Julia Kornberg: Osídla prekladu: Latinskoamerická literatúra a medzinárodný knižný trh preklad

Z angličtiny preložil Milan Kopecký

Bezmenná rozprávačka knihy Faces in the Crowd (Tváre v dave, v origináli Los ingrávidos) z roku 2011 autorky Valerie Luiselli je mladá Mexičanka, ktorá býva v Brooklyne a tak ako veľa iných literárnych postáv zahraničných a dobre zabezpečených mladých absolventov pracuje v malom vydavateľstve. S ruksakom naprataným knihami sa polovicu týždňa vláči po knižniciach, kde hľadá po španielsky píšucich autorov vhodných na preklad alebo reedíciu. Zvyšok pracovného času je zalezená v tmavých kanceláriách vydavateľstva vo Washington Heights. Stôl má hneď vedľa šéfa, muža rozporuplných etických štandardov s priliehavým priezviskom White, ktorý jej na prvých stránkach knihy položí otázku, či sa pozná s Robertom Bolañom. Keď rozprávačka odvetí, že čilského spisovateľa nikdy osobne nestretla (môžeme predpokladať, že bola ešte dieťa, keď zomrel), White posmešne oznámi celej miestnosti, že „majú česť pracovať s jedinou ženou z Latinskej Ameriky, ktorá sa nepriatelila s Bolañom“.

Protagonistku ten žart neurazí. Tak ako mnohé iné Luiselliovej postavy má miernu povahu. Žije skromný, neistý život zaľudnený prízrakmi – siluety postáv z prečítaných kníh ju mátajú doma aj v metre. V prvej polovici knihy rozprávačku posadne myšlienka preložiť a oživiť dielo Gilberta Owena, mexického básnika, ktorý sa narodil v roku 1904 a krátko býval v New Yorku. Šéf nie je o Owenových kvalitách presvedčený a nápad spakruky zavrhne. Protagonistka nedbá na zamietavú reakciu a pustí sa po Owenových stopách na vlastnú päsť: navštevuje jeho obľúbené newyorské bary, zájde do jeho domu, podrobne študuje jeho listy a písomnú pozostalosť. V zúfalej snahe presvedčiť šéfa si vymyslí, že Owen sa priatelil s Whiteovým idolom, fiktívnym americkým básnikom Zvorským. (Španielsky originál má na tomto mieste skutočnú osobu Louisa Zukofského.) Dokonca preloží jednu z Owenových básní a vydáva preklad za Zvorského prácu. Podobná prax je podľa nej v knižnom biznise bežná. „Tak funguje literárne renomé, aspoň do istej miery,“ vysvetľuje. „Podstatou sú reči, reči, ktoré sa šíria ako vírus, až kým sa z nich nestane kolektívne povedomie.“

Neveľký vesmír latinskoamerickej prekladovej literatúry tvorí aj námet knihy Mona, nového románu argentínskej autorky Poly Oloixarac. Hlavná hrdinka, peruánska doktorandka na Stanfordovej univerzite, vycestuje do Švédska, kde sa udeľuje „najprestížnejšie európske literárne ocenenie“ Basskeho-Wortzova cena, na ktorú je nominovaná. Slávnostný ceremoniál predchádza (a jeho výsledok určuje) konferencia desiatich kandidátov alebo skôr prehliadka v zoologickej záhrade totemizovaných identít. Uchádzači o cenu, ako veľmi rýchlo vysvitne, majú za úlohu predviesť vlastné osobitosti stanovené hodnotiacim európskym výborom. Mona, pripitá a neprestajne nadopovaná xanaxom, si vypočuje prednášku ruského spisovateľa o Nabokovovi, Izraelčanku rečniacu o Osvienčime, spomienky iránskeho utečenca na presídlenie do Kodane a Španielku s nadváhou, obhajujúcu svoje právo byť, ako sa sama vyjadrí, „obludou“.

Zatiaľ čo americkí a švédski spisovatelia a spisovateľky môžu rozprávať o smrti, láske a iných univerzálnych témach, Monu jej kozmopolitná partia vopred zaškatuľkovala. Uvedomuje si, že musí hrať predurčenú úlohu, „rolu príliš vzdelanej latinskej ženy stratenej v Trumpovej Amerike“, a opovrhuje „intelektuálmi, ktorí zbohatli na tom, že píšu o chudobe v Miraflores, Buenos Aires, Mexico City alebo Santiagu“. Mona tvrdí, že ak chce autor z tretieho sveta dosiahnuť úspech na medzinárodnej scéne, očakáva sa od neho, že bude žmýkať zo svojej domoviny „lokálne príbehy, ktoré chcú konzumovať cieľové trhy“. A na cieľových trhoch po celom svete je chudoba vyhľadávaným artiklom.

Mona, pravdaže, nevykresľuje život v latinsko-amerických slumoch, takmer celý dej sa odohráva vo svete globálnej elity. Autorka neponúka „lokálny príbeh“, naopak, prichádza s kritikou toho, ako sa tieto príbehy prezentujú medzinárodným čitateľom. Inak povedané, Mona stále trpí neduhmi, ktoré jej stvoriteľka už prekonala. Obidve spisovateľky – Oloixarac i Luiselli – si môžu dovoliť nebrať si servítku pred ústa – píšu z pozície relatívnej moci. Ani jedna sa napríklad nemusela trápiť tým, či jej kniha vyjde v angličtine: Monu preložili do anglického jazyka na základe úspechu Oloixaracovej predchádzajúcich diel, Valeria Luiselli je príslušníčka mexickej vládnucej vrstvy a býva v New Yorku. Pre zvyšok latinskoamerických autorov a autoriek však preklad zostáva monumentálnym míľnikom, ktorý síce posilňuje renomé knihy, no zavše diktuje jej obsah.

Pre autora píšuceho po anglicky znamená preklad do iného jazyka malý kariérny triumf, pre autora z globálneho Juhu je takpovediac posvätením jeho diela. Trh so zahraničnou literatúrou je taký úzky, že ak sa už nejaký titul preloží, väčšinou ním editori cielia na konkrétny typ amerického čitateľa – takého, čo siahne po latinskoamerickej beletrii preto, aby vyskúšal niečo iné, alebo chce pocítiť morálne uspokojenie pri čítaní o neprávostiach spáchaných americkou vládou, s ktorou nesúhlasí. Čitateľ tohto typu nehľadá „univerzálne“ témy, ale „autentické“ stvárnenie chudoby, kartelov a útekov cez hranice. Vo výsledku sa potom musia latinskoamerickí autori a autorky prispôsobovať dopytu – nasadiť pončo, posunúť sombrero do tyla a rozprávať o agrárnej revolúcii alebo narkobarónoch, ako sa dočítame v Mone. Latinskoamerickú literatúru od úplného začiatku formoval preklad, marketing a distribúcia v USA a Európe. Niekoľko vĺn popularity v dvadsiatom storočí zrodilo spôsob premýšľania, ktorý pretrval dodnes: latinskoamerická literatúra môže byť v zámorí úspešná, ale iba vtedy, ak sa úzkostlivo pridŕža toho, ako americký čitateľ vníma alebo nevníma politickú významnosť regiónu.

Latinskoamerická literatúra, ako ju dnes poznáme, vstúpila na svetovú knižnú scénu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pod nálepkou tzv. boomu. Autori z Latinskej Ameriky hľadali cestu k hispanofónnym čitateľom po celom svete prostredníctvom časopisov ako Sur (vydávala ho v Argentíne spisovateľka Victoria Ocampo) alebo Mundo Nuevo (vychádzal v Paríži pod vedením Emira Rodrígueza a za peniaze od CIA) či vydavateľstiev ako Casa de las Américas (financovala ho kubánska vláda) a Seix Barral (so sídlom v Španielsku). Malý a úzko prepojený okruh agentov, prekladateľov a vydavateľov združených v týchto inštitúciách si vzal za cieľ dostať literatúru napísanú na juh od Rio Grande k anglofónnemu publiku. Gregory Rabassa, v Amerike žijúci potomok kubánskych prisťahovalcov, preložil veľa diel Gabriela Garcíu Márqueza, Maria Vargasa Llosu či Josého Lezamu Limu a získal vôbec prvú udelenú cenu za preklad pod hlavičkou National Book Award za román Rayuela (v českom preklade Nebe, peklo, ráj) od Julia Cortázara. Veľkú zásluhu za medzinárodný úspech Garcíu Márqueza, Vargasa Llosu, Carlosa Fuentesa, Josého Donosa alebo Cortázara treba pripísať agentke Carmen Balcells pôsobiacej v Španielsku.

Uvedené mená tvoria jadro latinskoamerického boomu a ich kľúčové texty spája viacero formálnych podobností – sú to dlhé epické príbehy kombinujúce americký modernizmus s regionálnymi špecifikami. Kontrast medzi starým a novým, medzi latinským a medzinárodným tematizuje nejakým spôsobom veľká časť najobľúbenejších kníh boomu. Sto rokov samoty od Garcíu Márqueza vykresľuje príchod nového industriálneho veku do Kolumbie na pozadí viacgeneračnej drámy. Carlos Fuentes v románe La muerte de Artemio Cruz (v českom preklade Smrt Artemia Cruze) pranieruje dejiny mexického kapitalizmu v myšlienkach rovnomenného hrdinu spomínajúceho na smrteľnom lôžku. La ciudad y los perros (v českom preklade Město a psi) je bildungs-roman Vargasa Llosu o skupine mladých ľudí, ktorí si zvykajú na novozavedenú vojenskú výchovu v Peru, jeden zo základných kameňov transformácie krajiny na moderný štát.

Napriek názvu sa latinskoamerický boom neviazal iba na územie Latinskej Ameriky a veľa jeho najdôležitejších predstaviteľov dlhé obdobie svojej kariéry tvorilo v teplom závetrí európskej či americkej elity. Cortázar prežil väčšinu života vo Francúzsku, kde Carlos Fuentes pôsobil v sedemdesiatych rokoch ako mexický veľvyslanec. García Márquez síce písal v Bogote, Ciudad de México alebo v Buenos Aires, ale trvalý pobyt mal v Paríži a bol zahraničným korešpondentom v New Yorku. Vargas Llosa dodnes žije rozkročený medzi Európou a Peru. Jeho dlhoročnou partnerkou bola donedávna Isabel Preysler, členka filipínskej smotánky, televízna hlásateľka a matka Enriqueho Iglesiasa.

Za najväčší literárny prínos boomu sa všeobecne pokladá „magický realizmus“, ale aj to je skôr európsky než americký prvok. Ako uvádza literárny vedec Mariano Siskind v publikácii Cosmopolitan Desires (Kozmopolitné vášne), s týmto označením prišiel nemecký kunsthistorik Franz Roh v dvadsiatych rokoch a do Latinskej Ameriky ho rozšírila skupina literátov (popri iných Alejo Carpentier, Arturo Uslar Pietri a Miguel Ángel Asturias) žijúcich v tridsiatych rokoch v Paríži. O tridsať rokov neskôr tento koncept prevzali autori boomu ako nástroj, Siskindovými slovami, „umeleckej emancipácie“, teda vytvorenia istého spôsobu písania, ktoré bude regionálne špecifické a zároveň schopné začleniť sa do svetového literárneho modernizmu. Predovšetkým však malo mať toto písanie potenciál obsiahnuť prudké vykročenie Latinskej Ameriky do moderného industriálneho veku. Túžba po „emancipácii“ pritom nemala iba estetický charakter. Často sa ako dôležitý faktor širšieho kontextu literárneho boomu uvádza kubánska revolúcia. Kuba otvorila nové pole pôsobnosti svetovej ľavicovej alternatíve, čím predznamenala nielen nástup komunizmu na oboch amerických kontinentoch, ale aj hnutia za hospodársku a kultúrnu nezávislosť bývalých španielskych kolónií. Všetci významní predstavitelia boomu navštívili Kubu, stretli sa s Castrom a stáli na strane revolúcie.

Revolučný antiimperializmus nemal dlhé trvanie, a rovnako ani boom. Zatiaľ čo sa na juhu zavádzali neoliberálne reformy a Američanmi podporované vojenské diktatúry, aj na Kube silnela cenzúra a represie. Castrovi prívrženci sa od neho jeden za druhým odvracali. V roku 1971 skončili za mrežami básnik Heberto Padilla s manželkou, poetkou Belkis Cuza Malé, po tom, ako Padilla vo verejnom prejave vyhlásil, že revolúcia na Kube sa spreneverila svojim ideálom. Autori z celého sveta, medzi nimi mnohí predstavitelia boomu, sa hlasno dožadovali ich prepustenia a táto pobúrená reakcia vošla do dejín ako „el caso Padilla“ (prípad Padilla). Otvorenou kritikou Castrovho režimu sa García Márquez, Cortázar, Fuentes a Vargas Llosa dištancovali od revolúcie. Bez solidarity upadlo aj literárne kamarátstvo. Vysvitlo, že estetická emancipácia dáva v revolučných časoch väčší zmysel. V roku 1975 v Ciudad de México udrie Vargas Llosa, zrejme kvôli žene, Garcíu Márqueza do tváre a „potýčkou, ktorá ukončila boom“, dá prozaickú bodku za dejinným pohybom epických rozmerov.

V období po boome sa americkí vydavatelia ďalej – a väčšinou márne – usilovali nadviazať na roky hojnosti, no latinskoamerická literatúra v preklade zaujímala čitateľov na medzinárodnej scéne čoraz menej. Noví autori a autorky ako Isabel Allende alebo Laura Esquivel prebrali štafetu magického realizmu a zaplavili trh populárnejšie ladenými románmi, ktorým chýbala kultúrna a politická závažnosť literatúry boomu. Ich najznámejšie diela Dom duchov a Ako voda v čokoláde transformujú magický realizmus do podoby schematických rodinných telenoviel vyskladaných z obrazov politického násilia, čitateľsky vďačnej prózy a šťastných koncov.

Iní autori sa gringovskému dopytu po magickom realizme vzpierali. Hŕstka odpadlíkov združená pod nálepkou „McOndo“ namiesto magického realizmu spracúvala kultúru raného internetu, punkovej hudby a adolescentnej rebélie. Čilskí predstavitelia tohto hnutia Sergio Gómez a Albert Fuguet v predslove k prvej antológii McOnda z roku 1996 opisujú historku, v ktorej známy americký literát na spisovateľskom workshope v Iowe odmieta príspevky latinskoamerických spisovateľov, lebo v nich „niet ani stopy po magickom realizme“ a „pokojne mohli vzniknúť niekde v západnom svete“. „Situácia je dnes taká,“ nazdávajú sa Gómez s Fuguetom, „akoby Latinská Amerika bola konštrukt vymyslený na katedrách hispanistiky amerických univerzít.“ Podobne trpko to cítili mladí spisovatelia generácie Crack – mexického hnutia z deväťdesiatych rokov, ktoré jeho spoluzakladateľ Jorge Volpi označil za „akúsi revoltu proti princípom latinskoamerickej literatúry“. Volpi dodáva: „Boli sme proti magickému realizmu chápanému ako záväzok každého latinskoamerického autora.“ No napriek tomu, že sa tieto literárne vlny pokúšali zbaviť prízraku boomu, zúfalo túžili napodobniť jeho úspech – úspech, ktorý sa pre nich nikdy nedostavil. Istý čas sa zdalo nepredstaviteľné znovu rozdúchať záujem, ktorý Severná Amerika a Európa kedysi prejavovali o diela latinskoamerických autorov. Literatúra tejto časti sveta akoby narazila na hranice svojich možností. A potom prišiel Bolaño.

Roberto Bolaño, literárny fenomén deväťdesiatych a začiatku nultých rokov, je zrejme posledný významný latinskoamerický spisovateľ, ktorý zaznamenal väčší úspech na svetovom trhu. Dva jeho eposy Los Detectives Salvajes (v českom preklade Divocí detektivové) z roku 1998 a román 2666 vydaný posmrtne v roku 2004 vyvolali po preklade do angličtiny senzáciu. Bolaño vytvoril estetický rámec, ktorý priznával vplyv boomu a súčasne ho konfrontoval. Jeho postavy sú básnici, spisovatelia, kritici a prekladatelia roztrúsení po svete a pohybujú sa medzi Mexikom, Európou a Čile s ľahkosťou, s akou my cestujeme metrom z Manhattanu do Brooklynu. Americký marketing ho vykresľoval ako Jamesa Deana z južnej pologule, ktorý ponúkal čosi, čo americká literatúra už dávno neprinášala: originalitu, globálnu skúsenosť a výsmech akademickému prostrediu. No aj táto vyfabrikovaná persóna sa mohla pohybovať iba na trhu určenom postboomom. Bolañov priateľ, honduraský autor Horacio Castellanos Moya, v článku z roku 2009 poznamenáva, že celebrity nemajú na ružiach ustlané: „Za stvorením bolañovského mýtu bola nielen práca marketingových oddelení vydavateľstiev,“ píše, „ale aj predefinovanie obrazu latinskoamerickej kultúry a literatúry, ktorý teraz americký kultúrny establišment predáva verejnosti.“ Bolañovi patrila z jeho pohľadu iba pozícia bábky, ktorou zo zákulisia hýbu svetoví vydavatelia. „Trh, tak ako všetko na tejto zhnisanej planéte, má svojich pánov a iba oni rozkazujú, aké mambo sa bude tancovať.“

Dnešní mladí latinskoamerickí spisovatelia sa pomeriavajú práve s Bolañom, ibaže na výrazne zúženom trhu. V súčasnosti tvoria prekladové tituly iba tri percentá zo všetkých kníh vydaných v USA. Podľa údajov databázy Publishers Weekly sa v roku 2020 preložilo zo španielčiny do angličtiny 79 titulov, kým v roku 2019 to bola rovná stovka. Prekladov z francúzštiny vyšiel v roku 2020 takmer dvojnásobok, z čínštiny len dvadsať. Dokonca aj v rámci latinskoamerickej literatúry odzrkadľuje trh geopolitickú realitu. Za posledných desať rokov prejavovali americkí vydavatelia záujem predovšetkým o diela z Argentíny (216 preložených autorov a autoriek) a z Mexika (164 preložených autorov a autoriek). Knihy z menších, hospodársky minoritných krajín regiónu sú pre amerických prekladateľov oveľa menej atraktívne. V rovnakom časovom období sa do angličtiny preložilo 32 diel z Peru, 34 z Kolumbie, 8 z Bolívie a 3 z Nikaraguy.

Napriek tomu sa v tmavých zákutiach trhu, vo vydavateľstvách mimo hlavného prúdu, nájde niekoľko svetlých miest a nová generácia prekladateľov a prekladateliek si nenápadne získava publikum. Pod značkami And Other Stories, Charco Press alebo Archipelago systematicky vychádzajú významné diela hispánskej literatúry ako napríklad La Novela Luminosa (Žiarivý román) od Maria Levrera alebo výber próz The Scent of Buenos Aires (Vôňa Buenos Aires) od Hebe Uhart, popritom ešte menšie vydavateľstvá ako Deep Vellum a Eulalia Books prinášajú na trh preklady autorov a autoriek, ktorí by pred desiatimi rokmi nemohli ani snívať, že sa dostanú k anglofónnym čitateľom. Brazílska literatúra, kedysi iba chudobný príbuzný hispánskych kolegov, v posledných rokoch vystupuje do popredia napríklad vďaka novým prekladom klasických diel ako Posmrtné pamäti Brása Cubasa od Machada de Assis. Literárne ocenenia tento trend kopírujú, napríklad v roku 2020 sa Lizzie Davis dostala so svojím prekladom diela Ornamental od Juana Cárdenasa medzi finalistov ceny PEN America a do užšieho výberu Medzinárodnej Bookerovej ceny prenikli Benjamín Labatut a Mariana Enriquez. Svojím celoživotným dielom si prostredníctvom nových prekladov získava zaslúženú pozornosť Clarice Lispector, aj keď proces opätovnej popularizácie mŕtvej autorky skrýva isté úskalia.

Vo všeobecnosti však americké vydavateľstvá pokladajú svojich čitateľov za tupé bytosti bez fantázie, ochotné konzumovať latinskoamerickú literatúru iba do tej miery, aby si zabezpečili povesť svetaznalých kozmopolitov periférie a zlatú frčku za empatiu s kalváriami tretieho sveta. Zatiaľ čo kedysi autorov zahŕňali ováciami za vyjadrenie antiimperialistického postoja, dnes sa od nich očakáva, že politickú komplexnosť svojho diela utlmia, aby ulahodili liberálnym gringovským inštitúciám. Spisovatelia z bohatých rodín, často vzdelaní na prestížnych zahraničných školách a s bytom v USA, pravidelne získavajú ocenenia a priazeň kritiky za to, že sa identifikujú ako predstavitelia pracujúcej triedy a jej tradícií, presne tak ako Oloixaracovej „intelektuáli, ktorí zbohatli na tom, že píšu o chudobe v Miraflores, Buenos Aires, Mexico City alebo Santiagu“. Zriedka im niekto vyčíta, že si privlastňujú príbehy pôvodných obyvateľov. (Skúste si na porovnanie predstaviť, že by belošský americký spisovateľ napísal romány založené na navažských mýtoch o stvorení a nikto by ani nepípol.) Jeden bohatý autor, ktorého častým námetom sú favely, sa nedávno priznal: „Život v slumoch poznám iba od boku.“ A vydavatelia už vedia, ako správne predať diela, ak ich náhodou autor nekoncipoval ako poznávací výlet za pôvabmi chudoby. Napríklad v Pantheone prilepili k názvu anglického prekladu zbierky Horizontal Vertigo (Horizontálny závrat) od Juana Villora z roku 2021 nič nehovoriaci podtitul Mesto zvané Mexiko a propagovali ho ako „unikátnu a šokujúcu prechádzku po jednej z najväčších svetových metropol a najľudnatejšieho po španielsky hovoriaceho mesta“. Na portáli Amazon momentálne patrí knihe prvé miesto medzi novými titulmi v kategórii Všeobecný turistický sprievodca – Mexiko.

Jednotkou v kategórii Hispánska americká literatúra je na Amazone, veľmi príznačne, biela autorka Jeanine Cummins s titulom Americká zem. Román vyšiel v roku 2018 a jeho okamžitá kanonizácia čitateľským krúžkom Oprah Winfreyovej vyvolala literárny škandál. Pokus vyniesť na svetlo komplikovanú štruktúru násilností spätých s drogovým obchodom a nefunkčný imigračný systém v štýle amatérskej literátčiny síce kritika znosila pod čiernu zem, ale vydavateľovi – značke Flatiron – to nezabránilo propagovať príbeh ako „jednu z najdôležitejších kníh súčasnosti“ a odpoveď na prisťahovaleckú krízu Trumpovej vlády. „Nielenže je to veľký americký román, je to veľký román o las Americas,“ rozplýval sa jeden z pochvalných hlasov na zadnej strane obálky a nazval Americkú zem „medzinárodným príbehom našej doby“. Vlna nepriaznivých ohlasov ešte väčšmi podporila amerických čitateľov v hľadaní tej pravej, „autentickej“ latinskoamerickej literatúry. Noviny USA Today bleskove zostavili zoznam „Radšej si prečítajte týchto osem kníh od latinskoamerických autorov“ a na prvom mieste uviedli Lost Children Archive (Archív stratených detí) od Valerie Luiselli.

V rokoch po vydaní Faces in the Crowd prešla Luiselli v písaní od španielčiny k angličtine a jej dnešná tvorba sa v mnohom ponáša na literárny trh, ktorému sa autorka kedysi vysmievala. Lost Children Archive je otvorený, presne načasovaný príspevok do diskusie o rozdeľovaní rodín na hranici. Zatiaľ čo Luiselli pracovala na knihe, Demokratická strana útočila na Trumpovu vládu za to, že v záchytných strediskách na hranici oddeľuje rodičov od detí. V knihe sa striedajú svedectvá účastníkov, ktoré akoby Luiselli vytiahla rovno z knižnice, s príbehom rodiny cestujúcej z New Yorku na západ naprieč kontinentom. Stretávame sa s hlasmi migrantov, ale spisovateľka ich vkladá do archívnych materiálov, tak aby si ich mohli prečítať a prerozprávať vzdelané postavy zo strednej vrstvy – čo je umelecké rozhodnutie takpovediac vynútené nemožnosťou vyrozprávať ich príbehy priamo. Kruhy liberálnej elity v USA knihu prijali s nadšením, ocitla sa aj na zozname odporúčaných kníh Baracka Obamu za rok 2019 – toho Obamu, ktorého vláda schválila najviac deportácií v dejinách krajiny. Luiselliovej postavy vyjadrujú beznádej liberálneho publika konfrontovaného s imigračnou krízou Trumpovej éry a poskytujú mu akúsi formu rozhrešenia. Keď si súčasný Američan prečíta o neriešiteľnom utrpení vládnych obetí, môže sa utešiť tým, že „robí, čo sa dá“, a zbaviť sa zodpovednosti za šikanu páchanú úradmi v jeho mene.

Dnešní latinskoamerickí autori a autorky však môžu kráčať aj iným smerom, po ceste, ktorú vyšliapal Jorge Luis Borges. Slávny Argentínčan pôsobiaci mimo súradníc boomu, ale často čítaný paralelne s jeho autormi, odmietal nadbiehať väčšinovému vkusu trhu. Mal dôveru v čitateľa, nevystavoval na obdiv svoju identitu alebo odlišnosť. Námety čerpal z gaučovskej tradície a citoval pritom Schopenhauera a Thomasa De Quinceyho; čerpal z kabaly a budhistického učenia; so zdrojmi narábal ľubovoľne a bez prehnanej úcty z nich citoval. Borges spochybňoval existenciu zvonka definovanej regionálnej estetiky a nesúhlasil s tvrdením, že by na jeho diele bolo čosi bytostne argentínske alebo latinskoamerické. „Predstava, že argentínska poézia musí vykazovať typicky argentínske charakteristiky a odtiene miestneho argentínskeho koloritu, sa mi vidí pomýlená,“ vyhlásil. Preňho to bol „nový a svojvoľný“ koncept, vynález modernej doby:
„Nedávno som našiel zaujímavé potvrdenie toho, že skutočná domáca literatúra sa môže zaobísť bez lokálneho koloritu. Našiel som ho v Gibbonových dejinách Úpadok a zánik Rímskej ríše. Gibbon si všimol, že v arabskej knihe par excellence, v Koráne, sa nespomínajú ťavy. Nazdávam sa, že keby existovala nejaká pochybnosť o autentickosti Koránu, stačila by táto neprítomnosť tiav, aby sa dokázalo, že je arabský. Napísal ju Mohamed a Mohamed ako Arab nemohol vedieť, že ťavy sú niečím špeciálne arabským, preňho boli súčasťou skutočnosti, nemal ich prečo prízvukovať (…) Vedel, že môže byť Arabom aj bez tiav. Myslím si, že my, Argentínčania, sa môžeme podobať Mohamedovi, veriť v možnosť byť Argentínčanmi aj bez toho, že by sme oplývali lokálnym koloritom.“¹
V naozaj autentickej literatúre je miestny kolorit prítomný organicky, nenadobúda podobu stereotypných karikatúr. Vyjadrovať sa k nástrahám prekladateľského trhu ako Luiselli a Oloixarac je radikálny čin, ale ešte radikálnejšie je rozvíjať príbehy za hranice kultúrnych odlišností. Nálady trhu väčšinou nezapúšťajú hlboké korene a čitatelia sú schopnejší, než za akých ich vydavatelia pokladajú. Boom, Bolaño a Borges poskytujú jasný dôkaz, že kultúrne veľdiela sa nemusia riadiť štatistikou, marketingovými trendmi a čitateľskými vzorkami. Trh si vytvárajú samy.

1) Citované podľa BORGES, Jorge Luis: Argentínsky spisovateľ a tradícia. In: Borges ústne, Bratislava: Kalligram. 2005, s. 81-82. Prel. Paulína Šišmišová
Článok bol v pôvodnom znení publikovaný v časopise The Drift 4/2021. Preložili a uverejnili sme ho s láskavým súhlasom redakcie časopisu i autorky.

Julia Kornberg

Julia Kornberg

Foto: Archív autorky

pochádza z Buenos Aires a momentálne žije v New Yorku. V roku 2021 vydala svoj debutový román Atomizado Berlín (Roztrieštený Berlín). Jej ďalší román Las Fiestas (Sviatky) čoskoro publikuje vydavateľstvo Editorial Sigilo. Ako literárna kritička prispieva do časopisov The Drift, Bookforum, The Baffler, The Believer, Astra Magazine a The Los Angeles Review of Books. V súčasnosti si robí doktorát z latinskoamerickej literatúry na Princetonskej univerzite a vo svojom výskume sa zameriava na úlohu prekladu a teórie prekladu v modernej a súčasnej Latinskej Amerike.

Milan Kopecký

Foto: Archív autora

Milan Kopecký

(1984) býva v Petržalke, ale narodil sa v moravskom Kyjove a vyrastal na druhej strane hranice v záhorskej Senici, kde vyštudoval osemročné gymnázium. V roku 2008 absolvoval odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK, kde na katedre romanistiky pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2015 obhájil titul PhD. v odbore literárna veda. Od roku 2019 vyučuje na bratislavskom Gymnáziu Jána Papánka angličtinu a španielčinu. Popritom všetkom posledných pätnásť rokov prekladá knihy z oboch spomenutých jazykov, pomaly sa blíži k počtu sedemdesiat titulov. A stále ho to baví.