Eva Kenderessy: Keď je jazyk ako sklo: krehký i ostrý zároveň z prekladateľskej dielne

Preložiť román Sklenená záhrada pôvodom moldavskej spisovateľky Tatiany Țîbuleac (1978), žijúcej momentálne v Paríži, som chcela, hneď ako som si ho v roku 2018, keď vyšiel, prečítala. Mala som už doma jej (mini)románový debut, Leto, keď mala mama zelené oči. Lenže tento druhý, rozsahom tiež nie veľký román sa mi zapáčil ešte väčšmi. Dôvodov bolo hneď niekoľko: na rozdiel od prvého sa prostredím i tematicky vracia do Moldavska (ten prvý sa venoval poľskej emigrantskej rodine vo Veľkej Británii a veľká časť z neho sa odohrávala vo Francúzsku), rieši výchovu a život žien na pozadí spoločenských zmien z konca 20. storočia; je teda angažovaný tak feministicky, ako aj spoločensky či politicky. Po preklade monumentálneho a špekulatívneho Solenoidu od Mirceu Cărtăresca mi, priznávam, táto poloha padla veľmi psychohygienicky. Navyše som sa v roku 2019 v rámci Mesiaca autorského čítania v Košiciach s Tatianou rozprávala. Toto stretnutie ma utvrdilo v presvedčení, že jej román preložím. Jednoducho sme si padli do oka, s románom i s Tatianou.

Vydavateľstvo BRAK mi aj tentoraz poskytlo zázemie, hoci som, úprimne, nenástojila, trochu som sa totiž obávala, či si v ňom kniha nájde v rámci ich edičného zamerania miesto. No to už nechám na ňu, na knihu…

Román Sklenená záhrada je vo svojom prvom pláne spoločenským románom o moldavskej sirote, ktorú si ako sedemročnú na začiatku 80. rokov 20. storočia adoptuje z provinčného detského domova Ruska Tamara Pavlovna a privedie ju do hlavného mesta Kišiňova. Dievča, ktoré vystupuje pod poetickou prezývkou Lastočka (teda lastovička), získanou od adoptívnej matky, sa počas svojej akulturácie a adaptácie do života v meste a na dvore bytového domu stretáva s rôznymi vzormi prevažne ženského správania, no len s jedinou normou: nestať sa za žiadnych okolností, prepytujem, kurvou alebo „psím chvostom“, ako to doslovne preložené znelo v origináli, sukou v mojom preklade. To je zásadná požiadavka adoptívnej matky, ale aj iných žien z dvora, ktoré dievča vychovávajú v zmysle prudérnej, no i tak drsnej až vulgárnej morálky: „O láske rozprávali ženy z dvora málo a volali ju это дело¹. Do týchto dvoch slov sa vošiel aj bozk, aj narodenie, aj vyoperovanie maternice. Keby malo byť podľa nich, zaštopkali by si všetky otvory ako deravé ponožky. Tak by sa stali čistejšími. Tak by sa stali silnejšími.“ Ako sa dá už aj z tohto citátu vytušiť, autorka v románe vytvára briskný obraz dobovej, rodovo stereotypnej domácej sexuálnej výchovy. V jej metaforickom jazyku mnohé obrazy a prirovnania nadobúdajú hodnotu zapamätania hodných maxím.

1) tá vec (rus.)

Okrem silnej ženskej a sociálnej roviny má však Sklenená záhrada ešte ďalší rozmer: jazykovo identitárny, spojený so zmieneným historickým a politickým rámcom. V opisovanom čase totiž Moldavsko ešte tvorilo súčasť Sovietskeho zväzu a podrobovalo sa jeho kolonizačnej politike. Jazykom Moldavskej sovietskej socialistickej republiky bola, samozrejme, ruština, ktorou sa rozprávalo najmä v mestách, do veľkej miery obývaných príslušníkmi štátneho aparátu či už moldavskej, alebo ruskej či akejkoľvek inej zväzovej príslušnosti; ruština bola jazykom takzvanej medzikultúrnej komunikácie. Vidiek, z ktorého pochádzala aj Lastočka, rozprával zasa po „moldavsky“, teda krajovým dialektom rumunčiny. Avšak práve tento jazyk, tzv. moldavčina, sa stal nástrojom boľševickej propagandy ešte v 20. rokoch, keď Moldavská sovietska socialistická republika neexistovala, pretože Moldavsko, alebo inak Besarábia, práve vtedy tvorilo súčasť tzv. Veľkého Rumunska. Existovala však tzv. Moldavská autonómna sovietska socialistická republika, v skratke dnešné Podnestersko. Počas druhej svetovej vojny a po nej sa však v už opäť pripojenej Moldavskej SSR táto ideologická zbraň stala účinnou, a ak v medzivojnovom období „moldavčina“ ešte nemala ustálený prepis, teraz sa ideológovia priklonili jednoznačne k prepisu do azbuky. Týmto „novým“ alebo „druhým východorománskym jazykom“, rumunčinou ozvláštnenou slavizmami a ruskými kalkami, sa mala podporiť legitimita nároku Sovietskeho zväzu na Besarábiu a zároveň sa mala znemožniť akákoľvek identifikácia moldavského jazyka s rumunským. „Moldavčina“ sa vyučovala na školách, písali sa v nej knihy, ktoré sa, samozrejme, nedali čítať nikde inde, pretože rumunčina prepísaná do azbuky nebola čitateľná ani v Rumunsku, ani v ostatných sovietskych krajinách. Spisovatelia z obdobia socializmu sa teda prekladali do ruštiny sami alebo cez prekladateľov a prostredníctvom ruštiny sa dostávali aj do ostatných socialistických krajín, menej však do Rumunska. Medzi Moldavskom a Rumunskom totiž nepanovali vrúcne vzťahy práve pre možný revizionizmus, o to menej po nástupe socialistického nacionalistu Nicolae Ceaușesca k moci. Lenže prišla perestrojka a s ňou možnosť sebaurčenia, a tak si Moldavci už v roku 1989 v parlamente schválili prepis ich úradného jazyka „moldavčiny“ do latinky a v Preambule k Vyhláseniu nezávislosti z roku 1991 označili za úradný jazyk rumunčinu, nie „moldavčinu“. Čoskoro, v roku 1994, to zasa zmenili komunisti, čo sa dostali k vláde, no v roku 2013 Ústavný súd predsa len rozhodol, že úradným jazykom Moldavskej republiky nebude „moldavčina“, ale rumunčina. K nám sa, zdá sa, toto rozhodnutie už nedostalo, lebo v Slovníku súčasného slovenského jazyka sa stále píše, že „moldavčina“ je „východorománsky jazyk, úradný jazyk v Moldavsku“.

Chápem, ak máte z môjho výkladu galimatiáš. A teraz si predstavte, že ste malé dieťa či adolescent a toto je vaše formatívne jazykové prostredie. Naučíte sa rozprávať jedným, hoci ako sirota možno ani nie „materinským“ jazykom, no preučia vás na iný, dokonca sa z toho vášho pôvodného smejú a učia vás hľadieť naň cez prsty ako na horší, podradný. Napokon vám povedia, že to vlastne ani nebol naozajstný jazyk, ale politická zlátanina, a teraz tu už máte svoj dobrý, skutočný, starý jazyk. Lenže z tohto starého dobrého sa vám zasa smejú tí noví, tí, o ktorých ste možno tajne počúvali, že sú to vaši bratia spoza rieky Prut, z Rumunska. Inak, táto skutočnosť nám ani nemusí byť až taká cudzia, pokiaľ sme príslušníkmi ktorejkoľvek menšiny…
Táto jazyková situácia, účelový bilingvizmus, ale aj hegemonizácia a marginalizácia istého jazyka – v tomto prípade ruštiny, rumunčiny a moldavčiny – sa odrážajú aj na jazykovej úrovni románu Sklenená záhrada. Rozprávačka Lastočka si hneď v úvode povzdychne: „Možno by som mala písať po rusky. Po rusky sa inak ukladajú slová. Po rumunsky si spomínam jasnejšie.“ A tak píše po rumunsky, svojím starým dobrým jazykom, lenže nie tak, ako by to robil Rumun či Rumunka. Z jej viet je celkom jasné, že jej rumunčinu gramaticky „pokrstil“ iný jazyk, ruština. A tak vpisuje svoje spomienky do mierne krkolomných viet s nezabudnuteľnými metaforami. Občas som sa aj zľakla, či nekalkujem pre zmenu ja, či tak, ako v prípade „psieho chvosta“ nejde o miestne príslovie či porekadlo. Ale nie, väčšinou išlo o autorskú obraznosť a tvorivosť. (Napokon, porekadlo „Z psieho chvosta nebude hodvábne sito“ som mohla významovo previesť na „Nebude zo psa slanina“, lenže s panenstvom a „radodajstvom“, ako sa navyše konotuje v moldavskom prípade, by to veľa nemalo. A porekadlo „Na biele pazderie psy rady líhajú“ už asi mnohí nepoznáme…). Isté je, že pri preklade z rumunčiny s miestami ruským vetným pôdorysom do slovenčiny, teda iného slovanského jazyka, sa množstvo obrátených syntaktických väzieb nedalo udržať, jednoducho sa vytratili.

Foto: Anton Kenderessy

Čo som však v žiadnom prípade nechcela v preklade stratiť, bol dôležitý tematický a prenesene aj identitárny prvok: jazyk mesta, dvora či občasné prehovory adoptívnej matky, ktorá učí Lastočku po rusky. Lenže ako? Má ju učiť „на человеческом языке“ alebo „na čelovečeskom jazyke“? Rumunský originál, ktorý vyšiel už v štvrtom vydaní v moldavskom vydavateľstve Cartier, no je do veľkej miery distribuovaný a predávaný aj v Rumunsku, ponecháva ruštinu v jej originálnej azbuke s prekladmi v poznámkach pod čiarou. Neelegantné, poviete si. Preto aj viaceré prekladateľky a prekladatelia do iných jazykov, napríklad do holandčiny, nórčiny či češtiny, prepísali ruské slová do latinky. Tu, pravdaže, vstupuje do hry aj historický kontext. Pre „západné“ publikum čítanie azbuky predstavuje jednoznačnú prekážku. Pre moldavské publikum však nie je až také náročné čítať ešte aj dnes v azbuke, stále je mnoho ľudí bilingválnych, a to aj medzi mladými. Iná je však situácia so znalosťou ruštiny v Rumunsku. Je podobná so situáciou u nás, azda aj horšia, pretože ruština sa do roku 1989 na školách neučila ako výhradný cudzí jazyk, žiaci a študenti si mohli vybrať aj iné jazyky. A predsa sa vydavateľ nerozhodol pre diferencovaný prístup – moldavskému publiku s azbukou, rumunskému v transkripcii do latinky –, prípadne iba pre transkripciu jednoznačne zohľadňujúcu väčšie, teda rumunské publikum. A to ani pri ďalších vydaniach diela, ktoré boli, rovnako ako Európska cena za literatúru, aj pre samotnú autorku veľmi prekvapivé. Neočakávala väčšiu popularitu knihy, ako sama povedala: „Sklenenú záhradu som napísala za niekoľko mesiacov a pri jej písaní som mala pocit, akoby som sa zmierovala sama so sebou. Bolo dôležité pochopiť, koľko z toho, čím som dnes, je výsledkom mojej voľby a koľko výsledkom výchovy. Chcela som zistiť, prečo ma niektoré veci z minulosti stále tešia a iné ma zaťažujú a želám si, aby sa dali vymazať. V neposlednom rade som si chcela určiť hranicu a rozhodnúť sa, koľko odpustím a koľko zabudnem. Ani na chvíľu som neuvažovala, kto budú čitatelia tejto knihy, vlastne som si bola istá, že okrem niekoľkých priateľov z detstva a možno pár zarytých kritikov ju nebude čítať nikto. Rozhodla som sa napísať pasáže priamo v ruštine, pričom niektoré výrazy som ponechala v miestnom dialekte. Nakoniec som vymyslela jazyk a vytvorila z neho postavu.“ Vymyslela si postavu – Lastočku, ale metaforicky v podstate jazyk či jazykovú identitu, ktorá sa mení podľa historických a politických okolností. Lenže zmena tejto identity v románe nie je popísaná ako jednoduchý, nebolestivý prechod od jedného jazyka k druhému. Naopak, vyžiadala si množstvo fyzických trestov, pocitov menejcennosti, nevďačnosti, námahy, neistoty. Možno som sa až príliš vcítila do postavy Lastočky, do jej trápení s jazykmi a rozhodla som sa slovenskému čitateľstvu cestu k porozumeniu neuľahčiť. Ponechala som, verná originálu, ruské slová a vety v azbuke s ich prekladmi v poznámkach pod čiarou (uvidíte, ako zaujímavo to grafik knihy vyriešil). Myslím, že tiež budú akýmisi pomyselnými „trojuholníkmi“ do čiel čitateľov, ktoré dostávala hlavná hrdinka od svojej domácej učiteľky: „Najdôležitejšie však bolo, aby som hovorila po rusky. Každý deň som sa mala naučiť sedem slov. Nie desať, ale ani päť, a naučiť sa ich dobre. Keď som sa pomýlila, a mýlila som sa stále, urobila si z ukazováka trojuholník a ďobla ma ním rovno do čela. Jej oči bez mihalníc sa od nevôle vyvrátili a mne bolo tak, že by som sa sama bila.“
Dúfam, že vás to nebude veľmi bolieť…

Eva Kenderessy

Eva Kenderessy

Foto: Archív autorky

(1978) vyštudovala etnológiu a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies v Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid od Mirceu Cărtăresca, román Malíčky od Filipa Floriana), divadelné hry (Gianina Cărburariu: Veľké tlačené), poéziu (Poslední pionieri Východu. Antológia súčasnej rumunskej poézie, ed. Claudiu Komartin) aj dokumentárne filmy (Paralelné životy, Desať rokov lásky). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky.