Aurora Venturini: Sesternice z pripravovaných kníh

Zo španielčiny preložila Barbara Sigmundová

Prvá časť

Postihnuté detstvo

Moja mama bola učiteľka v škole na predmestí, s trstenicou, v bielom plášti a strašne prísna ale prie­merne chápavé deti zo strednej a nižších vrstiev uči­la dobre. Jej najlepší žiak bol skladníkov syn Rubén Floriandi. Tých čo sa nevedeli vpratať do kože, ma­ma švihla po hlave trstenicou a poslala do kúta so somárskymi ušami z červeného kartónu. Málokto si dovolil znova vystrájať. Mama tvrdila že trstenica je najlepšia učiteľka. Tretiaci ju volali slečna hoci bola vydatá lebo môj tatko ju opustil, nevrátil sa a neplnil si povinnosti patris familiae. Mama učila ráno a vra­cala sa domov o druhej popoludní. Obed bol už na­varený lebo Rufina, naša svedomitá počerná slúžka, vedela aj variť. Jej každodenných mäsových vývarov som mala plné zuby. Na dvore kotkodákal kurín čo nás živil, a na malej hriadke pučali tekvice, zlaté sln­ká ktoré akýmsi zázrakom popadali z neba na zem, aby tu rástli vedľa fialiek a dengľavých ruží, nikto sa o ne nestaral a predsa sa vytrvalo snažili rozvoňať tú úbohú stoku.
Nikdy som nikomu nepovedala že som sa naučila čítať čas z ručičiek hodín až ako dvadsaťročná. Toto priznanie ma zahanbuje a prekvapuje. Keď sa o mne dozviete viac, zistíte prečo. V pamäti sa mi vynára kopa otázok no predovšetkým jedna: koľko je hodín? Čestné slovo, nevedela som to vyčítať z ciferníka a hodiny mi naháňali strach, presne ako zvuk kolies sestrinho invalidného vozíka.
Síce bola ešte sprostejšia než ja a nevedela čítať knihy ale hodiny rozoznala. Aby som nepovedala rovno že sme neboli normálne, poviem že sme ne­boli obyčajné.
Brm, brm, brm… mrmlala si moja sestra Betina, keď svoju úbohosť prevážala po kamennej dlažbe nášho dvorčeka. Od bublavého bľabotania mala tá bl­baňa večne zababranú bradu. Chudera Betina. Omyl prírody. Tak ako ja, ďalší omyl, a najväčšia chudera bola naša mama. Zabudnutá s obludami na krku.
Ale v tomto svinskom svete sa deje kadečo takže nemá zmysel pre nič a pre nikoho sa príliš trápiť.
Občas si myslím že sme len sen alebo nočná mo­ra, ktorá sa zhmotňuje každý deň ale kedykoľvek môže zmiznúť. Nepremietne sa už na plátno duše a nebude nás viac mučiť.

Betina trpí sichickou chorobou

Tak znela diagnóza sichologičky ale neviem, či som ju zopakovala správne. Moja sestra mala pokri­venú chrbticu a posediačky vyzerala ako chrobák s krátkymi nožičkami a dlhočiznými rukami. Tetka čo nám chodila štopkať pančuchy, tvrdila že mamu asi v oboch tehotenstvách bili ale viac keď čakala Betinu.
Spýtala som sa tej sichologičky, fúzatej slečny so zrasteným obočím, čo znamená slovo sichický.
Povedala mi že to súvisí s dušou ale že to pocho­pím, až keď vyrastiem. Predstavila som si že duša je ako biela plachta vnútri tela, a keď sa zašpiní, z člove­ka sa stane idiot. Tak ako Betina a tak trochu ako ja.
Betina brbotala, vozila sa okolo stola a ja som si začala všímať že cez dieru medzi operadlom a se­dadlom invalidného vozíka jej vytŕča akýsi chvostík. Pomyslela som si že je to určite duša, ktorá z nej po­maly vypadáva.
Na ďalší raz som sa opýtala sichologičky, či duša nejako súvisí so životom, a ona že hej a dodala že človek bez duše umrie a dobré duše po smrti idú do neba a zlé do pekla.
Brm, brm, brm… mrmlala si Betina a ťahala za se­bou ufúľanú dušu, ktorá sa mi zdala každým dňom dlhšia, z čoho som usúdila že z nej čoskoro celkom vypadne a potom umrie. Nevadilo mi to lebo sa mi hnusila.
Pri obede som ju vždy musela kŕmiť ale naschvál som sa jej netriafala do úst a strkala jej lyžičku do oka, do ucha či do nosa, až nakoniec som zamieri­la do papule. Ach, ach, ach… vzdychalo to špinavé chúďa.
Zdrapila som ju za vlasy, vopchala jej hlavu do ta­niera, aby konečne stíchla. Veď prečo mám pykať za chyby svojich rodičov. Chystala som sa jej pošliapať chvostík duše ale odradil ma príbeh o pekle. Pred prijímaním som čítala katechizmus a „nezabiješ“ sa mi vrylo hlboko do pamäti. Ale jeden buchnát dnes, druhý zajtra, a chvostík rástol aj keď si to nikto ne­všímal. Ja áno a tešila som sa.

Ilustrácia: Martu Hlavajová

Druhá časť

Sused

Petra zostala na noc v kuchyni tety Ingrazie. Keď som sa jej spýtala prečo, žmurkla na mňa a domys­lela som si že má niečo za lubom. Dám sem bodku lebo mi hučí v hlave, musím nachvíľu vybehnúť von, upokojiť sa a potom sa vrátim.
Už som späť a pripomínam čitateľom že Petra je, teda skôr bola sestra Cariny ktorá dovolila susedovi, aby jej do brucha zasunul bábätko, aj keď neviem presne ako ale viem že sa to stalo v kuchyni, a Petri­no žmurknutie mi pripomenulo ako si Carina zmys­lela spávať v kuchyni so zažatou lampičkou, aby su­sedovi dala vedieť že môže preskočiť plot a robiť si s ňou čo chce a ona sa potom pred nami červenala ako rajčina a šuškala nám, bozkával ma všade…
Asi vám radšej poviem na rovinu že o štvrtej ráno Petra preskočila záhon bolehlavu a prstom na ústach mi naznačila, aby som čušala a zamkli sme sa u mňa v izbe, navrhla som to ja aby sme zabránili eventu­álnym (slovo, čo som našla v slovníku) problémom ale pod podmienkou že mi porozpráva ako to bolo s tým bábätkom, veď viete ktorým. Nadýchnem sa a dám bodku.
Povedala mi že chúďatko Carina si veľa vytrpela lebo starý a ženatý sused jej poranil rapotačku a vte­dy krvácala ako keby to dostala ale potom to už ne­dostala a zistila že je tehotná, no a vtedy teta Nené ktorá sa už za to zodpovedá pánbožkovi, rozhodla že jej musíme odstrániť bábätko z brucha a brániť česť rodiny a čo bolo ďalej už viete, tak to nebudem opakovať ale myslím že pánbožko tetu Nené uvrhne do pekelnej priepasti lebo také veci sa nesmú robiť, a už vôbec nie maličkým a bezbranným, no a Petra mi prisahala že Carinu a bábätko pomstí tak som sa spýtala ako a vysvetlila mi že keď sused znova videl zažatú lampičku, hneď dobehol do kuchyne a ona mu povedala že je špecialistka na ohrál a hneď mu to spravila aj keď sa z toho povracala, no on jej sľúbil že keď mu to spraví znova dostane prstienok a tak súhlasila. V slovníku som usilovne hľadala čo zna­mená ohrál, a prvýkrát sa mi stalo že slovník zlyhal, tak mi neostalo nič iné len sa na rovinu spýtať Petry.
Ale už som dala bodku za vetou a v hlave mi drn­čí brmbrmbrm, idem sa nadýchať von a o chvíľu sa vrátim, skôr než príde Petra, ktorej sa zmenili črty tváre odkedy je plná hnevu pre nespravodlivosť kto­rú vykonali na Carine a bábätku, aj keď stále neviem ako sa to dieťa dostalo sesternici do brucha ale Petre som povedala že rozumiem a ona ma uistila že dá do poriadku tú strašnú motanicu a nespravodlivosť pomocou toho slávneho ohrálu, čo mi nedá spať a na ktorý páni, čo píšu slovník, zabudli no možno je to nové slovo lebo teraz existuje veľa nových slov.
Vrátila som sa k lepenkám, namaľovala svoje po­city, pochybnosti a jedinečné výjavy života, premien a smrti, a dospela som k smutnému záveru že smrť tety Nené bola zaslúžená ale nechápem prečo zomre­lo bábätko a Carina keďže neurobila nič zlé, veď sa pozrite že kostoly a domácnosti sa len tak hemžia ob­rázkami na ktorých svätá a vznešená Panenka Mária kolíše bábätko a nie je na tom nič odporné a hoci jej dieťa nakoniec zabili, malo už tridsaťtri rokov a cir­kev vraví že to bola nespravodlivosť a napokon vsta­ne z mŕtvych, čo sa Carininmu bábätku nepodarí aj keď ja by som ho veľmi rada kolísala.
Aká som len unavená zo všetkých tých čiarok a bodiek, ktoré sú nevyhnutné, aby som sa mohla nadýchnuť lebo inak by som sa zadusila a ja nech­cem zmiznúť zo sveta, až kým nevytvorím dosť ob­razov, ktoré by som mohla vystaviť v školskej galérii, podľa pána učiteľa to bude sólo výstava čiže výsta­va jednej osoby a to práve tej, čo píše tieto záznamy zo života, ktoré si voľakto raz prečíta s obdivom nie preto ako sú napísané, veď nemajú literárny štýl ale pretože sú predzvesťou toho čo namaľujem a čo raz budú nafukovať v novinách a časopisoch, veru som hrdá na svoje dielo aj na to že pán učiteľ ma volá Dá­ma s kravatou lebo sa podobám na tú smutnú ženu od Modiglianiho. Všetko čo sa mi stane, vkladám do svojich malieb a je to príbeh čudnej rodiny, aj keď občas si myslím že v každej rodine je čosi čudné, čo taja, napríklad Amalia, spolužiačka z umeleckej školy sa mi zverila že na to aby jej rodina neumre­la od hladu a ona si navyše mohla dovoliť študovať, musí spávať s bohatými chlapmi čo jej za to platia, a ona potom dá peniaze mame a ešte jej aj zvýši na školu, a že prvý raz to bolo s chlapom, čo zistil že je panna a spýtal sa jej prečo mu klamala že už nie je a ona sa mu holá na posteli priznala že preto lebo je hladná a chce študovať a tak jej nič neurobil, kázal jej, nech sa oblečie, dal jej prácu a viac sa nevideli, až po rokoch si uvedomila že ten pán bol najlepší chlap akého kedy spoznala pretože potom ešte spala s mnohými, na čom som nevidela nič zlé až kým mi do najmenších detailov nevyrozprávala čo s nimi ro­bila, a tak som sa s ňou prestala stýkať.
Mama stále učila v škole, no stalo sa čosi, čo ma zaskočilo lebo môj pán učiteľ jej navrhol že si u nás doma prenajme izbu a pomôže jej starať sa o Beti­nu a Yunu, to som ja keby ste náhodou zabudli, a že sa nemusí ničoho obávať, veď je starý mládenec, má štyridsať rokov a bezchybné správanie a pomôže aj Rufine v kuchyni a keď sa to dozvedela Petra ktorá sa do všetkého vyzná, zahlásila že je skvelé že sa pán učiteľ zaľúbil do našej mamy čo sa mi vôbec ne­zdalo vtipné, nie preto že by som k nemu niečo cítila ale preto že náš tatko na nás síce zabudol ale stále kdesi žije a mama ako učiteľka by mala ísť deťom príkladom, nie dávať zlým jazykom zámienky na klebety, tak som sa na to spýtala pána učiteľa a on sa rozosmial a odvetil že by mu čosi také strelené ani nenapadlo, veď moja mama je slušná a vydatá dáma. Tak som sa upokojila.
Prestávka.
O pohrebe tety Nené a ostatných obradoch som tu veľa nenapísala. Necítila som nič.
Prestávka.
Budem písať bez bodiek inak tieto litánie nikdy nedopíšem.
Pán učiteľ sa nasťahoval do podkrovia kam sa iš­lo po drevených schodíkoch, rozvŕzganých vekom a vlhkosťou, a za pomoci sťahovákov si tam vyniesol posteľ, skriňu, stolík, kopec batožiny a kníh, a mne sa nepáčilo mať ho stále nablízku lebo návštevy umeleckej školy mi potom neboli také vzácne aj keď sme tam chodili spolu a všetci si mysleli že som jeho dcéra alebo mladá frajerka, debili nechápali že mô­žeme byť kamaráti lebo sme aj boli kamaráti a nič viac, prisahám že je to pravda, na Carininu dušu prisahám s rukou na srdci a nech ma pánbožko po­trestá ak klamem.

Román Sesternice vyjde v roku 2023 v slovenskom preklade vo vydavateľstve IKAR – Odeon.

Aurora Venturini

Aurora Venturini

Foto: CBQ Literary Agency

(1921 – 2015) sa narodila a väčšinu života prežila v meste La Plata, šesťdesiat kilometrov od Buenos Aires. V roku 2007 vyvolala senzáciu v literárnom svete, keď ako osemdesiatpäťročná získala prestížne ocenenie, ktoré sa zvykne udeľovať mladým debutujúcim autorom, Nueva Novela Página/12 za román Las Primas (Sesternice). Celý život sa venovala literárnej tvorbe, napísala desiatky kníh, priatelila sa s poprednými osobnosťami hispanoamerickej literárnej scény, no napriek tomu sa jej podarilo zviditeľniť v očiach literárnej kritiky, vydavateľstiev a širšej čitateľskej verejnosti až na sklonku života. Vďaka fenomenálnemu úspechu románu Las Primas postupne znova vyšli a vychádzajú aj jej staršie prózy v pôvodnom znení i v prekladoch do rôznych svetových jazykov. V roku 2020 posmrtne vyšlo pokračovanie Sesterníc pod názvom Las Amigas (Kamarátky), v ktorom sa Venturini prostredníctvom osemdesiatročnej rozprávačky Yuny vyrovnávala s nečakanou slávou.

Barbara Sigmundová

Foto: Archív autorky

Barbara Sigmundová

(1987) je prekladateľka a translatologička. Zo španielčiny preložila zbierky poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie a Alef, výber z próz Claudie Piñeiro Kto z nás či román Aurory Venturini Sesternice, z angličtiny román Juliana Barnesa Jediný príbeh, román Anny Burns Mliekar či zbierku poviedok Nicole Krauss Byť mužom. Ako audiovizuálna prekladateľka spolupracovala s festivalmi Febiofest, Fest Anča, Jeden svet, Hviezdne noci, Viva la película a i. Venuje sa aj výučbe audiovizuálneho prekladu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je predsedníčka prekladateľsko-redaktorského združenia DoSlov a redaktorka literárneho časopisu Verzia.