Oscar Wao: Otázka času z prekladateľskej dielne

Najskôr trochu jazykovej kultúry. Konštrukcie typu „… bolo iba otázkou času, kedy…“ sú tautologické – čo, dalo by sa polemizovať, možno znamená aj nesprávne –, pretože „kedy“ je opytovacie príslovkové zámeno vo vzťažnej funkcii a odkazuje na čas, je teda vždy „otázkou času“. Oveľa lepšie to takémuto spojeniu pristane v samostatnej pozícii, ako napríklad vo vete „Preklad knihy Krátky neobyčajný život Oscara Waa bol iba otázkou času“, čím by sme naznačovali, že ide o čosi samozrejmé, že netreba prekonať iné prekážky (personálne, finančné, textové), stačí len vyriešiť otázku času, stačí počkať. V prípade Oscara Waa sa nakoniec čakalo pätnásť rokov. Redaktori vydavateľstva N Press si ho spolu s Franzenovými Križovatkami vybrali ako prvú knihu beletrie, ktorú po troch rokoch publikovania reportážnej literatúry a literatúry faktu vypustia na trh, a mňa oslovili, či sa nepodujmem preložiť ju do slovenčiny. Ponuka, aká sa neodmieta.

Čo však neznamená, že nie prekvapivá. Junot Díaz svojím románovým debutom pred pätnástimi rokmi trafil zlatý priesečník vydavateľského biznisu. Jednak ním oslovil odbornú kritiku, čo dokazuje o rok neskôr udelená Pulitzerova cena, jednak sa dostal na vrchné priečky rebríčkov v tých časoch ešte len rozvíjajúcej sa scény internetového literárneho hobbizmu, a navyše sa kniha dobre predávala, čo rozhodne nie je pravidlo, akokoľvek vás profesionálna i amatérska kritika vynáša do nebies. Slovom, zásah do čierneho. No rovnako dobre sa to mohlo aj nepodariť, pretože atribút, ktorý zabezpečil Oscarovi Waovi miesto v kronikách významných literárnych diel, dodnes zostáva pre mnohých jeho čitateľov Achillovou pätou a pre prekladateľov – donkichotov z povahy a z presvedčenia – tak ako každá Achillova päta, ťažko odolateľným lákadlom. Mám, prirodzene, na mysli svojský štýl, ktorým je kniha napísaná a ktorému sa tu budem krátko venovať.

Krátko preto, lebo priestor je obmedzený a téma – čas literárneho diela a čas prekladu – neobsiahnuteľná. Z hľadiska času totiž možno o Oscarovi Waovi povedať, že je príliš moderný a zároveň starý. Junot Diáz nepoužíva interpunkčné vyznačenie priamej reči, strieda naratívnu fokalizáciu, vkladá do beletristického diela poznámky pod čiarou, ktoré sú nabité faktickými informáciami a rozsahom sa rátajú na normostrany, text je poprestýkaný citáciami a odkazmi na popkultúru, predovšetkým svet sci-fi a fantasy subkultúr, autor plynule prechádza z angličtiny do španielčiny, pričom konkrétne slová či dokonca celé vety nijako graficky neodlišuje od okolia, rozprávači majú každý vlastný štýl a bez rozdielu nadávajú ako pohani. Všetko toto väčšinový čitateľ vníma ako moderné postupy, aj keď každý z nich má bohatú literárnu históriu, ale modernosťou sa tu skôr myslí odlišnosť od zaužívanej predstavy, čo by sa vlastne tiež dalo brať ako funkčná definícia.

Junot Diáz nepochybne chcel byť moderný (pre široké masy) a dokonca aj postmoderný (pre literárnu kritiku), objektívne vzaté však Oscar Wao v roku 2007 nebol ani jedno. Kniha sa síce umiestňovala vysoko v rebríčkoch odbornej aj amatérskej kritiky anglosaského sveta, ale v tých istých rebríčkoch roky kraľovali tu už spomenutý Jonathan Franzen alebo Zadie Smith, ktorí síce písali každý po svojom (nový konvencionalizmus/hysterický realizmus), mali však spoločné to, že na rozdiel od postmodernizmu už skoršie vyneseného k splavu ich texty neukazovali na seba, neboli autoreferenčné, nerozptyľovali čitateľa pravidelným narúšaním kontinuity rozprávaného príbehu. No a potom prišiel Junot Diáz s vetami ako „The first time she was scared shitless and it hurt bad (4d10)“, kde údaj v zátvorke je skrátený zápis hodu štyrmi desaťstennými kockami pri vypočítavaní sily útoku v spoločenskej hre Dungeons & Dragons, a nieže neprekladá (či aspoň graficky vyznačuje) vložené slová v španielčine, ale dokonca z nich tvorí slovné hračky „Two Truji-líos in one lifetime“, pravdaže, bez jedinej poznámky či vysvetlenia, čo anglofónnych čitateľov viedlo k zakladaniu internetových slovníkov¹ a vydavateľstvá po celom svete k zostavovaniu mnohostránkových zoznamov vysvetliviek zaradených na koniec knihy.

My sme sa s redakčným tímom N Press rozhodli ísť inou cestou. Otázka, ako som ju už načrtol, stála takto: Do akej miery chceme textu ponechať jeho postmodernú autoreferenčnosť a diskontinuitu? Slovenská, desaťročiami zažitá prax radí prekladať takpovediac „na najmenšieho spoločného menovateľa“, čiže minimalizovať idiolekty – autorov aj prekladateľov –, frazeológiu, formálne posuny, slovom väčšinu príznakových prvkov, a tak trochu dozadu, pretože slang, neologizmy, referencie, akékoľvek aktuálne jazykové trendy starnú najrýchlejšie. Viem, znie to príšerne sucho a môjmu niekdajšiemu ja začínajúceho prekladateľa by to možno znelo až kacírsky, veď preložiť treba každú nuansu a každý odkaz na „hot chick in Virus who was in Romeo and Juliet“², ale práve naučiť sa vidieť stromy aj s lesom a nemýliť si dôraz na detail s pedantériou je jedným z overených tajomstiev prekladateľského remesla. Súčasne sme však nemohli Oscara Waa, hispánskeho, kreolského, spoteného, prostorekého, vo vybájenom svete pred svetom sa ukrývajúceho mamľasa dezinfikovať a okresať na čitateľsky stráviteľné minimum, aby sme sa nespreneverili autorite textu. Úlohou teda bolo nájsť takú mieru „vyrušovania“ čitateľa postmodernými signálmi knihy, ktorá dodá Oscarovi Waovi punc príznakovej nadčasovosti.

1) Najkompletnejší z nich nájdete na: http://www.annotated-oscar-wao.com/index.html
2) Kde Romeo and Juliet je filmová, síce legendárna, ale dnes predsa len zabudnutá filmová adaptácia Franca Zefirelliho, a Virus americký názov japonského apokalyptického filmu Fukkatsu no Hi, ktorý sa u nás nikdy nedostal do distribúcie.

Najprv sme museli vyriešiť poznámky pod čiarou, čo bolo zároveň najjednoduchšie. V knihe je ich dokopy tridsaťtri a rozsahom presahujú dvadsať normostrán, tvoria teda podstatnú časť textu, ktorú bolo potrebné zachovať. Okrem toho predstavujú akýsi protipól fiktívnemu príbehu tým, že sa v nich autor, aj keď podobne neformálnym štýlom, venuje výlučne faktickým informáciám z dejín Dominikánskej republiky, Latinskej Ameriky a zvyšku sveta. Junot Diáz sa tu jednoznačne inšpiroval románom Infinite Jest, ikonou literárnej postmoderny deväťdesiatych rokov, v ktorom sú poznámky pod čiarou takisto početné a rozsiahle, dokonca navzájom poprepájané a na seba odkazujúce, čo čitateľa núti preskakovať medzi dvomi formálnymi rovinami príbehu a na obe sa rovnako sústrediť. Umiestnenie poznámok na koniec knihy do podoby vysvetliviek by tento efekt oslabilo, preto sme išli cestou pôvodného typografického spracovania, ale bez číslovania, takže poznámky, hoci dlhé, interagujú iba s najbližším okolím a čitateľ má priestor venovať sa raz jednej, raz druhej formálnej rovine textu.

Väčšou výzvou boli španielske výrazy, čím však nemám na mysli hispánske internacionalizmy (siesta) alebo ľahko identifikovateľné hispanizmy (diablo), ale priamo do anglického textu vložené slová (coñazo), slovesné konštrukcie (metéselo), slovné spojenia (que hombre), celé vety (Tú eres guapa!) ba dokonca formulácie v hovorovom registri (Tú ta llorando por una muchacha?). Navyše, Diáz ich dôsledne všetky píše obyčajným typom, kurzívu používa iba na zdôraznenie. Motivácia tohto postupu je zrejmá: jednak opäť autoreferenčne vyrušovať čitateľa, jednak, možno ešte vo väčšej miere, akcentovať kreolizáciu vyjadrovania hispánskej komunity v USA, ktorá bežne zaraďuje domáce výrazy do anglického prehovoru – ostatne tak ako každá iná jazyková menšina v krajinách celého sveta – a plynule s nimi pracuje v reči. V slovenčine takáto plynulosť možná nie je, pretože jej prevažne syntetická povaha determinuje podobu slov v blízkom okolí, čo obmedzuje výber slovných druhov, vetných členov či ich pozíciu vo vete. Ukážeme si to na príkladoch. Podmet a nominatív fungujú ľahko „môj tío Miguel z Bronxu“, rovnako tak vsuvky „Pretože, coño, neviete, čo je detský strach“, prípadne aj nejaké nepriame pády „ako každý poznal niekoho, kto pracoval v palaciu“ či „podľa abuela z otcovej strany“. Zložitejšie sú už prípady, keď musíme predpokladať istý stupeň jazykovej spôsobilosti čitateľa, napríklad keď očakávame znalosť správnej výslovnosti „pozrite na toho macha, chválila sa matka“, slovnej zásoby „Bila nás všade, pred hocikým, všetkým, čo mala po ruke, či už to boli chanclas, alebo correa“, slovesných konštrukcií „Dvihla ruky a hrozivo zapreberala prstami. Son pulpos“. Najnáročnejšie bolo vkladanie bezekvivalentných gramatických javov ako „mohla by si prestať jodiéndome?“ alebo zhustené alternovanie registrov „začni si s nejakou feou. Coje tú feu a metéselo“.

Ako vidno, úspešnosť začlenenia hispánskych lexém do prirodzeného plynutia textu variuje, ale presne to bolo v súlade s našou stratégiou ponechať postmodernú diskontinuitnosť výrazu, no zároveň neskomplikovať čitateľovi úlohu natoľko, aby knihu odložil ako nečitateľnú. Pretože originál taký nie je. Pôvodný text ráta s americkým, so španielčinou sa pomerne často stretávajúcim prijímateľom. Ak by sme hľadali domáci ekvivalent, najpodobnejšie by asi bolo zastúpenie germanizmov v slovenčine – nie je ich veľa (na prvý pohľad), no sú a neprekážajú. Prirodzene, meniť hombre za mensch by sme mohli iba ak v experimentálnom pastiši, preto sme sa rozhodli hispánske slová ponechať a na rozdiel od originálu ich pri prvom výskyte vysádzať kurzívou, aby sme čitateľa upozornili, no ďalej s nimi už pracovať ako s adaptovanými, napríklad: „A navyše ho prichytili nie s dievčinou z jeho vrstvy, ale so štipendistkou, ba navyše prietou. Trtkanie chudobných prietas bol pre elity štandardný postup“, prípadne z nich tvoriť poslovenčené tvary „to čo je za maricónske meno?“.

Ak sme čitateľovi v niečom nevyšli v ústrety, boli to preklady týchto vložených španielskych slov a vysvetlenia popkultúrnych odkazov, čo môže pôsobiť ako krok k narušeniu plynulosti textu a s ním aj čitateľského zážitku, mali sme naň však dva dobré dôvody. Prvý, pragmatickejší, bola snaha nevytvárať v knihe bohatej na poznámkový aparát ďalšiu vrstvu paratextu, ktorá by mohla preklopiť umelecký dojem z náročného do obťažujúceho, druhý presvedčenie, že na adekvátny prenos kultúrnej funkcie diela je nevyhnutné zachovať takú intaktnosť textu, aby mala na čitateľskú obec prirodzene selektívny účinok. Inak povedané, adaptáciou španielskych výrazov v súlade so slovenskými syntaktickými či morfologickými pravidlami sme chceli pomôcť slovenskému čitateľovi orientovať sa v texte rovnako dobre, ako sa anglofónny prijímateľ orientuje v origináli, no pokiaľ ide o „culokraciu“ a rozlíšenie Coldbringera od Darkseida, s plnou dôverou v čitateľa prekladu mu dávame rovnocennú šancu rozkľúčovať všetky inojazyčné pojmy a intertextové alúzie na základe vlastného rozhľadu vo svete fantasy, sci-fi, komiksov a dejín latinskoamerických diktatúr, do ktorého od roku 2022 patrí aj slovenské vydanie klasického románu dvadsiateho prvého storočia Krátky neobyčajný život Oscara Waa.

Milan Kopecký

Milan Kopecký

Foto: Archív autora

Milan Kopecký

(1984) býva v Petržalke, ale narodil sa v moravskom Kyjove a vyrastal na druhej strane hranice v záhorskej Senici, kde vyštudoval osemročné gymnázium. V roku 2008 absolvoval odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK, kde na katedre romanistiky pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2015 obhájil titul PhD. v odbore literárna veda. Od roku 2019 vyučuje na bratislavskom Gymnáziu Jána Papánka angličtinu a španielčinu. Popritom všetkom posledných pätnásť rokov prekladá knihy z oboch spomenutých jazykov, pomaly sa blíži k počtu sedemdesiat titulov. A stále ho to baví.