Poetika odcudzenia v diele Griseldy Gambaro

Poetika Griseldy Gambaro sa vyznačuje akousi „argentínskosťou“, no zároveň v nej badať blízkosť k európskej dramatike. Sama autorka priznala, že najskôr čítala európsku drámu, až potom sa pustila do tej argentínskej – azda preto v jej tvorbe zaznievajú ozveny divadla krutosti Antonina Artauda či absurdného divadla Samuela Becketta.

V Gambarovej hrách vystupujú napohľad bežní ľudia v obyčajnom prostredí, v mnohých prípadoch bez špecifického dobového či priestorového ukotvenia. Často ide o domácnosť s manželským párom či rodinou. V rámci týchto inštitúcií – ktoré tradične evokujú dôveru a bezpečie – autorka skúma mocenské vzťahy, pričom rozvíja témy autoritárstva, podvolenia či nespravodlivosti. Postavy akoby vo vzťahoch uviazli a bezvýchodisková situácia navodzuje klaustrofobický pocit.

Napriek ťaživej atmosfére je v Gambarovej hrách výrazne prítomný humor – absurdný, čierny – a prekvapivé pointy. Nečakanosť a nepravdepodobnosť situácií neraz vyvoláva komické momenty, ktoré však postupom času nadobúdajú skôr tragický rozmer.

Na základe celkovej povahy hier, charakteristiky postáv a tém možno Gambarovej dramatickú tvorbu rozdeliť na tri obdobia.

V prvom období – v 60. a 70. rokoch 20. storočia – napísala hry, ako sú napríklad Las paredes (Steny), Los siameses (Siamské dvojčatá), El campo (Tábor), Información para extranjeros (Informácie pre cudzincov) či El despojamiento (Striptíz). Tieto diela sa vyznačujú experimentovaním s hlasom postáv – autorka ho deformuje, redukuje na mrmlanie, výkriky či prázdne frázy, čím sa snaží poukázať na neschopnosť komunikácie medzi ľuďmi. Zároveň v nich badať špecifický vzťah medzi obeťou a násilníkom. Postavy žijú v pretvárke, ich slová často nezodpovedajú činom, vľúdny a milý verbálny prejav sprevádza fyzické násilie či krutosť. Bežnou súčasťou hovoru je irónia a cynický humor. Postava obete je spravidla pasívna, neprijíma možnosť vymaniť sa z tyranie a neraz mimovoľne uprednostní lož, aby sa cítila bezpečne – byť slepý voči útlaku totiž znamená nemusieť zaujať stanovisko a postaviť sa mu. Gambaro v týchto hrách upozorňuje na pasivitu a absenciu schopnosti prijať individuálnu zodpovednosť.

Do druhého obdobia autorkinej tvorby patria hry napísané v 80. a 90. rokoch 20. storočia, ako sú napríklad La malasangre (Zlá krv), Del sol naciente (Z vychádzajúceho slnka) či Antígona furiosa (Zúrivá Antigona). Gambaro v týchto hrách spracúva pocit z politickej situácie okolo tzv. špinavej vojny a jej následkov v krajine. Charakter postáv sa pomaly mení a obete unikajú spoluúčasti na svojom vlastnom zničení. Ženské postavy sú silnejšie, aktívnejšie, vyslobodzujú sa z tradičných rolí a stávajú sa hlavnými hrdinkami. Jednou z takýchto postáv je aj Gambarovej Antigona, ktorá reaguje na témy občianstva, práv a slobôd jedinca, pričom reprezentuje Las Madres de Plaza de Mayo (Matky z Májového námestia) a hovorí za zmiznuté obete. Autorkine hry v tomto období odrážajú a podporujú rastúce ženské hnutie v Argentíne.

Tretie obdobie zahŕňa hry napísané od roku 2000 až po súčasnosť. Patria sem napríklad La señora Macbeth (Pani Macbeth) alebo Querido Ibsen: soy Nora (Drahý Ibsen: som Nora). V týchto hrách sa autorka vracia ku klasickým textom Macbeth Williama Shakespeara a Nora Henrika Ibsena. Texty prepracováva, pričom sa sústreďuje na intímne prežívanie ženských postáv a ich vnútorné pohnútky. Gambarovej Nora dokonca konfrontuje svojho tvorcu Henrika Ibsena a vyčíta mu rozhodnutia, ktoré za ňu urobil, ako aj jeho nekonzistentnosť. S dávkou humoru autorka skúma stále aktuálne otázky týkajúce sa spoločnosťou vnucovanej úlohy ženy či problémov toxických vzťahov.

Preložený dramatický text Zimná cesta bol napísaný v roku 1965 a uvedený v premiére o rok neskôr. Ako je príznačné pre prvé obdobie autorkinej tvorby, hra nesie črty absurdnej drámy. Vystupuje v nej málo postáv, ktoré medzi sebou nedokážu riadne komunikovať, ich prehovory sú často zmätočné a nezmyselné. Hlavné postavy sa ocitajú v bezvýchodiskovej situácii a aj napriek vzájomnej fyzickej blízkosti ich sužuje desivá osamelosť.

Protagonistami sú Amália a Sebastián – na prvý pohľad obyčajný manželský pár strednej triedy. Obaja majú po sedemdesiatke, ale vidieť to len na Sebastiánovi. Ten má zostarnuté telo, zapácha a celé dni polihuje. No keď prehovorí, ozve sa mladícky hlas, ktorý akoby mu nepatril. Amália má zas mladé telo, vyzerá ako tridsiatnička, ale keď prehovorí, ozve sa zostarnutý chrapľavý hlas. Preto mlčí a namiesto nej rozpráva mladý dievčenský hlas z diktafónu. Ten miestami funguje, no inokedy len opakuje slová, chrlí nadávky alebo vydáva nezrozumiteľné zvuky. Okrem diktafónu – ktorý nahrádza Amáliin hlas – hovorí za iného aj Sebastián. Na návštevu k nim totiž prichádza Nápadník. S ním si má Amália prejavovať fyzickú náklonnosť, zatiaľ čo má k nej hovoriť Sebastián. Amália akoby pri tejto návšteve doslova prišla o hlas, keď o jej tele rozhodujú dvaja muži. Pre nesúlad a fragmentárnosť prvkov vznikajú v hre mnohé bizarné, komické situácie a nedorozumenia. Tieto humorné momenty však ponúkajú len chvíľkové rozptýlenie od celkového mrazivého dojmu zo zjavného odkazu na historicky umlčiavaný ženský diskurz.

Názov Zimná cesta neodkazuje len na blížiacu sa smrť starších hrdinov príbehu, ale aj na ochladnutie vzťahov a odcudzenie medzi ľuďmi.

Anna Ďurišíková

Foto: Archív autorky

Anna Ďurišíková

vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii angličtina – španielčina na Univerzite Komenského v Bratislave, kde absolvovala aj doktorandské štúdium zamerané na španielsky písané literatúry a divadlo. V súčasnosti študuje divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave a venuje sa prekladom pre vydavateľstvo Živávlna.