Dambudzo Marechera v rozhovore sám so sebou preklad

Z angličtiny preložila Silvia Ruppeldtová

Ktorí spisovatelia ťa ovplyvnili?
To je zavádzajúca otázka, nesmeruje k podstate. Vychádza z predpokladu, že spisovateľ musí byť ovplyvnený inými spisovateľmi, že musí byť ovplyvnený tým, čo číta. Môže to tak byť. Ale v mojom prípade som priam zúfalo ovplyvnený tvrdošijnou, hoci surovou ľudskosťou tých, medzi ktorými som vyrástol. Ich skutočnými životmi, spôsobom, akým sa uhýbali, no predsa neuhli ranám, čo nám deň čo deň uštedrovali v getách, vtedy nazývaných „locations“.

Kto sú všetci tí „oni“?
Bolo to celé spektrum ľudí od nepočetných majiteľov stánkov s potravinami cez učiteľov na základných školách, cez kňazov, vyšinutých vodcov periférnych – ezoterických náboženstiev, cez ženy v domácnosti, pestúnky, kopáčov kanálov, továrenských robotníkov, predavačov v obchodoch, nosičov, stavbárov, vreckových zlodejov, bláznov, pasákov, demoralizované vdovy, profesionálnych podvodníkov, kurvy, cez hladných, no úprimných školákov, hladných, no čochvíľa tehotných školáčok, a, prirodzene, cez informantov, BSAP¹, policajných záložníkov, políciu geta, obvodného komisára a k nemu pridružených nadutých asistentov a úradníkov, povýšeneckých, viac-menej smiešnych ázijských obchodníkov, cez belošské školáčky v exkluzívnych školách, bielych školákov, čo nás radi tĺkli, keď sme sa prehrabávali v smetiakoch na belošských predmestiach, telá utopencov, ktoré sa zavše vynorili z priehrady Lesapi, blázon, ktorého všetci považovali za neškodného, až kým sa v tráve východne od geta nenašlo zohavené telo, cez matky deviatich a viacerých detí; až k dôstojnému zúfalstvu zopár misionárov, ktorí sa raz či dvakrát prišli pozrieť, v akých podmienkach reálne žijem. To sú tí „oni“. Bublajúca žumpa, v ktorej som vyrastal, v ktorej sa všetci, o ktorých rozprávam, nejako rátali so životom. To sú tí, ktorí ma ovplyvnili – svojou bolesťou, zradou, zraneniami, radosťami.

1) British South Africa Police, polícia v Rodézii (od roku 1980 Zimbabwe), založená v roku 1889 ako paramilitantná sila Spoločnosťou Britskej Južnej Afriky Cecila Rhodesa. Počas rodézskej vojny v buši (Rhodesian Bush War) v 60. a 70. rokoch 20. storočia útočila najmä na „komunistické gerilové jednotky“ reprezentujúce odboj proti apartheidu a vystupovala ako „Policajná antiteroristická jednotka“.

Chceš povedať, že si to pozoroval, ale nezúčastňoval si sa?
Ako chceš „pozorovať“ kameň, ktorý ťa má už-už zasiahnuť? Taký bol môj vzťah s vtedajšou „spoločnosťou“ v Rusape. Bol som opilecký zurvalec. Bol som môj otec, ktorý jednej noci prišiel domov s nožom trčiacim priamo z chrbta. Bol som nemilosrdne vysťahovaná susedná rodina, pretože jej otec zomrel – a to sa malo stať aj mojej rodine. Bol som môj otec, keď ho akýsi šestnásťročný fafrnok, biely fafrnok, osočil. Bol som všetci tí, ktorých vypratávali z okolitých belošských fariem na akékoľvek smetisko kdekoľvek. Bol som spolužiak často vypadávajúci zo školy, pretože nebolo z čoho vyhrabať na školné. Bol som v príšerných tmavých nociach (pouličné svetlá nikdy nefungovali), bol som mátožný nárek a kvílenie, keď ktosi zomrel a ty si vedel, že ho budú musieť pochovať na tej odpornej odpadkovej skládke, ktorú zvykli nazývať „domorodý cintorín“². Bol som mladí učitelia základných škôl, dôležito si vykračujúci okolím. Bol som všetci moji rovesníci, keď sme sformovali tlupy a prepukla skutočná vojna gangov s papekmi, tehlami, kameňmi a nožmi. Bol som kovboj, Indián, GI³, veliteľ britských oddielov v druhej svetovej vojne – v tých temných dňoch našich urputných únikov z lacného, ponižujúceho okolia. Čo ma však desilo najväčšmi a čo sa stalo zárodkom Máriinej slepoty v knihe Black Sunlight, bol pohľad na slepých rodičov, ktorých viedlo ich päťročné dievčatko – nemali sa kam uchýliť – niekedy prespávali na štadióne, inokedy na železničnej stanici – lenže po „tulákoch“ vždy štartovala polícia. Bolo to neuveriteľne žalostné, ale v getách tých dní človek o žalostný súcit nezakopol ľahko. Napokon tam boli invalidi – nikoho nezaujímali – ani mňa nezaujímali. V mojich očiach boli toto všetko naše normálne podmienky. Podmienky, ktoré neskôr vyhnali väčšinu súpútnikov do Mozambiku, aby sa tam stali bojovníkmi za slobodu, a mňa dohnali k tomu, aby som sa stal spisovateľom.

2) Native Cemetery. Cintoríny pôvodného obyvateľstva na územiach všetkých britských kolónií a v kolóniách celého anglosaského sveta od Severnej Ameriky cez Afriku, Indiu až po Austráliu sa označovali týmto názvom. Neraz má výraz hanlivé konotácie.
3) Pozn. prekl.: Ground Infantry, od druhej svetovej vojny označenie pešiaka armády USA v maskovanej uniforme, prenesene označenie bezmenného vojaka.

Prečo „spisovateľom“? Veľa čiernych nimi nebolo.
Hmm. Vždy tam bol prítomný mdlý, drsný život geta. Bitky, svadby, zatýkanie, bohoslužby, školský zvonec zvolávajúci nás na nástup, neodkladné vysťahovania, futbal, osočovanie, atletika, pochmúrna bieda, netbal, zástupy trestancov idúcich a vracajúcich sa z hrdlačiny na trávniku či farme nejakého bieleho bastarda, čo hrával golf za vykričaným ženským útulkom – tvrdé fyzické fakty každodenného života v gete. Bolo toho priveľa, priveľa krutej externality, nebolo pred tým úniku. Bola tam však skládka, kam odpratávali smeti z belošských častí mesta, veľmi malého, malomeštiackeho a veľmi rasistického mesta. Spolu s ďalšími deťmi som sa v tých odpadkoch rýpal a hľadal komiksy, časopisy, knihy, polámané hračky, hocičo, čím by sme my deti z geta lepšie zabili čas. Pre mňa to však bol hlavne dôležitý materiál na čítanie. Dalo by sa povedať, že moje celkom prvé knihy boli presne tie isté, aké v tom období čítali fanatickí bieli rasisti z Rusape. Haha, mojím najoceňovanejším vlastníctvom bola dotrhaná Detská encyklopédia od Arthura Meea – velebiaca britské impérium, predsa však studnica nezvyčajných faktov o vesmíre a Zemi. Boli tam jingoistické⁴ britské komiksy o druhej svetovej vojne. Superman. Batman. Spiderman. Super toto, super tamto. Mickey Spillane, James Hadley Chase, Peter Cheyney, tarzanovky. Mal som dvoch kamošov, Washingtona a Waittingtona, dvojičky. Z blata, plechoviek a kartónov si postavili „úrady“, kancelárie vysoké asi meter. Mali detský písací stroj. Boli riaditeľ a manažér. Ja som bol kancelársky poskok. Mali sme tam knižnicu – z kníh a komiksov zachránených zo smetiska. Každý deň sme mierili na smetisko a hneď potom – do kancelárie. Washington na stroji dôsledne vyťukával záznamy každodenných prírastkov. Chápeš, čo myslím? Mali sme písací stroj, mali sme tie knihy. Presne to sme robili každý deň po škole.

4) Jingoizmus, extrémny nacionalizmus a šovinizmus, často oslavujúci vojenský zápal. Termín vznikol v roku 1878, keď sa vo Veľkej Británii vyvinuli silné protiruské nálady a zároveň britské presvedčenie o potrebe civilizačného ovládnutia sveta.

Vtedy si pomyslel na písanie?
Nie celkom. No spojitosť bola na svete. Vieš? Bol som ešte malý, hovorím o období, keď som stále chodil na základnú školu, keď som mal šesť až desať rokov. Vtedy som si nemyslel, že by sa černoch mohol stať spisovateľom. S knihou černošského autora som sa stretol, až keď som chodil na prvý stupeň strednej školy – bola to Weep Not Child od Ngugiho⁵. To bolo ohromujúce, to spečatilo a nasmerovalo staršie, tápajúce spojitosti. Náhle som vedel, čo spravím so svojím životom. Budem písať príbehy, básne, hry, budem PÍSAŤ!

5) Pozn. prekl.: Ngugi wa Thiong´o (1938, Keňa), kenský spisovateľ. Narodil sa ako James Ngugi, neskôr svoje anglizované meno odvrhol ako dedičstvo kolonializmu. Okrem angličtiny píše po swahilsky a kikujsky. Román Weep Not Child (Neplač, dieťa) vyšiel v roku 1964 a bol to prvý román z pera Východoafričana. Opisuje kenské povstanie Mau Mau, v ktorom sa Keňania búrili proti britskej koloniálnej vláde zbavujúcej ich pôdy a vyháňajúcej ich z území predkov. Dochádzalo k tomu po druhej svetovej vojne, keď Briti prideľovali pôdu Keňanov napr. britským vojnovým veteránom za zásluhy. Ľudí neraz zatvárali do akýchsi koncentračných mestečiek, do ktorých im vštepovali „britské hodnoty“.

Začal si písať, keď si mal jedenásť?
Bol by som začal, ale niečo sa stalo. Môjho otca zabili. Našu rodinu vysťahovali z domu v gete. Áno, bol to dom v gete, bolo to však centrum nášho sveta. A zrazu nebol otec. Mama bola pestúnka. A boli sme tam my, jej deväť detí, o ktoré sa musela starať. Bola vyšťavená. Ja som bol na prvom stupni strednej školy. Skadiaľ vziať na školné? Čo znamenalo, že otec je mŕtvy? Čo znamenalo nemať domov? Bol to začiatok mojej telesnej aj mentálnej neistoty, začal som sa príšerne zajakávať. Bolo to strašné. Ešte aj reč, jazyk ma opúšťali. Tri roky som otrasne koktal. Agónia. Napríklad sa ma v triede učiteľka niečo opýta, ruka mi vystrelí, postavím sa, všetci na mňa zízajú, a ja len jachtám, kokcem, nikto mi nerozumie, odpoveď ostáva uzamknutá v mojom vnútri. Napokon mi učiteľka súcitne povie, aby som sa posadil. Učil som sa nedôverovať jazyku, nedôvere dôležitej pre spisovateľa, hlavne pre takého, ktorý píše v cudzom jazyku.

Zišlo ti niekedy na um písať v jazyku šona?
Nikdy mi to nenapadlo. Šona bol súčasťou démona geta, pred ktorým som utekal. Šona bol umiestnený do súvislosti s pokorujúcou, ohlupujúcou skúsenosťou, z ktorej sa dalo zdanlivo uniknúť len do anglického jazyka a vzdelania. Angličtina sa okamžite spájala s prepychovou, rukolapnou nádherou bielej časti mesta. Odkedy som začínal vyjadrovať tvorivý zmätok v hlave, obracal som sa k angličtine rovnako ako kačica k vode. Stal som sa dychtivým spolupáchateľom a študentom vo svojej vlastnej duševnej kolonizácii. Zároveň však bola všadeprítomná tieseň, šok z náhleho zajakávania, z toho, že ma opustí jediné médium, ktoré som mal vo svojom umení využívať. Práve to je možno podstielka môjho experimentálneho používania angličtiny – postaviť ju na hlavu, utýrať ju do povoľnejších tvarov na vlastné účely. Pre černošského spisovateľa je jazyk veľmi rasistický; skôr, než ho presvedčíš, aby robil všetko, čo si s ním praješ robiť, musíš s ním zvádzať urputné zápasy a nervydrásajúce bitky mačetami. Platí to aj pre feministky. Angličtina je veľmi maskulínna, aj preto feministické autorky prijímajú podobnú taktiku. Môže to znamenať napríklad odsúvanie gramatiky, porušovanie syntaxe, vnútorné narúšanie obrazov, búšenie rytmických bubnov a činelov, vytváranie celých mučiarní irónie a sarkazmu, plynové pece bezhraničnej čiernej zvučnosti. Pre mňa je práve tento nemožný, vzrušujúci, dráždivý, očierňujúci obraz dôvod, prečo bezpodmienečne musím písať.

Ilustrácia: Viktória Hollá

Zápasiť s jazykom, to je tvoj cieľ?
Áno a nie. Jazyk je neoddeliteľne spätý s tým, čo utvára ľudskosť v ľudských bytostiach, a, samozrejme, i neľudskosť. Všetko, čo sa týka jazyka, všetko obscénne, nádherné, bľabotajúce, mentorujúce, rýdzo rozprávačské, slovne zastrašujúce, adjektívne zvrátené – to všetko je súčasťou tesárčiny v srdci môjho umenia, mĺkva smutná hudba…

Aké bolo kultúrne prostredie geta?
Boli šesťdesiate roky. Politické otrasy, nápor čierneho nacionalizmu, zákaz ZAPU⁶, rané pokusy o ozbrojený boj. Bol som primladý, aby som tomu rozumel. Aj keď prišiel na míting Nkomo⁷ a sestra ma zobrala so sebou; boli tam všetci tí policajti a záložníci odpaľujúci slzný plyn a ja som sa dusil, zomieral som, nevedel som, čo sa robí, prečo bežím, prečo všetci bežia, prichádzajú policajné psy, bežíme a moja sestra na mňa kričí, aby som vstal a UTEKAL!

6) Pozn. prekl.: ZAPU, Zimbabwe´s African People Union, Africký ľudový zväz v Zimbabwe, politická strana založená v roku 1961 ako reakcia na zrušenie Národnej demokratickej strany (NDP) zo strany rodézskej vlády. Založil ju Joshua Nkomo.
7) Pozn. prekl.: Joshua Nkomo (1917 – 1999), revolucionár a zakladateľ ZAPU, ktorá v roku 1987 splynula so Zimbabwianskym africkým národným frontom (ZANU) Roberta Mugabeho. V rokoch 1964 – 1974 bol väznený.

The Beatles, The Rolling Stones, Cliff Richards, Elvis Presley, The Shadows. Každý tranzistor reval na maximum. Mali sme malú „townshipovú“⁸ halu, kde kapely hrávali smanjemanje, džez, rokenrol, a jedna z nich sa volala „The Rocking Kids“, všetko mládež z geta, ktorá sa sama naučila hrať na gitare, bicích a saxofóne. Každý piatok sa premietali filmy. Hoppalong Cassidy. Gene Autry. Tarzan. James Bond. Ronald Reagan. Fuzzy. Woody Woodpecker. A k tomu, ach – Charlie Chaplin. Odohrávali sa tam svadby, spievali sa strhujúce šonské piesne, z ktorých sa chveli srdcia a pukali zuby, a hry o láske a dvorení. Deti sa hrali na „dom“, hrali sa na zásnuby. Vymýšľali si hry, ktoré sa týkali povinností manželstva, konfliktov dospievania. Boli sme tam my, spoznávajúci cigarety, pivo, sex, a samozrejme i to, ako využívať a zneužívať násilie.

Dalo by sa povedať, že piváreň bola kultúrne centrum. Zvykli tam hrávať potulní gitaristi či speváci. Takí ako Safirio Madzikatire, ktorý je teraz jedným z hlavných národných spevákov a je aj viac ako schopný herec v rozhlase aj televízii. Ľudia ako Kilimanjaro. Decká, z ktorých sa mali stať geriloví bojovníci. Decká, z ktorých sa stanú mujibas⁹. Decká, ktoré obetujú svoje všetko pre slobodu – tie všetky tam vyrastali.

8) Township, výraz, ktorý má rôzne významové zafarbenia. Všeobecne ide o ľudské osídlenie mestského typu, predmestie alebo mestečko. V Juhoafrickej republike a v Zimbabwe v období apartheidu išlo o bežné označenie štvrtí obývaných nebelošským obyvateľstvom – černochmi, Indami, tzv. „coloureds“ – zmiešanými etnikami. Istým spôsobom ide o synonymum geta alebo „location“.
9) Mujibas, vojnoví poslovia. Tzv. mujibas a chimpwidos boli geriloví pomocníci v boji o oslobodenie Južnej Rodézie – Zimbabwe v rokoch 1960 – 1980. Gerily zásobovali jedlom a informáciami o Rodézskych bezpečnostných jednotkách (Rhodesian Security Forces). Boli neraz obeťami násilia zo strany vládnych síl, ale aj zo strany vzájomne súperiacich oslobodzujúcich hnutí ZANU a ZAPU.

„Dambudzo Marechera interviews himself.“ 1985. In Dambudzo Marechera, 1952-1987, ed. Flora Veit-Wild a Ernst Schade. Harare: Baobab Books, 1988, str. 6-8.

Dambudzo Marechera

Dambudzo Marechera

Foto: Ernst Schade

(1952 – 1987) bol zimbabský spisovateľ. Je považovaný za jedného z najinovatívnejších afrických autorov a zároveň za enfant terrible africkej literatúry pre svoju vášeň provokovať. Odmietal akékoľvek ideológie a považoval sa za intelektuálneho anarchistu. Často je porovnávaný s rebelmi ako Arthur Rimbaud alebo Allen Ginsberg. V Zimbabve sa po svojej smrti stal kultovým autorom, má mnoho nasledovníkov, obdivovateľov a imitátorov, medzi ktorých patria básnici, rapperi a performeri.

Narodil sa v koloniálnej Rodézii. Segregačná politika Rodézie uvrhla pôvodné obyvateľstvo do beznádejnej chudoby, kde jedinú možnosť vyslobodenia z mizérie predstavovali misijné školy. Marechera ako vynikajúci žiak získal štipendium najprv na jezuitskú kláštornú školu a potom na University of Rhodesia, kde študoval anglickú literatúru. Tu sa aktívne zapojil do študentských protestov proti rasovej segregácii internátov, za čo bol vylúčený zo štúdia. Podarilo sa mu získať štipendium Oxfordskej univerzity, kde v roku 1976 nastúpil na štúdium anglickej literatúry. Marecherova výbušná povaha, jeho odpor k britskej triednej hierarchii a oxfordskému elitizmu viedli v druhom ročníku k jeho vylúčeniu. Stal sa bezdomovcom v Londýne, kde napísal svoju prvotinu v štýle prúdu vedomia, novelu The House of Hunger (1977). Dielo mu získalo cenu denníka Guardian za debut, nadšenie literárnych kritikov a pozvania na literárne festivaly. Marechera však odmietal stať sa súčasťou britského literárneho establišmentu a nástojil, že spoločnosť môže kritizovať iba z pozície na okraji: pestoval si imidž outsidera a odmietal ponuky, ktoré by mu zabezpečili existenčnú stabilitu. Jeho druhý literárny počin, novela Black Sunlight (1980), bol britskými kritikmi pochopený oveľa menej a v nezávislom Zimbabve, kam sa Marechera v roku 1982 vrátil, bol dokonca cenzurovaný za „euromodernizmus“ a neúctu k národnej kultúre. Zomrel vo veku 35 rokov na AIDS. Väčšina jeho diel bola vydaná posmrtne.

Marechera odmietal marxistickú a nacionalistickú tradíciu v africkej literatúre, lebo videl, že tieto protikoloniálne ideológie sa po získaní nezávislosti afrických krajín väčšinou zvrhnú na nástroje zneužívania moci. Varoval pred binárnym videním Afriky ako opozície Európy, ktoré autorizovalo totalitné postkoloniálne režimy v Afrike. Odmietal dokonca aj nálepku „africký spisovateľ“, ktorú považoval za spolitizovanú jednak africkými nacionalistami, a jednak západnými kritikmi. Skutočné oslobodenie, tvrdil, nie je možné dosiahnuť pomocou identitárnych ideológií, pretože tie len replikujú stereotypy. V autobiografickej novele The House of Hunger odkazuje na americké hnutie Black is Beautiful: „Nemám problém s tým, že som čierny. Len ma unavujú tvrdenia, že čierne je nádherné.“ Oslobodenie pre neho znamená možnosť individuálnej sebadefinície.

Dobrota Pucherová

Silvia Ruppeldtová

Foto: Archív autorky

Silvia Ruppeldtová

Esejistka, prekladateľka, publicistka. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej fakulte VŠMU, archeológiu na FiF UK v Bratislave a vo Viedni a Inštitút pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Absolvovala študijné pobyty v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako archeologička a sprievodkyňa, prekladá prózu, poéziu, filmy a odborné texty z francúzštiny, zo španielčiny, z nemčiny, portugalčiny, angličtiny. Esejisticky prispieva do prílohy Víkend denníka Pravda, do mesačníka Knižná revue a pod. Je redaktorkou denníka Pravda. Dlhodobo sa publicisticky venuje problematike kolonializmu, dekolonizácie a ich vplyvom na modernú kapitalistickú politiku industriálnych krajín, ekológiu a sociálne problémy. Preložila knihy Andrého Gorza List pre D. (2013) a Ekológia a politika/Ekológia a sloboda (2022), Aimého Césaira Rozprava o kolonializme (2020). V roku 2023 jej vyšla kniha esejí o Latinskej Amerike Druhá tvár modernity.