KonVerzácia s Chimamandou Ngozi Adichie: Tvorivé písanie a literárny aktivizmus
Z angličtiny preložila Dobrota Pucherová
Azodo: Pochádzate z regiónu Igbov vo východnej Nigérii. Mohli by ste nám povedať niečo o svojich rodičoch, súrodencoch a starých rodičoch?
Adichie: Otec pochádza z mesta Abba a mama z Umunnachi, oba v štáte Anambra. Vyrástla som v univerzitnom meste Nsukka, kde rodičia pracovali. Svojich starých otcov som nepoznala, obaja zahynuli vo vojne s Biafrou. Staré mamy boli silné, zaujímavé ženy. Som piate zo šiestich detí.
Azodo: Prečo ste si zvolili angličtinu ako svoj vyjadrovací prostriedok v literárnej tvorbe? Aký máte názor na písanie africkej literatúry v pôvodných jazykoch? Zvažovali ste niekedy písanie v jazyku igbo?
Adichie: Nie som si istá, či písanie po anglicky bolo mojou voľbou. Voľba totiž predpokladá niekoľko rovnocenných alternatív. Podobne ako ďalší Nigérijčania etnika Igbo, aj ja som dostala vzdelanie výlučne v angličtine. Nikto ma nepodporoval, aby som v škole používala svoj rodný jazyk. Ten bol len jeden z predmetov (navyše nebol „cool“ a vedenie školy jeho výučbu nemalo medzi prioritami). Už to, že som mala v škole jazyk igbo až po maturitu a mala som z neho dobré známky, bolo skôr výnimkou. A navyše, nestačilo to. Viem v igbo písať pomerne dobre, ale neviem v ňom vyjadriť značnú časť svojich intelektuálnych pochodov. Samozrejme, keby som bola dostala vzdelanie v oboch jazykoch, angličtine aj igbo, nemala by som tento problém. Alebo keby bolo bývalo moje vzdelanie v igbo viac holistické. Paradoxom pravdaže je, že aj keby som písala v jazyku igbo (o čom niekedy uvažujem, ale iba z nepraktických, emocionálnych dôvodov), veľa Igbov by to nevedelo prečítať. Veľa vzdelaných ľudí etnika Igbo, ktorých poznám, vie vo svojom rodnom jazyku ledva čítať a píšu ešte horšie. Podľa mňa najpodstatnejšie v tejto diskusii nie je to, či by africkí spisovatelia mali alebo nemali písať po anglicky, ale aké vzdelanie africkí spisovatelia a všeobecne Afričania dostávajú. Nechcem nikomu predpisovať, v akom jazyku má tvoriť umenie. Myslím si, že africkí autori by mali písať v akomkoľvek jazyku to dokážu. Najdôležitejšie je, aby sa africké príbehy rozprávali. Okrem toho, moderné africké príbehy sa nemôžu hrať na „kultúrnu čistotu“. Som z generácie Nigérijčanov, ktorí paralelne používajú dva alebo tri jazyky, ak tam zahrniete aj pidžin. Špeciálne my Igbovia sme generácia Engli-Igbo, a preto svoju skúsenosť nedokážeme plne vyjadriť v jedinom jazyku. Globalizácia nás zásadne ovplyvnila. Chcem však povedať aj niečo o angličtine, skrátka a jednoducho: angličtina je moja. Niekedy sa bavíme o angličtine v Afrike, ako keby ju Afričania len pasívne prijímali, ako keby v anglofónnych afrických krajinách neexistovala špecifická forma angličtiny. Angličtina je jazyk, v ktorom som dostala vzdelanie; po anglicky som začala hovoriť v rovnakom čase, ako som začala hovoriť v jazyku igbo. Moja angličtina vychádza z nigérijskej skúsenosti, a nie z britskej alebo americkej alebo austrálskej. Angličtina je mojím vlastným jazykom.
Azodo: Mohli by ste nám povedať niečo o Vašej literárnej ceste, mám na mysli Vaše literárne začiatky, kde sa nachádzate teraz a kam máte namierené?
Adichie: Literárne tvorím, odkedy som sa naučila písať. Ako dieťa som si zamilovala knihy a písanie je pre mňa jediná skutočne zmysluplná aktivita. Neviem Vám povedať, kam chcem ísť ďalej, lebo to budem vedieť, až keď tam prídem.
Azodo: Vo svojich textoch prejavujete záujem o rôzne aspekty života v Nigérii – politika, ekonomika, etnicita, jazyk, náboženstvo, komunikácia, morálka, sexualita atď. Prečo píšete práve o týchto témach?
Adichie: Nie som si istá, či viem vedome analyzovať pôvod svojich záujmov. Povedala by som, že záujmy vznikajú náhodne. Pozorne vnímam svet okolo seba a moja skúsenosť čiernej africkej ženy určite hrá rolu v tom, čo ma zaujíma. Ale ak to mám zhrnúť, to, čo ma zaujíma, sú ľudia a čo to znamená byť človekom.
[…]
Azodo: Ako sa dá v globalizovanom svete uchrániť svoje jazykové dedičstvo pred úpadkom? Čo pre to môžu nigérijskí akademici a umelci urobiť, individuálne alebo spoločne?
Adichie: Túto otázku často počúvam a často si ju kladiem. Myslím si, že v prvom rade treba začať doma. Naučiť svoje deti ich rodný jazyk. Ohromuje ma, koľko afrických akademikov o tomto probléme píše a vyučuje, ale ich deti africkými jazykmi nehovoria. Zaujíma ma, ako sa to stalo. Môj otec si v 60. rokoch robil doktorát v USA. Keď sa mojim rodičom narodila prvá dcéra, rozhodli sa, že doma budú hovoriť iba v igbo, aby sa naučila svoj rodný jazyk, lebo vedeli, že po anglicky sa naučí v škole. Teraz, o štyridsať rokov neskôr, má táto dcéra syna, ktorý nehovorí igbo a nikto ho v tom nepodporuje. Niektorí Nigérijčania strednej vrstvy tvrdia, že ich deti budú „zmätené“, ak budú hovoriť oboma jazykmi. Zdá sa mi to úsmevné. Ja som vyrastala bilingválne a určite som nebola zmätená. Tieto povrchné dôvody totiž otvárajú hlboké otázky o našej sebaúcte a hrdosti na vlastný pôvod.
Azodo: Ďakujem za rozhovor.
Ada Uzoamaka Azodo
Journal of the African Literature Association, 2. 1 (2007), str.146 – 151