Autori a autorky tohto čísla
Joris-Karl Huysmans
Joris-Karl Huysmans
Foto: André_Taponier(1848 – 1907), francúzsky spisovateľ a kritik umenia, ktorý sa v roku 1884 preslávil románom À rebours (Naopak, prel. J. Belnay, 1971) a stal sa jedným z prvých predstaviteľov dekadentných tendencií v literatúre a modernom umení. Literárni historici však pokladajú Huysmansa za predstaviteľa naturalistickej doktríny, od ktorej sa neskôr odklonil. Už prvá zbierka krátkych textov Le Drageoir aux épices (1874, Dražé a korenie), v ktorej sa striedajú klasický sonet, ľudová pieseň, detská riekanka, rozmarné básne v próze, krátke príbehy s farbistými opismi a žánrové obrázky, sa nachádza na rozhraní romantickej, naturalistickej a dekadentnej estetiky. Práve románom Marthe, histoire d’une fille (1876, Marthe, príbeh dievčaťa) sa zblížil so Zolom a naturalistami. V tejto línii pokračoval románmi Les Soeurs Vatard (1879, Sestry Vatardové), novelou À vau-l’eau (1882, Po prúde) a inými dielami. Na sklonku života ho priťahovala mystická skúsenosť, ktorú vyjadril v románe Là-bas (1891, Tam dole), a sklon k nadprirodzenu (En route, 1895, Cestou; La Cathédrale, 1898, Katedrála, prel. Š. Greč, 1948).
Guillaume Apollinaire
Guillaume Apollinaire
Foto: Portada(1880 – 1918), avantgardný básnik, predstaviteľ literárneho kubizmu, kritik umenia a prozaik. „Tri knihy tvoria Apollinairov básnický odkaz – Alkoholy, Kaligramy, Nový duch a básnici. Tri knihy, ktoré, povedané Nezvalovými slovami ‚majú pre poéziu taký význam ako pre život ľudstva objavenie parného stroja a elektriny‘. Sú iba zlomkom básnikovho diela, no tvoria celok podivuhodne vyvážený a uzavretý, sú jeho časťou, no nie fragmentom; je v nich sústredené to podstatné, čo charakterizuje básnikov vývin a určuje jeho miesto v modernom umení… Začal ako všetci začínajúci básnici, ale priniesol do poézie nové témy, formy, slová, nový ideál krásy; nové prvky, ktorým bol vstup do ríše poézie až dosiaľ prísne zakázaný – humor, iróniu, hovorovú reč, slang; nový tón – citovo vrúcny, no nie sentimentálny, plebejský, no nie vulgárny, hlboký, no nie hlbokomyseľný,“ napísal o Apollinairovi Albert Marenčin v eseji zo zbierky Básnici a rebeli (2014). Apollinaire inšpiroval generácie slovenských básnikov, ktorí ho opakovane prekladali – V. Reisel, Š. Žáry, J. Rak, Ľ. Feldek, J. Mihalkovič a mnohí ďalší.
Georges Perec
Georges Perec
Foto: Archív autora(1936 – 1982) pochádzal zo židovsko-poľskej rodiny. Obaja rodičia mu zahynuli v druhej svetovej vojne – otec na bojisku a matka v koncentračnom tábore. Takto poznamenané detstvo a život v hľadaní identity, obnovovaní individuálnej, ale aj kolektívnej pamäti sa pretavili do Perecovej autobiografickej tvorby (La Boutique obscure, 1973, Temný krám; W ou le Souvenir d’enfance, 1975, W alebo spomienka z detstva; Je me souviens, 1978, Spomínam si). Literárne renomé si získal už v roku 1965 románom Les Choses (Veci, prel. M. Jurovská, 1976). „Pereca je ťažké vtesnať do nejakej škatuľky, pretože, ako sa sám vyjadril o svojej tvorbe, nikdy nenapísal dve rovnaké knihy. Jeho explorátorské úsilie zasahuje do štyroch oblastí: sociologickej, autobiografickej, románovej a do oblasti hry s jazykom. Všetky štyri sa však navzájom prekrývajú,“ čítame na záložke slovenského prekladu prózy Čo je to tam na dvore za moped s chrómovaným kormidlom? (Quel petit vélo à guidon chromé au fond de la cour?, 1966, prel. M. Jurovská, 1992) z pera M. Jurovskej. Perec skúmal významové a formálne možnosti jazyka a literárnej štruktúry textov ako člen slávnej skupiny Oulipo i Patafyzického kolégia. Formálne prekážky a jazykové obmedzenia, ktoré si pri písaní prózy kládol, aby do istej miery uvoľnil z diela ťažobu významového posolstva, predstavujú značné ťažkosti pri preklade románov, ako La Disparition (1969, Zmiznutie), L’Augmentation (1970, Pridávanie), Espèces d’espaces (1973, Preskum priestoru, prel. M. Jurovská, 1992), La vie mode d’emploi (1978, Život – návod), Un cabinet d’amateur (1979, Kabinet milovníka umenia, prel. M. Jurovská, 1992) a i. do cudzích jazykov.
Julien Green
Julien Green
Foto: Archív autora(1900 – 1998) sa narodil v Paríži v anglicko-americkej protestantskej rodine. V prvej svetovej vojne narukoval v roku 1917 ako dobrovoľník. Neskôr študoval v USA na Univerzite vo Virgínii, ale takmer celý tvorivý život (okrem obdobia cez druhú svetovú vojnu) prežil v Paríži. V roku 1971 bol vymenovaný do Francúzskej akadémie, do kresla po Françoisovi Mauriacovi. Písal poviedky a romány, divadelné hry, eseje, veľkú časť jeho diela tvorí autobiografická spisba a monumentálne Denníky vydávané po častiach, ktoré nedávno vyšli aj v integrálnej verzii (Journal intégral, 2019 – 2021). Zaoberal sa otázkami literárnej tvorby, prekladu a jazyka (Le langage et son double, 1985). Vo svojej prozaickej tvorbe reflektuje otázky morálneho a spirituálneho charakteru spojené s homosexualitou a rigidnou náboženskou výchovou, problém individuálnej duševnej a náboženskej krízy (sám konvertoval na katolicizmus), nekomunikovateľnosť vnútorného utrpenia, ktoré často vyústi do situácie násilia a páchaného zla. Do slovenčiny sú preložené romány Leviatan (prel. S. Holá, 1972), Adriena Mesuratová (prel. T. Černá, 1975), Moira (prel. O. Hirnerová, 1990), esej Opus magnum Michela Hogiera (prel. E. Piovarcsyová, 1999); časopisecky vyšli úryvky z esejí v preklade J. Truhlářovej a L. Franeka.
Philippe Delerm
Philippe Delerm
Foto: Archív autora(1950) je súčasný francúzsky spisovateľ. Vyštudoval literatúru na univerzite v Nanterre a do roku 2007 pôsobil ako stredoškolský učiteľ literatúry. Je autorom mnohých románov, poviedok, esejí, autobiografických textov a zbierok krátkych próz, v ktorých sa opiera o minimalistické písanie takmer bez deja a reflektuje javy, príhody či maličkosti každodenného života. Literárny úspech mu priniesla zbierka La première gorgée de bière et autres plaisirs minuscules (1997, Prvý dúšok piva a iné drobné radosti). Podobne ladené sú zbierky Paris l’instant (2002, Parížske momentky), ktorú doplnila fotografiami autorova manželka Martine Delerm, či Dickens, barbe à papa et autres nourritures délectables (2005, Dickens, cukrová vata a iné príjemné pokrmy). Zatiaľ poslednou knihou krátky próz je New York sans New York (2022, New York bez New Yorku), v ktorej ponúka krátke texty o meste, ktoré nevidel, ale o ktorom sníva, a opisuje jeho jednotlivé známe i menej známe miesta. Kniha sa dá chápať ako replika na traktát Pierra Bayarda Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali (prel. Monika Jurovčáková, 2022). V slovenskom preklade K. Laučíkovej vyšiel krátky výber Delermových textov v treťom čísle Revue svetovej literatúry v roku 2009.
Rachid Santaki
Rachid Santaki
Foto: Archív autora(1973) je súčasný francúzsky spisovateľ, novinár a scenárista franko-marockého pôvodu. Narodil sa v Paríži, istý čas žil aj v Marakéši. Angažuje sa v školách na predmestiach aj v nápravných zariadeniach, organizoval súťaže v pravopise a snaží sa spopularizovať francúzsku literatúru medzi mladými, a to napríklad aj cez populárne diktáty. Vymyslel koncept Dictée Géante (Obrovský diktát), čo je diktát s najväčším počtom účastníkov vo Francúzsku. Má za sebou desiatku románov, v ktorých tematizuje urbánnu kultúru či život mladých ľudí na predmestiach. Jeho posledným románom je kniha Laisse pas traîner ton fils (2020, Nedovoľ sa synovi povaľovať), inšpirovaný skutočnou udalosťou – vraždou spojenou so šikanou.
Peter Župník
Foto: Archív autoraPeter Župník
(1961), jeden z najvýraznejších členov tzv. slovenskej novej vlny, študoval úžitkovú fotografiu na Strednej škole umenia a remesiel v Košiciach, neskôr na pražskej FAMU. Bol členom výtvarnej skupiny Most a združenia Pražský dům fotografie. Po prvotných pokusoch na poli fotografickej reportáže začal ako jeden z prvých československých fotografov vstupovať do fotografie nenápadným maliarskym zásahom, ktorým ju vizuálne aj obsahovo posunul za hranice reality. Veľkú časť života prežil v Paríži. Časť fotografií z tohto obdobia publikoval v knihe Zaľúbení do Paríža (Petrus, 2014).
Katarína Bednárová
Foto: Archív autorkyKatarína Bednárová
(1954) pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry a prekladu, vedie semináre umeleckého prekladu z francúzskej literatúry. Francúzsku literatúru prekladá od roku 1977 časopisecky a knižne. V slovenských vydavateľstvách jej vyšli napr. preklady A. Delbéeovej (Osud jednej ženy, 1988), B. Viana (Jeseň v Pekingu, 1990, 2005; Dušpastier z plavárne, 2002), A. Chedidovej (Géricault, 1994), A. Ernaux (Miesto medzi ľuďmi, Žena, 1994), M. Tourniera (Kráľ tmy, 1997), S. Becketta (Prvá láska, 2001; Malone umiera, 2004), I. Kadarého (Spiritus, 2002), L.-F. Célina (Cesta do hlbín noci, 2009) a i. Prácu s mladými talentovanými adeptkami umeleckého prekladu zúročila vo výberoch a v asistovaných prekladoch z francúzskej literatúry publikovaných v Revue svetovej literatúry: v roku 2015 vyšiel študentský preklad divadelnej hry R. Topora Zima pod stolom (č. 1); v roku 2009 zostavila francúzske číslo (3/2009) aj so študentskými prekladmi (P. Michon, R. Détambel, M. Deguy, C. Esteban, D. Daeninckx a i.) a v roku 2018 jej študentky preložili v ďalšom francúzskom čísle (3/2018) texty autorov ako H. Lanscotte, E. Pagano, V. Khoury-Ghata, Ph. Claudel, A. Maalouf, R. Ducharme.
Nina Wolfová
Foto: Archív autorkyNina Wolfová
bola odjakživa ponorená v knihách. Absolvovala francúzske bilingválne gymnázium a vyštudovala odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo, s nezvyčajnou kombináciou arabský jazyk a literatúra a francúzsky jazyk a literatúra. K umeleckému prekladu ju viedla láska k literatúre a k cudzím jazykom.
Silvia Rybárová
Foto: Archív autorkySilvia Rybárová
vyštudovala anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po získaní doktorátu z literárnej vedy pôsobila na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. V súčasnosti pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na súčasnú francúzsku literatúru a skúma problematiku dejín, pamäti a identity. Príležitostne sa venuje prekladu esejistických a literárnoteoretických textov.
Katarína Jakubjaková
Foto: Archív autorkyKatarína Jakubjaková
vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a francúzsky jazyk. Počas štúdia sa venovala hlavne francúzskej literatúre 20. storočia a po ukončení absolvovala stáž na Slovenskom inštitúte v Paríži.
Júlia Sherwood
Foto: Archív autorkyJúlia Sherwood
(rod. Kalinová) je prekladateľka a propagátorka slovenskej literatúry. Narodila sa v Bratislave a žije v Londýne. Spolu s manželom Petrom Sherwoodom preložila do angličtiny diela Daniely Kapitáňovej, Jany Juráňovej, Petra Krištúfka, Ballu, Uršule Kovalyk, Pavla Vilikovského, Ivany Dobrakovovej a Jána Johanidesa. S manželom prekladá tiež z češtiny a občas aj z poľštiny a sama aj z angličtiny, ruštiny a poľštiny do slovenčiny. Je externou redaktorkou literárneho časopisu Asymptote a spolu s M. Mullek vedie portál SlovakLiterature.com.
Igor Navrátil
Foto: Archív autoraIgor Navrátil
(1952) vyštudoval na Univerzite Komenského prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pracoval ako redaktor, vedúci Slovenského centra pre umelecký preklad, diplomat, prekladateľ v Európskej komisii a od roku 2004 ako umelecký prekladateľ v slobodnom povolaní. Prekladá z angličtiny a francúzštiny, za svoje preklady získal viacero ocenení. Je nositeľom vyznamenania Francúzskej republiky Rytier Rádu umenia a literatúry. Preložil vyše 50 diel z americkej, britskej, írskej a francúzskej literatúry (F. S. Fitzgerald, J. Updike, T. Williams, S. Plathová, S. Rushdie, G. Swift, O. Wilde, C. Tóibín, J. -B. Molière, A. Camus, P.-A. C. de Beaumarchais, A. de Saint-Exupéry, S. Germainová, E. Carrère. J.-M. G. Le Clézio, T. Ben Jelloun). Žije v Jablonovom na Záhorí.
Martina Vladovičová
Foto: Archív autorkyMartina Vladovičová
po absolvovaní bilingválnej Obchodnej akadémie v Trnave vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na Univerzite Komenského v jazykovej kombinácii angličtina a francúzština. Má na konte debutový preklad francúzskeho titulu o permakultúre a podieľala sa na tvorbe titulkov pre dva dokumentárne filmy, v budúcnosti by sa však rada venovala aj knižným prekladom umeleckej literatúry.
Dušana Laučíková
Foto: Archív autorkyDušana Laučíková
pochádza zo Zvolena, absolvovala francúzske bilingválne gymnázium a vyštudovala na Filozofickej fakulte prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii francúzsky a taliansky jazyk. V súčasnosti pracuje ako manažérka kina v Bratislave.
Milan Kopecký
Foto: Archív autoraMilan Kopecký
(1984) býva v Petržalke, ale narodil sa v moravskom Kyjove a vyrastal na druhej strane hranice v záhorskej Senici, kde vyštudoval osemročné gymnázium. V roku 2008 absolvoval odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK, kde na katedre romanistiky pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2015 obhájil titul PhD. v odbore literárna veda. Od roku 2019 vyučuje na bratislavskom Gymnáziu Jána Papánka angličtinu a španielčinu. Popritom všetkom posledných pätnásť rokov prekladá knihy z oboch spomenutých jazykov, pomaly sa blíži k počtu sedemdesiat titulov. A stále ho to baví.