Edward Kamau Brathwaite: Dejiny hlasu preklad

Z angličtiny preložila Jana Kantorová – Báliková

Venované básnikovi MICHAELOVI SMITHOVI,
ktorého ukameňovali v Stony Hill
na predmestí Kingstonu na Jamajke
17. augusta 1983

Mojou dnešnou témou je jazyk z oblasti Karibiku, používanie angličtiny spôsobom, ktorý sa odlišuje od „normy“. Uprednostňujem pomenovania angličtina v novom zmysle, angličtina v starom zmysle, angličtina vo veľmi tradičnom zmysle. A niekedy vôbec nie angličtina, ale jazyk.

Svoje úvahy odvíjam od diskusie, ktorú podnietila vynikajúca prezentácia Dennisa Brutusa^*. Poslucháči z pléna, ktorí diskutovali s Dennisom, inštinktívne prišli s témou jazyka. Dennisova prezentácia nemala v skutočnosti s jazykom nič spoločné. Hovoril o spoločenskej štruktúre Južnej Afriky. No diskutujúci si inštinktívne uvedomili, že spoločenská štruktúra, o ktorej hovoril Dennis, má veľa spoločného s jazykom. Na jazykový aspekt sa nezameral preto, že nemal dostatok časového priestoru a jazyk nebol hlavným predmetom jeho záujmu. Je však zaujímavé, že nie logika, ale inštinkt nasmeroval prítomných k otázke vzťahov medzi jazykom a kultúrou, jazykom a štruktúrou. V jeho prípade to bola angličtina, akou hovoria Afričania a rodné jazyky, ktoré používajú Afričania.

*) Dennis Brutus, juhoafrický básnik a exilový aktivista. Jeho prezentácia predchádzala na tejto konferencii moju a bola súčasťou segmentu Tretí svet: Azanskí Karibčania a Navahovia.

V Karibskej oblasti máme podobný druh plurality: máme angličtinu, ktorá je pre väčšinu súostrovia vynúteným jazykom. Je to imperiálny jazyk, rovnako ako francúzština, holandčina a španielčina. Je tu aj takzvaná kreolská angličtina, ktorá je zmesou angličtiny a jej adaptácie do podoby, akú nadobudla v novom prostredí Karibiku, keď sa zmiešala s ostatnými importovanými jazykmi. Máme tu aj takzvaný jazyk národa, čo je druh angličtiny, akou hovoria ľudia, ktorých do Karibskej oblasti priviezli, odlišný od súčasnej oficiálnej angličtiny. Je to jazyk otrokov a nádenníkov, sluhov, ktorých priviezli dobyvatelia. A napokon tu máme zvyšky jazykov pôvodného obyvateľstva, ktoré v našej oblasti ešte pretrvávajú. Americká indiánčina je aktívna v istých častiach Strednej Ameriky, no nie v karibskej oblasti, pretože americkí Indiáni sú tu zdecimovaný národ a ich jazyky sú tiež prakticky zničené. Máme tu hindčinu, ktorou hovoria tradičnejšie založení východní Indovia, ktorí žijú v Karibskej oblasti, a sú tu aj variácie čínštiny¹. A akýmsi zázrakom sa v tejto oblasti ešte zachovali aj africké jazyky. A tak tu máme toto spektrum – prizmu – jazykov, štruktúrou podobnú tomu, čo opisoval Dennis v spojitosti s Južnou Afrikou. Teraz však musím načrtnúť pozadie vývoja týchto jazykov, historického vývoja tejto plurality, pretože nepredpokladám, že všetci poznajú históriu Karibiku a rozumejú jej.

1) Pokiaľ mi je známe, ešte nik neskúmal vplyv ázijských jazykov v súčasnom Karibiku, a dokonca aj štúdie o africkom vplyve sú ešte len v počiatkoch. O aspektoch (anglofónneho) karibského kultúrneho vývoja relevantného pre túto štúdiu pozri moje Contradictory Omens: Cultural Diversity and Integration in the Caribbean (Savacou Publications, Mona, 1974). Pre individuálne teritóriá pozri Baxter (1970), Brathwaite (1979), Seymour (1977). Pozri aj Norman E. Whitten & John F. Szwed (eds.) Afro-American Anthropology (New York & London 1970).

Karibská oblasť je sústava ostrovov, ktoré sa v mohutnom oblúku tiahnu od Floridy. Určite Karibik poznáte aspoň z televízie, teraz prinajmenšom v spojení s ničivým hurikánom Davidⁱⁱ. Ostrovy sa tiahnu vo vyše tritisíckilometrovom oblúku od Floridy cez Atlantik k pobrežiu Južnej Ameriky. Túto oblasť pôvodne obývali americkí Indiáni: Tainovia, Siboneji, Karibovia, Aravakovia. Roku 1492 Kolumbus (ako sa hovorí) „objavil“ Karibik a s týmto objavom prišiel vpád európskej kultúry a Európanov, čo spôsobilo fragmentáciu pôvodnej kultúry amerických Indiánov. Európa sa „nacionalizovala“ prostredníctvom španielčiny, francúzštiny, angličtiny a holandčiny, takže ľudia boli zrazu prinútení hovoriť (a rozmýšľať) štyrmi metropolitnými jazykmi namiesto toho, aby proste hovorili jedným pôvodným. A s deštrukciou amerických Indiánov, ktorá nastala do tridsiatich rokov po Kolumbovom objave (milión úmrtí ročne), bolo potrebné, aby Európania importovali do oblasti nové pracovné sily. Najjednoduchšie sa dali získať využitím vetra, čo dovážal otrokov do Ameriky, hurikánu, ktorý pustošil brehy Afriky. A tak boli do Karibiku importovaní ľudia zo všetkých väčších pobreží západnej Afriky – Ašantiovia, Kongovia, Jorubovia. S nimi do našej oblasti prenikla nová jazyková štruktúra. Pozostávala z mnohých jazykov, ktoré však mali v podstate spoločnú sémantickú a štylistickú formu². No tieto jazyky museli ustúpiť do úzadia, lebo oficiálne dobyvatelia – Španieli, Angličania, Francúzi a Holanďania – trvali na tom, že jazykmi verejnej diskusie a konverzácie, poslušnosti, rozkazov a zmýšľania majú byť angličtina, francúzština, španielčina alebo holandčina. Nechceli, aby ľudia hovorili ašantským alebo ktorýmkoľvek z konžských jazykov. A tak importovaný jazyk ustúpil do úzadia. Jeho status bol menejcenný. A samozrejme, bol to jazyk otrokov. Pozeralo sa na nich ako na menejcenných – akoby fakticky ani neboli ľudskými bytosťami. No samotný jeho ústup poslúžil zaujímavým interkultúrnym zámerom, pretože hoci ľudia naďalej používali angličtinu z alžbetínskej, romantickej a viktoriánskej éry, aj tak ju ovplyvnil jazyk v úzadí, potláčaný jazyk, ktorý priniesli otroci. A samotný potláčaný jazyk tiež sústavne získaval novú podobu. Od čistej africkej formy prechádzal do podoby, ktorá bola africká, no prispôsobila sa novému prostrediu a kultúrnemu imperatívu európskych jazykov. A ovplyvnila spôsob, akým Angličania, Francúzi, Holanďania a Španieli používali svoje vlastné jazyky. Takže sa odohrával veľmi zložitý proces, ktorý sa teraz začína prejavovať v našej literatúre.

ii) Táto téma bola prezentovaná na Harvardovej univerzite, Cambridge, Massachusetts koncom augusta 1979. Hurikány pustošia Karibik a južné pobrežia Spojených štátov každé leto. Po hurikáne David (1979) nasledoval Allen (1980), ktorý podľa záznamov patril k najničivejším.
2) Pozri Alan Lomax, „Africanisms in New World Negro music: a cantometric analysis“, Research and Resources of Haiti (New York 1969), The Haitian potential (New York 1975); Mervyn Alleyne, „The linguistic continuity of Africa in the Caribbean“, Black Academy Review 1 (4), Winter 1970, s. 3 –16 a Comparative Afro-american: an historical-comparative study of English-based Afro-American dialects of the New World (Ann Arbor 1980).

Teda, rovnako ako v Južnej Afrike (a v ktorejkoľvek inej oblasti kultúrneho imperializmu), vzdelávací systém v Karibiku nebral do úvahy prítomnosť týchto rozmanitých jazykov. Náš vzdelávací systém uznával a udržiaval len jazyk dobyvateľa – jazyk plantážnika, úradníka, anglikánskeho kazateľa. Trval nielen na tom, aby sa v anglofónnej Karibskej oblasti hovorilo po anglicky, ale aj na tom, aby vzdelávací systém celkovo odzrkadľoval anglické dedičstvo. A tak, ako povedal Dennis, v karibskom vzdelávacom systéme dominovali Shakespeare, George Eliot, Jane Austenová – britská literatúra a literárna forma, modely, ktoré mali len veľmi málo spoločného s prostredím a realitou neeurópskych oblastí. Bola to veľmi prekvapujúca situácia. Ľudia boli prinútení učiť sa veci, ktoré nijako nesúviseli s podmienkami ich existencie. Paradoxne, v Karibiku (ako v mnohých iných oblastiach „kultúrnej pohromy“) ľudia vzdelávaní týmto systémom vedeli a ešte aj dnes vedia viac o anglických kráľoch a kráľovnách ako o svojich vlastných hrdinoch, rebeloch voči otrokárstvu, ľuďoch, ktorí pomáhali vytvárať a ničiť našu spoločnosť. Dodnes nás väčšmi nadchýnajú ich literárne modely, napríklad Sherwoodsky les a Robin Hood, než Nanny of the Maroons³, meno, ktoré mnohí z nás ešte pred niekoľkými rokmi nepoznali. A pokiaľ ide o to, čo píšeme, sme väčšmi spätí (v zmysle senzibility) napríklad s padajúcim snehom spojeným s literárnymi predlohami než so silou hurikánov, ktoré každoročne zažívame. Inými slovami, nemáme jazykové prostriedky na opis hurikánu⁴, ktorý je našou vlastnou skúsenosťou, no vieme opísať importovanú cudziu skúsenosť sneženia. To je situácia, v ktorej sa nachádzame.

3) Maronovia boli Afričania/otroci, ktorým sa podarilo utiecť z rôznych oblastí v celej plantážnickej Amerike a vytvorili autonómne spoločenstvá, ktoré v dôsledku úspešných útekov či vzbúr boli „marginálne“ a určite nedostupné, čiže mimo európskeho vplyvu. Pozri Richard Price (ed.) Maroon societes (New York 1973). Nanny of the Maroons, známa aj ako Granny Nanny, ex-ašantská kráľovná matka, patrí k najväčším jamajským bojovníkom za slobodu. Pozri Brathwaite, Wars of respect (Kingston 1977).
4) No prečítajte si báseň Tonyho Hinksona v nasledujúcom texte.

The day the first snow fell I floated to my birth
of feathers falling by my window; touched earth
and melted, touched again and left a little touch of light
and everywhere we touched till earth was white.⁵

V deň, keď bol prvý sneh, som plával k svojmu zrodu
v klesaní pierok popri okne; našli pôdu,
a prvý dotyk topil, v druhom bol kus svetla,
kde sme sa dotkli, tam sa biela s bielou stretla.⁵

A preto niektoré karibské deti písali (píšu?) vo svojich kreolských esejach namiesto „sneh padal na shropshirské lúky“ (čo naše deti skutočne ešte pred niekoľkými rokmi písali a pod to kreslili zasnežené lúky a plavých ľudí, ktorí obývajú tieto končiny), „sneh padá na trstinové polia“⁶, aby tak zároveň poňali obe kultúry.

5) Edward Kamau Brathwaite, „The day the first snow fell“, Delta (Cambridge, England [1951]), Other exiles (London 1975), s. 7.
6) Za tento príklad vďačím Anne Walmsleyovej, editorke antológie The sun’s eye (London 1968). O skúsenostiach učiteľov, ktorí mali dočinenia s karibskou angličtinou v Británii, pozri Chris Searle, The forsaken lover: white words and black people (London 1972) a Okike (15. augusta 1979).

A  ešte dôležitejšie, keď hovoríme o tomto vznikajúcom jazyku, sú skutočný rytmus a slabiky, teda jazykový softvér. To, čo nám poskytuje angličtina ako model pre poéziu, a v menšom rozsahu aj pre prózu (no hlavnú úlohu tu zohráva poézia), je pentameter: „The cúrfew tólls the knéll of párting dáy“. Samozrejme, boli tu pokusy porušiť ho. A boli aj iné dominantné formy, napríklad v Beowulfovi (c. 750), v Moreplavcovi (The Seafarer) a u Langlanda (?1332 – ?1400):

For trewthe telleth that loue, is triacle of heveve;
May no synne be on him sene, that useth that spise,
and alle his werkes he wrougte with loue as him liste.

Veď pravda vraví, láska je prevzácny liek nebies,
nehreší ten, kto narába s tým korením.
a všetky skutky, čo ho tešia, urobil z lásky.

A takisto aj v Petrovi Oráčovi (Piers the Plowman, ktorý sa nedostal do Palgraves‘ Golden Treasury, antológie, s ktorou sme mali všetci „dočinenia“ v škole) s príjemným a zapamätateľným prológom:

In a somer seson, whan soft was the sonne
I shope me into shroudes, as I a shepe were

V období leta, keď vlahé slnko hrialo,
obliekol som si plášť, akoby som bol ovca.

ktorý nedávno inšpiroval Dereka Walcotta pri jeho prvom významnom diele v  jazyku národa.

In idle August, while the sea soft,
and leaves of brown islands stick to the rim
of this Caribbean, I blow out the light
by the dreamless face of Maria Concepcion
to ship as a seaman on the schooner Flight.⁷

V lenivom auguste, keď more jemnie
a lístie hnedých ostrovov sa lepí k okraju
tohto Karibiku, sfukujem sviecu, ktorá horí
pri bezsennej tvári Maríe Concepcion,
mierim na škuner Flight – slúžiť na šírom mori.

7) Derek Walcott, „The schooner Flight“. The star-apple kingdom (New York 1979; London 1980), s. 3. Langlandovo prelúdium k Piers the Plowman sa často „zjemňuje“ na „In a somer season, whan soft was the sonne / I shope me into shroudes, as I a shepe were“, čo ho približuje k Walcottovi – a k pentametru.

V časovom období, v ktorom tvoril Chaucer (1345 – 1400), už prevládal pentameter. V Novom svete sa o zmenu usilovali viacerí Američania. Walt Whitman sa pokúsil premostiť či narušiť pentameter kozmickým pohybom, mohutným plynutím zvuku. Cummings sa ho pokúsil fragmentovať. A Marianne Mooreová naň zaútočila sylabickým veršom. No v podstate sa uchoval pentameter, ktorý so sebou nesie isté skúsenosti, nie však skúsenosť s hurikánom. Hurikán neburáca v pentametroch. A to je ten problém – ako vytvoriť rytmus, ktorý sa približuje prirodzenej skúsenosti, skúsenosti v danom prostredí?

God talk to de fowl cocks
early dat mornin
he tell dem not to crow
so silence come on
posess ever wing
and fear ever feather

What is dis . . .

an de quarrelsome shack-shack
tongue tight
an de howlin mile tree
quiet quiet
an de dancin palm tree
hand fold
witholding duh spirit

Man better take warnin

an dawn
like it smell a rat
cautious bout what comin
like it smell a rat
backin back
like a cat
over house
over tree
backin back under sea

an star an moon
heads covered
turn back to duh beds
an so
jus‘ so
before grasshopper could blink ‚e eye
de whole sky shut up
just so
in terror an
den de news break

Hurry man
Hurry chile
Hurry lan‘
While you can

Hurricane!

Boh vraví kohútom
v ten deň včas ráno
vraví im žiadny krik
tak ticho nastalo
doľahlo na krídla
strach v každom pierku

Čo je to…

a škriepne jazyky
ustrnuli
strom míľnik čo vždy vyje
len stojí a tichý je
a tancujúca palma
skrížene ruky má a
odmieta vydať dušu

Človeče radšej sa chráň

a úsvit
akoby cítil potkana
strežie sa vie čo príde
akoby cítil potkana
cúva späť
ako mačka
za dom
za strom
cúva späť pod more

hviezda a mesiac
so zakrytými hlavami
idú späť idú spať
a tak sa
len tak
skôr ako stihla kobylka žmurknúť
zavrelo celé nebo
len tak
v dese a
zrazu sa to už vie

Ujdi chráň
sa každý
krúti sa a
rúti k nám

hurikán!

Anthony Hinkson (Barbados) zachytáva predzvesť hurikánu lepšie ako ktokoľvek iný spomedzi mne známych autorov, no keď prichádza samotný hurikán, „rúti sa lístie“ a „aj z človeka je sova / každý švihák / vypliešťa oči / a prekvapene šklbe perami“, ani Hinkson nevie nájsť všetky správne slabiky:

Sirens
Churchbells
Swells o‘ panic
bustle
bustle
quick quick to de church
mek fuh de shelter
Oh lawd
oh lawd
as de first branch fall⁸

Sirény
Hlasný zvon
Panika silnie
ruch a zhon
ruch a zhon
rýchlo do chrámu
do útočiska
Ó pane
ó pane
keď prvý konár padne

8) Anthony Hinkson, „Janet“, Slavation, nebublikovaná zbierka. Bridgetown 1976.

Roku 1961 sa v zborníku Leewards: writings, past and present about Leeward Islands, ktorý zostavil a editoval John Brown, tútor na UCWI na Záveterných ostrovoch, objavili „Dve básne z Anguilly po hurikáne Donna“, September 1960 (s. 57 – 59). Jedna z nich, ktorú napísala Anne Nunnová (kreolka? či návštevníčka? – hopkinsovský model naznačuje návštevníčku) zachytáva následky hurikánu:

That hurricane, he came drummed on
My door, bowled the whole shack
Head over heels, cracked
concrete like biscuit, broke
Bed and bone…⁹

Ten hurikán sa prihnal, tĺkol
mi do dvier, poprevracal chatrč
hore nohami, až praskal
betón ako keks, zlomil
posteľ a kosť…

9) Anne Nunnová, „Donna“, v zborníku Johna Browna (ed.), Leewards: writings, past and present… (Basseterre, St, Kitts 1961), s. 57.

No ešte stále nemáme „poriadny“ hurikán; takisto nijaký vulkán okrem Shakeovej Keaneovej Vulkánovej suity (Volcano Suite 1979); nijaké zemetrasenie; dlhodobé sucho len vo Walcottových a Brathwaiteových Ostrovoch (Islands, 1969) a Black + Blues (1976); oheň vo Walcottovej Smrti mesta v plameňoch (A city´s death by fire, 1948) a podrobnejší opis požiaru v Castries v Druhom živote (Another life, 1973, kap. 13) a (ako horiaca trstina) znova v Brathwaiteových Ostrovoch… V Karibiku sme sa však usilovali prelomiť celý pentametrický model a prejsť k systému, ktorý bližšie a dôvernejšie vyjadruje našu skúsenosť. Takže práve o tom teraz hovoríme.

Jazyk, ktorý v Karibiku výrazne ignoruje pentameter, je jazyk národa.

Jazyk národa je jazyk, ktorý je veľmi silno ovplyvnený africkým modelom, africkým aspektom nášho novosvetského/karibského dedičstva. Z hľadiska niektorých lexikálnych čŕt to vyzerá ako angličtina. No v kontúrach, rytme a sfarbení je to explózia zvukov, nie je to angličtina, i keď slová, ktoré počujeme, môžu byť vo väčšej či menšej miere anglické. A to nás privádza k otázke, ktorú niektorí z vás vyslovili včera: môže byť angličtina revolučným jazykom? Na čo zaznela pekná odpoveď: hybnou silou nie je angličtina. Revolúcie neprináša jazyk, ale ľudia.

Myslím si však, že jazyk tu v Karibiku skutočne hrá dôležitú úlohu. Ale nie je to štandardná, importovaná, vzdelaná angličtina, ale angličtina potlačenej, surrealistickej skúsenosti a senzibility, ktorá tu vždy bola a ktorá čoraz viac vychádza na povrch a ovplyvňuje vnímanie súčasných karibských ľudí. Je to jazyk, ktorý nazývam, ako som už povedal, jazykom národa. Tento termín používam v protiklade s dialektom. Slovo „dialekt“ sa tu už dlhé roky premieľa a za ten čas sa sprofanovalo a má silno pejoratívny nádych. Dialekt sa považuje za „zlú“ angličtinu. Je to „skomolená angličtina“. Dialekt je jazyk, ktorý sa používa, keď chceme niekoho zosmiešniť, napríklad v karikatúrach. Dialekt má dlhú históriu pochádzajúcu z plantáží, v ktorej bola dôstojnosť ľudí ponížená cez ich jazyk a pomenovania, ktoré ten dialekt vytvoril. Naproti tomu jazyk národa je podprahová oblasť toho dialektu, ktorá odzrkadľuje africký aspekt karibskej skúsenosti. Možno to vyzerá ako angličtina: ale je to angličtina, ktorá je ako kvílenie, alebo výkrik, alebo samopal, alebo vietor, alebo vlna. Alebo ako blues. A niekedy to je angličtina a afričtina zároveň.

Edward Kamau Brathwaite, History of the Voice: the development of nation language in Anglophone Caribbean poetry. London: New Beacon Books, 1984, str. 1-13.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!