Luisa Valenzuela a lajtmotív jej tvorby

Argentína 20. storočia bola jednou z najrozvinutejších krajín Latinskej Ameriky. Napriek tomu sa nevyhla vojenským prevratom. K poslednému došlo v roku 1976. Chcel skoncovať s perónizmom a jeho represiami, ale nastolil ešte tvrdší teror. Ťažké bolo najmä postavenie žien, s ktorými sa zaobchádzalo nanajvýš neľudsky.

O zneužívaní moci vojenskou diktatúrou vypovedá mnoho argentínskych spisovateliek. Na rozdiel od mladších autoriek tzv. literatúry postdiktatúry, Luisa Valenzuela (1938) a iné autorky, ktoré začali písať ešte pred diktatúrou alebo počas nej, sa museli konfrontovať so zákazmi a s cenzúrou, ale aj s mačizmom. Protagonistkami ich próz sú často ženy ako obete sexuálneho násilia a politickej represie.

Luisa Valenzuela napísala prvý román Hay que sonreír (1966, Treba sa usmievať) v Paríži, kde v tom čase žila. Keď sa v roku 1973 vrátila do rodného Buenos Aires, stretla sa tu s atmosférou strachu, násilia a podozrievania. Tretia Perónova vláda (1973 – 1976) bola poznačená politickou nestabilitou, krajinu sužoval terorizmus. V snahe nerezignovať a pochopiť, čo sa deje, napísala zbierku poviedok Aquí pasan cosas raras (1975, Tu sa dejú zvláštne veci). Písanie pre ňu bolo, ako povedala v jednom rozhovore, terapiou, aby nepodľahla všadeprítomnému a paralyzujúcemu strachu.

Nikdy nepodporovala žiadnu politickú stranu a vždy odsudzovala diktatúru a represiu voči ženám a menšinám. Po vojenskom prevrate sa situácia pre ňu stala neznesiteľnou a v roku 1979 odišla do USA. Žila v New Yorku a viedla semináre tvorivého písania, ale neprestávala publikovať. Do Argentíny sa vrátila v roku 1989 už ako uznávaná spisovateľka a výrazná postava v boji za ľudské práva. Aktívne vystupovala na kongresoch po celom svete. Jej literárna tvorba je impozantná už len samotným rozsahom. Vydala viac než tri desiatky kníh, žánrovo ide o romány, poviedky a eseje. Mnohé z nich boli preložené. Je mimoriadne obľúbenou autorkou v USA, ale aj v Mexiku. Ako prvá žena získala v roku 2019 prestížnu literárnu Cenu Carlosa Fuentesa.

V autorkinej tvorbe dominuje téma politickej represie, prepojená s témou sexuality. Rozvíja ju aj v poviedke Symetrie. Vyšla v knihe s rovnomenným názvom v roku 1993, ale jej dej sa odohráva v roku 1977. Neskôr vyšla vo výbere poviedok s názvom Cambio de armas y otros cuentos políticos (2015, Výmena zbraní a iné politické poviedky). Viaceré z nich boli napísané ešte v rokoch diktatúry.

Príbeh poviedky Symetrie vychádza z rozprávania žien, ktoré prežili mučenie počas vlády vojenskej junty. Jej protagonistka je bezmenná, tak ako všetky ženy, ktoré ako „podvratné živly“ vojenský režim sústreďoval v koncentračných táboroch, aby ich „prevychoval“, amputoval im identitu, mohol ich ľahšie ovládať a sexuálne zneužívať. Krutosť tohto zaobchádzania podčiarkuje paralelný príbeh, odohrávajúci sa v roku 1947. Poučený čitateľ v ňom môže nájsť viacero alúzií na prvú Perónovu vládu, vrátane roka 1947, keď sa Eva Perónová (známa ako „Evita“) zaslúžila o schválenie hlasovacieho práva žien. Iróniou osudu politické zrovnoprávnenie žien neviedlo k odstráneniu mačizmu. Oba príbehy sa končia tragicky. Násilie sa v argentínskych dejinách opakuje. Luisa Valenzuela píše preto, aby sa nezabudlo, aby sa podobné zlo už neopakovalo.

Paulína Šišmišová

Foto: Archív autorky

Paulína Šišmišová

Doc. PhDr., CSc. Paulína Šišmišová pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).