Salman Rushdie: Impérium vracia úder – perom preklad
Z angličtiny preložila Dobrota Pucherová
Čamča je veľmi prostý, každodenný predmet. V jazyku urdu sa tak označuje lyžica. Toto slovo má aj druhotný význam. V hovorovom jazyku je čamča niekto, kto sa zalieča mocným, pätolízač alebo riťolez. Britské impérium by bez takýchto kolaborantov medzi svojimi kolonizovanými nevydržalo ani týždeň. Dalo by sa povedať, že britskú nadvládu vykŕmili čamčovia veľkými lyžicami.
Ako všetci vieme, jedenie veľkou lyžicou sa skončilo alebo už bolo jedla primálo, a tak Briti odišli. Dôsledky impéria však zostali. Tí, ktorým kedysi prepožičalo moc, ju poväčšine majú doteraz.
Bývalé kolónie nie sú úplne nezávislé. Briti, ako vie aj malé dieťa, dali svetu kriket, parlamenty, slnečné klobúky, hraničné komisie, právne systémy, cesty, misijné školy a anglický jazyk. Nám však zanechali aj panstvo lyžíc, ktoré napohľad vyzerá ako sloboda. Výsledkom je, že anglický jazyk, tak ako mnoho iných dedičstiev, je pošpinený vlastnou históriou. Z jeho kadencie je cítiť zápach neumytého čamču. Tento jazyk, ako mnoho iných vecí v novonezávislých krajinách, treba dekolonizovať a premeniť na iné obrazy, ak my, čo ho používame z pozície mimo anglosaskej kultúry, máme byť viac ako len servilní strýčkovia Tomovia. Toto je snaha, ktorá poháňa nové literatúry Afriky, Karibiku a Indie a robí ich príťažlivými.
Ani zďaleka však nejde o nový fenomén. Naši predchodcovia, ktorí sa oslobodili od kolonializmu v Amerike a v Írsku, tiež zaútočili na klasické hranice jazykov. Že sa im to podarilo, o tom hádam v roku storočnice Jamesa Joycea netreba polemizovať. V Amerike sa toto oslobodenie jazyka dokonca udialo dvakrát: najprv medzi belochmi a potom medzi černochmi, ktorí nám dali – v podobe Richarda Wrighta, Ralpha Ellisona, Jamesa Baldwina, Toni Morrisonovej a iných – spisovateľov s odvahou a talentom dať anglickému jazyku nové rytmy, nové príbehy, nové uhly pohľadu na svet.
Boj za oslobodenie jazyka prebieha znova, len na oveľa globálnejšom bojisku ako kedykoľvek predtým. Angličtina, ktorá už nie je len jazykom Angličanov, rastie z mnohých koreňov a tí, ktorých kedysi kolonizovala, si z nej odkrajujú veľké teritóriá pre seba. Niekdajšie impérium vracia úder. Rozkvet týchto literatúr je podľa mňa najvýznamnejším hnutím v anglickom jazyku, odkedy si ho prisvojili autori ako Flann O‘Brien, Beckett a Joyce. Kritička Lorna Sage opísala súčasný smer anglickej literatúry ako „odstredivý“: „Väčšina z toho, čo je v súčasnej literatúre výnimočné,“ uvádza, „je napísaná s pohľadom upreným na ‚inde‘ či, inými slovami, je napísaná odinakiaľ.“ Jej slová potvrdzujú autori takého kalibru ako Chinua Achebe, Ngugi wa Thiong’o, Nadine Gordimer, André Brink, Derek Walcott, V. S. Naipaul a mnohí ďalší, ktorí usilovne kujú angličtinu do nových tvarov.
Ilustrácia: Viktória Hollá
Treba povedať, že tento internacionalizmus je asi možný iba v angličtine. Nepoznám iný jazyk, ktorý by bol taký veľký alebo flexibilný, aby mohol opísať tak veľa rôznych realít. Ale my dediči toho, čo možno nazvať nezávislou alebo odnárodnenou angličtinou, vidíme angličtinu aj seba samých nejednoznačne. Niektorí autori pociťujú povinnosť duplikovať svoje texty: napríklad Ngugi píše svoje texty najprv v kikujčine a potom ich prekladá do angličtiny, podobne aj André Brink píše najprv po afrikánsky a potom sa sám prekladá. Bez ohľadu na spôsob práce však v týchto nových literatúrach začínajú vznikať majstrovské diela.
Už v roku 1948, niekoľko mesiacov po tom, čo India získala nezávislosť, G. V. Desani vydal All About H. Hatterr a ukázal, ako možno angličtinu ohýbať a miesiť, kým nebude znieť autentickým indickým hlasom. „To, ako sa niekto rozhoduje,“ píše Desani v Hatterrovi, „je ovplyvnené jeho minulosťou, jeho skúsenosťou. […] Pre niekoho skratka MP (angl. member of parliament, pozn. prekl.) znamená „poslanec“; pre iného to môže znamenať „hlavný parazit“ (angl. major parasite, pozn. prekl.). Všetko závisí od konkrétnej skúsenosti. Týmto chcem vysvetliť, prečo táto kniha nie je napísaná angličtinou, ako ju poznáte.“ Desaniho majstrovský kúsok spočíval v tom, že zobral angličtinu múdrych starých otcov, vlastne angličtinu čamčov, a nastavil jej zrkadlo. Z nástroja podmanenia sa stal nástroj oslobodenia. Bol to prvý významný úder dekolonizačného pera.
Samozrejme, to, čo sa deje v novej beletrii, je omnoho viac ako len formálne, štylistické zmeny. Deje sa v nej predovšetkým politika.
V bohatých, mocných západných krajinách je možné oddeliť literatúru od politiky a stavať sa k verejným záležitostiam ako okrajovým a mierne hanebným. Kto však nežije na Západe, má právom dojem, že takúto pozíciu môžu zastávať iba ľudia žijúci v ulitke privilegovanosti. Je veľmi málo autorov nových anglických literatúr, ktorí nedávajú politiku do centra svojho umenia. Achebe, nestor nigérijských spisovateľov, hovorí: „Ak chcete objasniť, kto v spoločnosti je hrdina a kto zloduch, je na to vhodné použiť umeleckú literatúru.“ V jeho románoch Things Fall Apart, Arrow of God a iných takýto politický prístup k literatúre funguje výborne.
Príbehy, ktoré píše Ngugi wa Thiong’o, sa odohrávajú primárne v jednom meste, Ilmorog v Keni, ale na rozdiel od Narayana ho zaujímajú explicitne verejné záležitosti. Jeho nový román, Devil on the Cross, je až nebritsky priamo venovaný „všetkým Keňanom bojujúcim proti neokoloniálnej fáze imperializmu.“ Pri jeho čítaní zistíme, že lyžice sú univerzálne, pretože Ngugi smeruje svoj najzúrivejší komický hnev proti kenským obdobám čamčov.
Opisuje zdĺhavú konferenciu podnikateľov, kde sa delegáti pretekajú v tom, ktorý z nich je skorumpovanejší. Opisujú, čo sa naučili od bielych imperialistov a ako sa im čoraz lepšie darí využívať tieto schopnosti na čoraz väčšie švindle. Pre Ngugiho sú knihy iba jednou časťou boja, ktorý sa dnes vo svete odohráva. Keďže si však podobne ako iní súčasní africkí a karibskí autori (napríklad trinidadský Earl Lovelace v jeho úžasnom novom románe The Wine of Astonishment) berie inšpiráciu z mytológie, podobenstva, piesne, orálnej tradície a iných zdrojov, jeho texty sú nielen zamysleniami nad politickou situáciou, ale aj literárnym oslobodením. A to je skvelé.
Vďaka imigračným vlnám v 50. a 60. rokoch, prichádzajú tieto nové literatúry aj do Británie. A je možné, že anglická literatúra bude profitovať z prítomnosti pozorovateľov bez anglosaských postojov. Dovolím si tvrdiť, že Británia sa tiež potrebuje dekolonizovať, lebo ju ťaží príliš mnoho zo starých imperiálnych manierov, napríklad nacionalizmus, xenofóbia a pocit automatickej morálnej nadradenosti, ktoré stále ležia pod povrchom britskej kultúry a v „anglickej“ angličtine. Keď sa pozrieme na situáciu černochov v Británii, zdá sa, akoby sa Briti po strate jedného impéria rozhodli importovať iné. Literatúra nového, importovaného impéria bude musieť zviesť svoj vlastný oslobodzovací boj a nájsť svoj hlas. Ralph Ellison raz opísal problém, ktorému čelíme aj my dnes: „Keď biely Američan ukáže na literatúru 20. storočia a povie, že toto je americká realita, odpoveď černocha je: Možno, ale vynechali ste toto a tamto a hento. Nuž, a hlavne mňa ste nezobrazili v ľudskej podobe.“
V textoch Mustaphu Maturu, Hanifa Kureishiho a reggae básnika Lintona Kwesi Johnsona sa ozýva tento nový hlas. Aj vďaka nim si uvedomujeme, že nás čaká ešte veľa práce, a s inými nástrojmi ako lyžicami.
The Times, 3. júl 1982, s. 8.
„The Empire Writes Back“ by Salman Rushdie. Copyright © 1982, Salman Rushdie, used by permission of The Wylie Agency (UK) Limited.
Salman Rushdie
Salman Rushdie
Foto: Panta Rhei(1947) patrí medzi najznámejších a najprekladanejších súčasných spisovateľov píšucich po anglicky. Preslávil sa svojím magickým realizmom, ktorým opisuje koloniálny stret medzi Západom a Východom a jeho dôsledky: hybridné identity, jazyky a nové svety, v ktorých sa staré opozície rozmazávajú. Koloniálne identity je však nutné dekolonizovať, vysvetľuje Rushdie v dnes už klasickej eseji The Empire Writes Back with a Vengeance (1982), ktorá sa považuje za kľúčový text postkoloniálnej literárnej teórie. To platí nielen pre bývalé kolonizované národy, ale aj kolonizátorov. Dekolonizovať znamená odmietnuť esenciálne, „rýdze“ identity a normatívne vzory, fixné rozdelenie sveta na centrum a perifériu a vnímanie sveta z pozície „toho druhého“.
Narodil sa v Bombaji do liberálnej moslimskej rodiny, dva mesiace predtým, ako India vyhlásila nezávislosť od Británie. Ako syn bývalého koloniálneho úradníka sa od 13 rokov vzdelával na prestížnej Rugby School v Británii a na Cambridgeskej univerzite, kde študoval históriu. Kým jeho debut Grimus (1975) neupútal pozornosť, jeho druhý román Midnight’s Children z roku 1981 (Deti polnoci, Slovart 2011) z neho urobil medzinárodnú hviezdu – získal Bookerovu cenu a je považovaný za najlepšieho spomedzi všetkých jej doterajších víťazov. Anita Desai, indická spisovateľka predošlej generácie, napísala, že román Deti polnoci naveky zmenil smer indickej literatúry, ktorú dovtedy definoval sociálny realizmus autorov ako Mulk Raj Anand, Raja Rao alebo ona sama. V tomto diele Rushdie naplno rozvinul svoju postmodernú estetiku alúzie, paródie a pastiša, ktorou vyjadruje postkoloniálnu hybriditu. To sa týka aj jazyka: román mieša angličtinu, hindčinu a urdčinu bez vysvetliviek; zároveň prekrúca anglické slová a syntax a voľne používa hovorový register zo všetkých štyroch jazykov. V ďalšom románe Shame (1983) sebareflektívne analyzuje vlastnú identitu ako vystavanú na kultúrnom preklade: „Ja som tiež vznikol z prekladu. Mal som šťastie, lebo som vďaka svojím životným okolnostiam mal prístup do mnohých svetov. Ale tým, čo cestujú po planéte, sa môže čo-to stratiť v preklade. Zároveň tam však môžete aj pridať niečo, čo považujete za svoje.“ Jeho štvrtý román The Satanic Verses (1988) sa stal predmetom kontroverzií a iránsky vodca Ayatollah Khomeini žiadal autorovu smrť za urážku proroka Mohameda. Kniha bola zakázaná v mnohým moslimských krajinách vrátane Indie a Rushdie sa musel vyše desaťročie skrývať pred fanatickými náboženskými vrahmi. Nasledovali romány The Moor’s Last Sigh (1995), The Ground Beneath Her Feet (1999), Fury (2001; Bes, Slovart 2003), Shalimar the Clown (2005), The Enchantress of Florence (2008; Čarodejnica z Florencie, Slovart 2010), Two Years Eight Months and Twenty-Eight Nights (2015; Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem nocí, Slovart 2016) The Golden House (2017; Pán zlatého domu, Slovart 2018) a Quichotte (2019; Quijote, Slovart 2020), ktorý je zatiaľ jeho posledným románom. V roku 2012 vydal memoáre o rokoch života pod policajnou ochranou, Joseph Anton: A Memoir, ktorého názov nesie Rushdieho krycie meno, vytvorené z rodných mien svojich obľúbených spisovateľov Conrada a Čechova. Za svoj prínos do literatúry získal mnoho vyznamenaní. Je pravidelne nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, avšak po kontroverznom románe Satanské verše zostáva švédska akadémia pri jeho mene opatrná.
Dobrota Pucherová
Dobrota Pucherová
Foto: Tamara Šimončíková HeribanováDobrota Pucherová
je literárna vedkyňa, od r. 2010 pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV a na Viedenskej univerzite. Vyštudovala anglistiku na Mount Holyoke College, USA a na Oxfordskej univerzite. Je autorkou monografií The Ethics of Dissident Desire in Southern African Writing (Trier, 2011) a Feminism and Modernity in Anglophone African Women’s Writing: A 21st Century Global Context (Routledge, 2022) a iných a spoluzostavovateľkou knihy Postcolonial Europe? Essays on Post-Communist Literatures and Cultures (Brill, 2015). V minulosti zostavila aj dve africké čísla Revue svetovej literatúry. Vo voľnom čase prekladá drámu anglických autoriek z 18. storočia a dúfa, že sa jej to podarí vydať.