potrebuje, aby rozkvitla v plnej kráse. A k tomu má aj potrebný talent a dobré pero. Oživotvorila, do krásy rozvinula dnes už nespočetné množstvo literárnych diel.
Nechcem tu pripomínať čas minulý, ale žiada sa hoci len v krátkosti priblížiť bohatý a pestrý profesionálny život Michaely Jurovskej, ktorého jadrom a podstatou po celý čas bola a je prekladateľská a literárnokritická aktivita. Michaela Jurovská debutovala v roku 1965 ako redaktorka v denníku Smena. Potom pôsobila v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAV, v Revue svetovej literatúry, na Katedre romanistiky FiF UK, v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Po roku 1989 pôsobila v Paríži ako kultúrna radkyňa najprv na Veľvyslanectve ČSFR, potom na Veľvyslanectve SR. Napriek tomu, že minulý režim jej neumožnil plnú vedeckú ani pedagogickú realizáciu, jej vplyv na slovenské prekladateľstvo, literárne a literárnokritické prostredie sa rokmi stal nezanedbateľným. Hlboké znalosti francúzskej, talianskej, ale aj svetovej literatúry a v neposlednom rade i slovenskej literatúry sa spájali v jej prekladateľskej práci a s neomylným inštinktom a poznaním ju viedli k výberu tých najlepších a dodnes uznávaných literárnych veličín. Takmer bez výnimky dala zaznieť novým hlasom literárnej Európy. Z francúzskej spisby spomeňme len preklady M. Butora, G. Pereca, Le Clézia, M. Durasovej, J. Gracqa či naposledy B. Viana alebo nové postavy francúzskeho divadla, ako Bernard-Marie Koltès. Z talianskej literatúry preložila L. Malerbu, D. Buzattiho, I. Calvina. Mimoriadne cenné sú jej komentované preklady – naposledy Vianova Červená tráva (2019) v bilingválnom vydaní či ešte predtým rekonštrukcia prekladu divadelnej hry Paula Claudela Saténová črievica (2007), ktorou pomohla na svet nevydanému prekladu Karola Strmeňa: upravila ho, doplnila chýbajúce časti a napísala k nemu komentár. Jej editorská práca rezonovala aj v rámci ďalších významných vydavateľských počinov Divadelného ústavu, ako je edícia Svetová dráma – antológie. V nej pripravila na vydanie okrem divadelných hier Paula Claudela aj sedem hier Marguerite Durasovej (2003) a jej eseje o divadle. Spomenula som iba niektoré mená, nie je možné vymenovať všetkých autorov, ktorých Michaela Jurovská preložila. Bol by to veľmi dlhý výpočet.1 Zriedka sa pritom stalo, že by prekladateľka nevypravila „svojich“ autorov do slovenského sveta bez fundovaného úvodu či doslovu, bez paralelných esejí či štúdií uverejňovaných v literárnych časopisoch alebo v prekladových knižných výberoch. Sú významným príspevkom nielen k recepcii francúzskej a talianskej literatúry na Slovensku, ale aj k slovenskej literatúre tu i za hranicami.

1) Viac sa možno dočítať v Slovníku slovenských prekladateľov umeleckej literatúry (2015) v hesle, ktoré napísala Jana Truhlářová.

Pôsobenie Michaely Jurovskej v slovenskej kultúre a jej význam pre francúzsku a taliansku kultúru, samozrejme, neušiel pozornosti ani v zahraničí: je ich ambasádorkou na Slovensku, mimoriadne dôležitou spojnicou medzi európskymi kultúrami, za čo získala aj ocenenia ako Rytierka Rádu umenia a literatúry, vyznamenanie, ktoré jej udelil francúzsky minister kultúry v roku 1992, titul Rytierka Rádu hviezdy talianskej spolupatričnosti, ktorý jej udelili v Taliansku v roku 2004, kde v roku 2012 ešte získala taliansku literárnu Cenu Elsy Morante. Michaela Jurovská sa počas celej svojej profesionálnej kariéry zasadzovala o zviditeľnenie profesie umeleckých prekladateľov a prekladateliek a angažovala sa v medzinárodných aj domácich profesijných organizáciách. V roku 2003 jej udelil vtedajší minister kultúry Rudolf Chmel Cenu ministra kultúry SR za rok 2002 a v roku 2016 získala Cenu Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov za mimoriadny prínos v oblasti divadla. Je mnohonásobnou laureátkou Ceny Jána Hollého za umelecký preklad, nositeľkou mnohých prémií Literárneho fondu a vydavateľských cien. Dôležité je však predovšetkým to, že Michaela Jurovská je nositeľkou kritického hlasu, ktorý sa nemôže a nechce stotožniť s nekultúrnosťou a amaterizmom a ktorý upozorňoval a upozorňuje na nebezpečenstvo straty pamäti a dôležitosť kultúry a  na nezastupiteľné miesto umeleckého prekladu v nej.

Parížsku čítanku by som si dovolila venovať Michaele Jurovskej na znak toho, aká dôležitá je brázda, ktorú človek za sebou zanechá, a kontinuita, bez ktorej niet kultúry a kultúrnosti. Bola som študentkou Michaely Jurovskej a prvé preklady z francúzskej literatúry som uverejnila s jej podporou a povzbudením. Teraz sa pokúšam o to isté ja so svojimi študentkami na seminároch umeleckého prekladu i mimo nich.

Želáme Michaele Jurovskej mnoho tvorivých síl, neúnavnosť a trpezlivosť pri premáhaní plevelu v záhrade umeleckého prekladu a literatúry, ale nielen tam. Zostávame s uistením, že v žiadnom prípade nejde o stratený čas.

Katarína Bednárová

Katarína Bednárová

Katarína BednárováFoto: Archív autorky

Katarína Bednárová

(1954) pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry a prekladu, vedie semináre umeleckého prekladu z francúzskej literatúry. Francúzsku literatúru prekladá od roku 1977 časopisecky a knižne. V slovenských vydavateľstvách jej vyšli napr. preklady A. Delbéeovej (Osud jednej ženy, 1988), B. Viana (Jeseň v Pekingu, 1990, 2005; Dušpastier z plavárne, 2002), A. Chedidovej (Géricault, 1994), A. Ernaux (Miesto medzi ľuďmi, Žena, 1994), M. Tourniera (Kráľ tmy, 1997), S. Becketta (Prvá láska, 2001; Malone umiera, 2004), I. Kadarého (Spiritus, 2002), L.-F. Célina (Cesta do hlbín noci, 2009) a i. Prácu s mladými talentovanými adeptkami umeleckého prekladu zúročila vo výberoch a v asistovaných prekladoch z francúzskej literatúry publikovaných v Revue svetovej literatúry: v roku 2015 vyšiel študentský preklad divadelnej hry R. Topora Zima pod stolom (č. 1); v roku 2009 zostavila francúzske číslo (3/2009) aj so študentskými prekladmi (P. Michon, R. Détambel, M. Deguy, C. Esteban, D. Daeninckx a i.) a v roku 2018 jej študentky preložili v ďalšom francúzskom čísle (3/2018) texty autorov ako H. Lanscotte, E. Pagano, V. Khoury-Ghata, Ph. Claudel, A. Maalouf, R. Ducharme.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!