V. S. Naipaul: Naša univerzálna civilizácia preklad

Z angličtiny preložila Mária Mlynarčíková

[…]
Nebudem sa pokúšať definovať civilizáciu. Budem o nej hovoriť iba z osobného pohľadu. V prvom rade o civilizácii, ktorá mi vnukla myšlienku, že som povolaný písať. O civilizácii, v ktorej som mohol svoje povolanie spisovateľa realizovať. Ak chcete byť spisovateľom, musíte v sebe mať istú vnímavosť, a tú kultivuje alebo usmerňuje intelektuálna atmosféra.

Niekedy je atmosféra až príliš kultivovaná, civilizácia príliš dokonalá a obmedzená rituálmi. Keď som pred jedenástimi rokmi cestoval po Jáve, stretol som sa s mladým mužom, ktorý zo všetkého najviac túžil stať sa básnikom a žiť život mysle. Túto ambíciu v ňom vyvolalo moderné vzdelanie, no svojej matke nedokázal poriadne vysvetliť, o čo sa snaží. Treba zdôrazniť, že jeho matka bola kultúrna a elegantná osoba. Vzhľadom, odevom aj rečou. Jej vystupovanie sa ponášalo na umenie – mala spôsoby jávskej dvornej spoločnosti.

Opýtal som sa ho teda, mysliac na to, že sme boli na Jáve, kde staroveké príbehy prežívajú v populárnom umení bábkových hier – „Nie je tvoja matka v hĺbke srdca hrdá na to, že si básnik?“ Odpovedal po anglicky – spomínam to preto, aby som lepšie vykreslil jeho vzdelanie v kontexte tohto odľahlého jávskeho mesta – „nevie si ani len predstaviť, čo to znamená byť básnikom.“
Básnikov priateľ a mentor, učiteľ na miestnej univerzite, jeho slová potvrdil. Povedal, že „jediná možnosť, ako dosiahnuť, aby jeho matka pochopila, o čo sa snaží, je tvrdiť, že je básnikom klasickej tradície. No to by sa jej zdalo absurdné. Odmietla by to ako niečo nemožné.“ Odmietla by to ako nemožné, pretože eposy v krajine básnikovej matky – a považovala by ich za posvätné texty – už existujú, všetky už sú napísané.

Stačí sa ich naučiť alebo ich čítať.

Matka považovala všetku poéziu za dávno napísanú. Dá sa povedať, že táto kapitola sa pre ňu uzavrela – bola súčasťou dokonalosti jej kultúry. Keby jej syn, ktorý mal 28 rokov, čiže už nebol najmladší, povedal, že sa chce stať básnikom, bolo by to, ako keby v inej kultúre hlboko veriaca matka položila synovi otázku, čo plánuje najbližšie napísať, a on by odvetil: „Uvažujem, že doplním ďalšiu knihu do Biblie.“ Alebo, iné prirovnanie – mladý muž by bol ako postava v príbehu argentínskeho spisovateľa Jorgeho Luisa Borgesa, ktorý sa podujal znovu napísať Dona Quijota. Nielen prerozprávať príbeh alebo odkopírovať Cervantesov originál, ale pokúsil by sa v neobvyklom procese vyčistenia mysle a písania od nuly dostať k naratívu – bez kopírovania alebo falšovania, výlučne na základe pôvodných myšlienok – ktorý by sa od slova do slova zhodoval s Cervantesovým originálom.

Pochopil som neľahkú situáciu mladého muža na ostrove Jáva. V konečnom dôsledku jeho pôvod nebol veľmi vzdialený hinduistickému aspektu môjho vlastného trinidadského pôvodu. Naša rodina patrila k roľníckej komunite trinidadských imigrantov z Indie. Ambíciu stať sa spisovateľom mi vnukol otec, ktorý ma zasvätil do problematiky písania a podelil sa so mnou o svoje náhľady na písanie. Narodil sa v roku 1906 ako vnuk prisťahovalcov. Jeho starí rodičia prišli na Trinidad ako malé deti. A napriek tomu, že malá farmárska kolónia ho všemožne odrádzala, otec túžil stať sa spisovateľom. Napokon sa stal novinárom, aj navzdory obmedzeným možnostiam, ktoré žurnalistika v kolónii mala.

Náš ľud dodržiaval rituály a uctieval si posvätné texty. Spievali a odriekali sa u nás tie isté eposy ako na Jáve. Počúvali sme ich stále dookola. No nedá sa povedať, že by náš ľud mal vzťah k literatúre. Naša literatúra, naše texty nás nenabádali preskúmať svoj svet, skôr predstavovali kultúrne míľniky, ktoré nám dávali pocit úplnosti nášho sveta a cudzosti všetkého, čo bolo mimo neho. Nemyslím si, že pred otcom niekomu inému z rodiny napadlo venovať sa pôvodnej literárnej tvorbe. Otca priviedla k písaniu angličtina na Trinidade. Napriek koloniálnym prekážkam v spoločnosti v ňom skrsla myšlienka, že s jazykom je prepojená vyspelá civilizácia a získal aké-také poznatky o literárnych formách. No ak sa chcete stať spisovateľom, vnímavosť nestačí. Musíte sa dopracovať k formám, ktoré obsiahnu či unesú vašu vnímavosť, pričom literárne formy v poézii, dráme alebo v próze sú umelé a neustále sa menia.

Toto dedičstvo mi odovzdal vo veľmi mladom veku. Uprostred chudoby a prostoty Trinidadu, ďaleko od sveta, na ostrove s pol miliónom obyvateľov mi otec vnukol ambíciu písať knihy, konkrétne romány, ktoré mi predstavil ako najvyššiu formu literatúry. No knihy nevznikajú iba v hlave. Musia sa zhmotniť. Na písanie potrebujete istú vnímavosť, potrebujete jazyk a istý jazykový talent. Rovnako potrebujete konkrétnu literárnu formu. Kým sa vaše meno dostane na chrbát hmotného predmetu, potrebujete okolo seba obrovský aparát. Vydavateľov, redaktorov, dizajnérov, tlačiarov, viazačov, kníhkupcov, kritikov, noviny, časopisy a televíziu, kde môžu kritici vyjadriť, čo si o knihe myslia, a, samozrejme, kupcov a čitateľov.

Chcem poukázať na túto prízemnú stránku vecí, pretože je ľahké považovať ju za samozrejmú, je ľahké vnímať písanie iba v osobnej, romantickej rovine. Písanie je súkromná záležitosť, ale vydaná kniha, ktorá uzrela svetlo sveta, je svedectvom spolupráce veľmi špecifickej spoločnosti s istou úrovňou komerčnej organizácie, istými kultúrnymi či imaginatívnymi potrebami. Spoločnosti, ktorá nie je presvedčená, že všetka poézia už bola napísaná. Potrebuje nové stimuly, novú tvorbu a má prostriedky na posúdenie nového.

Takáto spoločnosť na Trinidade neexistovala. Ak som sa teda chcel stať spisovateľom a živiť sa písaním, musel som vycestovať do takej spoločnosti, kde bol spisovateľský život možný. Pre mňa to vtedy bolo Anglicko. Cestoval som z periférie, z okraja, na miesto, ktoré som vnímal ako centrum a dúfal som, že tam bude pre mňa priestor. Žiadal som veľa – v podstate som od centra žiadal viac než od vlastnej spoločnosti. Veď centrum malo vlastné záujmy, vlastný pohľad na svet, vlastné predstavy o tom, aké chce romány. A stále je to tak. Moje témy boli vzdialené, no v Anglicku v 50. rokoch dvadsiateho storočia sa mi otvoril malý priestor. Mohol som sa stať spisovateľom a rásť v tejto profesii. Chvíľu to trvalo – kým moju knihu vydalo seriózne vydavateľstvo v USA, mal som 40 rokov a za sebou 15 rokov publikačnej činnosti v Anglicku.

No v tom čase, v 50. rokoch, som vedel, že ak sa chcem venovať povolaniu spisovateľa, nejestvuje pre mňa vhodnejšie miesto ako Anglicko. Ak by som mal opísať univerzálnu civilizáciu, povedal by som, že to je civilizácia, ktorá dala impulz aj námet literárnemu povolaniu a tiež mu dala prostriedky na naplnenie tohto impulzu. Civilizácia, ktorá mi umožnila prejsť z periférie do centra, civilizácia, ktorá ma spája nielen s týmto publikom, ale aj s tým dnes už nie celkom mladým mužom z Jávy, ktorého zázemie bolo rovnako ritualizované ako moje vlastné, a na ktorého, rovnako ako na mňa, zapôsobil okolitý svet a vnukol mu ambíciu písať.

Dnes je pre niekoho z Jávy či Trinidadu jednoduchšie vydať sa na spisovateľskú dráhu. Témy, ktoré sa kedysi zdali vzdialené, dnes také nie sú. No nikdy som nedokázal brať svoju kariéru ako samozrejmosť. Viem, že ešte stále sú na svete rozsiahle oblasti, kde nie sú kultúrne a ekonomické podmienky, ktoré som pred chvíľou opísal, a niekto ako ja by sa tam nemohol stať spisovateľom. Vo východnej Európe, Sovietskom zväze, či čiernej Afrike by som sa nemohol stať takým spisovateľom, akým dnes som. Myslím si, že by som sa so svojím talentom nepresadil ani v Indii.

Asi teda chápete, aké dôležité bolo pre mňa v mladosti, že som mohol absolvovať túto púť z okraja do centra, z Trinidadu do Londýna. Ambícia stať sa spisovateľom predpokladala, že je to možné. Takže som vlastne, napriek svojim predkom a trinidadskému pôvodu, považoval za samozrejmé, že iná, rovnako dôležitá časť môjho ja je súčasťou väčšej civilizácie. Predpokladám, že to isté by sa dalo povedať aj o mojom otcovi, hoci mal bližšie k rituálom našej hinduistickej a indickej minulosti.

No myšlienku univerzálnej civilizácie som sformuloval až relatívne nedávno, pred jedenástimi rokmi, keď som dlhé mesiace cestoval po viacerých nearabských moslimských krajinách, aby som sa pokúsil pochopiť príčinu ich hnevu. Onen moslimský hnev sa vtedy iba začal prejavovať. Slovo „fundamentalizmus“ v kontexte mohamedánskeho sveta sa v novinách v roku 1979 neobjavovalo často – tento pojem sa rozšíril až neskôr. Vtedy sa zvyklo hovoriť o „obrode islamu“. Pre kohokoľvek, kto nad tým uvažoval s odstupom, to bola záhada. Islam očividne veľmi nemal čo ponúknuť svojim prívržencom už v devätnástom a v prvej polovici dvadsiateho storočia – čo by teda už len mohol ponúknuť podstatne vzdelanejšiemu a nekonečne rýchlejšiemu svetu na konci storočia?

Pre moju rodinu i celú indickú komunitu na Trinidade nebolo jednoduché prispôsobiť sa koloniálnemu Trinidadu a jeho prostredníctvom dvadsiatemu storočiu. Pre nás, Ázijcov, žijúcich inštinktívne ritualizované životy, bolo bolestivé uvedomiť si svoju históriu a naučiť sa žiť s predstavou svojej politickej bezmocnosti. Niektorým spoločenským zmenám sme sa prispôsobovali veľmi ťažko. Napríklad manželstvá sa v našej kultúre od nepamäti dohadovali a kým sme sa dopracovali k inému spôsobu života, vyžiadalo si to istý čas a mnohé zničené životy. Všetko to súviselo aj s osobným intelektuálnym rastom, ktorý som opísal.

Keď som začal cestovať po moslimskom svete, myslel som si, že sa ocitnem medzi ľuďmi, ktorí sa budú podobať ľuďom z mojej komunity. Veľká časť Indov boli moslimovia, v 19. storočí sme mali podobné historické skúsenosti s imperializmom a kolonializmom. Myslel som si, že rozdiely v náboženstve sú len náhodné. Myslel som si, že, ako sa hovorí, viera je viera; že ľudia, ktorí žili v istom historickom období, pociťovali podobné potreby.

Ale nebolo to tak. Moslimovia vraveli, že ich náboženstvo je pre nich zásadné. A bol to naozaj obrovský rozdiel. Musím zdôrazniť, že som cestoval po nearabskom moslimskom svete. Islam sa vyvinul ako arabské náboženstvo, šíril sa s Arabskou ríšou. V Iráne, Pakistane, Malajzii, Indonézii – krajinách môjho putovania – som sa teda pohyboval medzi ľuďmi, ktorí konvertovali na cudziu vieru. Cestoval som medzi ľuďmi, ktorí sa museli prispôsobiť dvakrát – európskym ríšam devätnásteho a dvadsiateho storočia a ešte predtým arabskej viere. Dalo by sa takmer povedať, že boli kolonizovaní dvakrát, dvakrát sebe odcudzení.

Veľmi skoro som prišiel na to, že žiadna iná kolonizácia nebola taká dôsledná ako kolonizácia, ktorá prišla s arabskou vierou. Kolonizovaní alebo porazení ľudia strácajú sebadôveru. V moslimských krajinách, ktoré tu spomínam, mal tento nedostatok sebadôvery plnú podporu v náboženstve. Podľa arabskej viery platí, že všetko pred vierou bolo zlé, pomýlené či heretické. V srdciach či mysliach veriacich nezostalo miesto na ich predmohamedánsku minulosť. Predstavy dejín sa teda podstatne líšili od predstáv dejín inde na svete, nebola tu túžba vrátiť sa čo najviac do minulosti a dozvedieť sa o nej čo najviac.

Perzia mala veľkolepú minulosť, v antických časoch bola rivalom Grécka a Ríma. Ale v Iráne v roku 1979 by ste tomu neverili, lebo pre Iráncov sláva a pravda začali až s príchodom islamu. Pakistan bol veľmi mladým moslimským štátom, hoci je to veľmi stará krajina. V Pakistane ležia pozostatky starých miest ako Mohendžodaro či Harappa. Úchvatné trosky, ktorých objavenie začiatkom dvadsiateho storočia prinieslo nový obraz o histórii subkontinentu. Našli sa zrúcaniny nielen z predislamských čias, ale možno dokonca z predhinduistických. Náleziská spravoval archeologický úrad, dedičstvo britskej nadvlády. No najmä s rastúcim fundamentalizmom sa objavoval opačný trend. Vyjadril ho napríklad istý čitateľ, ktorého list uverejnili noviny počas môjho pobytu v Pakistane. Ruiny miest by podľa neho mali byť vyzdobené citáciami z Koránu, ktoré budú hovoriť, že toto sa stalo nevercom.

[…]
Moslimský fundamentalizmus v krajinách ako Malajzia či Indonézia je zrejme novým javom. Ale Európania sú na Strednom východe už dlho a vždy tu mali obavy z moslimov. Tieto obavy, toto stretnutie dvoch protichodných svetov, otvoreného sveta Európy a uzatvoreného sveta viery, si už pred viac než storočím všimol spisovateľ Joseph Conrad, ktorý vďaka svojmu vzdialenému poľskému pôvodu a cestovateľskej túžbe verne sprostredkovať, čo videl, dokázal v čase vrcholného imperializmu ísť ďaleko nad rámec imperialistických, povrchných spôsobov písania o Strednom východe a jeho pôvodných národoch.

Pre Conrada bol svet, ktorým cestoval, nový, veľmi pozorne ho skúmal. Rád by som citoval z jeho druhej knihy, ktorá vyšla v roku 1896, kde zachytáva čosi z moslimskej hystérie tej doby, hystérie, ktorá sa o sto rokov neskôr, s vyššou úrovňou vzdelanosti a blahobytu pôvodných národov a s ústupom impérií, premenila na fundamentalizmus, o ktorom počúvame:
„Polonahý pesimista žul betelový list a stál na brehu tropickej rieky, na kraji tichých a majestátnych lesov; nahnevaný, bezmocný, s prázdnymi rukami a výkrikom trpkej nespokojnosti na perách; výkrikom, ktorý keby zaznel, prenikol by panenskú samotu lesov tak pravdivo, silno a hlboko ako ktorýkoľvek iný filozofický výkrik, ktorý vyšiel z hĺbok kresla, aby narušil nečistú divočinu komínov a striech.”

Filozofická hystéria – tieto slová som vám chcel odovzdať, podľa mňa stále platia. Vracajú ma k zoznamu otázok a problémov, ktoré mi poslal Myron Magnet, vedecký pracovník na Inštitúte, keď bol minulé leto v Anglicku. Pýtal sa, prečo niektoré spoločnosti alebo skupiny spokojne využívajú plody pokroku, hoci sa tvária, že opovrhujú podmienkami, ktoré tento pokrok podporujú? Aký systém viery voči tomu stavajú? A konkrétnejšie, prečo sa islam stavia do protikladu voči západným hodnotám? Myslím si, že odpoveďou je práve oná filozofická hystéria. Nie je jednoducho definovateľná ani pochopiteľná a hovorcovia moslimov nie sú v tejto snahe ktovieako nápomocní. Používajú klišé, ale možno len preto, že nevedia inak vyjadriť, čo cítia. Niektorí majú vyššie politické dôvody, iní sú viac náboženskí misionári než učenci.

[…]
Na mojej islamskej púti v roku 1979 som zas a znova objavoval podobné podvedomé rozpory v postojoch ľudí. Spomínam si najmä na jedného šéfredaktora novín v Teheráne. Jeho noviny boli v srdci revolúcie. V polovici roku 1979 mala redakcia plno práce, priam prekvitala. Keď som sa o sedem mesiacov neskôr do Teheránu vrátil, redakcia stratila srdce, kedysi čulý ruch v hlavnej miestnosti ustal, zmizli takmer všetci zamestnanci, až na dvoch. Americké veľvyslanectvo bolo obsadené, nasledovala finančná kríza, mnohé zahraničné firmy sa zavreli, vyschli príjmy z reklamy, šéfredaktor sotva tušil, kam sa pohnúť, každé vydanie bolo stratové a dalo by sa povedať, že čakanie na koniec krízy z neho spravilo podobného rukojemníka, akými boli diplomati. Ako som sa vtedy dozvedel, mal aj dvoch synov vo vysokoškolskom veku. Jeden študoval v USA, druhý sa uchádzal o víza, ale potom nastala rukojemnícka kríza. Bolo pre mňa novinkou, že by USA mali byť pre synov jedného z hovorcov islamskej revolúcie také dôležité. Povedal som šéfredaktorovi, že ma to udivuje. V súvislosti so synom, ktorý čakal na víza, mi odpovedal: „Je to jeho budúcnosť“.
Emocionálne uspokojenie na jednej strane, myšlienka na budúcnosť na druhej. Šéfredaktor bol rozpoltený ako takmer všetci. Jeden z prvých príbehov Josepha Conrada z Východnej Indie z 90. rokov 19. storočia bol o miestnom náčelníkovi, vražednom mužovi, moslimovi (hoci sa to nikde explicitne neuvádza), ktorý v čase krízy, keď stratil svojho zázračného poradcu, jednej noci vypláva za anglickou obchodnou loďou v prístave, aby požiadal námorníkov, predstaviteľov obrovskej moci, ktorá prišla z opačného konca sveta, o amulet, zázračný predmet. Námorníci sú bezradní, ale keď náčelníkovi niekto dá britskú mincu, šesťpencu, ktorá bola vyrazená na pamiatku jubilea kráľovnej Viktórie, náčelník sa poteší. Conrad tento príbeh nebral ako vtip, naplnil ho filozofickými implikáciami na oboch stranách a ja mám teraz pocit, že to naozaj chápal.

Za sto rokov od tohto príbehu sa rozrástlo svetové bohatsvo, moc, rozšírilo sa vzdelanie, prehĺbili sa nepokoje a posilnili filozofické výkriky. Rozpoltenosť mysle revolučného šéfredaktora je […] neuznaným, ale o to podstatnejším holdom univerzálnej ľudskej civilizácii. Nedajú sa z nej získať iba jednoduché talizmany; prichádzajú s ňou aj iné, ťažké veci: ambícia, snaha, individualita.

Univerzálna civilizácia vzniká dlho. Nebola vždy univerzálna, nebola vždy taká atraktívna, ako je dnes. Expanzia Európy jej počas minimálne troch storočí dala rasistický podtón, ktorý ešte stále spôsobuje bolesť. Na Trinidade som vyrastal v záverečnom období takéhoto rasizmu. Možno práve to mi dalo väčšie pochopenie pre obrovské zmeny, ktoré nastali od konca vojny, pre jedinečnú snahu tejto civilizácie vyhovieť celému svetu a všetkým myšlienkovým prúdom toho sveta.

[…]
Keďže môj pohyb v rámci civilizácie smeroval z periférie do centra, možno som videl alebo cítil niektoré veci intenzívnejšie než ľudia, pre ktorých boli každodenné. Napríklad môj detský objav – ako dieťa som sa bál bolesti a krutosti – kresťanskej zásady „rob druhým to, čo chceš, aby robili tebe.” V hinduizme, s ktorým som vyrastal, nebolo takéto ľudské utešenie a hoci som nikdy nebol veriacim, táto jednoduchá myšlienka ma ohúrila a ohuruje, je dokonalá ako príručka ľudského správania.

Neskôr som si uvedomil – asi som to pociťoval celý život, ale filozoficky som to pochopil až počas prípravy na túto prednášku – aká krásna je myšlienka putovania za svojím šťastím. Známe slová, ktoré môžeme ľahko považovať za samozrejmé a ľahko sa prekrútia. Možnosť ísť za svojím šťastím je podstatou príťažlivosti civilizácie pre mnohých mimo nej alebo na jej periférii. Zdá sa mi úžasné zamýšľať sa nad tým, do akej miery sa táto myšlienka presadila za posledné dve storočia, predovšetkým po strašných dejinných udalostiach z prvej polovice dvadsiateho storočia. Je to elastická myšlienka; padne každému človeku. Predpokladá istý druh spoločnosti, istého prebudeného ducha. Neviem si predstaviť, že by ju pochopili rodičia môjho otca. Skrýva sa za ňou tak veľa: myšlienka jednotlivca, zodpovednosti, voľby, intelektuálneho života, myšlienka povolania, zdokonaľovania sa a úspechu. Je to nesmierne silná ľudská myšlienka. Nedokáže ju obmedziť rigidný systém. Nemôže generovať fanatizmus. Vieme, že existuje, a vďaka tomu sa iné, rigidnejšie systémy napokon rozpadnú.

City Journal, leto 1991
„Our Universal Civilization“ from THE WRITER AND THE WORLD © 2002, V.S. Naipaul

V. S. Naipaul

V. S. Naipaul

V. S. NaipaulFoto: wikipedia.org

(1932 – 2018) bol trinidadský spisovateľ. Je považovaný za jedného z najbrilantnejších štylistov v anglickom jazyku. Napísal vyše 30 prozaických kníh. Za svoje dielo bol ocenený Nobelovou cenou za literatúru (2001). Jeho večnou témou je paradox postkoloniálneho rozpoloženia, v ktorom každá snaha získať nezávislú identitu zároveň evokuje a snaží sa prekonať históriu koloniálnej závislosti. Jeho texty postmoderne reflektujú komplexný vzťah medzi autorom, predmetom jeho záujmu a umením písania.

Narodil sa v Trinidade do rodiny s indickými koreňmi, jeho predkovia prišli do Karibiku ako nevoľníci. Najviac ho ovplyvnil jeho otec, ktorý pracoval ako novinár pre denník Trinidad Guardian a túžil sa stať spisovateľom. Život a nenaplnené túžby svojho otca stvárnil v románe A House for Mr Biswas (1961). Ako 18-ročný získal prestížne štipendium na štúdium na Oxfordskej univerzite a do Trinidadu sa už nikdy nevrátil. Británia sa stala jeho novým adoptovaným domovom, čo často reflektoval s pocitom viny – ako zradu svojho karibského ostrova a prahnutie po imaginárnej sláve bývalého imperiálneho centra. Vo svojich dielach skúmal vlastný vzťah s Trinidadom, Britániou a Indiou svojich predkov. Do prvej skupiny možno zaradiť romány The Mystic Masseur (1957), Miguel Street (1959), Guerrillas (1975) a už spomenutý A House for Mr Biswas. Do druhej skupiny patria romány Mimic Men (1967), The Enigma of Arrival (1987) a A Way in the World (1994) a do tretej napríklad romány In a Free State (1971), Half a Life (2001), Magic Seeds (2004). Väčšina jeho románov sa odohráva na niekoľkých kontinentoch – ich predmetom je cesta alebo koloniálna expedícia: napríklad z Karibiku do Európy (The Mimic Men, The Enigma of Arrival), z Európy do Afriky (A Way in the World) alebo z Indie do Európy, Ameriky a Afriky (A Bend in the River, In a Free State, Half a Life). Okrem fikcie písal cestopisy, v ktorých kombinoval reportážny, esejistický a beletristický štýl.

Dobrota Pucherová

Mária Mlynarčíková

Mária Mlynarčíková

Mária Mlynarčíková

vyštudovala odbor tlmočenie v kombinácii anglický jazyk a francúzsky jazyk na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Na trhu pôsobí od roku 1995, najmä ako akreditovaná tlmočníčka pre inštitúcie EÚ. V odborných prekladoch sa špecializuje na marketing a IT. Knižným prekladom sa venuje od roku 2018. Vyšli jej štyri preklady z nemčiny.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!