Miesta a pamäť v arabskej literatúre

„Písanie je bezprostredne spojené s konkrétnym miestom – s jeho históriou, minulosťou a s duchom tohto miesta. Zaujímať sa o čas, o to, ako plynie, znamená zaujímať sa aj o konkrétne miesto. Miesto a čas sú totiž nerozlučne späté. Miesto obsahuje čas. A preto spomienka na určitú udalosť, určitý dátum, vždy evokuje miesto – priestor, v ktorom sme sa v danom okamihu nachádzali… Práve z tohto dôvodu je vzťah medzi spisovateľom a miestom nesmierne dôležitý – pretože miesto uchováva čas, históriu, spoločnosť a medziľudské vzťahy.“¹

Džamál al-Gítání

Vzťah k miestam, skutočným či imaginárnym, bol dôležitou súčasťou arabskej literárnej tvorby už od jej počiatkov – vyjadroval nielen žitú skúsenosť autorov a autoriek, ale zrkadlil aj ich túžby, predstavy a chápanie sveta. Ľudské vnímanie, prežívanie, myslenie, konanie, či dokonca snívanie je totiž vždy úzko späté s prostredím, v ktorom pobývame alebo žijeme. Bezprostredné prežívanie miesta však okrem prítomného okamihu zahŕňa aj hlasy, ktoré prichádzajú z minulosti. Časy dávno minulé sa tak miesia s prítomnosťou a práve literárne diela pomáhajú zachytiť, sprítomniť a zvýznamniť pamäť týchto miest. Ak spomalíme a započúvame sa do šepotu miest, doľahnú k nám hlasy minulosti i budúcnosti; stopy minulosti vpečatené do miest nášho pobývania a stopy miest do nášho spomínania.

Význam miest v arabskej literatúre badať už v predmodernom období – či už to bola rozsiahla púšť a jej prírodné krásy a nebezpečenstvá, vidiek ako symbol autenticity a morálnej čistoty, alebo mestá ako centrá vzdelanosti a kultúrneho rozvoja. Básnici vo svojich veršoch oplakávali ruiny, nostalgicky spomínajúc na stratenú lásku či domov, fiktívne miesta sa stali zasa doménou fantastických príbehov a ľudových rozprávaní a arabskí cestovatelia ako Ibn Battúta zaznamenávali svoje spomienky a skúsenosti z ďalekých končín v stredovekých cestopisoch.

Vplyvom modernizácie a kontaktov s európskymi krajinami v 19. storočí prichádza obdobie kultúrneho obrodenia, tzv. nahda, a začína sa výrazne meniť aj charakter arabskej literatúry. Poéziu a náučno-zábavné prozaické formy (tzv. adab) vystriedali žánre ako román, poviedka a divadelná hra, no z hľadiska obsahu si diela zachovali svoj špecifický geografický a kultúrny charakter. Ako však dokazujú vybrané prekladové ukážky, miesta – súčasné, minulé a neraz i budúce – v nich neprestali zohrávať významnú úlohu. Nie sú len kulisou, práve naopak – sú organickou zložkou literárnych diel, zdrojom spomienok a spojivom medzi prítomnosťou a minulosťou. Spomienky sa utvárajú v súvislosti s konkrétnymi miestami, ktoré naša pamäť následne znovu vytvára a uchováva.² Aj texty aktuálneho čísla Verzie zobrazujú arabské mestá a dediny – jestvujúce či zničené –, historické monumenty, púštne oblasti, ale tiež miesta anonymné a prechodné, ako letiská a hotely, a v nich obsiahnutú pamäť.

1) BARBULESCO, L., CARDINAL, P. L’Islam en Questions. Paris: Grasset, 1986, s. 143. Podľa: MEHREZ, S. The Literary Life of Cairo: One Hundred Years in the Heart of the City, s. 5.
2) ASSMAN, J. Das kulturelle Gedächtnis, s. 40; CASEY, E. S. Remembering: A Phenomenological Study, s. 186 – 187.

V uličkách starej Káhiry

Medzi najvýznamnejšie osobnosti arabskej literárnej scény patrí jednoznačne Nadžíb Mahfúz, a to nielen vďaka Nobelovej cene, ktorú získal v roku 1988 ako doposiaľ jediný arabský autor, ale predovšetkým vďaka svojej rozsiahlej a rôznorodej tvorbe. Hoci písal aj poviedky a divadelné hry, najväčší vplyv na vývoj modernej arabskej literatúry mali jeho romány.³ Libanonský spisovateľ a literárny kritik Elias Chúrí právom označil Mahfúza za „veľký fenomén, pretože vo svojej tvorbe obsiahol celý vývoj svetového románu … [a] podarilo sa mu vytvoriť komplexný arabský román“.⁴

Medzi najvýznamnejšie Mahfúzove diela možno zaradiť predovšetkým as-Sulásíja (tzv. Trilógia)⁵. Tento generačný román zobrazuje osudy rodiny káhirského obchodníka Ahmada Abd al-Džawáda v prvých dekádach 20. storočia, období rodiaceho sa nacionalizmu a protikoloniálneho odboja, keď Egypt prechádzal celou škálou politických a spoločenských zmien. Domácnosť Abd al-Džawádovcov, kde hlava rodiny vládne svojej manželke a deťom železnou rukou, predstavuje z nášho súčasného pohľadu extrémne konzervatívny model rodiny vyplývajúci z tradičných hodnôt a patriarchálneho usporiadania. Hoci v neskoršom období sa hranice medzi súkromným a verejným priestorom v rámci ľudovej štvrte stierali⁶, začiatkom 20. storočia ešte pretrvávalo tradičné delenie sfér života na verejnú, ktorá bola doménou mužov, a súkromnú, vymedzenú pre ženy. Zatiaľ čo Ahmad a jeho synovia – Jásín, Fahmí a Kamál – môžu pracovať či vzdelávať sa a najmä sa slobodne pohybovať v meste, jeho manželka Amína a dcéry Chadídža a Á’iša si musia vystačiť s priestorom vnútri domu. Dom ako centrum rodinného života sa stáva rezervoárom nostalgických spomienok Kamála⁷, ktorý sa k nim v dospelosti často vracia: „V takýchto kritických okamihoch zaplavia tvoju pamäť obrazy miest, čias a udalostí, ktoré na tebe zanechali hlboké stopy. Svetlo sa v nich prelína s tmou, podobne ako sa modrá obloha na úsvite vpíja do strešnej záhradky na dome. Žeravé uhlíky na prípravu kávy sa miesia s rozprávaním príbehov a hrkútanie holubov splýva so sladkou melódiou piesní“⁸.

3) Román sa v arabskej literatúre objavuje až pomerne neskoro. Hoci je románové prvenstvo v arabskej literatúre predmetom zanietených akademických debát, najčastejšie sa pripisuje dielu Zajnab od Muhammada Husajna Hajkala (1913, resp. 1914).
4) HAMÚDÍ, F. Al-Kitába al-mihna al-aksar muchádi’a. Nizwá, 2018, adad 95, s. 117.
5) Jednotlivé časti Trilógie sú nazvané podľa ulíc historickej Káhiry, čím zároveň priestorovo lokalizujú centrum diania: Bajna al-kasrajn (Medzi dvoma palácmi), Kasr aš-šawk (Palác túžby) a as-Sukkaríja (Cukrová ulica).
6) NAGA, N. Romance and Liminal Space in the Twentieth-Century Cairo Novel. In QUAYSON, A., WATSON, J. K. (eds.). The Cambridge Companion to the City in World Literatures, s. 131 – 148.
7) Postavu Kamála možno považovať za literárne alter ego autora.
8) MAHFÚZ, N. As-Sukkaríja, s. 395.

Ukážka z prvého dielu Trilógie s názvom Medzi dvoma palácmi zobrazuje Amínu, ako sa po prvý raz v živote vyberie navštíviť al-Husajnovu mešitu⁹ a po vyše dvadsiatich rokoch prekročí prah domu, sprevádzaná svojím najmladším synom Kamálom. Čitateľovi sa naskytá obraz káhirskej štvrte z dvoch perspektív súčasne: údiv Amíny sa tu miesi s Kamálovou žitou skúsenosťou zobrazených miest, ktoré pozná ako vlastnú dlaň. Okrem zrakového vnemu je v tomto prípade dôležitý aj fyzický pohyb: orientáciou v priestore sa vnemy vtláčajú do pamäti a chôdza slúži ako jedna z foriem spoznávania lokálnej štvrte a zapamätávania jej zákutí.

Islámska Káhira je pretkaná kľukatými uličkami, ktoré vytvárajú dokonalý labyrint. Navôkol sa týčia nespočetné minarety vystupujúce z mešít, ako aj ďalšie historické pamiatky – madrasy (školy), wikály (obchodné centrá) či tzv. sabíl-kuttáby (fontány s pitnou vodou a pridružená koránová škola), všetky bohato zdobené arabskou kaligrafiou a arabeskami. Na mnohých miestach si možno všimnúť starobylé brány – pozostatok z čias, keď sa štvrte na noc zatvárali. Práve jedna z takýchto štvrtí – v arabčine nazývaná hára (pl. hárát; hawárí) – je hlavným dejiskom mnohých Mahfúzových románov. Jej korene siahajú až do samotných počiatkov mesta Káhira, ktoré v 10. storočí založil fátimovský kalif al-Mu’izz li-dín Alláh. Háry pôvodne slúžili ako administratívne jednotky a združovali obyvateľov podľa remesla alebo etnickej príslušnosti, v časoch Mahfúza však boli domovom širokého spektra spoločenských vrstiev, od bohatých obchodníkov cez štátnych úradníkov až po chudobných. Jej literárny obraz preto nie je formovaný len architektonickými či priestorovými špecifikami, ale predovšetkým ľuďmi, ich aktivitami, vzájomnými väzbami a emocionálne zafarbenými zážitkami, ktoré sa spoločne podieľajú na utváraní subjektívnej i kolektívnej pamäti týchto miest¹⁰. Mahfúzovi sa v Trilógii podarilo zachytiť génia loci tradičnej káhirskej štvrte, dynamiku jej každodenného života, vrátane kultúrnych špecifík, zvykov a tradícií. Jeho hára dýcha životom a prezrádza dôkladnú, intímnu znalosť prostredia, ktorou môže disponovať len niekto, kto v nej sám prežil kus svojho života.¹¹

9) Al-Husajnova mešita je z hľadiska islámu považovaná za najsvätejšie miesto v Egypte. Údajne je v nej pochovaná hlava al-Husajna, syna ’Alího a vnuka proroka Muhammada, ktorý je považovaný za martýra.
10) SZALÓ, C. Paměť míst: Kulturní sociologie vzpomínaní.
11) Mahfúz sa narodil v štvrti Džamálíja uprostred islámskej Káhiry a žil v nej približne do veku 12 rokov. Po celý život sa však do nej rád vracal a často ho vídali sedávať v miestnych kaviarňach.

Duch miesta, géniovia doby

Džamál al-Gítání (1945 – 2015) bol síce o takmer generáciu mladší než Mahfúz, no napriek tomu ich spájalo hlboké, podnetné priateľstvo a vzájomný obdiv. Oboch spisovateľov navyše zbližovala láska k rovnakému miestu – k starej káhirskej štvrti Džamálíja, ktorá bola pre oboch autorov domovom, útočiskom a zároveň nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Tradičné ľudové prostredie so svojím svojráznym koloritom ožíva v mnohých al-Gítáního dielach, a predovšetkým v pestrofarebnej zmesi najrozmanitejších postáv a ľudských charakterov, ktoré tento živelný svet utvárajú. Nie je to inak ani v preloženej ukážke z románu Waká’i’ hárat az-Za’farání (Udalosti v uličke Za’farání), kde sa stretneme s pestrou paletou obyvateľov typickej káhirskej uličky: s Husajnom, ktorého miestni prezývajú Reďkovka pre podlhovastý tvar hlavy pripomínajúci bielu reďkovku, so strýcom Dátúrím – majiteľom miestnej kaviarne (ar. makhá), so strážmajstrom Hadukom, ale aj s celou plejádou miestnych žien, ktorých najobľúbenejšou kratochvíľou je postávanie na balkónoch či vysedávanie za oknami, pozorovanie diania v uličke, nevinné klebetenie, ale aj závistlivé a nežičlivé ohováranie. Mikrosvet chudobných káhirských uličiek (ar. darb, hára, zukák) a väčších či menších ľudových štvrtí je v al-Gítáního tvorbe na dosah; autor ho čitateľom približuje ako miniatúru, takpovediac „na dlani“. Možno sa ho dotknúť, možno sa doň premiestniť, možno ho zažiť, ucítiť aj precítiť, vdychovať jeho vône i pachy či započúvať sa do huriavku, vravy, melódií a pazvukov, pretože v al-Gítáního dielach tento svet ešte aj dnes pulzuje rovnako ako v minulosti.

„Bol samotnou Káhirou,“ povzdychol si po skone al-Gítáního jeden z jeho priateľov, Nizár as-Sajjád.¹² Al-Gítáního dielo je jedinečné nielen vďaka sugestívnemu priblíženiu káhirského génia loci. Al-Gítání oplýval aj darom „premieňať dejiny na literatúru a z fikcie utvárať živé dejiny“¹³. Výstavba jeho diel pripomína mozaiku alebo umne utkanú tapisériu – popri autorskej reči v nich totiž nájdeme množstvo rôznorodého textového materiálu, či už sú to zápisky, úryvky z Koránu alebo z historických diel, rôzne dobové dekréty, protokoly a výnosy. Takúto kompozíciu má aj jeho azda najslávnejšie dielo, román Zajní Barakát¹⁴ (1974). Al-Gítání v ňom reflektoval obdobie vlády Džamála Abd an-Násira, no v románe Násirovu dobu vykreslil optikou posledných rokov vlády mamlúckych sultánov (až do dobytia Egypta Osmanmi v roku 1517). Jeho cieľom nie je umelecky premietnuť verný obraz minulosti¹⁵, ale skôr nastaviť dobe, v ktorej žil, zrkadlo histórie. „Svoj pohľad stále upieram na súčasnú i minulú realitu. […] Vychádzam však z reality, ktorú zažívam. […] Čo sú to vlastne dejiny?“ pýta sa. „Nerozlišujem medzi vzdialenou a blízkou históriou. To, čo cítim, je neustále plynúci čas…“¹⁶

12) SALAMA, M. Gamal al-Ghitani: In Memoriam (1945 – 2015). Arcade: Interventions. Online. 20. 10. 2015. (Cit. 30. 10. 2024).
13) Tamtiež.
14) Román vyšiel v slovenskom preklade Mareka Briešku. Úryvok z románu bol pod názvom „Všetkým ľuďom poučenie a správa o nevšednej udalosti, čo sa stala vo väznici al-Makšara“ publikovaný v Revue svetovej literatúry v roku 2009.
15) To však neznamená, že z histórie a faktov nečerpá. Pri práci na románe al-Gítání dôsledne študoval kroniku arabského historika Ibn Ijása, ktorý žil na prelome 15. a 16. storočia.
16) OLIVERIUS, J. Moderní literatury arabského Východu, s. 159.

Podobne ako v Mahfúzovej tvorbe, ktorá po júnovej porážke egyptských vojsk v roku 1967 zaznamenáva takmer sedemročný hiatus (Mahfúz sa na niekoľko rokov tvorivo odmlčal), aj u Gítáního sa odrazili psychologické, emocionálne i morálne dôsledky prehratej júnovej vojny. V 60. rokoch nastáva obrat v ideologickej, hodnotovej, ale aj v estetickej orientácii egyptskej prózy, súhrnne označovaný ako tzv. hassásíja džadída, „nová senzitivita“. Pri hľadaní nových foriem vyjadrenia spisovatelia upúšťali od požiadaviek a preskriptívnych noriem realizmu, ktoré – spolu s prozaickými žánrami – prevzali zo západnej literatúry, a čoraz častejšie hľadali oporu v arabskom literárnom dedičstve; v klasickej arabskej literatúre a vo folklóre. Rok 1967 predstavoval dôležitý medzník vo vývoji svojbytnej arabskej literatúry, ktorú zosobňovali dve protichodné tendencie – úcta ku koreňom a zároveň veľká miera tvorivej slobody.

Pri hľadaní nových foriem vyjadrenia sa aj al-Gítání obrátil k stáročiami preverenému zdroju a inšpiráciu čoraz častejšie nachádzal v klasickej arabskej literatúre. „Napriek tomu som však ešte vždy pociťoval silnú potrebu prekonať naratívne formy, ktoré som dovtedy poznal. Vyžadovalo si to veľa času a úsilia, no dovolím si tvrdiť, že […] sa mi tento cieľ podarilo naplniť. Inak povedané, pri písaní som sa zbavil pocitu, že sa riadim normami klasického románu – tým mám na mysli diela európskych a amerických autorov a vlny novátorstva, ktoré ich diela prinášali. Až teraz môžem povedať, že s čoraz väčšou voľnosťou smerujem k novým formám vyjadrenia, inšpirovaným najmä klasickou arabskou literatúrou.“¹⁷

Podľa al-Gítáního vlastných slov sa mu tieto ciele podarilo najpresvedčivejšie naplniť v románe Al-Gítáního miestopisy¹⁸, ktorý vznikal medzi rokmi 1976 a 1980. Dielo zasadil do anonymného prostredia, nazvaného jednoducho al-Chitat (Štvrte, sg. chitta). Ústrednou budovou na území, kde sa Štvrte rozprestierajú, je al-Anbá’ (Noviny), ktorá v románe reprezentuje sídlo moci a vplyvu.¹⁹ Imaginárne miesto zároveň zosobňuje všetky inštitúcie a systémy, kde sa moc sústreďuje. Od úzkych uličiek svojej milovanej starej Káhiry sa tak al-Gítání opäť vracia do štvrtí, v jeho predstavivosti však už neožívajú miesta, ktorých sa „možno dotknúť“, ale naopak, miesta mnohokrát považované za „nedotknuteľné“. Živočíšnosť a autenticita ľudových štvrtí, aké poznáme z uličky az-Za’farání, a príkry kontrast s územím al-Chitat tak môže byť tiež jednou z podôb, akými al-Gítání vyjadril dezilúziu, sklamanie a celkové rozčarovanie z nenaplnených porevolučných nádejí, ktoré v druhej polovici šesťdesiatych rokov pociťovali egyptskí intelektuáli a spisovatelia.²⁰

Historické centrum Káhiry, ktoré sa nachádza aj na zozname UNESCO, je spolu so svojimi islámskymi pamiatkami nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie aj pre súčasnú generáciu egyptských autorov a autoriek. Úryvok z diela Awlád an-nás, Sulásíja mamálík (Potomkovia ľudí, Mamlúcka trilógia) od egyptskej spisovateľky a sociolingvistky Rím Basijúní nás prenesie do 14. storočia, keď v Egypte vládli mamlúcki sultáni. Za symbol tejto historickej éry si autorka zvolila monumentálnu budovu Mešity sultána Hasana, ktorá je vďaka svojim rozmerom a architektonickým špecifikám jednou z najvýraznejších pamätihodností islámskej Káhiry. Hoci je hlavnou témou úryvku stavba mešity, podobne ako Mahfúza alebo al-Gítáního aj Basijúní zaujímajú predovšetkým samotní ľudia a ich identita vo vzťahu k udalostiam a miestam, ktoré opisuje. Mešita v sebe nenesie len spomienku na svojho menovca, sultána či jeho architekta, spája sa s osudmi mnohých ďalších osôb, postáv a historických udalostí. Je súčasťou kolektívnej pamäti, spojivom medzi minulosťou a prítomnosťou a možno ju považovať za lieu de mémoire.²¹

17) Citované podľa: VRABČEK, J. Súfizmus a hľadanie identity v dielach moderných arabských prozaikov at-Tajjiba Sáliha a Džamála al-Gítáního, s. 94.
18) Ďalším dielom, o ktorom sa Gítání v tejto súvislosti zmieňuje, je trojzväzkový román Kniha teofánií (Kitáb at-tadžalliját), ktorý je jedným z posledných diel autora a možno ho považovať za magnum opus celej jeho tvorby. Na diele začal pracovať po smrti svojho otca v roku 1980 a dokončil ho v roku 1986. VRABČEK, J. Súfizmus a hľadanie identity, s. 99.
19) SHEFFER, Y. The Individual and the Authority Figure in Egyptian Prose Literature, s. 9 – 10.
20) Táto generácia, do ktorej patril aj Džamál al-Gítání, bola neskôr nazvaná Generácia šesťdesiatych rokov.
21) Nora definoval miesta, veci, ale tiež nehmotné objekty, ktoré sa vplyvom času alebo vôľou ľudí stali symbolickými prvkami pamäťového dedičstva nejakej komunity. NORA, P. From Lieux de mémoire to Realms of Memory. In KRITZMAN, L. D. (ed.). Realms of Memory: The Construction of the French Past (transl. A. GOLDHAMMER), s. XV – XXIV.

Háje olivovníkov a cintoríny nádejí

Tému spomínania a pamäti, koreňov a návratu k nim, ale tiež vyhnanstva, odlúčenia a bolestného pocitu odcudzenia, spracúva v diele Hubbí al-awwal (Moja prvá láska) palestínska autorka Sahar Chalífa. Románová hrdinka Nidál sa ako žena v zrelom veku vracia do rodného domu v meste Nábulus, odkiaľ ju spolu s rodinou v roku 1948 násilne vysťahovali izraelské okupačné vojská. Návratom do rodičovského domu a na miesta, kde vyrastala, ožívajú Nidáline spomienky na všetko, čo vtedy milovala, ale aj na odvrátené stránky detstva v Palestíne v období britskej mandátnej správy, ktoré zďaleka nebolo len bezstarostné. Preložená ukážka zachytáva obe tieto stránky – približuje hrdinkin vrúcny vzťah k zbožňovanej babičke, ale aj trpké skúsenosti a súženie tejto životom ťažko skúšanej ženy, ktoré Nidál utkveli v pamäti z babičkinho rozprávania. Nidálina babička, krehká a zároveň silná žena, vedela s dojemnou láskou a zbožnou úctou rozprávať o rastlinách, „celkom akoby v nich prebývala duša“, no zároveň statočne znášať údel ženy, ktorá povstaniu obetovala syna. Jej syn a Nidálin strýko Wahíd sa totiž pridal k povstalcom ukrývajúcim sa v horách. V románe Nidál postupne odhaľuje rodinné tajomstvá a pravdu o skutočnom živote svojej matky, ktorá svoj pracovný, ale aj ľúbostný život spojila s osudmi národa. Takisto ako sa v celom diele prelína osobné s politickým, aj v čarovnej, no zároveň neúprosne realistickej ukážke z tvorby Sahar Chalífy sa miesia opojné vône lúčnych kvetov s ohlušujúcimi zvukmi lietadiel, streľby a vybuchujúcich bômb.

Sahar Chalífa situovala mnohé svoje diela do jedného z najvýznamnejších centier okupovaného Západného brehu rieky Jordán, Nábulusu, odkiaľ pochádzala. Vo svojich románoch približuje každodenné aspekty života na Západnom brehu pod izraelskou okupáciou a čerpá z vlastných životných skúseností. Jej diela vyobrazujú palestínsku realitu a spoločnosť v ich panoramatickom priemete – čítané kontinuálne tak reprezentujú pomalú, žitú pamäť okupovanej Palestíny.

Sahar Chalífu možno považovať za jednu zo zakladajúcich postáv palestínskej ženskej prózy a ženskej literárnej tradície na okupovaných územiach.²² Jeden z najvýraznejších hlasov súčasnej ženskej tvorby však patrí autorke, ktorá sa nestotožňuje s kategóriami bežne používanými literárnou kritikou (vrátane kategórie rodu); svoju tvorbu vníma výsostne na základe jazykového kritéria a samu seba ako „autorku, ktorá píše v arabčine“. Adaníja Šiblí (1974) je v našom výbere reprezentovaná ukážkou zo svojho najnovšieho románu Tafsíl sánawí (Nepatrný detail). Román umelecky spracúva skutočnú udalosť – znásilnenie a následné zabitie palestínskeho dievčaťa beduínskeho pôvodu.²³ Podobne ako v autorkinom debute – v novele Masás (Dotyk) –, aj v tomto románe je mozaika príbehu vystavaná z čriepkov každodennosti a prezentovaná predovšetkým cez prizmu zmyslového vnímania: zrakových, sluchových, hmatových a ďalších vnemov. „Hraníc a obmedzení je tu mnoho. Človek ich musí mať na zreteli a vedieť medzi nimi manévrovať,“ približuje Šiblí prostredníctvom rozprávačky svojho najnovšieho románu. Umenie navigovať každodennú životnú skúsenosť na okupovaných územiach a orientovať sa v priestore, ktorý vojensky a administratívne rozdelila okupačná armáda, je len jednou z „nevinných“ tvárí denného zápasu. Rozdelenie územia na jednotlivé zóny je cudzorodý zásah, prvok, ktorý miestne (palestínske) obyvateľstvo nemá „zažitý“ a ktorý nevyjadruje jeho potreby, no napriek tomu je nútené jeho logiku nielenže prijať, ale si ju tiež zvnútorniť, až sa hranice a obmedzenia stanú súčasťou pamäti tela a mentálnej okupácie mysle.

Šiblí sa vďaka svojmu výnimočnému literárnemu i naratívnemu nadaniu v pomerne krátkom čase etablovala na domácej literárnej scéne, ale tiež za hranicami svojej vlasti – v arabských krajinách aj v zahraničí. Okrem mnohých ďalších ocenení za svoju tvorbu získala LiBeraturpreis, toto ocenenie si však minulý rok v dôsledku prebiehajúcej izraelskej vojny v Gaze nakoniec nemohla z politicky motivovaných dôvodov a obáv verejne prevziať.²⁴

22) So začiatkami ženskej tvorby v Palestíne sa spája predovšetkým meno Samíry Azzám (1927 – 1967), jej diela však prekladatelia a literárni vedci začínajú nanovo objavovať, vydávať a prekladať až v posledných rokoch.
23) “I Saw Fit to Remove Her from the World”. Haaretz, 29. október 2003. (Cit. 30. 10. 2024).
24) Ocenenie sa udeľuje autorkám tzv. globálneho Juhu počas Frankfurtského knižného veľtrhu.

Náš výber z palestínskej literatúry uzatvárajú ukážky z poézie, v ktorej popredné miesto patrí jednej z najvýraznejších postáv palestínskej literatúry vôbec, Mahmúdovi Darwíšovi (1942 – 2008). Darwíš, často označovaný za národného básnika Palestíny, je v našom výbere zastúpený básňou Som odtiaľ. Ústrednou črtou jeho tvorby je vrúcne puto k vlasti, z ktorej bol už v útlom veku vyhnaný. Jeho tvorba prekypuje bohatstvom symbolov a metafor, no zároveň určitou prostotou a clivotou, s ktorými je veľmi ľahké sa stotožniť – jeho poéziu tak možno vnímať ako kolektívne vyjadrenie pocitov a túžob celého palestínskeho národa.

Poetickú poctu (Darwíš cento) zložila Darwíšovi aj súčasná poetka Lena Khalaf Tuffaha v básni Jediné slovo: Domov. V nej použila zlomky Darwíšových veršov (z uverejnenej básne Som odtiaľ) a vdýchla im nové významy, ako aj nový život. Lena Khalaf Tuffaha sa narodila v americkom Seattli, no vyrastala v Jordánsku i v Saudskej Arábii. Krátkodobo pobývala v mnohých ďalších krajinách arabského sveta a skúsenosť s prekračovaním hraníc (kultúrnych, politických, geografických, ale aj jazykových) zúročuje vo svojej tvorbe, kde sa živá minulosť snúbi s žitou prítomnosťou.

Spomienky na stratenú domovinu a na neopakovateľnú atmosféru miest, ktorých autenticita sa skrýva nielen v ich kúzle a kráse, ale aj v nesmiernej bolesti, vyjadrujú básne Mesiac nad Gazou od Naomi Shihab Nye a Džanín od Nathalie Handal. Muslimsko-kresťanské spolunažívanie a krehkosť vzťahov zaznieva v básni Pol-na-pol od Naomi Shihab Nye. Fady Joudah vo svojej básni Mimésis túto krehkosť uchováva v pavučine medzi držadlami bicykla svojej dcérky – jemné vlákna domova nemožno spretŕhať, pretože práve tak sa z ľudí stávajú utečenci. Posledným v rade predstavovaných arabských básnikov a poetiek je Darwíšov menovec a zároveň jeden z najdôležitejších arabských básnikov súčasnosti, Nadžwán Darwíš. Narodil sa v roku 1978 v Jeruzaleme, v azda najospevovanejšom palestínskom meste, na mieste, kde sa od nepamäti stýkali tri monoteistické náboženstvá – kresťanstvo, judaizmus a islám. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 2000 a odvtedy mu patrí pevné miesto medzi najprekladanejšími básnikmi píšucimi v arabčine. Slovenským čitateľom a čitateľkám prinášame jeho báseň Na hore Karmel, kde „medzi horou a morom“ znejú zvony kostolov, žalospevy drúzov či ranný azán²⁵ z mešít. Tieto zvuky poukazujú na spleť najrôznejších vierovyznaní a kultúr, ktorých spoločná melódia utvára miesto, kde sa končí, ale i začína čas.

Miesta v pohybe

Hoci je hlavnou témou diel libanonskej autorky Hudy Barakát libanonská občianska vojna, v románe Baríd al-lajl (Listy do tmy) presúva pozornosť na zložitú, často bolestivú skúsenosť arabských imigrantov žijúcich v exile. Román sa skladá z listov bezmenných postáv adresovaných ich priateľom, milencom a milenkám a rodinným príslušníkom. Každý list rozpráva samostatný príbeh, no napriek tomu sú istým spôsobom prepojené. Obsahujú priznania, emocionálne vyznania aj túžbu po odpustení, no symbolický poštár, ktorý ich mal doručiť, zahynul v krajine, kde zúri vojna. Tá predstavuje bariéru, ktorá nerozdeľuje blízkych len fyzicky, ale znemožňuje i vzájomnú komunikáciu. Listy sú preto akýmsi výkrikom do tmy, tragickým svedectvom pretrhnutých ľudských väzieb, tajomstiev a citov, ktoré nikdy nevyjdú na svetlo.

Miesta, kde sa román odohráva, reflektujú prechodný status imigrantov v inej krajine a ich vykorenenosť. Letiská, hotely a utečenecké tábory nahradili známe, permanentné miesta pobytu a domovy, do ktorých sa možno nikdy nevrátia. Tieto tranzitné lokality, ktoré Augé nazýva ne-miestami²⁶, však tiež majú svoju pamäť a nachádzajú sa v nich fyzické aj nehmatateľné stopy po predchádzajúcich obyvateľoch. Hrdinka úryvku nájde v hotelovej izbe znepokojivý list, ktorý ju núti uvažovať nielen nad osudom jeho autora, ale tiež nad vlastným rozpoložením. Nostalgia, ktorú hlavní protagonisti pociťujú za miestami z minulosti, sa miesi so smútkom nad stratenou mladosťou. Ich telá poznačené plynúcim časom reflektujú miesta zo spomienok, ktoré navždy zmenila vojna.

Literárne diela majú potenciál uchovať v kolektívnej pamäti aj také miesta, ktoré viac nejestvujú, alebo boli vplyvom ozbrojených konfliktov či prírodných katastrof zmenené na nepoznanie. Sýrsky spisovateľ Chálid Chalífa v románe Lam jusalli alajhim ahad (Nikto sa za nich nemodlil) vzdal poctu svojmu milovanému Aleppu, ktoré bolo nenapraviteľne poškodené počas sýrskej občianskej vojny (od roku 2011). Dej románu sa však odohráva omnoho skôr, v posledných rokoch osmanskej nadvlády v Sýrii. Chalífa opisuje Aleppo ako magické, kozmopolitné a nesmrteľné mesto, kde však len „neživé predmety žili večne: staré trhoviská, slávna citadela a domy postavené pred viac než tisíc rokmi“²⁷. Dielo zobrazuje brutálnu realitu bez príkras, no výskyt nevysvetliteľných, nadprirodzených prvkov mu dodáva nádych magického realizmu.

Román zachytáva osudy muslima Zakaríju a jeho kresťanského priateľa Hannu, ako aj množstva vedľajších postáv, čím jeho dej pripomína rozvetvenú rizómu. V túžbe uniknúť pred neslávnou reputáciou Hanná presvedčí Zakaríju i roľníkov, aby sa presťahovali do dedinky Húš Hanná ležiacej na brehu rieky Eufrat. Obaja si aj naďalej užívajú život plnými dúškami, až pokým nimi neotrasie katastrofa v podobe povodne. Obraz totálnej skazy a všadeprítomnej smrti, ktorý vykresľuje úryvok, istým spôsobom predznamenáva osud samotného Aleppa. V diele sa opisuje množstvo tragédií, od vojny cez hladomor, epidémiu, etnické konflikty po masakre, pričom na seba navzájom odkazujú a spomienka na každú z nich je vnímaná v kontexte tej predchádzajúcej.²⁸ Hrdinovia románu sa s týmito traumatizujúcimi zážitkami márne pokúšajú vyrovnať. Spomienka na potopu je aj po vyše štyridsiatich rokoch celkom ostrá, pripomína „jazvu v pamäti, ktorá sa nedá vymazať“²⁹.

25) Azán je arabské slovo označujúce zvolávanie k modlitbe. V muslimských krajinách by sa muslimskí veriaci mali modliť päťkrát denne.
26) AUGÉ, M. Non-Places: Introduction to an Anthropology of Supermodernity (transl. J. HOWE).
27) CHALÍFA, Ch. Lam jusalli alajhim ahad, s. 443.
28) S podobnou myšlienkou prišla Erll, podľa ktorej sa spomienky na nejakú extrémnu udalosť formujú pod vplyvom iných podobných udalostí, ktoré človek zažil, videl, alebo o nich počul. ERLL, A. Wars We Have Seen: Literature as a Medium of Collective Memory in the “Age of Extremes”. In LAMBERTI, E., FORTUNATI, V. (eds.). Memories and Representations of War, s. 27 – 43.
29) CHALÍFA, Ch. Lam jusalli alajhim ahad, s. 462.

Presýpajúci sa čas

Na záver sa v tomto výbere vraciame naspäť na miesto samotného zrodu arabskej literatúry – na Arabský polostrov, kde sa odohráva ukážka z diela Sajjidát al-kamar (Panie Mesiaca) z pera ománskej spisovateľky Džúchy al-Hárisí. Tento román ocenený Medzinárodnou Bookerovou cenou zobrazuje spletité životné príbehy troch generácií žien jednej ománskej rodiny. Zachytáva nielen špecifickú ženskú skúsenosť, nenaplnenú túžbu po láske a trpké sklamania postáv v tradičnej patriarchálnej spoločnosti, ale aj spôsoby, akými sa jednotlivé hrdinky usilujú vytýčiť si vlastnú slobodu.

Úryvok sa zameriava na beduínku Nadžíju, ktorá svojím správaním prekračuje hranice roly, ktoré jej vymedzila spoločnosť. Nielenže sa aktívne pokúša zviesť muža, po ktorom túži, ona vôbec nepomýšľa na manželstvo – vníma ho ako nástroj obmedzujúci slobodu. Jej pracovitosť, podnikavosť a starostlivosť o chorého brata navzdory radám lekárov prezrádzajú jej vnútornú silu a odhodlanie, a zároveň aj nevôľu poslušne sa podriadiť okoliu. Rozľahlá púšť a piesočné duny evokujú dávnu minulosť a sú v protiklade s výdobytkami modernej doby ako džípy a budovy z betónu. Objavujúce sa bok po boku sú však dôkazom toho, ako sa tento svet postupne mení – z rurálneho a tradičného na mestský a moderný.

Týmto výberom prekladových ukážok by sme rady predstavili rozmanité hlasy z modernej a súčasnej arabskej literárnej tvorby. Ich spoločným menovateľom sú miesta a mestá a ich zviazanosť so spomienkami, minulosťou a identitou. Z niektorých vyžaruje smútok a nostalgická túžba po miestach z minulosti, v iných ožívajú ľudské komunity a charaktery aj s istou dávkou humoru. Literárne diela v sebe skrývajú potenciál zaznamenať zmeny – dramatické, ale predovšetkým tie pomalé a ťažko postrehnuteľné. Zachytávajú pozvoľné presýpanie času a majú schopnosť preniesť nás na miesta dávno nejestvujúce, nezvratne premenené moderným spôsobom života, prírodnými živlami či ozbrojenými konfliktmi a vojnami. V kontexte súčasného diania na Blízkom východe sa literárna tvorba javí ako jedno z mála médií schopných uchovať krehkú spomienku na žitú realitu zničených miest a zdevastovaného prostredia i ľudských spoločenstiev. Tieto diela sú zároveň zdrojom nádeje, že spojivo medzi minulosťou a súčasnosťou sa nepretrhne, ale pretrvá v kolektívnej pamäti čitateľov.³⁰

30) Myšlienka na tematické zameranie tohto čísla sa zrodila z projektu COST Action CA 20105 Slow Memory: Transformative Practices for Times of Uneven and Accelerating Change. Vychádza z presvedčenia, že literatúra je jedinečným prostriedkom na zachytenie i reflexiu pomalých zmien v prostredí i spoločnosti, čím sa zároveň stáva zdrojom tzv. pomalej pamäti. Článok vznikol v rámci projektov MVTS SAV COST Slow Memory a VEGA 2/0040/21.

Použitá literatúra:
ASSMANN, Jan. Das kulturelle Gedächtnis. Mníchov: Verlag C.H.Beck, 1996.
AUGÉ, Marc. Non-Places: Introduction to an Anthropology of Supermodernity (transl. J. HOWE). London, New York: Verso, 1995.
CASEY, Edward S. Remembering: A Phenomenological Study. Bloomington: Indiana University Press, 2000.
ERLL, Astrid. Wars We Have Seen: Literature as a Medium of Collective Memory in the “Age of Extremes”. In LAMBERTI, E., FORTUNATI, V. (eds.). Memories and Representations of War: The Case of World War I and World War II. Amsterdam, New York: Rodopi, 2021, s. 27 – 43.
HAMÚDÍ, Fátin. Iljás Chúrí: Al-Kitába al-mihna al-aksar muchádi’a. Nizwá 2018, adad 95, s. 109 – 117. (cit. 28. 10. 2024). Dostupné na: https://archive.alsharekh.org/Articles/232/20143/455601.
CHALÍFA, Chálid. Lam jusalli alajhim ahad. Káhira: Dár al-ajn li-an-našr, 2019.
“I Saw Fit to Remove Her from the World”. Haaretz, 29. október 2003. (Cit. 30. 10. 2024) Dostupné na: https://www.haaretz.com/2003-10-29/ty-article/i-saw-fit-to-remove-her-from-the-world/0000017f-db62-d856-a37f-ffe2fa5b0000
MAHFÚZ, Nadžíb, As-Sukkaríja. Káhira: Dár aš-šurúk, 2014. Deviate vydanie. Prvé vydanie 2006.
MEHREZ, Samia. The Literary Life of Cairo: One Hundred Years in the Heart of the City. Cairo; New York: American University in Cairo Press, 2011.
NAGA, Noor. Romance and Liminal Space in the Twentieth-Century Cairo Novel. In QUAYSON, A., WATSON, J. K. (eds.). The Cambridge Companion to the City in World Literatures (ed.). Cambridge, New York: Cambridge University Press, 2023, s. 131 – 148.
NORA, Pierre. From Lieux de mémoire to Realms of Memory. In KRITZMAN, L. D. (ed.). Realms of Memory: The Construction of the French Past (transl. A. GOLDHAMMER). New York: Columbia University Press, 1996, s. XV – XXIV.
OLIVERIUS, Jaroslav. Moderní literatury arabského Východu. Druhé vydanie. Praha: Univerzita Karlova, 2015.
SALAMA, Mohammad. Gamal al-Ghitani: In Memoriam (1945 – 2015). Arcade: Interventions. Online. (Cit. 30. 10. 2024) Dostupné na: https://shc.stanford.edu/arcade/interventions/gamal-al-ghitani-memoriam-1945-2015
SHEFFER, Yona. The Individual and the Authority Figure in Egyptian Prose Literature. London; New York: Routledge, 2018.
SZALÓ, Csaba. Paměť míst: Kulturní sociologie vzpomínaní. Praha, Brno: Sociologické nakladatelství, 2017.
VRABČEK, Jozef. Súfizmus a hľadanie identity v dielach moderných arabských prozaikov at-Tajjiba Sáliha a Džamála al-Gítáního. Dizertačná práca. Bratislava: FF UK, 2016.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!