Mekka umeleckých prekladateľov a žriedlo historického poznania

Ak sa svetaznalý a rozhľadený turista mieni vydať za hodnotnými, nielen prírodnými, ale najmä historicko-umeleckými zážitkami do krajiny galského kohúta, jednou z najvhodnejších destinácií bude určite juh Francúzska. Nie však takmer celoročne priam masovo okupované Azúrové pobrežie, ináč známe ako Francúzska riviéra (v hlavnej letnej sezóne možno hovoriť až o „sardinkovitom“ preľudnení), ale územie na západ od nej, teda Provensalsko, región zhruba medzi Marseille a Nîmes. Jedným z jeho skvostov je nesporne Arles, starobylé, približne päťdesiattisícové mesto na brehoch rieky Rhôny, prekypujúce historickými pamiatkami najmä z obdobia Rímskej ríše (napr. Antické divadlo bolo postavené koncom 1. storočia pred naším letopočtom za vlády cisára Augusta) a pýšiace sa dodnes fungujúcim rímskym amfiteátrom z 1. storočia nášho letopočtu, kde sa ešte aj v súčasnosti konajú býčie zápasy, hoci v obmedzenej, menej krutej, „poľudštenej“ podobe.

A v samom centre mesta už tri a pol desaťročia sídli Medzinárodné centrum pre umelecký preklad, ktoré ponúka štipendijné pobyty umeleckým prekladateľom z celého sveta bez ohľadu na ich rasu, vierovyznanie a jazyk, z ktorého alebo do ktorého prekladajú. Prím hrá, celkom prirodzene a logicky, francúzština, ale nie je vylúčené požiadať o štipendium ani na preklad povedzme z angličtiny do slovenčiny – aj keď takéto prípady sú, pochopiteľne, dosť ojedinelé.

Le Collège International des Traducteurs Littéraires (CITL), ako znie francúzsky názov centra, je súčasťou organizácie s názvom ATLAS – Association pour la promotion de la traduction littéraire (Asociácia na podporu umeleckého prekladu) so sídlom v Paríži. ATLAS existuje už vyše tridsať rokov a „na diaľku“ spravuje prekladateľské centrum v Arles, ktoré je takpovediac jeho predĺženou rukou. CITL má však aj vlastného riaditeľa a šesťčlenný personál.

Centrum zaberá jedno kompletné krídlo štvoruholníkového Espace van Gogh, bývalej nemocnice z 19. storočia, kde sa kedysi liečil tento preslávený maliar, ktorý je s mestom Arles priam bytostne spojený, keďže tu strávil azda najplodnejšie tvorivé roky na sklonku života. Na jednom zo svojich známych obrazov aj zvečnil tento objekt spolu s nádhernou vnútornou záhradou či rozľahlým patiom, kde hýria farbami vzorne udržiavané a niekoľkokrát do roka presádzané kvetinové záhony.

Foto: Archív autora

V desiatich mezanínových izbách tu po celý rok nachádzajú prechodný domov prekladateľky a prekladatelia pracujúci na transpozícii literárnych či dramatických diel väčšinou (ale nie nevyhnutne) z francúzštiny do svojho materinského jazyka. V septembri tu strávim necelé štyri týždne aj ja nad prekladom pozoruhodného románu súčasnej francúzskej autorky Claude Pujade-Renaudovej V tieni svetla o živote a diele svätého Augustína. Spoločnosť mi robí naozaj rôznorodá skupina najmä prekladateliek predovšetkým z Európy, ale tentoraz mám tú česť a potešenie spoznať aj kultivovanú, elegantnú staršiu dámu Dorothée z Fortalezy v Brazílii, štebotavú Cristinu z ekvádorského Quita, priam „staroperzsky“ pôvabnú Banafsheh z Teheránu či osobitú Fatimu z Istanbulu. Život v centre v značnej miere pripomína spolužitie v komúne, keďže druhé poschodie tvorí okrem izbovej časti aj rozľahlá miestnosť nazývaná „salón“ s východom na zväčša preslnenú terasu. Salón, kde sa nachádza televízor, spoločenské hry aj menšia príručná knižnica, slúži nielen na spoločenské vyžitie, ale aj na individuálnu či spoločnú prípravu stravy, keďže jedálenská časť salónu je vybavená kompletným kuchynským zariadením.

V rámci pobytu v centre sa teda celkom prirodzene nadväzujú krátkodobé i trvalejšie priateľské vzťahy, vymieňajú sa pracovné skúsenosti a komentujú aktuálne spoločensko-politické problémy. Počas môjho pobytu rezonovali medzi prekladateľmi najmä dve významné, ale neveselé udalosti, ktoré boli v septembri stredobodom záujmu svetových médií: prezidentské voľby v Brazílii a napätá situácia v Iráne po smrti mladej Kurdky Mahsy Amínovej. Najnovší vývoj situácie v oboch krajinách dennodenne podrobne sledovali a intenzívne prežívali najmä Brazílčanka Dorothée a Iránka Banafsheh (v preklade Fialka), ktorú hlboko zasiahli správy o zatknutí jej blízkych príbuzných i priateľov.

Aby sme napokon nezabudli na hlavný dôvod pobytu v centre, treba uviesť, že pracovné podmienky pre prekladateľov sú optimálne, ak už nie ideálne. Na prvom poschodí centra je knižnica obsahujúca niekoľko tisíc knižných titulov vrátane slovníkov všetkého druhu vo všetkých jazykoch Európskej únie, ako aj vo viacerých ázijských jazykoch. Táto rozľahlá sála zaberá jedno celé krídlo komplexu a je vybavená desiatimi výkonnými počítačmi, tlačiarňou a skenerom, umiestnenými na priestranných pracovných stoloch, ktoré slúžia prekladateľom a prekladateľkám. Tí, ktorí majú vlastné notebooky a uprednostňujú prácu v intímnejšom prostredí, môžu využiť vlastnú izbu s pracovným stolom. Celá budova má, prirodzene, bezplatné wi-fi pripojenie na internet.

Foto: Archív autora

Toto malebné provensalské mesto však ani zďaleka nie je príťažlivé len pre prekladateľov umeleckej literatúry. Ak sa vám pošťastí zavítať do Arles tak ako mne, v prvej polovici septembra, počas druhého víkendu v tomto mesiaci zažijete chtiac-nechtiac niečo vskutku výnimočné. A to každoročný festival s názvom Féria du riz (Sviatok ryže), ktorý je podľa svojho názvu najmä oslavou ryže, teda jej najnovšej úrody v Camargue, močaristej oblasti charakteristickej bielymi koňmi a nevídaným množstvom plameniakov, nachádzajúcej sa medzi Arles a Stredozemným morom. Keďže história a kultúra tohto regiónu sú veľmi úzko späté so Španielskom, mnohé zvyky a obyčaje z tejto krajiny sú v Provensalsku dodnes hlboko zakorenené a počas Sviatku ryže výrazne vystupujú do popredia. Jedným z nich sú spomínané býčie zápasy v miestnej historickej aréne, ktoré v posledných rokoch už nie sú hlavnou atrakciou festivalu a sústreďujú sa najmä na prezentáciu a propagáciu mladých talentovaných toreadorov. Atmosféra a sprievodné podujatia majú však nádych viac hispánsky než galský – jedna tohtoročná korida sa uskutočnila dokonca v „goyovskom“ štýle –, o čom svedčia aj typické andalúzske „bodegy“ hýriace svetelnými efektmi, otvorené a hlučné až do neskorej noci či skôr do včasného rána. Schádzajú sa tam v značnom počte ozajstní aficionados a servírujú sa, ako ináč, tapas, paella či sangria. A aby juhofrancúzska kópia čo najviac pripomínala španielsky originál, v sobotu aj v nedeľu večer si na bulvári Clémenceau v centre mesta môžete pozrieť asi dvojkilometrový beh býkov tak trochu na spôsob svetoznámeho, a nie vždy veselo sa končiaceho adrenalínového podujatia v severošpanielskej Pamplone. A v hanbe nechcú zostať ani už spomínaní miestni aficionados, ktorí sa každú sobotu napoludnie, po skutočne zážitkových nákupoch na jedinečnom a pitoresknom, davy turistov priťahujúcom trhu, stretávajú vo svojom Club taurin, teda Býčom klube, hrdiacom sa španielskym názvom La Muleta, čo je vlastne červená plachta či súkno v rukách torera pri býčích zápasoch. Pred fajnovým obedom pripravenom zo zväčša bio produktov prinesených z trhu sa tu pri poháriku či dvoch pastisu, typického juhofrancúzskeho anízového aperitívu, preberajú zaujímavé udalosti a výnimočné výkony z blízkeho i vzdialenejšieho sveta koríd.

Aby sme sa však nenechali priveľmi uniesť atmosférou a eufóriou z populárnej zábavy, presuňme sa na chvíľu do jednej z početných galérií v tomto meste. Aj keď jej názov – Fondation Vincent van Gogh, teda Nadácia Vincenta van Gogha – znie dosť netradične, galéria vznikla ako logické vyústenie aktivít tejto nadácie a jej zakladatelia sa rozhodli tento názov zachovať. Od roku 2014 slúži širokej verejnosti a okrem niekoľkých výstav van Goghových diel ponúka aj dočasné expozície významných predstaviteľov moderného výtvarného umenia. Hlavným podnetom pre vznik tejto nadácie a neskôr aj galérie bol veľmi plodný van Goghov pobyt v Arles koncom 19. storočia a jeho želanie vytvoriť tu medzinárodné centrum umeleckej tvorby a rozvinúť tak kultúrne a spoločenské aktivity v meste aj v regióne. Vyhľadávanou turistickou pamiatkou a spomienkou na van Goghov tunajší pobyt je aj padací most na okraji mesta, ktorý je vernou kópiou mosta na umelcovom skvostnom obraze Most v Langlois pri Arles.

Azda najvýznamnejšou kultúrnou udalosťou celosvetového významu je v súčasnosti Medzinárodný salón fotografie (Les rencontres de la photografie d’Arles), ktorý trvá od začiatku júla do konca septembra. Zúčastňujú sa na ňom stovky fotografov zo všetkých kontinentov a prezentácie sa konajú v nemenej ako štyridsiatich výstavných priestoroch po celom meste.
Na záver, aby sme uzavreli náš tematický oblúk, žiada sa dodať, že aj keď umelecký prekladateľ má v tomto magickom meste priam ideálne podmienky na tvorivú prácu, nezriedka je veľmi ťažké odolať nespočetným núkajúcim sa lákadlám, ktoré naňho striehnu takpovediac na každom rohu. Nehovoriac už o očarujúcej okolitej provensalskej krajine a neveľkej vzdialenosti od vyzývavých vĺn blankytného Stredozemného mora…

Igor Navrátil

Foto: Archív autora

Igor Navrátil

(1952) vyštudoval na Univerzite Komenského prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pracoval ako redaktor, vedúci Slovenského centra pre umelecký preklad, diplomat, prekladateľ v Európskej komisii a od roku 2004 ako umelecký prekladateľ v slobodnom povolaní. Prekladá z angličtiny a francúzštiny, za svoje preklady získal viacero ocenení. Je nositeľom vyznamenania Francúzskej republiky Rytier Rádu umenia a literatúry. Preložil vyše 50 diel z americkej, britskej, írskej a francúzskej literatúry (F. S. Fitzgerald, J. Updike, T. Williams, S. Plathová, S. Rushdie, G. Swift, O. Wilde, C. Tóibín, J. -B. Molière, A. Camus, P.-A. C. de Beaumarchais, A. de Saint-Exupéry, S. Germainová, E. Carrère. J.-M. G. Le Clézio, T. Ben Jelloun). Žije v Jablonovom na Záhorí.