O súčasnej francúzskej literatúre a domácej prekladovej tvorbe

Písať o súčasnej literatúre predstavuje riziko vzhľadom na chýbajúci odstup, množstvo vydaných románov, ale aj na nemožnosť obsiahnuť ich všetky s takou pozornosťou, akú by si iste zaslúžili. O to viac to platí pre francúzsku literatúru. Každý pokus o zmapovanie situácie je preto značne selektívny a nevyhnutne parciálny. Navyše, diela, ktoré sa dnes javia novátorské, možno onedlho zapadnú prachom zabudnutia v neúprosnej konkurencii literárnej produkcie, do ktorej zasahuje mediálne prostredie, záujmy vydavateľov a kníhkupectiev a v malej miere aj reflexia autorských poetík z radu literárnych kritikov.

Spomedzi možných východísk uvažovania o súčasných podobách francúzskej literatúry (tradícia vs. inovácia, knižný marketing, literárne ceny a i.) sa javí ako prínosný pohľad na aktuálny stav slovenskej prekladovej literatúry francúzskej proveniencie. V posledných rokoch (mám tu na mysli predovšetkým obdobie po roku 2010) sa mohli slovenskí čitatelia oboznámiť s prekladmi mnohých popredných francúzskych autorov a autoriek, medzi ktorými sú dvaja nositelia Nobelovej ceny, Patrick Modiano (za rok 2014) a čerstvá laureátka Annie Ernaux (za rok 2022), Delphine de Vigan, Michel Houellebecq, Leïla Slimani, Jean-Michel Guenassia, Emmanuel Carrère, Tahar Ben Jelloun či Virginie Despentes. V menšej miere sú u nás prostredníctvom prekladov známi Philippe Claudel, Hervé le Tellier, Christine Angot, Karine Tuil, Édouard Louis, Marie NDiaye a i. Ojedinele vychádzajú aj reedície starších prekladov, ako napríklad romány Françoise Saganovej Dobrý deň, smútok/Akýsi úsmev (Slovenský spisovateľ, 2022, prel. J. Brandobur a J. Belnay) alebo doposiaľ nepublikované preklady klasikov, medziiným diela Simone de Beauvoir – román Zlomená žena (Inaque, 2021, prel. I. Dobrakovová) a autobiografická novela Nerozlučné (Inaque, 2021, prel. K. Laudová). Vo všeobecnosti sa zdá, že slovenské vydavateľstvá reagujú najmä na knižné novinky a menej vydávajú preklady významných diel 20. storočia, v čom máme naďalej značné medzery. V roku 2009 vyšli časopisecky v Revue svetovej literatúry texty, ktoré podľa Kataríny Bednárovej mohli podnietiť vydavateľský záujem o takých autorov ako Pierre Michon, Michel Deguy, Régine Detambel, Jacques Roubaud, Régis Jauffret či Didier Daeninckx. Jej konštatovanie z roku 2018, že sa to nestalo, platí aj dnes. Rozdiely sú badateľné aj v rámci súčasnej literárnej tvorby. Len pre porovnanie, kontroverzný francúzsky autor Michel Houellebecq má do slovenčiny preložených všetkých osem románov – Mapa a územie (Marenčin PT, 2011, prel. E. Krššáková), ocenený Goncourtovou cenou v roku 2010, Platforma (Inaque, 2018, prel. A. Ostrihoňová), Sérotonín (Inaque, 2019, A. Ostrihoňová), Rozšírenie bojového poľa (Literárna bašta, 2019, prel. M. Ferenčuhová), Podvolenie (Inaque, 2021, prel. K. Laudová), Možnosť ostrova (Inaque, 2021, prel. K. Laudová), Zničiť (Inaque, 2022, prel. A. Ostrihoňová), Elementárne častice (Inaque, 2017, 2022, prel. A. Ostrihoňová) – kým A. Ernaux ich má zatiaľ tri – Miesto medzi ľuďmi; Žena (Causa editio, 1994, prel. K. Bednárová) a Roky (Inaque, 2021, prel. M. Michalková) – a P. Modiano päť – Vila Triste (Tatran, 1980, prel. L. Škanderová), v preklade B. Panákovej Rodokmeň (Agora, 2006) a Zlatíčko (Kalligram, 2015), dielo Aby si sa nestratil v našej štvrti (Marenčin PT, 2022, prel. D. Jurkovič) a najnovší, v poradí piaty Modianov preklad, posledná časť tzv. okupačnej trilógie Okružné bulváre (Marenčin PT, 2023, prel. D. Jurkovič). V prípade nobelistov je tak stále nepreložená značná časť ich tvorby. U P. Modiana ide o zásadné diela zachytávajúce obdobie okupácie Francúzska počas druhej svetovej vojny a s tým spojenú problematiku pamäti, napríklad prvé dve časti spomínanej trilógie La Place de l’Étoile (1968) a La Ronde de nuit (1969), román Ulice temných obchodov (Rue des Boutiques Obscures, 1978) alebo dielo na pomedzí biografie a autobiografie Dora Bruderová (Dora Bruder, 1997), ktoré sú slovenskému čitateľovi nateraz dostupné iba v českom preklade. U A. Ernaux chýbajú preklady prozaických textov autobiografického charakteru mapujúce intímnu a kolektívnu skúsenosť v kontexte doby (choroba blízkeho, potrat, emancipácia žien atď.), ako napríklad Zamrznutá žena (La femme gelée, 1981), Jednoduchá vášeň (Passion simple, 1991) alebo Hanba (La Honte, 1997).

Môžeme si položiť otázku, či je prekladov z francúzštiny málo alebo veľa, môžeme mať výhrady k výberu autorov či preložených diel (napr. je namieste pýtať sa, prečo sa prekladá predovšetkým M. Houellebecq a A. Ernaux je na okraji záujmu), príp. k ich neprekladaniu (napr. prečo u nás nemáme žiadny preklad Chloé Delaume alebo len jeden od oceňovaného autora Pascala Quignarda z roku 1992 v preklade I. Navrátila). Ani problematika českých prekladov nie je irelevantná. Je ich existencia predpokladom toho, že slovenský preklad už nepotrebujeme, ako to naznačujú diela niektorých autorov (napr. P. Modiana)? Okrem kvantity (a neraz prehliadanej kvality) prekladov je potrebné reflektovať aj to, do akej miery, a či vôbec, vnímame nóvum diel.

Pohľad na výber textov zo súčasnej francúzskej literatúry nastoľuje ešte ďalšiu otázku týkajúcu sa jej postavenia v kontexte domácej románovej tvorby. Od 80. rokov 20. storočia pretrváva predstava o domnelom úpadku francúzskej literatúry, o jej konci (známa je Todorovova esej Literatúra v ohrození, La Littérature en péril, 2007) alebo prinajmenšom o strate jej autority, čo možno podľa Bruna Blanckemana pripísať na vrub využívaniu alternatívnych médií a zviditeľneniu iných literatúr, z pohľadu metropolitného Francúzska predovšetkým frankofónnych a medzinárodných, ako píše autor vo svojej obhajobe historiografie najaktuálnejšej literárnej produkcie (Pour une histoire littéraire à chaud, 2013). Oslabenie pozície literatúry ako takej, nielen francúzskej, nie je podľa Blanckemana výsledkom absencie výrazných estetických počinov, ale reakciou na spoločensko-kultúrne zmeny posledných desaťročí, v dôsledku ktorých literatúra stratila svoje postavenie dominantného sprostredkovateľa kultúry. A keďže je na kultúrnej scéne menej viditeľná ako kedysi, rozpoznanie kľúčových diel našej doby trvá o čosi dlhšie. Spomínané javy majú nepochybne vplyv aj na kritériá a stratégie výberu kníh na preklad u nás i v zahraničí, čo by si však vyžadovalo hlbšiu analýzu.

Ak sa pozrieme na súčasnú francúzsku literatúru cez prizmu slovenskej prekladovej tvorby, nemôžeme obísť jedného z najprekladanejších autorov, Michela Houellebecqa (1956), ktorý je plodný ako prozaik, básnik, esejista, filmový režisér, herec (najnovšie účinkuje v pornografickom filme) či ako fotograf (v roku 2018 bola v Kunsthalle LAB v Bratislave sprístupnená výstava jeho fotografií). Slovenskému čitateľovi ho netreba obzvlášť predstavovať. Okrem toho, že je nelichotivo (no nie bez príčiny) označovaný za mizogýna, provokatéra, cynika, rasistu, exhibicionistu (pre svoje rozporuplné mediálne vyjadrenia čelil viacerým súdnym sporom), vo svojich románoch prináša prenikavú sociologickú analýzu patologických spoločenských javov západného sveta, prázdnotu, otupenosť citov a frustráciu súčasného jedinca, o ktorých hovoril ešte v 80. rokoch napríklad francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky v diele Éra prázdnoty (2003, L’ère du vide, 1983). Autor obnažuje „plochosť doby“ (platitude) rovnako „plochými“ prostriedkami – využívaním jazykových a štylistických prostriedkov filozofie, vedy, reklamy či žurnalistiky, čo niektorí kritici považujú za dôkaz absencie literárneho štýlu. V zbierke esejí Zostať nažive a iné texty (Inaque, 2014, prel. A. Ostrihoňová, fr. 1991) M. Houellebecq hovorí: „Každá spoločnosť má slabé miesta, rany. Položte prst na jednu z nich a silno pritlačte. Rýpte sa v témach, o ktorých nikto nič nechce ani počuť. Hovorte o odvrátenej strane. Zaoberajte sa chorobou, agóniou, škaredosťou. Hovorte o smrti a o zabudnutí. O žiarlivosti, ľahostajnosti, frustrácii, nedostatku lásky. Buďte odporní, budete pravdiví“ (38). Byť „pravdivým“ je Houellebecqovým mottom aj za cenu, že bude neľútostný a protivný. V súlade s tým, čo o poslaní literatúry tvrdil André Gide, Houellebecq svojimi dielami vyrušuje a znepokojuje. Napriek tomu, alebo azda práve preto, sa francúzska literárna kritika k nemu stavia skôr zdržanlivo. Autorov obrovský mediálny a čitateľský úspech reflektujú aj literáti, no paradoxne, mimo Francúzska, predovšetkým v Holandsku a v Nemecku. Jednou z výhrad voči Houllebecqovi na domácej literárnej scéne je necitlivé narábanie s citlivými, najmä spoločenskými a náboženskými otázkami, ktoré polarizujú francúzsku spoločnosť a spochybňujú jej hodnotové nastavenie, zatiaľ čo autorovi stúpenci vidia za jeho odmietaním v univerzitnom prostredí snobizmus francúzskej elity, ktorá považuje literárny štýl za určujúce kritérium pri hodnotení diela. V každom prípade, Houellebecqovo deziluzívne videnie sveta zosobnené v jeho antihrdinoch stavia do úzadia osobitý autorský štýl, akokoľvek „plochý“, a implikuje etickú otázku beletrie – toho, čo všetko má a môže zniesť. Akokoľvek Houellebecq dráždi, provokuje a vysmieva sa, čo sa dá chápať doslovne alebo ako póza, performance, nemožno mu uprieť, že je vnímavým pozorovateľom svojej doby.

Spomedzi ďalších prekladov, ktoré zachytávajú znepokojivé spoločenské javy, no iným spôsobom ako Houellebecq, treba spomenúť Delphine de Vigan (1966) a Leïlu Slimani (1981). Autorky, ktoré sa do povedomia slovenských čitateľov dostali len nedávno, prinášajú v románoch alarmujúce správy o svojej dobe, o stupňujúcom sa spoločenskom násilí a nepokoji súčasného jedinca, či o ženskej subjektivite.

Z tvorby D. de Vigan vyšli v slovenčine romány Spojenia (Odeon, 2018), Slová vďaky (Odeon, 2019) (obidva v preklade A. Halvoníka), Noc nič nezadrží (Odeon, 2022) a najnovšie Deti, náš poklad (Odeon, 2023) v preklade A. Černákovej. Autorka doposiaľ najviac zaujala psychologickým trilerom Podľa skutočného príbehu (D’après une histoire vraie, 2015, v českom preklade vyšiel v roku 2016), za ktorý získala v roku 2015 hneď dve významné ceny, Prix Renaudot a Prix Goncourt des lycéens. Román založený na sofistikovanej hre s čitateľom predostiera aktuálnu problematiku vzťahov skutočnosti (autobiografie) a fikcie, straty a hľadania tvorivej inšpirácie či manipulácie vo vzťahoch a vyvoláva dojem autentickosti príbehu, ktorá je vzápätí spochybnená. Autobiografický rozmer diela naznačila predchádzajúca autorkina tvorba – námetom je jej vlastná skúsenosť (napr. anorexia v nepreloženej prvotine Dni bez hladu, Jours sans faim, 2001), život jej blízkych (napr. duševná porucha autorkinej matky v spomínanom románe Noc nič nezadrží) alebo závažné spoločenské javy (napr. rozvrátené rodiny a zanedbané deti v románe No a ja, No et moi, z roku 2007). Nastolenú problematiku rozvíjajú aj posledné romány D. de Vigan, napr. Deti, náš poklad (2023) zachytáva prostredie influencerov a youtuberov, ktorí exhibujú svoje deti na sociálnych sieťach.

O generáciu mladšia L. Slimani (1981), autorka marockého pôvodu žijúca vo Francúzsku, má u nás vzhľadom na svoj vek a pomerne krátku literárnu kariéru silné zastúpenie – román Uspávanka (Inaque, 2017), za ktorý získala prestížnu Goncourtovu cenu, literárny debut Adèle (Inaque, 2018), obidva v preklade A. Ostrihoňovej, autobiografickú knihu reflexívneho charakteru Vôňa kvetov noci (Inaque, 2022) a prvý diel trilógie Krajina iných I (Inaque, 2020), obidva v preklade K. Laudovej. L. Slimani, pôvodne novinárka v časopise Jeune Afrique, tematizuje vo svojom debute Adèle chorobnú sexuálnu závislosť hlavnej hrdinky, zatiaľ čo román Uspávanka, inšpirovaný čiernou kronikou, zobrazuje udalosti, ktoré predchádzali zavraždenie detí ich pestúnkou. Prostredníctvom presvedčivého psychologického vykreslenia autorka odkrýva pozadie ťaživých tém – individuálne tragédie postáv, nefunkčné partnerské a rodinné vzťahy či spoločenské nerovnosti (v románe Uspávanka sú pozoruhodné opisy Paríža zachytené v jeho rozporuplnosti). V ďalších dielach, v ságe Krajina iných I a v jej pripravovanom pokračovaní pod názvom Dívajte sa, ako tancujeme (Le Pays des autres II, 2022), sa Slimani vracia k rodinnej histórii, konkrétne k emigrácii svojej starej matky z matkinej strany do Maroka, ktorá odhaľuje stret kultúr, tentoraz z opačnej strany. Romány s podobnou tematikou nájdeme aj u iných autorov a autoriek inonárodného pôvodu (napr. G. Faye, A. Zeniter), ktorí cez návrat do minulosti predkov skúmajú problematiku identity, pamäti či kultúrnej príslušnosti. Slimani je spoločensky aktívna, angažuje sa v otázkach postavenia žien a od roku 2017 je zástupkyňou francúzskeho prezidenta pre frankofóniu. V tomto smere zaujme aj jej zatiaľ nepreložená kniha rozhovorov s marockými ženami o sexualite Sex a klamstvá. Sexuálny život v Maroku (Sexe et mensonges. La vie sexuelle au Maroc, 2017), ktorá je obhajobou (sexuálnej) slobody žien.

O súčasnosti, i keď cez pohľad do minulosti, je aj románová freska z pera spisovateľa a scenáristu Jeana-Michela Guenassiu (1950). V slovenčine vyšlo päť prekladov vo vydavateľstve Premedia, teda takmer celá autorova románová tvorba. Trilógia Klub nenapraviteľných optimistov (2016, prel. A. Ostrihoňová), Vysnívaný život Ernesta G. (2021, prel. A. Černáková) a najnovšie Zasľúbené zeme (2022, prel. A. Černáková) mapuje osudy postáv, prevažne emigrantov z východnej Európy, na pozadí spoločensko-politickej situácie vo Francúzsku v 60. rokoch (studená vojna, alžírska vojna), pričom siaha až do súčasnosti. Napriek zobrazeniu osudov fiktívnych postáv autor vytvoril rozsiahle dielo o pohnutých rokoch 20. storočia, poznačených utópiami a stratou ideálov, ktoré pomáha pochopiť rozpoloženie súčasného jedinca. Rozprávačský talent a zmysel pre verné zachytenie doby nájdeme aj v príbehu o zakázanej láske Vincenta Van Gogha v románe Valčík stromov a oblohy (2017, prel. A. Ostrihoňová a P. Bilý) alebo v románe Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat (2018, prel. A. Ostrihoňová), ktorý je príbehom o hľadaní (sexuálnej) identity dospievajúceho chlapca v rámci netradičnej rodiny a v kontexte prelomových rokov.

Zaujímavým zjavom na francúzskej literárnej scéne je od 90. rokov aj feministická spisovateľka, režisérka a prekladateľka Virginie Despentes (1969), ktorá šokuje obscénnosťou jazyka (používaním vulgarizmov, slangu, surového štýlu), no zároveň fascinuje pozoruhodným zobrazením niektorých aspektov súčasnej spoločnosti (pornobiznis, bezdomovectvo, problematika transrodových ľudí, sexuálne násilie). V slovenskom preklade zatiaľ vyšli prvé dve časti trilógie Život Vernona Subutexa I (2020) a Život Vernona Subutexa II (2021), obidve vo vydavateľstve Inaque v preklade A. Ostrihoňovej, pričom sa aktuálne pripravuje aj tretí diel Život Vernona Subutexa III. Cez peripetie ústrednej postavy románu, niekdajšieho majiteľa hudobnín Vernona Subutexa, čitateľ odkrýva celú jednu éru francúzskej spoločnosti, od 90. rokov 20. storočia po súčasnosť, so škálou negatívnych javov (sex, drogy, alkohol atď.), ktoré miestami odľahčuje autorkin humor a irónia. Námetom románovej tvorby je pre Despentes vlastná skúsenosť (znásilnenie, prostitúcia, pobyt na psychiatrii, prostredie punku či život vo squate). Z nepreložených diel možno spomenúť úspešný román Dieťa Apokalypsy (Apocalypse bébé, 2010), za ktorý získala Despentes v roku 2010 literárnu cenu Prix Renaudot, esej autobiografického charakteru o feminizme Teória King Kong (King Kong théorie, 2006; tento rok sa očakáva jej slovenský preklad) reflektujúca ženskú sexualitu a pojem ženskosti a nateraz posledný, epištolárny román Milý kretén (Cher connard, 2022) o vzťahu muža a ženy na pozadí hnutia #MeToo a pandemických opatrení.

Výberom námetu svojich próz neustále prekvapuje popredný francúzsky spisovateľ, režisér a scenárista Emmanuel Carrère (1957), ktorého dielo len ťažko možno jednoznačne žánrovo vymedziť. O autorovi je známe, že inšpiráciou pre jeho tvorbu sú „iné životy ako môj“, ako výstižne napovedá aj názov jeho románu, ktoré sa usiluje zachytiť „v prvej osobe, bez fikcie, bez efektov“. Štylizujúc sa do pozície dokumentaristu a pozorovateľa skutočných udalostí sa zameriava na románové, rozumej neobyčajné prvky inak banálnej každodennosti, napr. na osudy viacnásobného chladnokrvného vraha v diele Protivník (Slovart, 2004) alebo škandalózneho ruského politika, spisovateľa a disidenta v najnovšom diele Limonov (Absynt 2021), ktoré vyšli v preklade I. Navrátila. Napriek tomu, že ide o biografické texty, akými sú aj Carrèrove Iné životy ako môj (Marenčin PT, 2010) a Ruský román (Marenčin PT, 2008) v preklade I. Dobrakovovej, autobiografický rozmer v nich zohráva kľúčovú úlohu. Ak je pre Carrèra čierna kronika impulzom písania a námetom románu Protivník, je aj príležitosťou pre intímnu výpoveď autorského subjektu o účinkoch, ktoré v ňom vyvolala (sklamania, túžby, obavy). Samotný autor však odmieta na označenie svojich textov veľmi rozšírený pojem „autofikcia“, pretože zobrazuje, ako hovorí, skutočné príbehy, a uprednostňuje pojem „literatúra faktu“ (non-fiction). Ten v súčasnosti odkazuje na čoraz populárnejší hybridný literárny žáner s prvkami reportáže, dokumentu a románu. Okrem Carrèra ho s veľkým úspechom praktizujú aj napríklad Florence Aubenas či Ivan Jablonka, mimochodom, povolaním novinárka a historik. V nateraz poslednom Carrèrovom preklade, v diele Limonov, ocenenom v roku 2011 Prix Renaudot, sa spájajú viaceré črty Carrèrovej poetiky: fascinácia nevšednými ľudskými osudmi, záujem o ruské korene (po starých rodičoch z matkinej strany), projekcia vlastných predstáv či využitie prvkov kinematografie pri výstavbe zápletky.

Na slovenskej literárne scéne je málo známa talentovaná francúzska spisovateľka a dramaturgička Marie NDiaye (1967), hoci jej prvé diela vyšli vo Francúzsku ešte v 80. rokoch. Vďaka dvom čerstvým prekladom I. Dobrakovovej z nového vydavateľstva nazvaného august august, románov Ladivine (2021) a Pomsta mi patrí (2022), môžeme vytušiť znamenitý štýl písania, vyznačujúci sa dlhými rozkošatenými vetami, minuciózne opisy psychológie postáv (časté sú vnútorné monológy) a nejednoznačnosť ich výpovedí vyvolávajúca u čitateľa zmätok. Príbehy M. NDiaye charakterizuje dynamika a komplexnosť vnútorného prežívania postáv na úkor príbehovosti. Aj keď sú ukotvené v realite (autorka zobrazuje patologické rodinné vzťahy, rasizmus, úzkosť dnešného človeka), vďaka čomu sa s nimi vieme stotožniť, nesú prvky fikcie, snovosti a tajomnosti. Svojím vlastným životným príbehom reflektuje aj problematiku postavenia francúzskych spisovateľov a spisovateliek inonárodného pôvodu. M. NDiaye je pre farbu pleti niekedy považovaná za africkú autorku (jej otec bol Senegalčan, no rodinu opustil, keď mala iba rok), voči čomu sa ona sama vyhraňuje, pretože, ako hovorí, vyrástla na parížskom predmestí a formovala ju výlučne francúzska kultúra. V mladosti sa však M. NDiaye vracia k nepoznaným koreňom a inšpiruje sa nimi aj vo svojej tvorbe, napr. v románe Tri mocné ženy (Trois femmes puissantes, 2009, je preložený do češtiny), za ktorý získala v roku 2009 Goncourtovu cenu.

Pestrú paletu francúzskeho románu v slovenských kníhkupectvách dopĺňajú ešte ďalší, vo Francúzsku dobre etablovaní autori. Mimoriadne plodný prozaik, esejista, básnik a maliar Tahar Ben Jelloun (1947), ktorý na jeseň 2022 u nás osobne predstavil najnovší preklad do slovenčiny – román Med a blen (Lindeni, 2022, prel. I. Navrátil), je známy kritikou rasizmu, bezprávia, spoločensky a nábožensky podmienených vzťahov medzi mužmi a ženami, ako aj poetickým štýlom písania. V slovenčine zatiaľ vyšli romány Svätá noc (Slovenský spisovateľ, 1993, prel. V. Dudáš), Manželstvo pre potešenie (Slovart, 2018, prel. I. Navrátil), a eseje či didaktické diela Alberto Giacometti: 20. storočie (Q111, 1992, prel. I. Navrátil) a Deťom o rasizme (Knižná dielňa Timotej, 1998, prel. E. Piovarcsyová).

Všestranne nadaný autor, vyštudovaný matematik a lingvista Hervé Le Tellier (1957) očarí náročnejšieho čitateľa zatiaľ jedinou knihou preloženou do slovenčiny, experimentálnym románom Anomália (Inaque 2021, M. Michalková), za ktorý získal v roku 2020 Goncourtovu cenu. Inšpirovaný poetikou literárneho zoskupenia Oulipo zo 60. rokov 20. storočia v ňom autor majstrovsky kombinuje prvky viacerých literárnych žánrov, slovné hry a skryté kultúrne odkazy, ktoré prostredníctvom postáv a ich dvojníkov nechávajú vyniknúť reflexiu o súčasnej spoločnosti, o jej výdobytkoch i budúcich výzvach.

Spoločenské dianie pozorne vníma a kriticky reflektuje aj spisovateľ, scenárista a filmový režisér, člen Goncourtovej akadémie Philippe Claudel (1962), ktorý sa objavil na slovenskom knižnom trhu ešte v roku 2008 vďaka prekladu románu Končím (Pectus, prel. Vladimíra Komorovská). Prostredníctvom fikcie – jeho romány majú často podobu podobenstva alebo bájky – autor stvárňuje, niekedy zámerne šokujúcim spôsobom, aby prebral čitateľa z letargie, morálny úpadok dnešného človeka, jeho ľahostajnosť a cynizmus. Príkladom je aj román Súostrovie psa (Inaque, 2020, prel. M. Michalková), ktorý približuje aktuálnu problematiku migrácie do Európy.

Aj keď voči výberu diel zo súčasnej prekladovej tvorby nemožno namietať, veď vo väčšine prípadov ide o dobre etablovaných a čitateľsky obľúbených autorov, resp. autorky, prinajmenšom v domácom prostredí, predstava, ktorú si môžeme o francúzskom románe posledných rokov vytvoriť, je len približná. Niežeby bol homogénny, práve naopak. Podľa autorov jednej z nateraz posledných publikácií venovaných najsúčasnejšej francúzskej literatúre (Le Roman français de l’extrême contemporain, 2010) v nej nedominuje žiadna škola ani zoskupenie a možno ani nie je namieste hovoriť o francúzskom románe v jednotnom čísle. Napriek rozmanitosti individuálnych literárnych praktík, ktorú naznačili aj správy o francúzskej literatúre publikované v Revue svetovej literatúry v rokoch 1997, 2001, 2002 (o frankofónnej, resp. kanadskej literatúre), 2009 a 2018 spolu s prekladmi úryvkov vybraných autorov, viaceré texty poukazujú na kontinuitu vývinových tendencií vo francúzskej próze, ktoré sa začali objavovať ešte v 80. rokoch 20. storočia. Mnohé z nich reflektujú bezprostrednú súčasnosť (l’extrême contemporain), či inak povedané skutočnosť, ako naznačuje aj prehľad prekladovej literatúry v posledných rokoch. No obraz reality, ktorý z nich vystupuje, je pomerne znepokojujúci. Akoby sa napĺňala Houellebecqova výzva zo začiatku 90. rokov pobádajúca spisovateľov k písaniu o škaredých veciach, pretože dnes čítame o psychických poruchách, depresii a samovražde (D. de Vigan, C. Cusset, alebo O. de Lamberterie v preklade I. Dobrakovovej Zbohom, smútok, Inaque, 2021), o živote s hendikepovaným dieťaťom (C. Dupont-Monod), o inceste a sexuálnom zneužívaní (Ch. Angot, V. Springora, D. A. Amal, L. Lafon, C. Laurens, É. Louis), o násilí v spoločnosti (D. de Vigan, J. Zarca, V. Despentes). Písanie o skutočnosti akoby implikovalo traumatickú osobnú skúsenosť, ktorá je čoraz explicitnejšia.

V roku 2000 literárny historik Áron Kibédi Varga (Revue svetovej literatúry 1/2001) napísal v súvislosti s úspechom druhého Houellebecqovho románu, že čitateľ netúži po beletrii, ale po správe o bezútešnom stave spoločnosti, a tú najlepšie zrkadlí prežívanie subjektu. Tento záujem, zdá sa, nielenže neopadol, ale sa prehĺbil, ako ukazuje popularita písania o sebe (écriture de soi). Dôvody treba hľadať predovšetkým v spoločnosti, ktorú G. Lipovetsky charakterizuje ako „hypermodernú“, jej spôsob života ako „hyperkonzumný“ a súčasného jedinca ako „hypernarcisa“ (Hypermoderní doba, 2013). Spisovateľ už nie je čitateľovi dostupný výlučne alebo najmä prostredníctvom kníh, ale vďaka technologickým výdobytkom digitálneho veku vystupuje (a spoločensky sa angažuje) na verejnosti, v televízii, na internete (je aj blogerom), účinkuje vo filmoch a – hovorí o sebe. Intimita sa pretriasa niekedy do najmenších podrobností, osobné (intime) sa stáva verejným (extime). Azda za všetky prípady možno uviesť najnovšie, zatiaľ nepreložené dielo kontroverznej spisovateľky Christine Angot Cesta na východ (Le voyage dans l’Est, 2021), ktorá nijako čitateľa nešetrí opismi detailov sexuálnych praktík so svojím otcom, ktorý ju ako dospievajúce dievča zneužíval, a ktoré sa nakrátko obnovili, keď mala dvadsaťšesť rokov. Surovým spôsobom a bez zahmlievania obnažuje svoju vlastnú traumatickú skúsenosť, ku ktorej sa vracia vo viacerých prózach (prvýkrát ju spomína v autofikcii Incest, L’Inceste, z roku 1999). Incestný vzťah autorky s otcom rámcuje autobiografický román Nedosiahnuteľná láska, ktorého preklad vyšiel vo vydavateľstve Inaque v roku 2017 (prel. A. Ostrihoňová), zachytávajúci vzťah autorkiných rodičov, jej detstvo, dospievanie a reflexiu skúsenosti z pohľadu dospelej ženy. Tvorbu Ch. Angot, ktorá má niekedy nálepku „nová pornografia“ (nouvelle pornographie), považujú niektorí kritici za brak, pričom samotná autorka je vnímaná ako exhibicionistka. Bez zábran totiž exhibuje vlastné telo v intímnych situáciách. V súčasnosti ide o tematiku exponovanú v nevídanom rozsahu najmä u ženských autoriek, i keď nie v takej extrémnej podobe ako u Angot, spojenú s výpoveďou hrdinky o túžbach, potešení, ale aj o znásilnení a jeho devastačných dôsledkoch na život obete.

Prózy Ch. Angot predstavujú v súčasnosti veľmi populárny žáner autofikcie. Pojem, ktorý v 70. rokoch 20. storočia zaviedol Serge Doubrovsky (v románe Fils, 1977; názov románu je nejednoznačný, fr. slovo „fils“ znamená nite, siete alebo syn), odkazuje na fikcionalizáciu vlastného prežívania. Túžba píšuceho subjektu vypovedať o svojich skúsenostiach prostriedkami fikcie vzhľadom na nespoľahlivosť pamäti a vplyv nevedomia sa pod nálepkou „autofikcia“ stala vo Francúzsku jedným z najväčších fenoménov po roku 2000, ako konštatuje Yves Baudelle v zborníku Naratívy nového storočia (Narrations d’un Nouveau Siècle, 2013). Podľa autora sa však v posledných rokoch oslabil pôvodný význam autofikcie; „autofabuláciu“ (B. Blanckeman) nahradilo bezostyšné rozprávanie o sexualite a intimite. Autofikcia sa nestala len prevažujúcim literárnym žánrom súčasnosti, ako tvrdí autor, ale aj synonymom vypätého narcizmu a obscénnosti, čo vzbudzuje jej dešpekt v literárnych kruhoch. Aj keď pornografia patrí do francúzskej literárnej tradície minimálne od čias markíza de Sade, ba dokonca podľa súčasného quebeckého spisovateľa Louisa-Bernarda Robitailla je Francúzsko krajinou pokojnej nemravnosti, posadnutosť telom a sexom vo francúzskom románe vzbudzuje rozpaky. Aj keď niektorí autori a autorky vnímajú autofikciu najmä ako experiment, napr. Chloé Delaume, Camille Laurens či Raphaël Meltz, pre iných, predovšetkým pre Christine Angot či Catherine Millet, je skôr priestorom terapie a uplatňovania ambície píšuceho subjektu „všetko povedať“ bez formálnych a štylistických nárokov. Súčasné písanie o sebe je vzdialené tomu, ktoré stvárňuje Milenec M. Duras z roku 1984 a zosobňuje tvorba A. Ernaux (autorka odmieta pojem autofikcia), pre ktoré sú priamosť a výpoveď o sexualite nástrojom utvárania identity ženského subjektu, ako uvádza Brigitte Leguen v štúdii z roku 2019 Autofikcia verzus písanie o sebe u súčasných francúzskych autoriek (Autofiction versus écriture de soi chez les écrivaines françaises contemporaines). Zdanlivá absencia akéhokoľvek štýlu spochybňuje spolu s exhibicionistickou mániou a neraz s vulgárnosťou jazyka niektorých autorov a autoriek literárnu kvalitu súčasných „autofiktívnych“ textov. Vzhľadom na neutíchajúci čitateľský ohlas sa však Y. Baudelle pýta, či takto „degradovaná“ forma autofikcie nie je symptómom našej neutešenej doby, v ktorej sa kult tela prelína s vytrácaním hraníc súkromného a verejného.

Otázka hraníc je kľúčová aj v iných súvislostiach. Diela posledných rokov potvrdzujú pokračujúci trend „formového, žánrového, ba aj druhového synkretizmu a čerpania z iných umení, ba aj z masovokomunikačných prostriedkov“, ako konštatovala v súvislosti s francúzskym románom v roku 2011 v časopise Tvorba Michaela Jurovská. Dobrým príkladom tohto prístupu sú prózy M. Houellebecqa, E. Carrèra, P. Modiana. Čoraz častejšie takéto presahy nadobúdajú vyhrotenú podobu, napr. v dielach románopisca L. Bineta (román HHhH, Marenčin PT, 2010, prel. M. Ferenčuhová) a historika I. Jablonku (nepreložené dielo Laëtitia alebo koniec ľudí, Laëtitia ou la fin des hommes, 2016), ktoré nastoľujú otázku hraníc medzi faktuálnym (historickým, sociologickým a pod.) a fikčným (románovým) naratívom, čím sťažujú jasné žánrové vymedzenie textov.

Problematika hraníc sa netýka iba žánrov, ale aj etického hľadiska. Aj keď vo všeobecnosti pripisujeme literatúre istú nedotknuteľnosť (veď ide predsa o fikciu, ktorá vo svojej podstate neodkazuje na skutočnosť), natíska sa otázka, či existujú alebo by mali existovať morálne zábrany na strane spisovateľov, vydavateľov atď., ktoré nemožno presiahnuť. Nejde pritom len o Houellebecqove urážlivé postoje a komentáre popudzujúce určité skupiny ľudí, ktoré majú neraz súdnu dohru, ale o širšie sa vyskytujúci jav. Dobrým príkladom je dielo Yannicka Haenela Jan Karski (2009, do češtiny bol preložený v roku 2011), ktorý z pohľadu historikov spochybňuje pomoc židom zo strany Spojencov počas druhej svetovej vojny, alebo autobiografické rozprávanie Súhlas (2020, aj v českom preklade z roku 2021), v ktorom jeho autorka a hrdinka Vanessa Springora odsudzuje literárne diela s pedofilnou tematikou od francúzskeho spisovateľa G. Matzneffa, ktorý ju v období dospievania sexuálne zneužíval, čím poukazuje na dosah takejto literatúry na obete zneužívania. Aj keď sa úvahy o etických dôsledkoch literatúry môžu javiť pritiahnuté za vlasy, v kontexte intenzívneho prelínania literatúry, intímnej a verejnej sféry majú svoje opodstatnenie. Dotýkajú sa otázky politickej (ne)korektnosti v literárnom diskurze, ktorá môže mať vzhľadom na recipročný vzťah skutočnosti a literatúry, ako aj tendencie písať o aktuálnych pálčivých otázkach dosah na verejný diskurz, ak je spisovateľ mediálne exponovanou osobou.

Je zrejmé, že najnovšie slovenské preklady z francúzskej literatúry nevyčerpávajú predstavu o jej povahe vzhľadom na to, že „[o]braz, ktorý vytvorí o literatúre preklad, nikdy nie je s ňou totožný, pretože v ňom mnoho diel chýba“, ako konštatovala Katarína Bednárová v Revue svetovej literatúry v roku 2009. Nastavujú však zrkadlo prijímajúcej kultúre a umožňujú jej vnímanie v širších súvislostiach. Prinášajú okrem iného možnosť konštatovať, či a do akej miery možno hovoriť o totožnosti a odlišnosti, prípadne špecifickosti niektorých tendencií v konkrétnych literatúrach, o priepustnosti kultúr, o recepcii inojazyčných literatúr na domácej scéne. Aj z toho je zrejmé, že neprekladanie zásadných diel v minulosti ovplyvňuje recepciu literárnej produkcie v súčasnosti. Ak nemáme prístup k textom, ktoré určovali smer (s odstupom času ich už vieme identifikovať), prichádzame o poznanie hlbších súvislostí toho, čo a prečo vzniká dnes. Ako príklad slúži práve pohľad na súčasné písanie o sebe vo francúzskej literatúre a naliehavosť, s akou sa hromadia intímne texty predovšetkým o ženskej sexualite, čo má svoje dôvody. Nejde pritom len o osobné dojmy spojené so sexuálnym životom, ale napr. aj o stvárnenie rodovej identity, intimity, predstáv, postojov, hodnôt či vzťahov spätých s určitou dobou. Reflektovanie tejto problematiky sa u nás javí zatiaľ zdržanlivé. Môžeme to ignorovať, ale rovnako môžeme otvárať tabuizované témy, napríklad práve prostredníctvom prekladu. Azda nám tak literatúra pomôže lepšie pochopiť svet, ktorého sme súčasťou.

Silvia Rybárová

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!