Claude Pujade-Renaudová: V tieni svetla z pripravovaných kníh

Z francúzštiny preložil Igor Navrátil

Vešala som bielizeň na plot medzi našou a susedkinou záhradou. Suseda, zhovorčivá ako vždy, viedla kroniku našej štvrte. Mám rada túto štvrť na pomedzí Megary. Počujete tu latinčinu, ale aj gréčtinu, zavše dokonca zaznejú aj púnické výrazy, vynárajúce sa z dávnej minulosti. Kartágo miešanecké, pestrofarebné… Počúvala som ju len na pol ucha: zvyčajné klebety o kováčovej žene, ryby zase zdraželi, príchod lode z Alexandrie. Na záver svojej spŕšky informácií suseda ešte vychrlila:
„Povráva sa, že biskup z Hippo Regia bude tráviť leto v Kartágu. Vraj má veľmi dobré kázne, ten Augustín. Vie sa celý rozohniť a rozvášniť a rozpráva veľmi presvedčivo, podľa toho, čo som počula.“
Viem, ja viem! Bola som na správnom mieste, aby som ten oheň, tú páľavu zažila. A aby ma spálila. Na mojom pohlaví a v mojej pamäti sa zachovali stopy. S búšením v sluchách a s rozochvenými prstami som radšej zostala ticho a ponáhľala som sa rozprestrieť posledný kus bielizne.
„Prepáč, ale sestra a švagor na mňa čakajú so súrnou zásielkou.“
Keď mi Faonia podala vázu s dlhým hrdlom a dve čaše s krehkými uchami, ruky sa mi triasli. Moju sestru to znepokojilo:
„Čo je s tebou, Elissa, nie si chorá?“
„Ale nič, nič, len som zle spala. A k tomu ešte východný vietor, veď vieš, ten ide vždy na nervy.“
V dielni príjemne voňala čerstvo rozmiešaná hlina. Marcellus sedel pri hrnčiarskom kruhu. Bola by som sa rada upokojila v rytme toho pravidelného hukotu.
„A kam pôjde tá zásielka?“
„K tej kaplnke blahoslaveného Cypriána. Je tam nedávno postavená rímska vila obkolesená cyprusmi, tesne pred tým, ako cesta vyústi hore na planinu. Zbadáš ju veľmi ľahko: vedľa vchodu je mozaika znázorňujúca Didónu, ako sa vrhá do plameňov.“
Už mi nechýbalo nič iné, len tieto zhody okolností! Kaplnka svätého Cypriána, patróna Kartága, pri ktorej sme sa zoznámili pred… Veru áno, je to už takmer štvrť storočia, A moje krstné meno Elissa je gréckym variantom mena Elišat, fénickej verzie Didóny. Takto ma chcel pomenovať môj otec. Ako všetci muži pracujúci v obchodnom prístave drmolil gréčtinu, teda aspoň tú základnú, ktorá sa bežne používala v stredomorských prístavoch. Feničanka Elišat sa pod menom Didó stala zakladateľkou Kartága. Opustená Didó. Ako ja.

*

Keď som sa vrátila z Talianska, odtrhnutá od svojho muža, od svojho syna, ako vychudnutá troska, s nepríčetným pohľadom, moja sestra a jej muž túto ľudskú ruinu u seba prichýlili. Odmietala som prijímať stravu. Faonia sa poradila s čarodejníkom zo štvrte Magon. Predpísal mi odvary z bylín. Z takých, ktoré si dával dovážať z veľkých diaľok – z juhu Byzacény, z veľkého Juhu. Z hranice púšte, tvrdil. Veľmi drahé. Za tú cenu, a najmä aby som upokojila Faoniu, som ich pregĺgala a potom som sa prinútila prehĺtať trochu krupice. S ovocím mi to išlo lepšie, s melónmi a granátovými jablkami: manichejci ich odporúčajú konzumovať žiarivé, zaplavené svetlom, aby ste dokázali bojovať proti tieňu prinášajúcemu zlo.
Augustín popieral manicheizmus. Ja zostávam tajne verná – bez vedomia svojej sestry a svojho švagra. Verná Augustínovi, ako aj tej viere, ktorú sme mali kedysi s ním spoločnú: obaja sme mali radi tú náročnosť, tú nádej, že aj napriek nepriehľadnosti zla je možné zachrániť aspoň trochu jasu. Faonia a Marcellus sú pohania, tak ako moji rodičia. Nemajú radi ani katolíkov, ani manichejcov, uctievajú miestnych bohov pochádzajúcich z púnskeho a rímskeho vierovyznania. Pomáham Marcellovi v jeho hrnčiarskej práci tak, že pripravujem, zvlhčujem a hnetiem hlinu. Tento nežne vlhký kontakt, ten hebký odpor ma upokojujú. Hrnčiarska hlina by podľa mňa mala lepšie terapeutické účinky ako tie čarodejníkove miešaniny. Nechcem však pripraviť Faoniu o jej ilúzie… Moja staršia sestra nemala deti. Vrúcne ľúbila Adeodata. Teraz mám pocit, že som sa stala jej dcérou. Zmierujem sa s tým, že zaujímam toto postavenie, ja, ktorá už nie som ani matka, ani milenka.

*

Dnes ma Marcellus poslal doručiť tri olejové lampy novým zákazníkom. Manželskému páru v ulici rovnobežnej s morom, neďaleko Antoninových kúpeľov. Sú to kresťania, upozornil ma švagor: želali si výzdobu s rybami na spodnej časti lámp. V Marcellových ústach tá poznámka vlastne nahrádzala varovanie – a nerozprávaj im, že si manichejka! Viem, ja viem, útoky proti nám, takzvaným kacírom, sa pravidelne opakujú.
Len čo som vošla do hlavnej miestnosti, zavetrila som prítomnosť pergamenu. Tú veľmi vzdialenú, veľmi nevtieravú vôňu zvieracej kože: kôz, teliat, jahniat, niekedy aj gaziel, tých gaziel, ktoré sa lovia na juhu a ktoré dodávajú pergamenu takú sladkú vôňu. Takáto rovnaká vôňa bola kedysi aj u nás – lebo „u nás“ pretrvala takmer pätnásť rokov. Neujde ti nijaký pach, poznamenával Augustín, ktorý mal takisto veľmi vycibrený čuch. Nevedela som sa ubrániť tomu, aby som nezaprotestovala: a keď si pomyslíte, že všetky tie zvieratá, také živé, také poskakujúce, boli obetované na to, aby sa na ich kožu, opracovanú, upravenú, premenenú, vpísali slová! A on oponoval: lenže tie slová sa chvejú a poskakujú k čitateľom, súčasným alebo budúcim, lebo hlavné je udržiavať jazyk stále živý.
Victoria ma privítala vrúcne a predstavila ma svojmu manželovi. Silvanus má ochrnutú panvu a obidve nohy – nedávno spadol z koňa na ceste v horách v Numídii. Títo dvaja sa už nemôžu milovať v posteli, aká ťažká skúška pre taký mladý pár tridsiatnikov…
Ja som mala tridsaťdva, keď ma Augustín odvrhol. Odvtedy som sa už s nikým nemilovala.
Silvanus kopíruje na pergamen prejavy rétorov a advokátov, ale aj kázne, ktoré predniesol Aurelius, kartáginský biskup. Zostala som prekvapená: ako ich mohli preňho zaznamenať? Victoria mi to vysvetlila: počas kázania si niekoľkí tajomníci pridelení do episkopálnej baziliky veľmi rýchlo zapisujú poznámky na tabuľky napustené voskom. Potom ich prinesú Silvanovi, ten z nich dešifruje obsah a prenesie ho na papyrus alebo pergamen. Náročná práca, keďže slová boli prepísané na tabuľky zostručnenými, kódovanými znakmi. Silvanus musí porovnať rozličné verzie a zrekonštruovať ich. Venuje tejto úlohe časť nočných hodín, takže spotrebujeme aj obrovské množstvo oleja. Nedávno, keď som mu uprostred noci pomáhala ľahnúť si do postele, rozbila som našu najlepšiu lampu a len-len že som ho nepopálila horúcim olejom.
Vôňa oleja sa miešala s vôňou pergamenu. Na dvoch stenách boli drevené police a v každej z nich vložený jeden zvitok. Takto to bývalo u nás – musím už prestať spájať tieto dva výrazy… Pýcha dvadsaťpäťročného Augustína, táto knižnica, ktorú s pribúdajúcimi rokmi zväčšoval – do Kartága prichádzajú zväzky kníh z Talianska a z celého stredomorského pobrežia. Doberala som si ho: naozaj si myslíš, že budeš potrebovať také množstvo zvitkov? Tvoja hlava je oveľa rozsiahlejšia knižnica než táto, a tak dokonale zorganizovaná… Jeho úžasná pamäť ma fascinovala. Jeho priateľov takisto. Augustín bol schopný odrecitovať postupne niekoľko veršov z Eneidy alebo Cicerónovu rozpravu. Mala som rada jeho hlas, mala som rada skandovanie pri prednese veršov. Keď sa mojej uspávanke nepodarilo Adeodata utíšiť, volala som na pomoc Augustína, aby porozprával nášmu synovi o Jasonových, Odyseových alebo Eneasových plavbách, o týchto veľkých cestovateľoch. Jeho vážny hlas robil zázraky a Adeodatus sa ponáral do spánku – ku ktorým úžasným moriam sa uberal?
Potom sme sa milovali.

*

Keď som bola malá, otec mi vyrozprával legendu o Elisse-Didóne, tak ako sa šírila na tomto numídskom území dobytom fenickými námorníkmi v tých dávnych časoch. Elissu donútili ujsť z rodného mesta vo Fenícii; jej brat zavraždil jej manžela, aby prevzal moc – utešená rodina ako v gréckych tragédiách, ktorým sme chodili tlieskať do divadla, Augustín a ja. Elissa dlho blúdila, kým zakotvila na tomto neznámom pobreží. Z toho pochádza meno numidské, ktoré jej prisúdili prastarí obyvatelia našej krajiny: Didó, blúdiaca. Vďaka honosným darom získa pahorok Byrsa, aby tam založila „nové mesto“ – to bol význam slova Kartágo v púnskom jazyku. Mala dobrý vkus, táto kráľovná s ťažkými šperkami: zhora z Byrsy možno pozorovať vodu na troch stranách. Lenže numidský kráľ tej oblasti – ak chcete, nazvite ho kráľom, komentoval môj otec, ale bol to skôr kmeňový náčelník – sa dožadoval samotnej kráľovnej, veľkej krásavice. Keďže Elissa-Didó túžila ostať verná svojmu zavraždenému manželovi, prebodla sa dýkou. Alebo sa vrhla do rozhorenej hranice. Verzie sa rozchádzajú, dodával môj otec, čím naznačoval, že to všetko sú len krásne príbehy pre dievčatká z tohto mesta, ktoré sa už dávno stalo rímskym. A dievčatko, ktorým som vtedy bola, rozhodlo, že moja menovkyňa sa prebodla dýkou uprostred plameňov, lebo to bolo ešte krajšie a tragickejšie.
Neskôr mi Augustín vyrozprával ten príbeh tak, ako si ho prečítal od Vergília, svojho obľúbeného básnika. Mesto už bolo postavené a aj bohaté, keď Eneasa, prichádzajúceho z Tróje so svojím malým synom, vyvrhla búrka na toto pobrežie. Didó a on sa do seba zaľúbili. Eneas mal však bohmi určený iný osud, a tak Didónu opustil. A ona sa zabila.
Ja mám radšej prvú verziu. Tú o žene vernej zosnulému mužovi. Bridí sa mi ten Eneas, ktorý príde, urobí virvar a ujde. Zostala som azda malým dievčatkom?

*

Dnes je čas na moju obradnú púť ku kaplnke blahoslaveného Cypriána. Pred vyše dvadsiatimi rokmi, po skončení pracovného dňa (leštila som dlaždice a čistila kúpele u bohatých Rimanov, ktorí za pekných dní trávili čas v Kartágu a správca zatiaľ dohliadal na údržbu ich honosnej vily) som nachádzala potešenie v tom, keď som sa mohla uvoľniť a motkať sa po rozľahlej plošine medzi kaplnkou a morským útesom. Do kaplnky vyhradenej pre katolíkov som nikdy nevošla. V našej rodine sme sa uspokojovali s tým, že sme vzývali tých krížencov fenických božstiev a rímskych bohov, ktorými sú Baal Hamon-Saturn a Tanit-Juno, nazývaná Juno Caelestis. A predovšetkým sme nosili amulety, údajne chrániace pred chorobami a zlorečeniami. Kresťania, židia a manichejci ich používali rovnako ako pohania.
V ten septembrový večer som ho nemala na sebe, a keď som sa už vracala od kaplnky, priblížila som sa k zrázu prečnievajúcemu nad veľmi širokým morským zálivom. Na mieste, kde som zvyčajne sedávala, bola útla silueta, chrbtom ku mne. Mladý muž, predpokladala som. Uchvátený potemnievajúcim jasom, horskou líniou oproti? Nie až tak veľmi, lebo napokon zacítil, že niekto je za ním. Obrátil sa a zašepkal: je to také krásne, až príliš – a naznačil rukou ten priestor, ktorý vás vyzýva, aby ste dýchali voľnejšie. Usmiala som sa na znak súhlasu: áno, mala som to miesto rada, rada som tam oddychovala, oddávala sa rojčeniu. On sem prišiel prvý raz. Dojal ma. Tá neohrabaná, trochu nervózna gracilnosť plachého žriebäťa. Ten prenikavý pohľad. Pravdepodobne študent, v septembri húfne prichádzajú na začiatok školského roka. Podľa prízvuku som odhadla, že pochádza z vnútrozemia. Priblížili sme sa ku skalám zvažujúcim sa k moru na okraji prázdnoty. Rybárske lode sa vracali, vrcholy protiľahlého pobrežia sa sfarbovali dofialova.
Začínal druhý ročník štúdia. Zhovorčivo mi porozprával, ako v predchádzajúcom ročníku objavil naraz Kartágo aj Stredozemné more. Brutálnosť toho objavu ho takmer zadusila. To obrovské, nevyčerpateľné mesto: vieš, že Kartágo je tretie najväčšie mesto celej ríše, po Ríme a Alexandrii ? Nie, to som nevedela. A zrazu začal spomínať na svoje detstvo. Keď bol ešte celkom malý, v Tagaste, kde sa narodil – v mestečku obklopenom horami –, sa pokúsil predstaviť si more. Otec mu to len nejasne vysvetlil. Päť- alebo šesťročný chlapec napĺňal vodou veľkú čašu a náruživo do nej fúkal. Občas voda pretiekla, zamočila dlážku a matka naňho nakričala. More však nebolo len slabé špliechanie, o tom vôbec nepochyboval, nie, to nebolo toto, vôbec nie! V Kartágu nakoniec objavil krásu Stredozemného mora, jeho hlboké dýchanie a jeho náhle výbuchy zlosti.
Ako sme tak sedeli vedľa seba na sklonku toho popoludnia, vychutnávali sme pohojdávajúce sa svetlo, jemný a zlatistý olej, ktorý nám pretieral pokožku. Pred nami vlny. Za nami mesto. Z obidvoch strán dolieha šumenie. A on sa ku mne prudko obráti s vážnym, prenikavým pohľadom: aj ty si veľmi krásna. Ale taká pokojná, utišujúca… Čo to bolo, ten pokoj, ktorý mu zrejme chýbal? Aj naďalej som mlčala. Dovolili sme, aby nás morský príboj v hĺbke pod nami opanoval svojím tlmeným hukotom. Napravo od nás sa prepadávalo slnko. Príliš rýchlo. Chlapec sa ma spýtal, ako sa volám. Usmial sa: práve som sa teda zoznámil s kráľovnou Kartága? Povedal mi svoje meno. Augustín.
Prekvapilo ma to. Augustín, malý cisár (nepoznala som nijakého muža s takým menom a odvtedy som sa s takým ani nestretla). Mala som chuť zavtipkovať – tvoja matka si želala, aby si sa jedného dňa stal cisárom? Nie, to nie, moja matka dúfala, že sa zo mňa stane predovšetkým dobrý katolík. Pretože taký nie si?
Namiesto odpovede sa ku mne sklonil a hľadal moje pery. Pokúsila som sa odvrátiť a zažartovať: nuž dobre, kresťanský cisár, teraz sú nimi všetci… Tú vetu som nestihla dokončiť.

*

Hnetiem hlinu – tá jemnosť, pružná a zároveň pevná, ma upokojuje tak, ako keby som hladkala mačiatko – a súčasne uvažujem: od nášho prvého stretnutia bola témou Monika. O trinásť rokov táto matka lamentuje pri tej istej kaplnke svätého Cypriána. Loď nás odnáša do Talianska, Augustína, Adeodata a mňa. Nárazy vetra a prívaly peny ma desia. Ako sa približujeme k Sicílii, loď sa kýva z boka na bok čoraz prudšie, som premočená, celá sa trasiem a držím syna za čelo – chudáčik vyvracal držky –, ale cítim sa konečne oslobodená od tej matky. Vo svojej naivite som si myslela, že aj Augustín sa cíti rovnako. Alebo že k tomu pocitu napokon dospeje.
Rozjímam o tých troch ženách na pobreží Kartága: Didó, Monika, Elissa. Tri ženy oplakávajúce stratu milovaného muža. Z výšky pahorka Byrsa Didó kričí a plače od zlosti: plachty sú rozvinuté, Eneas sa vydáva na šíre more. Áno, áno, viem, je to len legenda, ale čo na tom záleží! Vedľa kaplnky svätého Cypriána Monika zrazu všetko pochopí a zrúti sa: jej syn ju zradil, vyplával na more, ale nevzal ju so sebou do Talianska, ako dúfala. Ó, nie, toto nie je legenda! Do Milána, koľkokrát som Moniku počula, ako rázne Augustínovi vyčíta to, čo nazývala zradou a zbabelosťou… Muži unikajú… Ďaleko od matky. Ďaleko od veľmi milujúcej ženy. Žeby si ich mýlili?

*

Keď sa Augustín vrátil do Kartága na druhý ročník štúdia, pokračoval v oslňujúcom objavovaní mesta a jeho okolia. Nevedel sa toho nabažiť. More. Mesto. Také rozľahlé, jedno i druhé. Ich hluk ho privádzal do stavu opojenia, nevedel z neho vytriezvieť, ponorený do šumenia morského i mestského, do tej vlhkej horúčavy, do tej zmesi hluchej ľahostajnosti a nevšímavého násilia. Žiadostivo behal na všetky zaujímavé miesta. Na fórum, za renomovanými rečníkmi, na nábrežia, do obchodov knihovníkov, do amfiteátra, do štvrte nevestincov, do kúpeľov a do divadla, do mnohých kostolov a bazilík. Čoskoro sa ponoril aj do mňa. Bol mnou, mojím pohlavím opojený. Opojený slasťou. Svojou aj mojou.
Často sme sa vracali na miesto nášho prvého bozku, na esplanádu susediacu s kaplnkou svätého Cypriána, za mestskými hradbami. Mali sme radi toto nie veľmi frekventované miesto, okrovú farbu zeme, strmé svahy, podnapito pôsobiacu penu. Držiac sa za ruky sme sa nakláňali, aby sme lepšie videli príboj striekajúci na skaly hlboko pod nami. Ty si cúval – pozor, Elissa, to prázdno priťahuje! – a horúčkovito si si ma k sebe pritískal.
Raz – bol to zimný presvetlený deň, aký sa tu zrazu ukáže po dlhých obdobiach mazľavých dažďov – sme sedeli chrbtom opretí o múr kaplnky, pozorovali sme vzdialenú líniu hôr a ty si mi rozprával, trochu namyslene a trochu zahanbene, ako si pred naším zoznámením zviedol nádhernú mladú ženu v bočnej lodi Baziliky svätej Restituty. Bolo to len krátke ľúbostné dobrodružstvo, tvrdil si, ale bol si celkom spokojný, že sa ti podaril ten parádny kúsok vnútri posvätného miesta. Oveľa neskôr som si položila otázku: nebola to – bez toho, aby si si to vtedy uvedomoval – výzva k tvojej matke, zasa raz voči nej, výzva voči Monike, takej dokonalej katolíčke, akýsi bravúrny výkon?

Kniha v slovenskom preklade vychádza vo vydavateľstve FACE.

Claude Pujade-Renaudová

Claude Pujade-Renaudová

Foto: Archív autorky

(1932) má na svojom konte 13 románov, 6 zbierok poviedok, básnickú knihu, ako aj 5 literárnych cien. Spoločným tematickým menovateľom jej próz je skúmanie ľudského vnútra a identity, ktoré významne ovplyvňujú život každého človeka. Vo viacerých románoch sa autorka zameriava na umelecké stvárnenie životných peripetií významných osobností, najmä z oblasti literatúry, filozofie a teológie (S. Plathová, T. Hughes, S. Kierkegaard, sv. Augustín).

Prozaické dielo V tieni svetla (Dans l’ombre de la lumière, Actes Sud, 2013) ponúka čitateľom detailné priblíženie viacvrstvového života významného rétora, mysliteľa i mystika, literáta a teológa sv. Augustína prostredníctvom románového sujetu, v ktorom je rozprávačkou Elissa, Augustínova družka a matka jeho dieťaťa, syna Adeodata. Román sa však neodohráva len na základnej rovine hektického Augustínovho života. Z istého aspektu ho možno vnímať aj ako historickú epopeju, keďže zachytáva a presvedčivo opisuje aj spoločensko-politickú situáciu v Rímskej ríši smerujúcej k zániku – konkrétne situáciu v Kartágu, ktoré bolo v tom období rímskou provinciou a odkiaľ Augustín aj Elissa pochádzali. Významným prínosom je opis spolužitia štyroch vrstiev vtedajšieho kartáginského obyvateľstva, ktoré tvorili kresťania, židia, manichejci a pohania. Román je súčasne skvelým príkladom moderného rozprávačstva, akého sú schopní len výnimoční autori. V slovenčine vyšli takisto v preklade I. Navrátila už dva autorkine romány: Pytliakove ženy (Artforum, 2012) a Všetko pokojne spí okrem lásky (FACE, 2019).

Igor Navrátil

Igor Navrátil

Foto: Archív autora

Igor Navrátil

(1952) vyštudoval na Univerzite Komenského prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pracoval ako redaktor, vedúci Slovenského centra pre umelecký preklad, diplomat, prekladateľ v Európskej komisii a od roku 2004 ako umelecký prekladateľ v slobodnom povolaní. Prekladá z angličtiny a francúzštiny, za svoje preklady získal viacero ocenení. Je nositeľom vyznamenania Francúzskej republiky Rytier Rádu umenia a literatúry. Preložil vyše 50 diel z americkej, britskej, írskej a francúzskej literatúry (F. S. Fitzgerald, J. Updike, T. Williams, S. Plathová, S. Rushdie, G. Swift, O. Wilde, C. Tóibín, J. -B. Molière, A. Camus, P.-A. C. de Beaumarchais, A. de Saint-Exupéry, S. Germainová, E. Carrère. J.-M. G. Le Clézio, T. Ben Jelloun). Žije v Jablonovom na Záhorí.