Nirad C. Chaudhuri: Autobiografia neznámeho Inda preklad

Z angličtiny preložil Marián Gazdík

Kapitola 2: Štafetový beh s pochodňou indickej renesancie

 

Bengálsky humanizmus

Nové literárne a humanistické hnutie v Bengálsku sa začalo založením slávnej univerzity Hindu College v roku 1817, hoci jeho najranejšie tvorivé úspechy sa prejavili až zhruba o štyridsať rokov neskôr. Prví študenti tejto univerzity sa rovnako nadšene oddávali hovädziemu a pitiu ako Shakespearovi. Preskakovali cez zábradlie univerzity, aby si zohnali pečenú hovädzinu v neďalekej jedálni. Otec jedného z najznámejších synov v tejto inštitúcii chcel svojho potomka uchrániť pred týmto lákadlom, a tak podnikol takmer zúfalý krok, keď ho ponúkal z vlastných zakázaných jedál a nápojov, ktoré mu každý večer nosili potajomky v kufri. Ešte aj v tej ortodoxnej dobe nebolo požívanie zakázaného jedla v hinduistickej spoločnosti samo osebe zločinom, ak sa robilo potajomky. Študenti spôsobili škandál tým, že niečo také robili verejne.

Ich obrazoborectvo sa nekončilo pri jedle a pití. Raz jedného z týchto chlapcov doviedli do slávneho chrámu Kálíghát a požiadali ho, aby sa poklonil bohyni Kálí. Odmietol, a keď ho do toho otec nútil, iba zdvihol pravú ruku a povedal po anglicky: „Dobrý deň, madam.“ Nazlostený otec sa doňho pustil a už-už mu išiel naložiť, keď zakročili ostatní veriaci s argumentom, že nech je už priestupok chlapca akýkoľvek vážny, nesmú rušiť pokoj posvätného miesta. Otec sa mohol len ospravedlniť ostatným za synovo rúhanie a preklínal sám seba ako nešťastného rodiča chlapca, ktorý poprial dobrý deň Matke všetkých svetov, ktorú uctievala ešte aj veľká trojica bohov na čele s Brahmom.

No nijaké veľké hnutie nepresadzujú výhradne jeho výstrední členovia. Musí mať aj serióznych apoštolov. Najväčší predstaviteľ a tiež najväčší mučeník bengálskeho humanizmu bol Michael Madhusúdan Datt, veľký učenec a prvý veľký básnik moderného Bengálska. Bol synom bohatého a vplyvného občana Kalkaty, odišiel však od rodiny a svetského blahobytu, aby sa stal kresťanom. Misionári, ktorí ho získali pre vieru, pripisovali jeho obráteniu taký význam, že ho preventívne ukryli vo Fort Williame v Kalkate, aby ho otcovi sluhovia a mocní priatelia neprišli násilím zachrániť. Kým Datt žil, mnohí verili, že ho ku kresťanstvu priviedli postranné úmysly, buď sa chcel oženiť s bengálskou kresťankou, dcérou najznámejších raných bengálskych kresťanov, alebo dúfal, že mu misionári pomôžu dostať sa do Anglicka. Datt to nikdy nepripustil a v posledných chvíľach života vyhlásil, že je úprimný kresťan. Avšak je dosť pravdepodobné, že nádej na návštevu krajiny, ktorej kultúru a literatúru tak zbožňoval, bola dôležitým stimulom pri jeho konvertovaní a vôbec to nemyslel zle. Už od útleho detstva mal pocit, že jeho životným poslaním je stať sa básnikom a chcel sa na to dôkladne pripraviť. Hoci kruto zaplatil za život v chudobe a potupe, cítil, že jeho divoké srdce neskrotlo a napísal napoly túžobne a napoly vydesene:

Lákala ma nádej moc, ale zisk malý bol;
Však život hľadá obrej modrej sily bôľ;
Sám neviem, ako zahradiť ten prúd.

[…] Datt začal písať poéziu v bengálčine až neskôr. Chcel byť básnikom píšucim v angličtine, až na základe náhleho impulzu spojeného s potrebou divadelných hier v bengálčine, ktorú pociťovali niektorí jeho bohatí priatelia a milovníci divadla, pustil sa do písania drámy a poézie v materinskom jazyku. […] Hoci Michael Madhusúdan Datt začal písať poéziu v bengálčine až po tridsiatke a obdobie jeho básnickej aktivity trvalo sotva desať rokov, predsa len vytvoril nové epické a lyrické žánre a dosiahol dosť na to, aby sa celá následná bengálska poézia odvíjala od jeho tvorby. A okrem jeho historickej dôležitosti sa o absolútnej hodnote jeho poézie vo všeobecnosti nepochybuje, ibaže jeho reputácia, ako u každého veľkého spisovateľa, zažila svoje obdobia priazne a nepriazne, svoje zdary a nezdary, a jeho najmodernejší bengálski kritici sa snažili mudrovať na jeho účet ako moderní ohovárači Miltona, o ktorých napísal Logan Pearsall Smith rozkošnú knihu.

[…]
S bengálskym humanizmom sme sa zoznámili veľmi skoro, dokonca ešte skôr, ako sme sa naučili čítať. V bengálskom časopise, ktorý si predplatila moja matka, sa v roku 1901 objavila fotografia s dvoma mladými Bengálčankami v neskoroviktoriánskych šatách. „Kto sú tieto dievčatá?“ spýtali sme sa trochu rozpačito, lebo hoci boli oblečené ako Angličanky, nevyzerali tak. Matka nám vysvetlila, že staršie dievča je Toru Dattová, mladá poetka, jediná Indka, ktorej básne v Anglicku uznali za poéziu, a druhé dievča bola jej sestra Aru. Boli to dcéry Góvindu Datta z Rámbágánu a umreli mladé, ako sme sa dozvedeli vzápätí. Vlastne ten obrázok vyšiel ako ilustrácia k básni v bengálčine, ktorá oplakávala ich smrť. Keď sme vtedy tú fotku videli, nevedel som prečítať báseň ani nič iné. No bol som veľmi hrdý, že si bengálske dievča zaistilo miesto v anglickej literatúre. Aj môj brat bol hrdý. A naši rodičia tiež.

Takto sme sa zoznámili s bengálskym humanizmom. Spoznávať sme ho začali s Dattom. Keď som mal asi deväť rokov, otec ma požiadal, aby som sa naučil naspamäť pasáže z Dattovej známej epickej básne Méghanádavadhakáaja. Príbeh sme dobre poznali z Rámájany, ktorú sme všetci čítali v starej bengálskej verzii Krttivása. Otec mi ju daroval asi rok či dva predtým. Metrum básne Méghanádavadhakávja sme však nepoznali. Nebola napísaná vo verši payar, tradičnom bengálskom rýmovanom dvojverší zloženom zo štrnástich slabík s cezúrou po ôsmej slabike, ale, ako vysvetľoval otec, v nerýmovanom verši zvanom blankvers, ktorý Michael prevzal z angličtiny. Otec dodal, že Bengálca, ktorý nedokáže správne prečítať Michaelov blankvers, nemožno považovať za vzdelanú či kultúrnu osobu. Vlastne za desaťročia po vydaní tejto básne vyzývali ženíchov ich švagriné, aby dokázali svoju kultivovanosť tým, že prečítajú Mághanádavadhakávju. Otec veľmi pozorne kontroloval našu tendenciu zastať na konci veršov – bolo to veľmi dôležité opatrenie, lebo Michael prevzal za základ blankversu štrnásťslabičné rýmované dvojveršie, takže keď sme zistili, že metrum je také isté, nevedomky sme čítali blankvers ako dvojveršia, čo vyznievalo neuveriteľne neprirodzene. Otec nám ukázal, ako čítať tento blankvers – presne tak ako prózu, pričom sa pozornosť venuje iba zmyslu a interpunkcii, a ak to dodržíme, rytmus sa nám ukáže sám. Keď som to s otcom precvičil, začal som s ľahkosťou recitovať strofy s kĺzavými veršami.

Ilustrácia: Viktória Hollá

Otec mi vybral pasáže, ktoré považoval za vhodné pre mňa, no ja som si vo voľnom čase prečítal všetkých deväť spevov, zväčša usadený na kope bambusu na západnej strane baraku s kanceláriou. Takto som sa zoznámil nielen s modernou bengálskou poéziou, ale aj s oveľa väčším svetom, ktorý sa nachádza za ňou. Méghanádavadhakávja sa nedá čítať bez toho, aby človeku nepripomínala štýlom a alúziami, no ešte viac poznámkami v komentátoroch celú uplynulú históriu epickej formy, tak „autentickej“, ako aj „literárnej“. Najčastejšie sme narazili na cudzokrajné mená ako Homér a jeho Iliada, Vergílius a Eneida, Dante a Božská komédia, Tasso a Oslobodený Jeruzalem, Milton a jeho Stratený raj. Pripomínalo sa nám, že celý ôsmy spev bol sčasti postavený na Eneide a sčasti na Pekle, a práve ôsmy spev ma nielen očaril, ale priam hriešne očaril. Opisuje epizódu, ktorá sa v Rámájane nenachádza – Rámov zostup do pekla. Bol som oboznámený s témou zostupu do podsvetia mŕtvych, lebo v Mahábhárate Kášíráma Dása sme už čítali o návšteve Judhišthiru v hinduistickom pekle. No ôsmy spev Méghanádavadhy vytvoril v mojej obrazotvornosti úplne iný svet, svet, do ktorého sa človek dostáva temnou a hrozivou bránou, nad ktorou je napísané žiarivými písmenami:

Sem hriešnici do zeme smútku idú,
By žili v neprestávajúcom stesku.
Vzdajte sa všetkých šancí, vy, čo vchádzate.

Svet, kde milióny stvorení plávalo, vzpieralo sa a ponáralo do planúceho jazera, kde tienisté masy ľudských bytostí boli hnané vetrom ako listy, kde ženy bledli ako mesiac za úsvitu a trhali si vlasy od zúrivosti nad zbytočnou starostlivosťou, ktorú venovali v živote; kde sa krásky ovešané bezcennými ozdobami preplietali s mužmi podobnými bohom, ale zrazu sa odvracali od zmyselnej nežnosti k búrlivej nenávisti, driapali sa zubami a nechtami, až kým netiekla krv a každý pár sa neváľal na zemi ako rozdráždené šelmy v súboji; kde dokonca aj počestní boli nehmotní ako tieň, že sa cez nich dalo prechádzať ako cez súmračnú temnotu. Strašný svet, ale fascinujúci ako zakázané ovocie. A veruže to bolo zakázané ovocie, tento spev som ešte nemal čítať, ani niektoré ďalšie.

Datt nebol exotický len vo svojich alúziách, obrazoch a epizódach, vzbudzoval pocit cudzosti celou koncepciou a spracovaním básne. Vojnu medzi Rámom a Rávanom, ako je opísaná v Rámájane, sme vnímali ako ďalšie kolo vo večnom zápase medzi správnym a nesprávnym, medzi dobrom a zlom. Rámu sme brali ako obhajcu dobra, kráľa démonov Rávanu ako obhajcu zla a tešili sme sa, keď opičí boh Hanumán spálil Lanku, Rávanovo zlaté mesto. No Datt náš šokoval a vyvádzal z miery svojou príliš zjavnou sympatiou k démonickému kráľovi, svojou glorifikáciou celého kmeňa démonov a ľstivými pokusmi ukázať Rámu a jeho opičích nasledovníkov v zlom svetle. Čakali nás však ešte ďalšie prekvapenia. Neskôr sme sa dopočuli o Dattovom liste priateľovi, kde sa otvorene vyjadril, že mu je „Ráma so svojou spodinou“ ukradnutý. Našli sme vysvetlenie tejto podivnosti, keď sme boli o niečo starší a pochopili sme, že toto jeho zdeformovanie tradičného ladenia Rámájany pochádza z celého jeho básnického postoja a vzdelania. Niežeby prirodzene súcitil s Rávanom, ako údajne Milton súcitil so Satanom; ten súcit uňho vytvorili literárne súvislosti (pekný príklad, ako obrazotvornosť a morálku literárne činného človeka ovplyvňuje to, čo číta). Čítal Homéra a mal ho veľmi rád, a práve na základe homérovskej asociácie zobrazil vojnu, ktorá bola pre nás zápasom medzi nezmieriteľnými protikladmi, ako boj medzi rivalmi a rovnocennými partnermi. Kde sme si my predstavovali démonov a bohov (lebo Ráma bol bohom a vtelením samotného Višnua), Datt mal na mysli Trójanov a Achájcov. Rávana bol preňho ďalší Priamos, Rávanov syn Méghanáda druhý Hektor a Rávanovo mesto, ktoré bolo pre nás Citadelou zla, stelesňovalo pre Datta druhú svätú Tróju. Jeho záľuba v Homérovi bola taká veľká, že plánoval napísať svoj posledný epos a svoj magnum opus v bengálčine na tému Hektorovej smrti.

Dostali sme cennú kritickú lekciu z našich rozpakov nad Dattovým spracovaním rámajánovskej témy. Odvtedy sme mali na pamäti, že kedykoľvek moderný autor spracuje starú, tradičnú tému, pravdepodobne do nej vnesie niečo vlastné alebo niečo nové zo svojho obdobia, a my sme zostávali v strehu, aby sme identifikovali tento nový prvok. To nám poskytlo cennú skúsenosť, takže keď som mal na strednej škole charakterizovať Tennysonovu Oinóné, napísal som nonšalantne: „Homérova hrdinka bola tvrdšej nátury. Táto mladá dáma hynúca žiaľom je vo svojej podstate postrenesančná,“ čo mi, samozrejme, zaistilo dobré známky.

Od Datta sme sa naučili aj ďalšiu lekciu, oveľa cennejšiu a charakteristickejšiu, ktorá bola typická nielen pre náš humanizmus, ale pre humanizmus všeobecne. Ako v prípade Ronsarda, Du Bellaya a Miltona, tak aj v prípade Datta priviedla vysoká filologická kultúra horlivého študenta cudzích jazykov naspäť k materinskému jazyku. Tento definitívny návrat opísal Datt v slávnom sonete. No svoje názory vyjadril ešte dôraznejšie v liste napísanom v roku 1865 z Versailles priateľovi z detstva. Radil v ňom svojim krajanom, aby hovorili vlastným jazykom, keď chcú prehovoriť k svetu. Takto sformuloval svoje heslo: „Let those who feel that they have springs of fresh thought in them, fly to their mother tongue.“ / „Nech tí, ktorí v sebe cítia prameň čerstvého myslenia, zaletia k materinskému jazyku.“ Uisťoval „pánov, ktorí si predstavujú, že sú počerní Macaulayovia, Carlylovi a Thackerayovia“, že „nie sú nič také“. Hoci Datt odovzdal túto radu v angličtine, písal z úprimného presvedčenia. Svoju ranú poéziu písal v angličtine, ale keď raz prešiel na bengálčinu, už sa nikdy nevrátil k angličtine ako k jazyku literárneho vyjadrovania.
Aj Bankimčandra Čatterdží napísal svoj prvý román v angličtine, ale po tomto mladíckom zlyhaní prešiel natrvalo k bengálčine. Je zvláštne, že jediný Ind, ktorý si získal celosvetové uznanie vďaka dielam v angličtine, bol Thákur, ktorý v mladosti ani nepomyslel na to, že by písal v angličtine, a ani sa o to nepokúšal. Dokonca väčšina jeho bola krajanov pred rokom 1910, tri roky predtým, ako mu odovzdali Nobelovu cenu za jeho anglickú verziu Gítáňdžali, presvedčená, že tento jazyk neovláda a ešte aj potom horko-ťažko presviedčal skeptikov, že anglickú verziu preložil on a nie Yeats, Pearson alebo Andrews. Vstrebávali sme Dattovo učenie a ani nám nenapadlo, aby sme používali angličtinu na niečo iné, než aby sme si zarobili na živobytie. Nebolo to ľahké rozhodnutie, lebo náš politický status nám vždy vnucoval dvojjazyčnosť a veľmi nás pokúšala číhajúca nádej, že získame literárnu reputáciu v anglicky hovoriacom svete. A to, prečo sa moje myšlienky od tohto raného rozhodnutia napokon obrátili k angličtine, má svoju históriu.

Po Dattovi sme sa začali zaoberať Shakespearom. Raz koncom roku 1907 stál otec na dvore s knihou v ruke, a keď ma zbadal, zavolal ma, vraj ma chce naučiť niečo nové po anglicky. Podal mi knihu, bol to Julius Caesar. Ukázal na riadok a kázal mi čítať, nuž som spustil: „Ublížil si mi tým, že vyniesol si…“ To bola prvá pasáž zo Shakespeara, ktorú som sa naučil naspamäť. Môj brat dostal úlohu Bruta, a spolu sme odohrali takmer celý dialóg, ktorý sme sa poľahky naučili naspamäť. Potom sme spolu zinscenovali Cassiovo podnecovanie Bruta (Dejstvo I, Obraz 2). Nasledujúci rok sme vyšli na školské javisko a zahrali sme jednu z týchto scén s veľkým zápalom, ja som vytasil dýku a volal som:

Príď, Antonius! Octavius, príď!
A vyvŕšte sa na Cassiovi!
Cassia tento svet už unavil.

No vždy, keď som recitoval Cassia, nespravil som si dobré meno. Bol som malý a chudý a niektorí chytráci začali o mne trúsiť poznámky: „Tamten Cassius vyzerá chatrný a hladný, priveľa premýšľa, takí ľudia sú nebezpeční… Radšej keby bol tučnejší.“ A príslovečne mi nepriateľ vo vlastných radoch, čiže môj brat, najzlomyseľnejšie pripomínal dôsledky mojej chatrnej telesnej konštrukcie v rámci caesarovsko-shakespearovskej rétoriky.

Neviem, či si nejaká iná krajina alebo národ na svete vytvoril z jedného autora stelesnenie, skúšku a symbol literárnej kultúry tak, ako sme to my Bengálci urobili so Shakespearom v devätnástom storočí. Azda Homér predstavoval čosi podobné pre Grékov, ale to je príliš vzdialená paralela. Bol to kult, ktorý sme pretvorili na typicky bengálsky, hoci božstvo bolo cudzie. Hinduistická náboženská tradícia rozoznáva tri rovnocenné spôsoby uctievania Boha: po prvé, cez poznanie, po druhé, cez čin, a napokon skrz lásku. Mali sme dojem, že so Shakespearom sme sa vydali po prvej ceste. Práve vďaka veľkoleposti literárneho vzdelania sme hľadeli na právnikov Kalkatského najvyššieho súdu ako na ľudí vyzdvihnutých vysoko nad každým šľachticom, sudcom alebo obchodníkom v krajine, lebo sme im prisudzovali shakespearovskú erudíciu, ktorú zrejme ani sir Edmund Chambers, ani profesor Dover Wilson nemali. Tešili sme sa z predstavy, že naše shakespearovské uctievanie je džňánajóga, teda intelektuálna kontemplácia, no to bola určite len ilúzia. Učenosť bola zrejme ten najmenej podstatný prvok v celku. V skutočnosti sme ho uctievali tretím spôsobom hinduistickej náboženskej kultúry – zbožňovaním. Ešte väčšmi než romantickí kritici, o ktorých sir Walter Raleigh napísal: „zaoberali sme sa zápalisto a so zvedavosťou Shakespearovými bytosťami“, a uspokojili sme „naše pocity k tvorcovi tým, že sme mu z času na čas venovali vášnivý hymnus alebo chválu“. Občas sme zašli ešte ďalej. Rozobrali sme ho, ako napísal sir Walter Raleigh: „na drobné nestráviteľné fragmenty a použili sme ho ako svadobnú tortu, ktorá sa nemá jesť, má sa o nej snívať.“ Prví dvaja slávni učitelia Shakespeara v Bengálsku, Derozio a kapitán Richardson, si splnili svoju úlohu na výbornú.

Je zvláštne, že môj brat a ja sme neprešli na lyrickú poéziu, kým sme sa úplne nezoznámili s eposom a drámou. Poznali sme pár básničiek, medzi nimi Tennysonovu Pri mori a druhou bola posledná strofa básne Pre Altheu z väzenia, na základe ktorej sme začali považovať Lovelacea za svätého puritána. No nikdy sme nečítali väčšie množstvo lyrických básní, až do začiatku roku 1908, keď môjmu bratovi dali ako učebnicu Palgravovu Zlatú klenotnicu lyrickej poézie pre deti. Táto kniha bola pre našich učiteľov tak trochu utrpením a obzvlášť pre Bankima Bábu, ktorý nás učil angličtinu doma. Ich prirodzené zmýšľanie o lyrickom žánri sa sústreďovalo na výchovnú funkciu. Vojnovú poéziu zvládali takmer rovnako dobre. Takže ani Skrotený baránok, ani Vysoké lipy im nerobili nijaký problém. Ich ťažkosti sa začali s básňami ako Kde si odpočinie milenec?. Bankim Babu sa snažil uľahčiť prechod na nové územie Goldsmithovou básňou Edwin a Angelina, pri jej povznášajúcom závere sme my aj on úplne zmäkli. No nedokázal sa dostať za prvé štyri verše anonymnej básne Veselý jastrab. Prečítal ich šeptom:

Je mi dobre, môj veselý jastrab,
Že môžeš prehovoriť a ujsť;
Lebo smieš odniesť môj ľúbostný list,
Môj – pre moju pravú lásku.

Jantárová žiara lampy s cylindrom dopadala na ľavú stranu tváre Bankima Bábu a vrhala mu tieň nosa na pravú polovicu. Po prečítaní tých veršov odvrátil tvár od svetla, až kým ho nepohltila tma a ostýchavo zamrmlal: „Aké básne sa majú títo chlapci učiť!“ Prudko zabuchol knihu a nemienil s nami preberať Veselého jastraba. Takže s Bankimom Bábuom sme viac Palgravovu Zlatú klenotnicu nepreberali. No my sme si celú zbierku prečítali sami. Najviac sme sa s bratom bavili na básňach v dialektoch, vrátane dvoch básní v dorsetskom nárečí.

Nirad C. Chaudhuri, Autobiography of an Unknown Indian. New York: Macmillan, 1951, str. 179-192 (Kapitola 2, zväzok 2).
Prekladateľ použil preklad hry Williama Shakespeara Julius Caesar: William Shakespeare: Historické hry. Preložil Jozef Kot. Tatran, Bratislava 1989.

Nirad Chandra Chaudhuri

Nirad Chandra Chaudhuri

Nirad Chandra ChaudhuriFoto: Centre For Indic studies

(1897 – 1999) bol indický spisovateľ, ktorý bol proti odchodu britskej koloniálnej nadvlády z Indie. Jeho adorácia britskej kultúry mu spôsobila v nezávislej Indii značné problémy. Zo súčasného pohľadu je zrejmé, že to bol komplexný, sčítaný človek, ktorý sa narodil v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Narodil sa v Kishorganj vo Východnom Bengálsku, vtedy súčasť Britskej Indie (dnes Bangladéš), ako druhé z ôsmich detí do hinduistickej rodiny strednej triedy. Jeho otec bol vidiecky právnik, matka bola negramotná. Ako opisuje vo svojom najslávnejšom diele An Autobiography of an Unknown Indian (1951), v detstve čítal klasickú sanskritskú, grécku, latinskú, ako aj anglickú literatúru, ale najväčší vplyv na neho mal Shakespeare, ktorého prirovnáva k božstvu. Svoju autobiografiu kontroverzne venoval „pamiatke britského impéria“. Bol presvedčený, že „všetko, čo v nás bolo dobré, vytvorila, vyformovala a urýchlila britská nadvláda“. Takéto vyznania išli proti náladám v čerstvo nezávislej Indii, v ktorej dominoval antikoloniálny odpor proti všetkému britskému a nedostatok národného sebavedomia. Kniha si vyslúžila výsmech a Chaudhuri bol vo veku 55 rokov prinútený odísť z pozície redaktora a komentátora v Indickom národnom rozhlase bez nároku na dôchodok. Literárni kritici jeho knihu odsúdili a nazvali ho „posledným britským imperialistom“ alebo „posledným hnedým sahibom“.

Vo veku 57 rokov Chaudhuri vycestoval po prvý raz vo svojom živote do Británie, kde strávil niekoľko týždňov a navštívil aj Paríž. Po návrate svoju cestu opísal v knihe A Passage to England (1959). Nasledovali knihy o Indii The Continent of Circe (1965), v ktorej opisuje militantnú históriu hinduistických dynastií, The Intellectual in India (1967) a To Live or Not to Live (1971). V 70. rokoch sa rozhodol definitívne presídliť do Británie, kde sa usadil v Oxforde, avšak nenašiel tu Anglicko, ktoré si idylizoval. Podobne ako v Indii, aj v Anglicku bol považovaný za čudáka, keďže oxfordskí intelektuáli nerozumeli jeho hrdosti na indickú identitu a paradoxnej nostalgii po niekdajšej sláve britského impéria. Chaudhuri zároveň nevedel prijať metamorfózu, ktorou britská kultúra prešla od čias úpadku svojho impéria a šokoval ho kritický pohľad Angličanov na hodnoty, ktoré podľa neho kedysi urobili z Británie veľkolepý národ. Jeho dezilúzia sa odráža v autobiografickej knihe Thy Hand, Great Anarch (1987), ktorú vydal vo veku 90 rokov, kde píše: „Veľkoleposť Angličanov je naveky preč“. V poslednej knihe esejí Three Horsemen of the New Apocalypse (1997) – vydanej krátko pred svojimi 100. narodeninami – sa vracia k téme úpadku Británie a komentuje údajnú degeneráciu indickej politickej elity. V posledných rokoch života Chaudhuriho napokon prijali aj indickí intelektuáli, ktorých zvýšené sebavedomie a kozmopolitné identity im umožnili nový pohľad na jeho dielo a dnes je považovaný za vizionára. V roku 1990 mu Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát a v roku 1992 dostal čestný titul Commander of the Order of the British Empire od kráľovnej Alžbety II.

Dobrota Pucherová

Marián Gazdík

Marián GazdíkFoto: Archív autora

Marián Gazdík

vyštudoval slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracoval v Ústave svetovej literatúry SAV. Od roku 1997 pracuje na katedre anglistiky FF UK, kde učí anglickú a kanadskú literatúru – poviedku a umelecký preklad. Prekladá z angličtiny umeleckú literatúru aj literatúru faktu (okolo 45 knižných titulov). Z prekladov za ostatné tri roky možno spomenúť tituly ako J. Irving: Ako oslobodiť medvede, H. Fielding: Klamela a H.G. Wells: Práva človeka, M. Atwoodová (2. vydanie). Preklad grafického románu pre deti autorky Tania del Rio Warren Trinásty a Vševidiace oko vyšiel (2021) v podobe audioknihy v podaní Richarda Stankeho. Viedol slovenskú časť Stredoeurópskej kanadianistickej asociácie aj Oddelenia pre kanadské štúdiá pri UK. Spolupracoval s časopismi RSL, Slovenské pohľady a občas so Slovenským rozhlasom. Pracuje na monografii o preklade anglického románu od Robinsona od D. Defoa po Harry Pottera J. K. Rowlingovej.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!