Meenakshi Mukherjee: Zanikajúce impérium preklad

Z angličtiny preložil Tomáš Mrva

Rozdelení spoločným jazykom

Preklady sú odjakživa dôležitou súčasťou indickej literárnej kultúry. Boli nimi dokonca aj v čase, keď sa slovo „preklad“ alebo ktorýkoľvek jeho ekvivalent v indických jazykoch – anuvád, tardžuma, bhášántar alebo vivartanam – na opis tejto činnosti nepoužívali. RámájanaMahábhárata boli prerozprávané do takmer každého indického jazyka a príbehy nielen v sanskrte, ale aj v arabčine či perzštine sa prostredníctvom adaptácií a úprav voľne šírili z jednej oblasti do druhej. Rozprávky kolujú v Indii rovnako ako všade inde na svete a berú len malý ohľad na jazykové hranice. V ranej ére románu v Indii sa mnohé anglické romány zdomácňovali do našich jazykov, občas s nevyhnutnými úpravami, keď sa do nich pridali miestne reálie a meno. Preklady, adaptácie, skrátenia a prepracovania sa prelínali a vyznačenie ich hraníc sa nepovažovalo za dôležité. Vyrástla som na čítaní skrátených detských verzií svetovej klasiky v bengálčine – siahali od Iliady, Sindibáda moreplavca, Bedárov, Troch mušketierov až po Dvadsaťtisíc míľ pod morom. Zahanbene priznávam, že mnohé z nich som neskôr neprečítala, či už v origináli alebo v úplnejšej verzii, a necítila som sa obzvlášť ochudobnená.

Táto situácia sa zmenila v tom, že teraz sa zameriavame na preklad ako na študijný odbor, a nie ako na súčasť prirodzeného prostredia, v ktorom žijeme. Dnes je to určite vedomejšia činnosť a diskutuje sa o nej viac než kedykoľvek predtým. Napríklad v roku 1998 sa v Indii uskutočnilo najmenej tucet seminárov, tvorivých dielní a konferencií o preklade. Na niektorých som sa zúčastnila, o ďalších som počula. V poslednej štvrtine 20. storočia sa vyvinula akademická disciplína – najprv na európskych a severoamerických univerzitách a teraz sa postupne približuje k našim brehom –, ktorá sa zaoberá sémantickými, kultúrnymi a politickými záležitosťami súvisiacimi s jazykovým transferom a jeho históriou naprieč storočiami. Tak ako v iných disciplínach, aj v humanitných a spoločenských vedách v Indii, a o to viac vo vede o preklade, to ľudia v tomto odbore nedotiahnu ďaleko, ak budú len odvodeninou západného vzoru. Komplexná jazyková dynamika v rámci krajiny a ambivalentné postavenie angličtiny v súčasnej indickej kultúre (ako súčasne lokálneho aj celosvetového média) vytvárajú spolu s priepustnými hranicami medzi jazykmi1 a mnohými ďalšími faktormi osobitými pre Indiu jedinečnú konfiguráciu, ktorá sa nedá analyzovať prostredníctvom existujúcich teórií prekladu pochádzajúcich z Európy. Než sa objavia naše vlastné teoretické nástroje, musíme zhromaždiť množstvo empirických dát o situácii v Indii.

1) Napríklad básnika Vidjápatiho si privlastňujú Bengálci aj Maithilovia a jazyk poetky Mírábáí obsahuje prvky rádžasthánčiny a gudžarátčiny.

Dokonca aj bez štatistických prieskumov sú isté vývinové zmeny v prekladateľskej praxi v Indii pomerne zjavné. Preklad románov z jedného indického jazyka do druhého (a tu sa budem venovať iba románom), ktorý bol v krajine takmer storočie hlavným kanálom kultúrneho prenosu, je v ostatných desaťročiach, zdá sa, na ústupe a uvoľnil miesto novej, čoraz viditeľnejšej činnosti – prekladu indickej beletrie do angličtiny.

Vo mne tento trend z viacerých dôvodov vyvoláva ľútosť. Prevod textu – povedzme z hindčiny do bengálčiny alebo z maráthčiny do kannadčiny – je pre prekladateľa aj čitateľa oveľa prirodzenejšou a uspokojujúcejšou činnosťou, ako keď sa tie isté romány preložia do angličtiny, v ktorej prekonávanie sémantických a kultúrnych prekážok pri dosahovaní rovnakého významu zvykne byť náročnou úlohou. Pritom si naplno uvedomujem výrok Edwarda Sapira, že „žiadne dva jazyky nie sú si dostatočne podobné, aby sme ich mohli považovať za reprezentáciu tej istej spoločenskej reality“ (s. 69). Je pravdou, že dokonca ani susedné jazyky neobývajú rovnaký vesmír, ale pretínajúce sa polotiene významu medzi dvoma jazykmi na Indickom subkontinente pravdepodobne vyprodukujú bohatšiu ozvenu rozpoznania a objavovania ako neprirodzené „povýšenie“ do hlavného jazyka sveta s istým nevyhnutným utlmením špecifickosti. Aj cieľové publikum je v každom prípade iné. Potenciálni čitatelia anglického prekladu, povedzme, románu od Šivarámu Karanta alebo Mánika Bandopádhjáaja by boli neurčitou a nerozlíšenou masou, nachádzajúcou sa v rovnakom regióne alebo v inej časti Indie. Niektorí z nich môžu pochádzať z vidieckych oblasti, nie nepodobných tým, z akých čerpali títo spisovatelia, alebo to môžu byť kozmopolitní mestskí Indovia žijúci v metropole bez akéhokoľvek kontaktu, priameho či literárneho, s indickým životom charakterizovaným podriadenosťou. Alebo sa čitateľ môže nachádzať v úplne inej krajine, bez predchádzajúcich znalostí o predstavovaných mravných normách. Výsledkom je, že úzkosť z komunikácie sa odráža vo vysvetľujúcich alebo zoslabovacích tendenciách. Preklad, povedzme, z gudžarátčiny do hindčiny alebo z urijčiny do bengálčiny sa však uskutočňoval pre veľmi špecifické a presne definované publikum a nervózna neistota z dekódovania kultúry bola následne menej zjavná. Navyše, keď sa miestny jazyk prekladá do globálneho a ekonomicky silnejšieho jazyka, akým je angličtina, súčasťou tohto procesu je implicitná a nevyhnutná hierarchia. Ako poznamenali Susie Tharu a K. Lalita, „preklad sa uskutočňuje tam, kde sa zrážajú dva vždy nerovné svety… keď sa prostredníctvom prekladu predstavuje jeden svet v druhom, vždy sú do toho zahrnuté mocenské vzťahy“ (s. xxii). Keďže väčšina indických jazykov (azda) obývala v našej kultúre približne paralelné priestory, obzvlášť vo vzťahu k dominantnému priestoru zabranému angličtinou, politika moci možno zohrávala v týchto vzájomných prekladoch menšiu rolu. Bolo by však zjednodušením usudzovať, že všetky indické jazyky, či už prostredníctvom vnímania seba samých alebo medzi sebou navzájom, mali v spoločnom literárnom úsilí rovnocenný vzťah. Nesúlad v počte prekladov z konkrétneho jazyka a doňho je jedným z ukazovateľov tejto nerovnosti. Napríklad mnohé bengálske romány boli preložené do kannadčiny, malajálamčiny, telugčiny a maráthčiny, ale opačne to tak nebolo. Celkovo to však zásadne nemení moje tvrdenie, že preklad medzi indickými jazykmi zvykol byť v minulosti hlavnou literárnou činnosťou.

Hovorím v minulom čase, lebo takéto preklady úplne vymizli, lebo už nie sú v jednotlivých jazykoch vnímané ako dôležité. Každý anglojazyčný vydavateľ v Bombaji, Čennaí alebo Dillí sa naopak ponáhľa pridať do svojich katalógov prekladové tituly, aby držal krok s dobou. Jedine v dráme zostáva vzájomný preklad relatívne zdravý a životaschopný. Bol to azda všeobecný nedostatok kvalitných hier v Indii, čo donútil divadelný svet uvedomiť si potrebu deliť sa o všetko, čo je dostupné. Móhan Rákéš, Vidžaj Téndulkar, Bádal Sarkár, Giríš Karnád, Mahéš Elkuňčvár, G. P. Déšpándé, Satíš Álékar a teraz aj Mahéš Dattání s ľahkosťou prechádzajú z jazyka do jazyka a ich hry sa úspešne uvádzajú v rôznych častiach krajiny, aj keď nie všetky tieto preložené scenáre nadobudnú trvácnosť tlačených kníh.

V roku 1996, keď sa spustil projekt Kávérí-Gangá ako jedna z mnohých aktivít vydavateľskej značky Kathá s cieľom vydávať priame preklady medzi troma jazykmi – bengálčinou, tamilčinou a kannadčinou –, skutočným problémom sa ukázal byť nedostatok bilingválnych prekladateľov2. Znalosť indických jazykov už zjavne nie je znakom sofistikovanosti a kultúry, ako to kedysi v Indii bývalo zvykom. Tých málo schopných prekladateľov, ktorých sa po intenzívnom hľadaní podarilo nájsť, tvorili starší ľudia na dôchodku. Medzi urbánnou mládežou, dokonca aj medzi tými so záujmom o literatúru, sa dnes spisovná znalosť čo i len jedného indického jazyka – nehovoriac o dvoch – považuje za nadbytočnú, ak daný človek ovláda angličtinu. Ašpiráciou dnešnej mladšej generácie je globálna jednojazyčnosť.

2) Tieto údaje vychádzajú z konverzácie s Enakhsi Chaterjee, bengálskou koordinátorkou projektu.

V roku 1997 sa projektu Kávérí-Gangá podarilo vydať tri útle, ale skvelé zväzky v troch jazykoch – tamilčine, kannadčine a bengálčine. Popri rámuse spôsobenom propagáciou kníh s väčším marketingovým rozpočtom však o tomto skromnom projekte nebolo príliš počuť, dokonca ani v spomenutých jazykoch. Ľudia si však knihy nevšímajú a nečítajú ich pre ich skutočnú kvalitu; ich úspech často závisí od stratégií publicity a distribúcie. Knihy preložené z jedného indického jazyka do druhého teda nikdy nemôžu konkurovať prekladom do angličtiny, ktoré majú, v prvom rade k dispozícii trh v mestách po celej Indii a potenciálne ešte väčší v ostatných anglojazyčných krajinách.

Ak však namiesto toho, aby sme len smútili nad poklesom vzájomných prekladov, akceptujeme nevyhnutnosť tejto zmeny ako dôsledok globalizácie, mali by sme sa pozrieť na potenciál rozmachu vydávania anglických prekladov beletrie z indických jazykov. Hypoteticky sa tak maráthsky román Bhálčandru Némádého Kóslá (v anglickom preklade The Cocoon, čiže zámotok) alebo malajálamský román O. V. Vidžajana Khasákkinte itihásam (v preklade Khasacká legenda), oba veľmi oceňované vo svojich jazykoch v šesťdesiatych rokoch, stávajú dostupnými nielen indickým čitateľom, ktorí nečítajú v maráthčine alebo malajálamčine, ale aj čitateľom v Austrálii, Kanade, Británii alebo USA, ak si chcú tieto knihy prečítať. Do akej miery sa to naozaj deje, je otázka hodná úvahy.

Dnes existuje starostlivý výber – alebo aspoň jeho zdanie – textov na preklad, pokus primerane priblížiť každý text prostredníctvom úvodu, prekladateľovho predslovu a poznámok a povedomie o potrebe kontrolovať kvalitu jazyka. Poslednú menovanú činnosť však sprevádza kontroverzia. Zdá sa, že zásadou istých prekladateľov je dosiahnuť za každú cenu plynulosť a ľahkosť čítania, kým iní vedome zastávajú postoj, že jazyk prekladu musí niesť znaky cudzieho jazyka a kultúry aj na syntaktickej a lexikálnej rovine. Spomínam si, že zostavovateľky vplyvného dvojzväzkového diela Ženská literatúra v Indii ako prvé formulovali ten druhý postoj:

Predtým sme sa snažili (nie vždy úspešne) bojovať proti reduktívnej a často stereotypnej homogenizácii, ktorá je súčasťou tohto procesu. Uprednostňovali sme preklady, ktoré nedomestikovali dielo buď do celoindického, alebo „univerzalistického“ modu, ale aj od čitateľky sme žiadali, aby si ho sama preložila do iného spoločensko-kultúrneho étosu. (s. xxii)

Výsledkom takéhoto vyjadrenia postojov je dnes povedomie o príslušných otázkach a vyplynula z neho zdravá debata o kritériách hodnotenia pri posudzovaní prekladu.

Je pravda, že niektoré z najtrvácnejších románov v každom z našich jazykov sú v podstate nepreložiteľné pre svoje miestne a špecifické referenčné rámce a hry s obmenami jazyka a dialektov, ktoré sa pri preklade do angličtiny vždy oslabia, ale nemusia tak drasticky utrpieť pri preklade do iného indického jazyka. Takým príkladom je román Tárášankara Bandopádhjája Hansulí Bánkér Upakathá (1947), ktorý sa nachádza na mojom osobnom zozname desiatich najlepších svetových románov 20. storočia, ale nikdy nebol preložený do angličtiny, azda preto, že interakciu medzi kastou/triedou/kmeňom v ňom čiastočne vyjadrujú pestré registre jazyka. Mimochodom, už niekoľko rokov je dostupný skvelý preklad tejto knihy do hindčiny. Podobne bengálsky román Aranjér Adhikár (1979), podľa mňa najlepšie dielo Mahášvéty Déví, stále nie je dostupný v angličtine, hoci niektoré jej poviedky áno. Tento román však pred niekoľkými desaťročiami vyšiel v preklade do hindčiny, telugčiny a niekoľkých ďalších indických jazykov. V jazykoch, ktoré neovládam, môže byť takýchto príkladov viac.

Celkové množstvo našich beletristických textov dostupných v anglickom preklade môže byť vskutku nepatrným zlomkom toho, čo existuje v ktoromkoľvek z hlavných jazykov Indie. Tieto texty nie vždy predstavujú to najlepšie, ale počtom môže celý tento súbor prevyšovať v porovnaní, povedzme, s indickými románmi napísanými v angličtine. V minulosti to bývala len kvapka v mori, ale v uplynulých dvoch desaťročiach sa z nich stal stály prúd, ktorý denne naberá na sile.

Máme teda dva početne porovnateľné súbory – indické romány napísané v angličtine a indické romány preložené do angličtiny, pričom asymetria v ich prijímaní je všetkým zjavná. Spisovatelia, ktorí sa rozhodnú písať po anglicky, aspoň tí najlepší z nich, priťahujú pozornosť svetových médií, ich knihy sa predávajú v ostatných krajinách rovnako ako v Indii a prekladajú sa do viacerých európskych jazykov. Dokonca aj v samotnej Indii vzdelaná mestská populácia vedia oveľa viac o najnovšom románe indického spisovateľa alebo indickej spisovateľky píšucich po anglicky a o preddavkoch alebo honorároch, ktoré dostávajú, ako o novinkách dostupných v indických jazykoch. Panuje nie úplne opodstatnené presvedčenie, že takéto preklady sú dobrý nápad, a niektorí ľudia, obzvlášť tí spojení s akademickým odborom anglistiky, dokonca majú ambíciu preložiť jedného dňa niečo zo svojho rodného jazyka – ak však na nich zatlačíte, priznajú sa, že nikdy neprečítali v anglickom preklade jediný román z iného indického jazyka. Kníhkupectvá vystavujú nové romány v angličtine na popredných miestach, ale aby ste našli preklady, museli by ste zájsť do zadnej časti obchodu a skloniť sa do nepohodlných polôh za niekoľkými zaprášenými výtlačkami. Kým spisovateľov ako Vikram Seth, Amit Chaudhuri, Rohinton Mistry a Arundhati Roy recenzujú, robia s nimi časté rozhovory a pozývajú ich na čítania od Seattlu po Sydney, len nemnohí mimo Indie, a málokto mimo špecifických jazykových komunít v Indii, počuli o Ismat Čugtáí, Gópináthovi Móhantím, Šiivarámovi Karantovi alebo Šírršéndovi Mukhjopádhjájovi, ktorí píšu v urdčine, urijčine, kannadčine a bengálčine. Jazyk však nemusí byť prekážkou v dostupnosti, pretože anglické preklady najmenej jedného románu, a v niektorých prípadoch viacerých, od každého z týchto spisovateľov sú pomerne ľahko dostupné každému, kto by si dal námahu hľadať ich.

Kto by si však dal tú námahu a prečo? Knihy neexistujú len v abstraktnej sfére estetickej hodnoty. Ľudia ich čítajú , lebo túžba čítať špecifický text vzniká prostredníctvom reklamy a diskusie v médiách a tento text sa potom zvodne propaguje ako každý iný spotrebiteľský výrobok. Alternatívou je, že knihy sa čítajú, ak sa ocitnú na zozname literatúry akademických kurzov. Jednou z príčin relatívnej neviditeľnosti preložených románov môže byť aj to, že ich vydávajú prevažne indické nakladateľstvá, ktoré nemajú ani veľký rozpočet na reklamu, ani propagačnú sieť, aby predstavili svoje knihy mimo krajiny. Otázkou teda je, prečo nadnárodné vydavateľské koncerny – obvykle sídliace v Londýne alebo New Yorku – nikdy nesiahnu po prekladoch z Indie, keď čoraz viac vydávajú a propagujú indické romány napísané v angličtine? Štandardne ponúkané vysvetlenie tohto prehliadania – nízka kvalita prekladov3 – sa nezdá adekvátne, pretože preklad už v Indii nie je úplne amatérskou činnosťou a celá otázka, kto určuje kritériá dobrého prekladu, nastoľuje problém hierarchie kultúr. Prirodzená nadradenosť pôvodného románu nad prekladom je v čase, keď sú staré tvrdenia o druhoradom postavení preloženého textu napádané a odmietané, ako príčina tohto stavu tiež neobstojí. „Preklad je opačná strana koberca“, „prekladateľ je zradca“, „pri preklade sa stráca poézia“: takéto klišé dávnejšej éry dnes po celom svete preklínajú prekladatelia a teoretici prekladu, ktorí vidia v preklade tvorivú a interpretačnú činnosť. V tomto zmenenom stave vedomia, keď sa dávnejšie metafory nerovnosti medzi originálom a prekladom (pán/otrok alebo muž/žena, pričom najurážlivejšia je tá, podľa ktorej sa vernosť a krása vzájomne vylučujú) stavajú na hlavu, musíme hľadať iné príčiny, prečo nadnárodní vydavatelia neuvažujú o prekladoch z Indie. Obzvlášť, keď tí istí nakladatelia nemajú problém vydávať a predávať preklady z Kolumbie, Argentíny, Poľska či bývalého Československa a zaručiť im celosvetové mediálne pokrytie.

3) Tento názor kategoricky vyjadril Dilip Chitre, keď som skoršiu verziu tohto príspevku predniesla v Ázijskej spoločnosti v Bombaji v novembri 1997.

Kategória globálne známych spisovateľov nazývaných „kozmopoliti tretieho sveta“, o ktorých sa vyučuje v postkoloniálnych štátoch po celom svete a ktorých recenzné stránky západných časopisov vychvaľujú ako tlmočníkov a autentické hlasy nezápadného sveta, sotvakedy obsahuje spisovateľa z Indie, ktorý nepíše po anglicky. Do tejto skupiny patria Gabriel García Márquez, Mario Vargas Llosa, Isabel Allende, Derek Walcott, Salman Rushdie, Bharati Mukherjee a zopár ďalších. Je zaujímavé, že hoci tento zoznam obsahuje latinskoamerických spisovateľov preložených do angličtiny, pre Inda či Indku je podmienkou príslušnosti k tomuto klubu, že originál musí napísať v angličtine. Nepriamo sa tak vymazáva rozmanitosť Indie.

Indickí spisovatelia píšuci po anglicky sa už dlho zapájajú – aj keď nie vždy vedome – do vytvárania jasne definovanej a rozoznateľnej Indie. Definícia Rádžu Ráa mala brahmanský rámec, R. K. Nárájan vo svojej tvorbe vydestiloval jej podstatu cez vľúdne malomesto, strednú triedu a vyššiu kastu, niekoľkí ďalší vytvorili svoju Indiu v protiklade k tomu, čo údajne znamenala pre Západ. To, čo z istej perspektívy diskurzu vyzeralo jednoliato, sa ľahko rozpustilo v pluralite beletrie napísanej v indických jazykoch, pretože jej perspektíva je vnútorná. Keďže pôvodné cieľové publikum anglojazyčnej beletrie o Indii sa líši od špecifického publika hindského alebo bengálskeho románu, isté posuny v reprezentácii sa stali nevyhnutnými. Socio-ekonomické aj priestorové umiestnenie týchto dvoch skupín spisovateľov taktiež vytvára rozdiely v uhloch pohľadu. Pre mestského spisovateľa alebo autora žijúceho v diaspore a píšuceho po anglicky nie sú otázky kasty, podkasty a kmeňa, napätia a tlakov poprepletanej lokálnej rozmanitosti rovnako zložité a naliehavé ako pre tých, ktorí sú v nich priamo zainteresovaní.

Na posilnenie tohto argumentu tu môžem spomenúť nedávnu poznámku Gayatri Chakravorty Spivak:

Vzťah medzi spisovateľom či spisovateľkou v „pôvodnom“ jazyku a indoanglickou literatúrou je dejiskom triedno-kultúrneho boja. Oblasti indoanglickej literatúry a domácej literatúry v pôvodných jazykoch zvyčajne nie sú v naozajstnom kontakte. Triedno-kultúrnym bojom sa myslí úsilie pri vytváraní kultúrnej alebo kultúrno-politickej identity. (s. 126 – 127)

Zdá sa, že románopisec v indickom jazyku sa väčšmi zaoberá miestnym a konkrétnym, kým národný projekt v angličtine sa úzkostlivejšie snaží vyzerať „indicky“, pretože cieľové publikum je rozptýlené a môžu doň patriť aj takí, čo nemajú s Indiou priamu skúsenosť. Táto úzkosť sa občas prejavuje snahou o homogenizáciu, neschopnosťou vnímať tú realitu, ktorá sa nachádza mimo kognitívnych hraníc určených angličtinou a ktorá sa nedá zaradiť do východo-západných alebo koloniálno-domorodých paradigiem.

Nielen dávnejší autori cítili potrebu vytvoriť jednotnú a rozoznateľnú Indiu. V knihe, ktorá vyšla len nedávno, v roku 1997 (Love and Longing in Bombay – Láska a túžba v Bombaji od Vikrama Chandru), autor pomenoval päť častí románu Dharma, Bhakti, Kama, Šakti, Šánti – abstraktných metonymií pre Indiu, ktoré sľubujú naplniť jednoznačnú inakosť názvu. The Mistress of Spices (Vládkyňa korení, 1997), druhý román v Kalifornii žijúcej indickej spisovateľky Chitry Banerjee Divakaruni, obsahuje ten typ exotického koloritu evokujúceho krajinu, aký by zahanbil autorku píšucu v jednom z indických jazykov: „moje rodisko, krajina akvamarínového peria, obloha sa pri západe slnka trblieta ako krv“. V tomto príbehu záhadnej ženy z Východu sa zreteľne „indická“ príchuť názvu zosilňuje pomenovaním jednotlivých častí Kurkuma, Čili paprika, Čierne korenie, Lotosový koreň a na záver ako vyvrcholenie prichádza kapitola nazvaná Májá – pre prípad, že prísady neboli dostatočne uvarené. Pre ľudí v Indii sú korenia samozrejmými prísadami, denne používanými pri varení, a nemajú pre nich žiadnu kultúrnu konotáciu. Symbolickú hodnotu nadobúdajú, len keď sa premiestnia zo svojho bežného kontextu. Keďže romány v angličtine sa čítajú v mnohých regiónoch po celom svete, zjavne existuje naliehavosť ohlasovať v románe špecifickosť Indie pomerne zavčasu alebo v názvoch kapitol, ak už nie v samotnom názve knihy.

V ľudovej predstavivosti mimo Indie sa s ňou spájajú isté slová, predmety a koncepty a autor píšuci po anglicky môže byť v pokušení použiť na vytvorenie atmosféry práve takéto skratky. Imperatív vykresliť Indiu cez evokovanie miestneho koloritu alebo štandardných znakov je prirodzene menej zreteľný v románe v niektorom z indických jazykov, kde väčšiu naliehavosť naberajú spletité pnutia v komunite, náboženstvo, kasta, jazyk, región a trieda, kým otázka indickosti sa rozoberá len zriedka. V tomto kontexte si treba pripomenúť poznámku Jorgeho Luisa Borgesa o tom, ako sa „to, čo je skutočne pôvodné, môže zbaviť a často aj zbaví miestneho koloritu“. U. R. Anantha Murty cituje túto pasáž z Borgesa ako epigraf jednej zo svojich esejí:

Gibbon si všíma, že v arabskej knihe par excellence, Koráne, nie sú žiadne ťavy. Myslím si, že ak by boli nejaké pochybnosti o autentickosti Koránu, táto absencia tiav by bola dostatočným dôkazom, že ide o arabské dielo. Napísal ho Mohamed, ktorý ako Arab nemohol tušiť, že ťavy sú špecificky arabské. Preňho boli súčasťou reality, nemal dôvod ich zdôrazňovať… vedel, že by mohol byť Arabom aj bez tiav. (s. 105)

Znamená to, že ak by bol Korán pôvodne napísaný v angličtine, prítomnosť tiav by bola nevyhnutná? Nevieme. Hoci všetky zovšeobecnenia v literatúre sú hazardom a vždy očakávame výnimky, ktoré by popierali banálne tvrdenia, Borgesove ťavy môžu poslúžiť ako súca metafora rozdielnej reprezentácie, ktorú sa snažím opísať. V Indii si text nájde svojich čitateľov podľa toho, v akom jazyku bol pôvodne napísaný. Dokonca aj keď sa hindský alebo bengálsky text preloží do angličtiny, subtext premís a odkazov sa nie vždy ľahko prenesie do inej kultúry. Osudy indického románu v angličtine a indického románu v anglickom preklade tak možno na globálnom trhu naďalej zostanú rozdielne. Existuje však potenciálne veľký domáci trh, ktorý dáva súčasnému nárastu prekladov do angličtiny opodstatnenie.

Literatúra

Anantha Murthy, U. R.: Search for an Identity: A Viewpoint of a Kannada Writer. In: Identity and Adulthood, Sudhir Kakar (ed.). Dillí, 1979.

Antherjanam, Lalithambika: Cast Me Out If You Will: Stories and Memories, z malajálamčiny do angličtiny preložila Gita Krishankutty. Kalkata: Stree, 1998.

Rushdie, Salman (ed.): The Vintage Book of Indian Writing. London: Viking, 1997.

Sapir, Edward: Culture, Language and Personality. Berkeley: University of California Press, 1956.

Tharu, Susie – K. Lalita (eds.): Women Writing in India, 1. zväzok. New York, The Feminist Press, 1991, opätovné vydanie Dillí: Oxford University Press, 1992.

Spivak, Gayatri Chakravorty: How to Read a Culturally Different Book. In: Colonial Discourse/post-Colonial Theory. Peter Hulme a Margaret Iversen (eds.). Manchester – New York: University of Manchester Press, 1996.

Meenakshi Mukherjee, „Divided by a Common Language.“ The Perishable Empire. Delhi: Oxford University Press, 2000, str. 187-203.

Meenakshi Mukherjee

Meenakshi Mukherjee

Meenakshi MukherjeeFoto: wikipedia.org

(1937 – 2009) bola indická literárna vedkyňa a jedna z kľúčových osobností postkoloniálnej literárnej vedy. Zaoberala sa najmä indickým románom v anglickom jazyku a kultúrnym transferom medzi európskou a indickou literatúrou. Je autorkou významných monografií, ktoré mali zásadný vplyv na smerovanie výskumu indickej anglofónnej literatúry a postkoloniálnych štúdií v Indii, ako napríklad The Twice Born Fiction: Themes and Techniques of the Indian Novel in English (1971), Realism and Reality: Novel and Society in India (1985), Re-reading Jane Austen (1994) a The Perishable Empire: Essays on Indian Writing in English (2001), za ktorú získala cenu indickej akadémie literatúry Sahitya Akademi Award. Je zostavovateľkou alebo spoluzostavovateľkou mnohých kníh, ako napríklad Considerations: Twelve Studies of Indian Literature in English (1977), Early Novels in India (2002), Another India (1990), Interrogating Postcolonialism (1996) a Midnight’s Children: A Book of Readings (1999). Jej poslednou vydanou knihou bola An Indian for All Seasons: The Many Lives of R. C. Dutt (2009). Vyučovala anglickú literatúru a kritickú teóriu na viacerých vysokých školách v mestách Patna, Pune, Dilí a na University of Hyderabad. Najdlhšie pôsobila ako profesorka anglickej literatúry na Jawaharlal Nehru University v Dilí. Bola hosťujúcou profesorkou na mnohých amerických a austrálskych univerzitách, napríklad na University of Texas, University of Chicago, University of California v Berkeley a i. V rokoch 2001 – 2004 bola predsedníčkou medzinárodnej asociácie Association for Commonwealth Literature and Language Studies (ACLALS).

Dobrota Pucherová

Tomáš Mrva

Tomáš MrvaFoto: Archív autora

Tomáš Mrva

(1980, Šaľa) je prekladateľ, redaktor a novinár. Pracoval vo viacerých slovenských a medzinárodných médiách. V súčasnosti pôsobí ako externý redaktor v časopisoch Historická revue, Behame.sk a Hikemates. Z angličtiny preložil jednu detektívku a viac ako desať kníh literatúry faktu, najnovšie Prorok a čarodejník a prvotinu Georgea Orwella Na dne v Paríži a Londýne.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!