Prekladateľky a prekladatelia odporúčajú nové knihy

Nicolas Mathieu: Connemara

Nicolas Mathieu patrí medzi najvýraznejších súčasných francúzskych spisovateľov. V roku 2018 získal Goncourtovu cenu za svoj druhý román Leurs enfants après eux (A pre deti svojich detí, 2018). V tom období akadémiu oslovil jeho naturalizmus, cit pre miesto a čas – román sa odohráva v 90. rokoch na francúzskom severovýchode, ktorému zostal verný aj v románe Connemara.

Connemara je príbeh Hélène, ktorá sa narodila v malom mestečku na východe Francúzska. Tvrdo pracovala na tom, aby sa z neho dostala a získala život zo stránok časopisov, ktoré si prezerala ako tínedžerka. Ale teraz, keď má zdanlivo všetko, cíti sa nenaplnená, akoby jej čas pretekal pomedzi prsty. Christophe rodné mesto nikdy neopustil. Už nie je taký neodolateľný ako kedysi, vedie nenápadný život, radšej sa stretáva s kamarátmi a zabáva sa, než aby rozmýšľal, kam sa posunúť. Ako obchodný zástupca predáva krmivo pre psy, sníva o tom, že bude opäť hrať hokej ako v šestnástich, a žije so svojím otcom a synom. Poznajú sa ešte zo základnej školy, no teraz sa ich úlohy vymenili. Mathieuovi sa podarilo vystihnúť život v malom meste tak v 90. rokoch, ako aj v roku 2017, bez príkras či hipstersko-romantizujúcich sklonov.

Samozrejme, pri preklade som sa stretla s klasickými problémami týkajúcimi sa kultúrnych referencií, odkazov na francúzsku štátnu správu, keďže Hélène pracuje v poradenskej firme. Konzultanti si vytvorili vlastný žargón, ktoré však rovnako ako u nás pozostáva najmä z anglicizmov, manažérskych kalkov a floskúl z biznisových a motivačných príručiek. Na druhej strane, Christophe je bývalý hokejista, a pokiaľ ide o športovú terminológiu, komentáre k zápasom, inštrukcie trénera či hanlivé pokriky fanúšikov, slovenčina disponuje oveľa väčšou slovnou zásobou ako francúzština.

Preklad vo forme štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Aňa Ostrihoňová

Preložila: Aňa Ostrihoňová
Redakcia: Jana Obert
Obálka: Arriba!
Fotografia na obálke: Théo Gosselin
Vydavateľstvo: Inaque (2024)

Michael Cunningham: Deň

Michael Cunningham sa po takmer desaťročí vracia s novým románom Deň a zároveň akoby sa vracal k svojmu najslávnejšiemu dielu, pulitzerovským Hodinám z roku 1998. Je to návrat v tom zmysle, že nanovo preveruje svoju schopnosť vtesnať do neveľkej knižky životné osudy a najmä hlboké vnútorné prežívanie viacerých rovnocenných postáv. Týmito postavami tentoraz nie sú tri ženy z rôznych dekád 20. storočia, ako to bolo v Hodinách, ale členovia jednej širšej rodiny – alebo skôr spoločenstva, ktoré sa s rôznou mierou úspechu usiluje existovať autenticky, a preto občas aj trochu nekonvenčne.

Keďže fyzika nepustí, so záberom na viacero rovnocenných postáv úzko súvisí potreba selekcie a autorskej skratky. A práve to je jedna z Cunninghamových silných stránok. Napríklad máloktorý spisovateľ doposiaľ dokázal takto vystihnúť atmosféru covidovej pandémie a jej pôsobenie na ľudskú psychiku (či sa na túto traumatizujúcu alebo pre niekoho možno otravnú tému vôbec odvážiť), a to bez rozsiahlych opisov aj bez veľkých slov. Cunninghamov jazyk však rozhodne nie je diétny či zosekaný – vety sa rozbiehajú vždy podľa aktuálnej potreby a autorova slovná zásoba je naozaj výnimočne bohatá. Navyše pásmo každej postavy má svoj vlastný, no neprvoplánový charakter. Toto všetko je, samozrejme, prekladateľská výzva, ale aj potešenie. Stručne povedané, Deň je intímny román, intímny vo všetkých významoch slova.

Vladislav Gális

Preložil: Vladislav Gális
Redakcia: Jaroslav Hochel
Obálka: Nikola Janíčková
Vydavateľstvo: Ikar – Odeon (2024)

Axel Munthe: Kniha o živote a smrti

Keď v roku 1929 vyšla Kniha o živote a smrti od švédskeho lekára a spisovateľa Axela Muntheho (1857 – 1949), okamžite zaznamenala obrovský čitateľský úspech a zatienila všetky jeho predchádzajúce publikácie. Odvtedy bola preložená do viac ako štyridsiatich jazykov a vydáva sa bez prestania až dodnes.

V slovenčine vyšla prvýkrát v roku 1948 a v priebehu nasledujúcich desaťročí sa dočkala niekoľkých ďalších vydaní. Výborný preklad Jozefa Telgárskeho bol po vyše sedemdesiatich rokoch od svojho vzniku už mierne zastaraný, preto sa vydavateľstvo Slovenský spisovateľ rozhodlo dať knihu nanovo preložiť.

Obohacujúca, no zároveň neľahká úloha. Muntheho majstrovské autobiografické rozprávanie o jeho bohatom a dobrodružnom živote sa podobne ako mnoho iných kníh svojej doby vyznačuje komplikovanými dlhými súvetiami, s ktorými bolo neraz potrebné zaobchádzať ako s legom: rozložiť a znova poskladať tak, aby v preklade zneli čo najprirodzenejšie. Dielo si tiež vyžadovalo veľa rešeršovania z oblasti medicíny, geografie, histórie a rôznych dobových reálií. Osobitnou kategóriou boli vsuvky v cudzích jazykoch, ktoré Munthe ovládal a rád ich využíval na ozvláštnenie jednotlivých príhod v závislosti od toho, kde sa odohrávali.

Všetku námahu pri preklade mi však vynahradil autorov humor a neuveriteľná ľudskosť a cit, ktoré vyžarovali z každej stránky jeho obdivuhodného príbehu a vyvažovali aj tie najťažšie témy. Jeho láska k všetkým živým tvorom, predovšetkým k zvieratám, ma často dojímala. Myslím si, že by sme si v mnohom rozumeli, a hoci si s ním nemôžem podebatovať o jeho názoroch a zážitkoch, dúfam, že sa mi podarí navštíviť Vilu San Michele na Anacapri a aspoň trocha spoznať miesto, ktoré tak veľmi miloval.

Lenka Cinková

Preložila: Lenka Cinková
Jazyková redakcia: Anna Pokorná
Obálka a dizajn: Barbara Baloghová
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ (2024)

Pedro Almodóvar: Posledný sen

Posledný sen je ako kaleidoskop Almodóvarovho života a jeho filmovej tvorby. Poviedky v tejto knihe hýria farbami, témami, náladami, radosťami a trápeniami, sú ako chýbajúce kúsky skladačky, ktoré obdivovateľom svetoznámeho filmára doteraz nechýbali, ale keď ich už držia v rukách, pomáhajú im vytvárať nové, v mnohom dokonalejšie, niekedy až viacrozmerné obrazy. Originalita Almodóvarovho literárneho počinu nespočíva v ambícii predviesť sa ako spisovateľ, práve naopak, v nedokonalosti svojich literárnych príbehov vidí príležitosť prekročiť hranice v tom najširšom zmysle slova. Odvážne poviedky spájajú zdanlivo nespojiteľné, to sme však od Almodóvara aj tak trochu čakali. Stávame sa čitateľmi jeho filmov a divákmi jeho poviedok.

Každá poviedka predstavovala novú prekladateľskú výzvu, či už išlo o ich názvy (Jana, šialená Šípková Ruženka), ponechávanie prítomného času v textoch, ktoré si prirodzene žiadali rozprávanie v minulom čase, varírovanie medzi exotizáciou a naturalizáciou pri vlastných menách, boj s prirodzenou chronológiou v Živote a smrti Miguela, zachovanie dynamiky v dialógoch či hĺbku zamyslení v monológoch. Bola to podnetná, kreatívna cesta a verím, že moje skúsenosti s prekladom audiovizuálnych textov prispeli k odhaleniu potenciálu skvelého scenáristu, ktorý Almodóvar preukázal už vo svojich počiatočných literárnych pokusoch.

Oscarový režisér sa netají, že medzi tým, čo píše, nakrúca a žije, je veľmi úzky vzťah. Ak sa vydáme po jeho stopách, akceptujeme, že inakosť je iba sprievodný jav prirodzenosti, jeho poviedky nám otvoria dvere k láske, porozumeniu a ku každodenným skutočnostiam hodným obdivu, lebo „oko kamery“ ponúka mnoho uhlov pohľadu.

Eva Reichwalderová

Preložila: Eva Reichwalderová
Zodpovedná redaktorka: Dominika Weinstock
Redakcia: Anna Gálisová
Vydavateľstvo: Lindeni (2024)

Franz Werfel: Spreneverené nebo

Keď mi z vydavateľstva ponúkli preklad románu Franza Werfela Spreneverené nebo (1939), pomyslela som si: koho dnes zaujíma príbeh bigotnej slúžky z prvej polovice minulého storočia? Kniha ma však príjemne prekvapila. Aj u čitateľov zožala veľký úspech a dočkala sa sfilmovania.

Pre slúžku Tetu Linekovú je pozemská existencia len dlhou prípravou na večný život. Vytvorí si životný plán, aby už na zemi získala orodovníka, ktorý by jej zabezpečil dobré miesto v nebi. Na túto úlohu si vyhliadne synovca, ktorého finančne podporuje v štúdiách teológie. Inak sa oňho ľudsky nezaujíma, necíti k nemu lásku, dokonca ho tridsať rokov nenavštívi. Stačia jej občasné listy a fotografie. Prostredníctvom nich si vytvorí snový svet, ktorý má málo spoločné s realitou, lebo tú si nechce pripustiť. Budúci kňaz je totiž šarlatán, ktorý jej ťahá z vrecka ťažko zarobené peniaze. Pravda napokon vyjde najavo. Jednoduchá žena namiesto toho, aby zvalila vinu na synovca a utápala sa v sebaľútosti, skúma svoj podiel viny.

Keďže hlavná postava pochádza z Moravy, do prekladu som vsunula prvky češtiny („Pašák“ ako meno psa, oslovenie „Tetinko“ a pod.). Niektoré postavy mali charakteristický štýl vyjadrovania, ktorý som v priamej reči dôsledne zachovávala (onikanie, „ak smiem poprosiť“, „no také dačo“, „či nie?“). Prekladateľskú výzvu predstavovali početné talianske pamiatky a reálie v záverečných kapitolách popisujúcich púť do Ríma a audienciu u pápeža.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Katarína Széherová

Preložila: Katarína Széherová
Redakčná úprava: Martin Plch
Grafická úprava: Martin Vrabec
Vydavateľstvo: Európa (2024)