Niekoľko poznámok o rodine v novšej švajčiarskej próze1

1) Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-20-0179.

Literatúra má rôzne možnosti, ako špecificky vypovedať o človeku i okolitom svete. Jednou z nich je písanie o rodine. Táto večná téma má v novšej švajčiarskej literatúre bohatú tradíciu, ktorá súvisí s osobitným postavením rodiny vo švajčiarskej spoločnosti.

V Európe sa od obdobia osvietenstva v polovici 18. storočia rozvinul nový rodinný diskurz, ktorý upriamil pozornosť na užšiu jadrovú rodinu s osobitným zreteľom na vzťah rodičov a deti.2 Koncepcia rodiny úzko súvisela s rozvojom meštianskej spoločnosti, ktorá priniesla so sebou aj úskalia. Rodina ako stredobod svetonázoru tejto spoločenskej vrstvy „sa definovala ako miesto poriadku a sprostredkovateľka účinného modelu noriem.“3 Odklon od meštianskych či malomeštiackych hodnôt a tradičného spôsobu života sa považoval za nežiaducu odchýlku. Literárnym stelesnením malomeštiackych predstáv o (rodinnom) živote sa stala Seldwyla, fiktívne mestečko, do ktorého umiestnil Gottfried Keller (1819 – 1890) dej dvojdielneho novelistického cyklu Die Leute von Seldwyla (1873 – 1875; Ľudia zo Seldwyly). Pre predstaviteľov/-ky literárnej moderny v prvej polovici 20. storočia je príznačná vzbura proti konvenciám švajčiarskej spoločnosti, preto Wladimir Sedelnik niektorých z nich označuje pojmom „Rebellen gegen den Seldwylergeist“ („rebeli proti duchovi Seldwyly“).4 Takýchto rebelov nachádzame aj v epickej tvorbe. Ich predobrazom je protagonista románu Imago (1906), spisovateľ Viktor. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Carl Spitteler (1845 – 1924) ním vytvoril autobiograficky motivovaný typ umelca, ktorý sa po rokoch v cudzine vracia do rodného mesta, z ktorého vzápätí utečie, zhrozený realitou tamojšieho rodinného, spoločenského a kultúrneho života, ktorú reprezentuje jeho bývalá láska z mladosti, dnes vydatá zámožná meštianka.

2) Pozri Alfred Perrenoud: Familie. 19. und 20. Jahrhundert. In: Jorio, Marco (ed.): Historisches Lexikon der Schweiz. Bd. 4. Duden – Frowin. Basel 2005. s. 393 – 398, tu s. 395.
3) Tamže.
4) Pozri Wladimir Sedelnik: „Rebellen gegen den Seldwylergeist“ – Jakob Bührer, Robert Walser, Friedrich Glauser und andere. In: Pezold, Klaus et al.: Geschichte der deutschsprachigen Schweizer Literatur im 20. Jahrhundert. Berlin: Volk und Wissen 1991, s. 67 – 74.

Príkladmi týchto tragických existencií, ktoré po smrti – často predčasnej – upadli do zabudnutia a ich renesancia nastala až od 60. rokov 20. storočia, sú Robert Walser (1878 – 1956) a Friedrich Glauser (1896 – 1938). Prvý z nich v románoch Geschwister Tanner (1907; Súrodenci Tannerovci, 1983) a Der Gehülfe (1908; Pomocník) stvárnil rozpad rodiny podmienený epochálnymi zmenami modernej doby (urbanizmus, pocit odcudzenia v anonymnom svete), ale aj typickými neduhmi vtedajšej society (alkoholizmus). Druhý z nich už v prvom diele série kriminálnych románov Schlumpf Erwin Mord (Schlumpf Erwin Vražda, prvé vydanie v r. 1936 Wachtmeister Studer, Strážmajster Studer) zobrazil úpadok dobovej rodiny spôsobený hospodárskou krízou.

Protikladom literárnej moderny je tzv. „Heimatliteratur“ („literatúra o rodnom kraji“, resp. „literatúra domoviny“), ktorá vychádza z predstavy, že industrializácia a urbanizmus sú vážnou hrozbou pre tradičnú patriarchálnu viacgeneračnú dedinskú rodinu. Nespočetné komerčne úspešné romány Jakoba Christopha Heera (1859 – 1925) a Ernsta Zahna (1867 – 1952) sú vybudované na stereotypných kontrastoch zlé mesto verzus dobrá dedina, neslobodní robotníci verzus slobodní roľníci, povrchní kočovníci verzus poriadni usadlíci, synovia odpadlíci verzus otcovia dobráci.5 Analogickou tendenciou vo francúzskej časti Švajčiarska je tzv. „roman populaire“ – „ľudový (populárny) román“.

5) Pozri Ilona Siegel: Heimatromane und traditionelles Erzählen – Ernst Zahn, J. C. Heer, Alfred Huggenberger und andere. In Pezold et al. (ed.), s. 26 – 30, tu s. 28.

Od tejto tendencie sa výrazne líši tvorba najvýznamnejšej osobnosti švajčiarskej po francúzsky písanej literatúry svojej doby Charlesa Ferdinanda Ramuza (1878 – 1947). Jeho diela vychádzajú tiež z pozícií civilizačnej kritiky a stvárňujú úzku spätosť dedinského človeka s prírodou, avšak ponúkajú iný obraz rodiny. Autorova románová prvotina Aline (1905) je tragický príbeh nerovnej lásky Aline, dcéry chudobnej dedinčanky, a Juliena, syna bohatého statkára, ktorý sa končí samovraždou protagonistky – vrahyne vlastného dieťaťa.

Od polovice 30. do polovice 50. rokov 20. storočia vznikali rozsiahle epické syntézy v podobe rodinných či generačných románov z mestského prostredia. Patrí sem dielo Meinrada Inglina (1893 – 1971) Schweizerspiegel (1938; Švajčiarske zrkadlo), bilančný román aj pre neutrálne Švajčiarsko zložitého obdobia prvej svetovej vojny, ktorý na príklade rodiny poslanca švajčiarskeho parlamentu plukovníka Ammanna a jeho štyroch detí mapuje široké spektrum politických názorov od predvojnového až po povojnové obdobie. Ďalej sú to viacdielne románové cykly stvárňujúce osudy generácií jednej rodiny v priebehu až niekoľkých desaťročí. Diela Roberta Faesiho (1883 – 1972), Kurta Guggenheima (1896 – 1983) a Monique Saint-Hélier (1895 – 1955) sú tradičnými ságami realistického typu vyznačujúcimi sa vševediacim rozprávačom a chronologickou časovou koncepciou.6

V rokoch 1938 – 1945 panovala vo Švajčiarsku štátna kultúrna politika nazývaná „Geistige Landesverteidigung“ („Duchovná obrana krajiny“). Jej cieľom bolo ochrániť národno-kultúrnu jednotu Švajčiarska pred negatívnym vplyvom národnosocialistického Nemecka a fašistického Talianska.7 Hoci táto kultúrnopolitická doktrína na zachovanie „švajčiarskeho ducha“ stratila po druhej svetovej vojne zmysel, strach z diktatúry pretrvával. V dôsledku studenej vojny rástla obava pred komunizmom. Namiesto kritickej reflexie negatívnej úlohy Švajčiarska v období Tretej ríše, najmä v súvislosti s reštriktívnou utečeneckou politikou a antisemitizmom, sa naďalej propagovali konzervatívne meštianske hodnoty. Udomácnilo sa zjednodušené presvedčenie, že Švajčiarsko bolo cez vojnu a po nej aj zostalo útočiskom demokracie a kultúrnych ideálov.

6) Pozri Ralph Müller – Sylvie Jeanneret –Tobias Lambricht – Mélissa Beaud: Neue Familienromane. Ein Bericht zu Familien- und Generationenerzählungen in der Deutschschweiz und in der Romandie der Gegenwart. In: CH-Studien. Zeitschrift zu Literatur und Kultur aus der Schweiz, 2017, č. 1, s. 1 – 42, tu s 11. Dostupné na: https://ch-studien.uni.wroc.pl/1-neue-familienromane-einbericht-zu-familien-und-generationenerzahlungen-in-der-deutschschweiz-und-in-der-romandie-der-gegenwart/
7) Pozri Beatrice Sandberg: Geistige Landesverteidigung 1933 – 1945. In: Rusterholz, Peter – Solbach, Andreas (eds.): Schweizer Literaturgeschichte. Stuttgart – Weimar: Metzler 2007, s. 208 – 231.

Napriek tejto nie príliš priaznivej situácii sa švajčiarskej literatúre 50. a 60. rokov podarilo napojiť na kontext svetovej literatúry. Preslávili ju najmä diela Maxa Frischa (1911 – 1991) a Friedricha Dürrenmatta (1921 – 1990). Spomedzi nich mal bližšie k tematike rodiny Frisch, keďže v centre jeho záujmu stála problematika identity človeka. Viac ako motívom incestu zaujal jeho román Homo faber. Ein Bericht (1957; Homo faber. Správa, 1989) stvárnením kontrastu racionalisticko-technokratického a iracionálno-mýtického prístupu k svetu, ktoré reprezentujú švajčiarsky inžinier Walter Faber pôsobiaci v New Yorku a z Mníchova pochádzajúca Židovka Hanna Landsberg, vyštudovaná kunsthistorička a klasická filologička, zaoberajúca sa archeologickým výskumom v Aténach. Autor koncipuje príbeh pomocou techniky montáže mýtov – tragická konštelácia rodinných vzťahov medzi Walterom, Hannou a ich dcérou Sabeth odkazuje na niekoľko antických látok (Oidipus, Demeter – Persefona – Hádes, Orfeus – Eurydika).

Po druhej svetovej vojne, ktorou neutrálne Švajčiarsko spolu so Švédskom neboli ako jediné európske štáty priamo postihnuté, nastala v krajine hospodárska konjunktúra. Švajčiarsko sa stalo jednou z najvyspelejších krajín sveta s vysokou životnou úrovňou. Situáciu rodiny ovplyvnil tzv. druhý demografický prechod (the second demographic transition), v dôsledku ktorého začiatkom 70. rokov starší model meštianskej rodiny (bourgeois family model) vystriedal novší individualistický model rodiny (individualistic family model). Kým pre starší model je príznačné, že manželstvo, rodičovstvo a rodovo špecifické rozdelenie úloh sú vnímané ako samozrejmosť, novší model sa vyznačuje rovnoprávnymi vzťahmi medzi mužom a ženou a priznáva vyššiu hodnotu emocionálnemu aspektu. Rodičovstvo prestalo byť samozrejmosťou. Rozhodujúcim faktorom reprodukčného správania človeka sú osobná dôstojnosť, individuálna autonómia a právo na sebarealizáciu.8

8) Pozri Beat Fux: Familiale Lebensformen im Wandel. Eidgenössische Volkszählung 2000. Neuchâtel: Bundesamt für Statistik 2005, s. 98 – 99.

Druhý demografický prechod úzko súvisí s postavením ženy v spoločnosti. Politická a právna emancipácia švajčiarskych žien je pomerne mladá. Volebné právo na spolkovej úrovni získali až v r. 1971 a o desať rokov neskôr bol do spolkovej ústavy prijatý článok o rovnosti pohlaví. 70. roky sú vo švajčiarskej literatúre nesú v znamení nástupu žien. Jednotlivé autorky stvárňujú rodinu rôzne. Novinárka Laure Wyss (1913 – 2002) vydala publikáciu Frauen erzählen ihr Leben. 14 Protokolle (1976; Ženy rozprávajú svoj život. 14 protokolov) a napísala autofiktívnu prózu Mutters Geburtstag (1978; Matkine narodeniny), v ktorej vychádza z vlastných skúseností pracujúcej slobodnej matky. Eveline Hasler (nar. v r. 1933) vydala historický román Anna Göldin. Letzte Hexe (1982; Anna Göldin. Posledná bosorka). Jeho protagonistkou je historická osobnosť, ktorá bola v kantóne Glarus na konci 18. storočia popravená za údajné bosoráctvo. Anna je síce slobodná, ale pracuje ako slúžka v rodine doktora Tschudiho, a tak román ponúka aj fiktívne portréty manželského páru a ich detí. Iným prípadom je Mariella Mehr (1947 – 2022), autorka jenišského pôvodu, ktorá je jednou z vyše 600 doložených obetí Dobročinnej organizácie pre deti hradskej (Hilfswerk für die Kinder der Landstrasse). Táto súčasť nadácie Pro Juventute si v rokoch 1926 – 1973 kládla za cieľ odstrániť zo švajčiarskej spoločnosti kočovný spôsob života násilným rozbíjaním rodín. Kočujúcim rodičom boli deti odnímané a umiestňované do pestúnskej starostlivosti, sociálnych, nápravno-výchovných, trestnoprávnych a psychiatrických ústavov. O svojej traume podala Mehr opakovane svedectvo v svojráznych fiktívnych textoch, napr. v románe Steinzeit (1981; Doba kamenná). V 90. rokoch sa rodinnej problematike venovala Erica Pedretti (1930 – 2022), ktorej romány pracujú so spomienkami na detstvo na Morave ukončené vysťahovaním autorky a jej súrodencov do Švajčiarska s transportom Červeného kríža (1945). Známa autorka kníh pre deti Hanna Johansen (nar. v r. 1939) píše aj pre dospelých. Tematiky rodiny dominuje v románoch Lena (2002) a Der Herbst, in dem ich Klavier spielen lernte (2014; Jeseň, keď som sa naučila hrať na klavíri). Reflexívne viacvrstvové písanie nezriedka podložené mytologickými štruktúrami je typické pre Gertrud Letenegger (nar. v r. 1948). Román Pomona (2004) stvárňuje vyrovnávanie sa matky a dcéry s alkoholizmom manžela, resp. otca. Prózy Anne-Lise Grobéty (1949 – 2010) La corde de mi (2006; Struna e) a Rose-Marie Pagnard (nar. v r. 1943) La leçon de Judith (1993; Juditina lekcia) či Le Conservatoire d’amour (2008; Konzervatórium lásky), ktoré pracujú – podobne ako Johansenovej román – s motívom hudby. Sujetovú komunikáciu určujú vzájomné vzťahy ženských postáv (sesterstvo, priateľstvo), ako aj ich vyrovnávanie sa s otcom a patriarchálne založenou rodinou. Z literatúry písanej v taliančine sa rodine intenzívne venuje Maria Rosaria Valentini (nar. v r. 1963) – napr. v románoch Mimose a dicembre (2013; Mimózy v decembri) a Magnifica (2016). Pre autorku, ktorá stvárňuje najmä osudy žien, lebo považuje ženskú otázku za nedoriešenú, sa rodina zakladá v prvom rade na pocite prináležitosti.9 Aj Silvia Ricci Lempen (nar. v r. 1951) upriamuje pozornosť na ženské postavy. V oceňovanom románe, ktorý vyšiel ako originál vo francúzštine i taliančine I sogni di Anna / Les rêves d’Anna (2019; Annine sny), navzájom preplietla príbehy piatich žien a ich rodín odohrávajúcich sa retrospektívne na rôznych miestach Európy od budúcnosti po začiatok 20. storočia.

Súčasná švajčiarska rodina je prepojená s dianím v okolitom svete. Vplývajú na ňu o. i. globalizácia, multikulturalizmus, migrácia, hospodárska, finančná či energetická kríza, rovnako aj pocit zneistenia a obavy o budúcnosť planéty i ľudstva v dôsledku vojnových konfliktov, extrémizmu a ekologických problémov. Ďalším prejavom tolerancie a otvorenosti švajčiarskej spoločnosti bolo prijatie zákona o registrovanom partnerstve (2007) a referendom potvrdené právo osôb rovnakého pohlavia uzatvoriť manželstvo (2021). Na rozdiel od niektorých iných krajín sa tieto skutočnosti nevnímajú ako ohrozenie, ale ako obohatenie rodiny.

Najvýznamnejším príkladom tradičného chronologického generačného románu je úspešný román Charlesa Lewinskeho (nar. v r. 1946) Melnitz (2006).10 Tento historický román mapuje osudy štyroch generácií židovskej rodiny Meijerovcov vo Švajčiarsku v období 1871 – 1945. Tradičnú naratívno-kompozičnú schému autor ozvláštnil fantastickou postavou strýka Melnitza, ktorý sa na spôsob leitmotívu zjavuje ako strašidlo či duch pri životných tragédiách postáv, aby komentoval židovské prenasledovanie.

9) Pozri Sebastiano Marvin: „Worte sind das einzig mögliche Vermächtnis.“ Gespräch mit Maria Rosaria Valentini. In: Viceversa Literatur. Jahrbuch der Schweizer Literauren. Bd. 15. „Familiengeschichten“. Zürich: Rotpunktverlag, 2021, s. 94 – 00, tu s. 96 – 97.
10) Pozri Müller – Jeanneret – Lambrecht – Beaud, s.

Do inej kategórie prózy, pre ktorú je príznačné striedanie časových rovín a spôsobov rozprávania, patria najmä diela Daniela de Rouleta, Christiana Hallera, Ursa Widmera a Thomasa Hürlimanna.11 Christian Haller (nar. v r. 1943) publikoval romány Die verschluckte Musik (2001; Prehltnutá hudba), Das schwarze Eisen (2004; Čierne železo) a Die besseren Zeiten (2006; Lepšie časy), ktoré vyšli v jednom vydaní pod názvom Trilogie des Erinnerns (2008; Trilógia spomínania). Každý diel autor venoval jednému z rodinných príslušníkov, v každom nás zavedie do iného času i priestoru, v každom využíva ako rozprávača iného rodinného príslušníka a inú naračnú techniku. Inou poetikou sa vyznačuje skupina autofiktívnych diel Ursa Widmera (1938 – 2014), ku ktorej patria o. i. románový diptych Der Geliebte der Mutter (2000; v slovenčine vyšiel pod názvom Milenec mojej matky, 2010; presný preklad názvu Matkin milenec) a Das Buch des Vaters (2004; Otcova kniha) či jedinečná protivojnová próza Der blaue Siphon (1992; Modrá sifónová fľaša). Predstaviteľ postmoderny stavil na mystifikáciu, stieranie hranice medzi fikciou a realitou či fantastické a rozprávkové motívy. Podobne ako Widmerove diela sú často interpretované aj prózy Thomasa Hürlimanna (nar. v r. 1950), ktorý napr. cez protagonistu románu Der große Kater (1998; Veľký kocúr), spolkového prezidenta prezývaného „veľký kocúr“, poukazuje na to, ako vrcholová politika negatívne vplýva na rodinnú situáciu a ako môže byť rodinná situácia (smrteľná choroba prezidentovho mladšieho syna) zneužitá na politický komplot v boji o moc.

11) Pozri tamže, s. 13 – 17.

Obšírne písanie o rodine nemusí mať podobu viacgeneračných cyklov či skupín diel. Môže sa uplatniť i v jednom diele. Ako príklad uvedieme román Christiny Viragh (nar. v r. 1953), ktorá emigrovala z Maďarska do Švajčiarska, Im April (2006; v slovenčine vyšiel pod názvom V apríli, 2011), príbeh tajomnej lúky neďaleko Luzernu a rodín s ňou spojených. Autorka pásmovú kompozíciu založenú na striedaní štyroch časových rovín. Priekopníčka feminizmu 70. rokov Verena Stefan (1947 – 2017) ponúkla v románe Fremdschläfer (2007; Cudzí spáč) dva príbehy migrácie vyrozprávané vo všetkých troch osobách s dominanciou ja-formy. Autobiografickým pozadím je jednak príbeh autorkinho presťahovania sa do Kanady (2000), kde vyučovala imigrantov kreatívne písanie a kde sa aj pomocou partnerského lesbického vzťahu vyrovnávala s novou životnou situáciou a s nepriaznivou diagnózou (rakovina prsníka). Druhým príbehom je príbeh autorkinho otca, utečenca sudetonemeckého pôvodu, ktorý sa koncom druhej svetovej vojny dostal ilegálne do Švajčiarska a napriek uzavretému manželstvu so Švajčiarkou bol viac ako desať rokov objektom pozorovania úradov a polície.
V súčasnom švajčiarskom písaní o rodine nájdeme aj diela, ktoré sa označujú francúzskym termínom „récit de filialion“. Ide o naratívne texty s rozprávačom v prvej osobe, ktorý má obmedzené vedomosti o svojej rodinnej minulosti opradenej tajomstvom, a preto po nej pátra.12 Spúšťačom hľadania pravdy, ktoré sa dá prirovnať k práci archeológa, historika či detektíva, je často traumatická udalosť alebo v rodine vládnuce mlčanie o niektorom z predkov.

K týmto rekonštruktívnym investigatívnym generačným rozprávaniam patria texty, v ktorých synovia pátrajú po minulosti otcov – napr. román Martina R. Deana (nar. v r. 1955) Meine Väter (2003; Moji otcovia), román Ursa Faesa (nar. v r. 1947) Liebesarchiv (2007; Archív lásky), ktorý príbehom i okruhom postáv voľne nadväzuje na autorov román Sommerwende (1989; Obrat leta, 1993) či romány dvoch bratov – Yves Laplace (nar. v r. 1958) publikoval román La réfutation (1996; Vyvrátenie tvrdenia) a jeho mladší brat Serge Laplace (nar. v r. 1960), píšuci pod pseudonymom Benoît Damon, je autorom románu Le Cœur pincé (1997; Zovreté srdce). Druhou častou možnosťou je investigatívne rozprávanie, pri ktorom dcéra pátra po minulosti matky alebo oboch rodičov. Ako príklad možno uviesť dielo Anne-Lise Thurler (1960 – 2008) La fille au balcon (2007; Dievča na balkóne) či diela Fleur Jaeggy (nar. v r. 1940) I beati anni del castigo (1989; Požehnané roky trestu) a Proleterka (2001).13

12) Pozri tamže, s. 17 – 18.
13) Pozri tamže s. 18 – 20 a Emily Eder – Sylvie Jeanneret – Ralph Müller: Spiegel der Gesellschaft von heute? Eine Einleitung zu Familien in der Schweizer Literatur. In: Internationale Zeitschrift für Kulturkomparatistik, 2022), č. 9, s. 5 – 21, tu s. 15 – 16. Dostupné na: https://izfk.uni-trier.de/index.php/izfk.

Rekonštruktívne investigatívne generačné rozprávanie nachádzame aj v tvorbe Alaina Clauda Sulzera (nar. v r. 1953), ktorý napísal niekoľko románov situovaných do Švajčiarska od 40. do 60. rokov, teda do obdobia, keď sa manželská nevera a homosexualita vnímali ako prekročenie noriem spoločenského a rodinného poriadku a boli morálne neakceptovateľné. Rozprávačom románu Zur falschen Zeit (2010; V nesprávny čas) je dospelý muž, otec syna, ktorý sa vracia do 70. rokov 20. storočia, keď prelomil mlčanie svojej matky Veroniky o predčasnej otcovej smrti. Spúšťačom pátrania bola jediná otcova fotografia, ktorú vlastnil. Táto vedie sedemnásťročného syna k úteku od úplnej rodiny (Veronika sa druhý raz vydala) za krstným otcom Andrém. V Paríži zisťuje, že André a jeho otec Emil boli v 40. rokoch pár. Kým André sa po maturite odsťahoval s rodičmi do Francúzska, kde pôsobí ako fotograf a otvorene sa k svojej orientácii hlási, Emil zostal v nesprávny čas na nesprávnom mieste. V rodnom Švajčiarsku sa podrobil zdanlivo úspešnej terapii na klinike a následne sa oženil. Avšak ešte pred svadbou sa zaľúbil do svojho kolegu, začínajúceho učiteľa Sebastiana. Emilov dvojitý život viedol k Veronikinmu tehotenstvu a k vydieraniu zo strany Sebastianovej matky, ktorá Emila obvinila, že zviedol jej mladého syna. Milenci vnímali situáciu ako bezvýchodiskovú a spáchali v r. 1954 samovraždu.

Melitta Breznik (nar. v r. 1961) pochádzajúca z Rakúska je občianskym povolaním lekárka, čo sa premieta aj do jej textov. V próze Nachdienst (1995; Nočná služba) sa rozprávačka – mladá lekárka vyrovnáva s rozpadom manželstva rodičov a najmä s otcovým alkoholizmom a smrťou. Protipólom autorkinej prvotiny je nateraz jej posledné dielo Mutter. Chronik eines Abschieds (2020; Matka. Kronika rozlúčky), subtílny text vyrovnávajúci sa so smrťou vyše deväťdesiatročnej matky, ktorú rozprávačka lekárka opatrovala, rovnako však aj s rodinnou históriou, ktorú Breznik stvárnila v starších dielach. V nich sa venuje prostredníctvom investigatívnej narácie mapovaniu bielych miest (vlastnej) rodinnej pamäte na pozadí spoločenských dejín 20. storočia ovplyvnených hlavne národným socializmom – napr. próza Das Umstellformat (2002; Formát vôkol nás) a román Nordlicht (2009; Polárna žiara).

Ďalšie texty nepracujú s investigatívnym narátorom, rekonštrukcia rodinných udalostí skôr imaginatívno-spomínajúcu povahu.14 Básnik Klaus Merz (nar. v r. 1945) píše prózy vyznačujúce sa zmyslom pre skratku. Najznámejšia z nich, Jakob schläft. Eigentlich ein Roman (1997; Jakob spí. Vlastne román), je autobiograficky ladený príbeh rodiny poznačenej chorobou rodičov i mladšieho brata, ako aj osudom staršieho brata, ktorý zomrel pri narodení. Merzova miniatúra však nie je pesimistickým ponurým plátnom, ale žánrovými obrázkami, z ktorých precitá aj pocit šťastia prameniaceho zo súdržnosti rodiny. Silvio Blatter (nar. v r. 1946) napísal o. i prózu Eine unerledigte Geschichte (2006; Nevybavená záležitosť). Jej rozprávačom je úspešný skladateľ filmovej hudby, ktorý sa vyrovnáva s mužskou časťou rodiny – s absenciou otca, ktorého nedokázal nahradiť nevlastný otec ani starý otec, a s nevlastným bratom. Z mladšej generácie vyberieme Michela Layaza (nar. v r. 1963) a Lukasa Bärfussa (nar. v r. 1971). Layazova próza Les larmes de ma mère (2006; Slzy mojej matky) priniesla rozporuplný obraz ženy, ktorú rozprávač obdivuje, no súčasne sa jej bojí. Rozprávač Bärfussovho románu Koala (2014) sa vyrovnáva – podobne ako jeho autor v reálnom živote – so samovraždou nevlastného brata. Bärfuss, ktorého tvorba má blízko k angažovanej literatúre, spája príbeh brata prezývaného medzi skautmi „koala“ s koloniálnymi dejinami Austrálie a s ekologickou problematikou vykynoženia živočíšneho druhu.

14) Pozri Müller – Jeanneret – Lambrecht – Beaud, s. 20 – 27.

Nie je náhoda, že rodina je častým motívom transkultúrnej prózy, keďže migrácia môže predstavovať vážnu životnú skúšku pre jej členov. Hlavnými dielami tejto literatúry s tematikou rodiny v 80. a 90. rokoch sú trilógie Francesca Micieliho (nar. v r. 1956), autora albánskeho pôvodu pochádzajúceho z Kalábrie, a Agoty Kristof (1935 – 2011) politickej utečenkyne z Maďarska. Micieliho autobiograficky ladenú trilógiu Ich weiss nur, dass mein Vater grosse Hände hat. Tagebuch eines Kindes (1986), Das Lachen der Schafe (1989), Meine italiienische Reise (1996), ktorá vyšla v slovenčine v jednom knižnom vydaní (Viem len, že môj otec má veľké ruky. Smiech oviec. Moja talianska cesta. Trilógia, 2018), tvoria naratívne, kompozične i štylisticky úplne odlišné diela, ktoré spája príbeh jednej rodiny vystavenej prechodu z jednej kultúry do druhej. Iné podložie i vyznenie má „trilógia o dvojčatách“ („la trilogie des jumeaux“) Le grand cahier (1986; Veľký zošit, 2004), La preuve (1988), Le troisième mensonge (1991), ktorá vyšla v slovenčine v spoločnom knižnom vydaní Veľký zošit. Dôkaz. Tretie klamstvo (2016). Kristof rozpráva príbeh bratov Clausa a Lucasa (a zároveň ich rodičov a starej mamy), ktorí vyrastajú v nepomenovanej krajine počas vojny a následnej diktatúry nastolenej osloboditeľmi, a ktorých rozdelila emigrácia. Motivickým a myšlienkovým podhubím strohého a presného jazyka autorky sú odcudzenie, boj o prežitie, krutosť, strach, skepsa a nemožnosť odlíšiť pravdu od lži.

Na prahu tretieho tisícročia zaujala Aglaja Veteranyi (1962 – 2002), výrazný talent švajčiarskej literatúry, ktorá svoj život predčasne ukončila. Jej románový debut nadväzujúci na surrealistickú poetiku Warum das Kind in der Polenta kocht (1999; Prečo sa dieťa varí v kaši, 2004) pracuje s autobiografickými prvkami a detskou perspektívou. Bratislavská rodáčka Irena Brežná (nar. v r. 1950), ktorá v r. 1968 emigrovala do Švajčiarska, sa problematike rodiny venuje najmä v románoch Die beste aller Welten (2008; Najlepší zo všetkých svetov), ktorý vyšiel v slovenskom preklade vychádzajúcom z rukopisu už v r. 2007 pod názvom Na slepačích krídlach, a v románe Die undankbare Fremde (2012: v slovenčine pod názvom Nevďačná cudzin(k)a, 2014). Prvé dielo sa odohráva na Slovensku v čase diktatúry proletariátu, druhé tematizuje nielen emigráciu hlavnej postavy, ale zachytáva tento jav v širšom kontexte – protagonistka pôsobí ako tlmočníčka švajčiarskych úradov. Za tento román získala Brežná v r. 2013 spolu so siedmimi ďalšími autormi a autorkami Spolkovú literárnu cenu (Eidgenössicher Literaturpreis). Toto najvyššie štátne literárne vyznamenanie, ktoré sa dnes volá Švajčiarska literárna cena (Schweizer Literaturpreis), bolo v tomto roku udelené prvý raz. Iným príkladom, ako si nástroje literárnej podpory súčasného Švajčiarska vážia tvorbu migrantov a migrantiek s tematikou rodiny, je román Melindy Nadj Abonji (nar. v r. 1968) Tauben fliegen auf (2010; Holuby vzlietajú). Autorka maďarského pôvodu pochádzajúca zo srbskej Vojvodiny za tento text s autobiografickými prvkami, ktorý je príbehom úspešnej integrácie rodiny do švajčiarskej spoločnosti, získala nielen Nemeckú knižnú cenu (Deutscher Buchpreis), ale aj Švajčiarsku knižnú cenu (Schweizer Buchpreis). Touto dnes mediálne veľmi sledovanou a finančne dobre dotovanou cenou sa môže popýšiť aj Catalin Dorian Florescu (nar. v r. 1967 ) pochádzajúci z Rumunska. Autor, ktorý debutoval autobiograficky a poeticky ladeným románom s detskou perspektívou o emigrácii rumunskej rodiny Wunderzeit (2001; Čas zázrakov), ju získal za román Jacob beschließt zu lieben (2011; Jacob sa rozhodne milovať). Román mapuje pohnuté životné osudy banátskej rodiny nemeckého pôvodu od 20. do 50. rokov 20. storočia, ktorej korene siahajú až do tridsaťročnej vojny a osídľovania Banátu v 18. storočí. Oceňovanou prózou v rámci frankofónnej literatúry je román 39, rue de Berne (2013; Bernská ulica č. 39). Autor kamerunského pôvodu Max Lobe (nar. v r. 1986) necháva rozprávať protagonistu, mladého homosexuála tmavej farby pleti uväzneného v Ženeve, príbeh rodinnej migrácie i svoj vlastný príbeh.

Rodine ako obľúbenej téme súčasnej švajčiarskej prózy venuje v poslednej dobe primeranú pozornosť aj literárna veda.15 Prítomné číslo časopisu Verzia prináša texty s tematikou rodiny pochádzajúce od siedmich autorov a autoriek píšucich v troch jazykoch. To, že sme v našich úvahách nespomenuli ani jedného z nich, je dobrým dokladom širokého a pestrého obrazu rodiny v súčasnej švajčiarskej literatúre.

15) Pozri Ján Jambor – Zuzana Malinovská – Jakub Souček (eds.): Rodina ako spoločenský problém v súčasnom švajčiarskom a slovenskom kriminálnom románe. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2022. Dostupné na: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Jambor2 a dvojjazyčné tematické číslo čaospisu Internationale Zeitschrift für Kulturkomparatistik, 2022, č. 9. Dostupné na: https://izfk.uni-trier.de/index.php/izfk.

Ján Jambor

Ján Jambor

Ján JamborFoto: Archív autora

(1972) pôsobí v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave a na Inštitúte germanistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Zaoberá sa najmä švajčiarskou po nemecky písanou literatúrou, teóriou a dejinami kriminálnej literatúry, intertextualitou a paratextualitou. Preložil štyri romány Petra Stamma a jeho dve knihy pre deti, kriminálny román Hansjörga Schneidera a diela pre deti od ďalších švajčiarskych autoriek a autorov (Hanna Johansen, Lorenz Pauli, Kathrin Schärer), ako aj texty súčasnej nemeckej literatúry pre deti (Jutta Richter, Friedbert Stohner, Charlotte Habersack). Pre Revue svetovej literatúry zostavil v r. 2008 číslo venované súčasnej švajčiarskej po nemecky písanej literatúre. Publikoval monografiu o prvých dvoch kriminálnych románoch Friedricha Dürrenmatta. Pripravuje monografiu o Stammovom debute Agnes. Je autorom štúdií o rôznych švajčiarskych autoroch (Friedrich Glauser, Friedrich Dürrenmatt, Hansjörg Schneider, Peter Stamm, Alain Claude Sulzer, Yusuf Yeşilöz), ako aj o literárnej tvorbe lekárok poznačených národným socializmom (Melitta Breznik, Eva Umlauf). Je členom medzinárodnej pracovnej skupiny literárnych vedcov Internationaler Arbeitskreis zur deutschsprachigen Schweizer Literatur a spolu s Dariuszom Komorowskim a Annou Fattori vydavateľom vedeckého internetového časopisu CH-Studien. Zeitschrift zu Literatur und Kultur aus der Schweiz.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!