Clarice Lispector: Jablko v tme z pripravovaných kníh
Z portugalčiny preložila Jana Marcelliová
Vitória bola mimoriadne silná žena, akoby bola našla kľúč. Pravdou je, že dvere, ktoré otváral, sa dávno stratili. Ale keď to potrebovala, vedela sa okamžite spojiť so starou mocou. Hoci to už nepotrebovala pomenovávať, vnútri stále nazývala kľúčom, čo vedela. Už toľko nepátrala po tom, čo tak dobre vedela, ale žila z toho.
Keď neskôr zadumane hľadela na tanier, čo muž vychránil v kuchyni, hľadala pomoc vo všetkom, čo vedela. Pokúsila sa predstaviť si ho, ako montuje dvere na kôlni. Dala mu dvere od kôlne, veľký a zvláštny predmet na darovanie. Nanajvýš nečakaný príchod muža narušil určitý usporiadaný kruh, v akom sa pohybovala ani v hraniciach zákona, musela však s nevôľou uznať, že sa aspoň čosi stalo, hoci nevedela presne čo. Potom si, trošku zaskočená vlastným slobodným skutkom a akosi zvedavá, pomyslela: ‚Prvý raz som niekomu dala dvere.‘ To ju uvrhlo do bezvýchodiskového pocitu.
Muž ju rozrušil po druhý raz.
Netušiac, čo si počať s myšlienkou o dverách, unikla jej tým, že si predstavovala, ako ich muž teraz namáhavo vsádza do hrdzavých pántov. Na tvári sa mu zrejme stále zračí únava a čosi veľmi blízke smiechu a bezostyšná detinskosť obrov. Alebo hádam osádza dvere s neurčitým sústredením, s akým spratal jedlo až do poslednej omrvinky. Žena už dlho nevidela hlad, a keď teraz pozerala na prázdny tanier, zvraštila obočie. Nevedela určiť, v akej chvíli pocítila mužovu krutosť. Pri pohľade na prázdny tanier o ňom uvažovala ako o psovi: je krutý, lebo žerie mäso. Možno však dojem krutosti pramenil z toho, že pri prístrešku bol hladný, a napriek tomu sa usmieval: v tvári sa mu zračil hlad, ale schopný veselej krutosti sa usmieval. Nemať lásku voči sebe samému je začiatkom krutosti voči všetkému. Poznala to podľa seba. Ale ona, ona aspoň vlastnila všetko, čo vedela.
Žena si po prvý raz s nepríjemnou jasnozrivosťou, ktorú pred sebou nemohla dlhšie skrývať, uvedomila, že muž sa jej nepokúšal dať ani najmenšiu istotu, ani jej nič nesľúbil. Sama vzala na seba všetky riziká. Ako keď raz šikovne ošetrovala raneného psa, a ten stratil vedomie. Keď odrazu pocítila v lone celú jeho hmotnosť, zdvihla oči, osamelá a zodpovedná zoči-voči tomu telu bez duše, ktoré bolo teraz celkom jej ako dieťa. Ten muž jej tam spadol celou svojou váhou.
‚Unáhlená stará trúba,‘ pomyslela si znenazdajky na smrť vyčerpaná a odtisla špinavý tanier; nedostatok sebalásky ju zahalil povýšenosťou.
A ako oznámi príchod nového muža Ermelinde tak, aby sa nepotešila? Ale to vyrieši neskôr. Teraz sa musela s nevysvetliteľnou naliehavosťou pokúsiť uhádnuť, ako sa muž tvári pri osádzaní dvier. Bez toho, aby si spojila jednu udalosť s druhou, šla skontrolovať pištoľ. Potrebovala ju vyčistiť a naolejovať. Stará pani sa usadila v kuchyni a na nejaký čas sa s tvrdošijným, prísnym výrazom sústredila na starú zbraň. S výrazom človeka, čo vyrobil z vlastného zrieknutia sa zbraň a urážku druhých.
Ale najhoršie bude oznámiť to Ermelinde. ‚Jeden robotník navyše nie je vôbec podstatný, aj keď tu býva,‘ dôvodila tvrdohlavo Vitória a postupne presviedčala sama seba – koľko ráz u nej pracovali jeden-dvaja muži a po mesiaci sa pobrali ďalej, len pred tromi dňami dvaja odišli. Prečo teda váha? Hádam preto, že bude musieť Ermelinde priznať, že ten muž je inžinier, alebo to aspoň o sebe tvrdí. Ale keď je to jedno jej – uvažovala zachmúrená a vinila ho za to, že je inžinier – ak bude pracovať a Francisco naňho bude dozerať a pokiaľ ide o Ermelindu…
‚Najala som chlapa, tvrdí, že je inžinier, ale spraví, čo treba!‘ skúšala si povedať v duchu ostrým tónom, aby odradila sesternicu od poznámok. Akých poznámok sa bála? Prestala čistiť pištoľ a uprela zasnený i tvrdý pohľad do vzduchu. Alebo povie iba: ‚Ermelinda, máme nového robotníka, bude spať v kôlni, takže odteraz tam nesmieš chodiť, je to jeho izba.‘
Ani jedna z viet sa jej nezdala dosť kategorická, aby zastavila Ermelindin nadšený výkrik. A keď si žena predstavila sesternicinu očarenú tvár, odvrátila svoju od vytušeného obrazu, akoby ho nezniesla; nemohla však zabrániť, aby sa jej srdce v hrudi takmer zlostne nerozbúchalo od úžasu. Ale keďže rozmrzenosť, akú v nej vyvolala vlastná hlúposť, preniesla na Ermelindu, cítila sa teraz bez viny a oprávnená nazlostiť sa, nezniesla viac zvedavosť, s akou si sesternica vypočuje novinku. Nie Ermelindine slová ju vopred napĺňali hnevom; v skutočnosti nikdy nevedela zopakovať jedinú jej vetu. Bol to jej výraz obrovskej potláčanej radosti, sotva sa niečo prihodilo. Bol to pocit, že jej musí vysvetliť mužovu prítomnosť, znovu nadväzovať dôverné styky s tou tvárou prezrádzajúcou prešibanosť a jemnú zákernosť – akoby v sesternicinom hmlistom uvažovaní nebolo možné nadväzovať priame kontakty, pretože aj nebezpečenstvo a nádej sú nepriame. Ermelinda sťaby vždy tajila, že rozumie. A jej tvár zostávala takmer náročky beztvará a napätá – čakala na potvrdenie?
Ach nie, to nie. Čo to teda bolo? Žeby detstvo poznačené chorobami zapríčinilo, že dievčina sa vyvíjala v tieni? To krehké detstvo, čo si Ermelinda uchovávala ako poklad.
Nič z toho však nebolo vysvetlením. Keď na ňu človek myslel a ani ju pri tom nevidel, akoby unikala jeho myšlienkam. Sotva ju Vitória obvinila, hoci len v duchu, Ermelinda akoby sa vynorila, nevinná a ohromená. Ako ju vôbec spoznať? Nijaký priamy kontakt neprichádzal do úvahy. Bolo prekvapujúce, že ak Ermelinda myslela na svoju nevysvetliteľnú nenávisť k vtákom a spýtali sa jej, na čo myslí, odvetila iba, že myslí na „vtáky“. Napočudovanie jediným riešením bolo nikdy sa jej nepýtať. Ermelinda konala, akoby bol strom modrý – ale keď sa jej Vitória opýtala, akej farby je strom, okamžite odvetila, bystro žmurkajúc, že strom je zelený. Vitória by rada zistila, či Ermelinda naozaj vie, že strom je zelený, alebo vie len, že Vitória pokladá strom za zelený. Najlepšie bolo nepýtať sa. Ako ju vôbec spoznať? ‚Ako to, že ja som zlá, hoci nekonám zlé skutky, a Ermelinda je dobrá, hoci nekoná dobré skutky?‘ Žena dosť dumala nad záhadou toho, že veci sú také, aké vieme, že sú.
Za celý čas, čo Ermelinda strávila na farme, Vitória v nej nedokázala prebudiť záujem o každodenné práce ani zbaviť ju vypočítavej miloty, s akou čakala. A pritom jej Ermelinda ani raz nepovedala nie. „Detstvo strávené na lôžku“ akoby jej dávalo navždy právo ponevierať sa, čo robila s precíznosťou rituálu a len nerestníci vedeli zachytiť tajné pôžitky neresti. Vitória fascinovane pozorovala, ako si dievča starostlivo pestuje nečinnosť nenáhlivou nehou.
Vitória, sprvu ochromená spôsobmi tej druhej, sa dala strhnúť tým, čo návštevníčka priniesla na farmu, a takmer ju zmenila. Strach z tmy – tej pokojnej temnoty, čo po sesternicinom príchode získala beztvarú moc. A utajovaný náznak smrti, akoby bola tajomstvom, čo sa jakživ nesmie prezradiť. A nádej. Strach, smrť, nádej. Nádej, ktorá sa zhmotňovala v očakávaní udalostí, akoby nepredvídateľné bolo na dosah ruky. „Kedykoľvek sa môže niečo stať,“ hádam toto preniklo na farmu a na nejaký čas nakazilo aj Vitóriu. Až kým sa v náhlom hneve konečne neprebudila a nevrátila k vlastnému životu.
Nedalo sa však celkom uniknúť úskočnosti tej druhej a nepočuť jej neurčité radostné slová, čo nič nehovorili, zostávali však visieť vo vzduchu ako ozvena. „Kôň vycíti jazdcov strach,“ hovorievala Ermelinda. „Kruh okolo mesiaca je predzvesť dažďa,“ hovorievala a noc sa prehĺbila a narástla. „Pozor na psa, ktorému sa nepáčiš,“ hovorila s úsmevom, akoby šlo len o ukážku čohosi nevysvetliteľne sľubného. Ermelinda bola tak trochu špiritistka.
Vitória ju nemohla prinútiť pracovať, no aspoň sa naučila pred ňou brániť. Sotva pominul prvý zmätok, čo vniesla na farmu, Vitória sa poponáhľala naučiť ju všetko nevyhnutné ohľadne jej samej: predovšetkým musela rázne pribrzdiť sesternicin sklon hľadať fyzickú oporu a kontakt, položiť si ruku na jej plece, chytiť ju pod pazuchu, keď spolu kráčali, akoby sa delili o spoločné očarujúce nešťastie. Keď zaviedla prvotnú fyzickú vzdialenosť, vytvorila sa akási absencia vzťahov. A odkedy Ermelinda ovdovela a prišla na farmu, nikdy sa témy nedotkli jasnejšie. Až kým neprešiel nejaký čas, ako keď prach padá a ukladá sa; a čokoľvek sa stalo, bolo už neodvratne tak. Ermelinda si navždy uložila kufre a zbytočnosti, čo si priniesla, a keďže nemohla vtiahnuť Vitóriu do svojich obáv a nádejí, uchýlila sa k chichotu s mulatkou, čo pracovala ako kuchárka. Z predchádzajúceho života jej zostalo čakanie na poštu z Ria, v ktorej pravidelne dostávala balíček mandlí v aromatickom cukre z jednej cukrárne, nosila ich pri sebe dlhé dni a zasnená šetrne jedla kúsok po kúsku.
Kniha v slovenskom preklade vychádza vo vydavateľstve Portugalský inštitút. Jej preklad z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Clarice Lispector
Jana Benková Marcelliová
Foto: Archív autorkyJana Benková Marcelliová
(1979) Vyštudovala angličtinu a portugalčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracuje ako odborná asistentka na Katedre romanistiky FiF UK. Popritom sa venuje umeleckému prekladu a tlmočeniu z portugalčiny. V rámci umeleckého prekladu sa sústreďuje najmä na súčasnú lusofónnu literatúru. Do slovenčiny preložila napr. Hru o prekliatych a Na konci sveta od Antónia Loba Antunesa, Lisabon, palubný denník od Josého Cardosa Piresa, Obchodníka s minulosťou od Josého Eduarda Agualusu, Všetky poviedky a Blízko divokého srdca od Clarice Lispectorovej, August od Rubema Fonsecu ako aj viacero románov Paula Coelha. Za preklad románu Alef od Paula Coelha a súboru poviedok Všetky poviedky od Clarice Lispectorovej získala Prémiu za knižnú tvorbu Literárneho fondu.