O preklade knihy Ivana pred morom (Veronika Simoniti) z prekladateľskej dielne
Na začiatku bolo niekoľko želaní. A zároveň výziev. A, samozrejme, veľa úsilia a prekonanie obáv. Ale to zrejme prekladateľky a prekladatelia zažívajú často.
Priala som si preložiť beletriu, pretože dovtedy som prekladala „len“ divadelné hry. Po dlhších úvahách a konzultáciách som sa rozhodla pre román renomovanej slovinskej spisovateľky Veroniky Simoniti, ocenený v roku 2020 literárnou cenou Kresnik. Výzvou bolo, ako preklad a vydanie knihy zafinancovať. A to nielen pre mňa, ale predovšetkým pre vydavateľku Noru Nosterskú, na objednávku ktorej som knihu začala prekladať. Nuž a obavy zahŕňali, samozrejme, aj to, či sa mi knihu podarí dobre preložiť a či si román na Slovensku neznámej slovinskej autorky nájde čitateľa/čitateľku.
Slovenčina je môj „rodný“, slovinčina môj „rodinný“ jazyk. Viac než desať rokov som väčšinu času obklopená týmto slovenčine zdanlivo blízkym, a predsa dosť vzdialeným jazykom. Začala som sa ho učiť po tridsiatke, čiastočne spôsobom, akým sa učia deti, teda interakciou s prostredím v každodennom živote. Takáto skúsenosť bola pre mňa nie vykročením, ale výšľapom z komfortnej zóny, skladaním puzzle bez návodu, dobrodružstvom aj drinou, za humná som sa dostala prakticky, nie akademicky, a to prináša svoje za aj proti.
Ale konkrétne: pri preklade by mi akademické poznanie jazyka pomohlo suverénnejšie sa pohybovať v slovinskej gramatike, praktické poznanie jazyka mi uľahčilo vnímať jeho nuansy; kým akademické vzdelanie by mi azda pomohlo lepšie sa orientovať v historických súvislostiach geopolitického priestoru, v ktorom sa dej románu odohráva, osobné poznanie geografických miest, ktoré sa v knihe objavujú aj s rôznymi konotáciami, mi umožnilo ponoriť sa do hlbších vrstiev spisovateľkinho jazykového štýlu a metafor, spojených s opismi prostredia a ďalšími odkazmi, vyplývajúcimi zo špecifík dejinných skúseností, ktorými sú prestúpené pamäti rodín a národa na území Slovinska.
Román Ivana pred morom sa dá čítať viacerými spôsobmi a v tom tkvie aj jeho úspech a literárna kvalita – čitateľstvu ponúka komplexný zážitok: príbehový, jazykový, intelektuálny aj emotívny. To bol hlavný dôvod, prečo som si túto knihu vybrala na preklad (okrem jasného záujmu vydavateľky knižne publikovať beletriu súčasného autora/súčasnej autorky na Slovensku ešte neznámych). Keďže nechcem prezrádzať dej, napíšem len, že ide o odhaľovanie minulosti rodiny na pozadí dejinných udalostí v geopolitickom priestore súčasného Slovinska a čiastočne aj Talianska a Srbska. Je nesmierne dôležité a, nanešťastie, čoraz naliehavejšie príbehmi z totalitných režimov poukazovať na súvislosti s aktuálnym politickým dianím v Európe. Pre slovenské publikum sa paralely s našou históriou a našou nepoučiteľnosťou priam ponúkajú, a to prostredníctvom textu, ktorý má možnosť osloviť širší čitateľský okruh pre svoj emocionálny náboj silného ženského príbehu.
Miešanie kultúr, jazykov, národov na takom malom (a v minulosti ešte menšom) území viedlo k tomu, že dnes je Slovinsko síce jednotným, ale veľmi rôznorodým štátom, kde sa prepletajú diametrálne odlišné geografické (v rozpätí od alpskej krajiny až po prímorie), národnostné a kultúrne vplyvy, a vidieť to, okrem iného, vo veľkom množstve nárečí. Mimoriadnou výzvou v tejto súvislosti bolo, ako vyriešiť špecifiká autorkinho jazyka. Musela som si poradiť s bohato štruktúrovanými a pomerne dlhými vetami plnými meandrov, hlbších vrstiev, naplavenín, šírin – voda v rôznych podobách je v románe totiž jednou z hlavných metafor. Voda živá, plynúca, vyživujúca, ale aj stojatá, bahnitá, pohlcujúca. To bola teda „výzva celku“ – aby sa román čítal plynule, akoby bol čitateľ/čitateľka unášaný/-á spleťou riek (životov), nadzemných aj podzemných (časť Slovinska tvorí krasové územie), ale musel/-a sa aj prebrodiť cez bahnisté močiare a nakoniec sa spolu s postavami vliať do mora (ako metafory cyklu života a smrti), lebo, a opäť nechcem prezrádzať konkrétne, zrodenie a smrť ako veľká literárna téma sú témou aj tohto, objemom síce menšieho, ale obsahom, naopak, veľkého románu.
Ďalšiu výzvu predstavoval preklad pojmov, ktoré nemajú ekvivalent v slovenčine. Rozmýšľala som dlho, a dokonca som sa spojila aj s autorkou, ktorá mi radila nájsť ekvivalent napr. v použití slovenského nárečia, nakoniec som takéto slová väčšinou nechala v pôvodnej podobe, a kde nebolo z kontextu presne jasné, čo znamenajú, pridala som kratučký opis tak, aby nenarušil význam a štruktúru vety. Išlo najmä o nárečové slová alebo o pojmy vyjadrujúce skutočnosti, ktoré u nás neexistujú – napríklad typický silný nárazový vietor fúkajúci z hôr k pobrežiu Jadranského mora sa v slovinčine nazýva burja, ale slovenský ekvivalent bóra nevystihuje celý význam tohto slova, preto som sa rozhodla ho ponechať v origináli a v kurzíve, aby som upozornila na jeho lokálnu a nielen fyzikálnu špecifickosť; alebo som regionálne príznakové slová ponechala vo vete, ktorú som zoštylizovala tak, aby bol z kontextu jasný význam slova – napríklad begóniami okrášlené špaletové gorenské uokn’h.
Alebo iný príklad: ako preložiť kratučký dialóg medzi postavou malého dievčaťa a partizánom, kde je použitý dialekt z Gorenska (alpské územie na severe Slovinska)?
Slovinskú verziu…
Kaj pa je tole? – Gumb. – Ne, punca moja, to je knof. Kaj pa je tole na mizi? – Steklenica. – To je flaša, se zareži. Pa tole? – Zamašek. – Kaj nisi nič Gorenjke, al‘? Tole je namreč štoflc, da boš vedela!
som preložila takto:
Čo je toto? – Gombík. – Nie, dievča moje, to je knof. A toto, na stole? – Pohár. – To je glaž, zasmeje sa. A toto? – Štuplík. – A ty nie si Gorenka, však? To je predsa štoflc, aby si vedela!
Po dohovore s autorkou som fľašu zamenila za pohár. V preklade tak ostala zachovaná etymológia slova – vplyv nemeckých nárečí v tejto oblasti, typický znak dialektu tohto prostredia. Keby som nechala pôvodný výraz flaša (v slovinčine nárečové, slangové slovo, u nás spisovné), v slovenčine by žiadne synonymum slova fľaša nefungovalo, keďže v nenárečových slovách som chcela dodržať používanie výrazov, ktoré sú spisovné, a zastarané slovo buteľka by sa sem vôbec nehodilo.
Ochraňovať nárečia je v dnešnej dobe veľmi dôležité aj preto, aby sa zachovala pestrosť a heterogénnosť kultúrnych a jazykových prejavov, a tým sa kládol odpor glajchšaltovaniu jazyka a kultúry. V tejto oblasti existuje zaujímavý jazykovedný výskumný projekt VerbaAlpina, iniciovaný Univerzitou Ludwiga Maximiliána.
Nárečové slová boli len jedným kúskom z jazykovej mozaiky tohto románu. Ako sa v deji prelína súčasnosť a minulosť, zodpovedá tomu aj výber jazykových prostriedkov (napríklad korešpondencia z minulosti má štýlovo inú podobu ako rozprávanie hlavnej hrdinky v prítomnosti). To bola teda ďalšia výzva. Aby som to zachovala v preklade, ale nie na úkor plynulosti a čítavosti. Vyriešila som to tak, že som na týchto miestach z minulosti použila zastarávajúce slová, alebo som upravila štylistiku tak, aby pôsobila starosvetsky a evokovala v čitateľovi pocit, že sa spolu s rozprávačkou vnára do tajomstiev starých listov.
Ak má prekladateľ možnosť konzultácie s autorom/autorkou predlohy, mal by ju využiť. Veronika Simoniti je nielen spisovateľka, ale aj prekladateľka z taliančiny a francúzštiny. Pre covidové opatrenia sme sa nemohli stretnúť osobne, ale len prostredníctvom videohovoru. Moja počiatočná tréma pomerne rýchlo opadla, lebo Veronika Simoniti bola láskavá a nápomocná a aj na moje povedzme prekladateľsky banálne otázky trpezlivo odpovedala. Postupne som počas rozhovoru získala pocit ďalšej „podpory“ a v prekladaní sa mi pokračovalo zasa o niečo ľahšie.
Zaujímavé je, že hĺbku románu Ivana pred morom som odkrývala postupne, ako som prekladala, ale aj teraz, keď sa vraciam k uvažovaniu o ňom, sa mi odkrývajú ďalšie metafory a témy. Dúfam, že si kniha nájde svojho čitateľa a čitateľku, hoci vyšla v malom vydavateľstve fungujúcom len vďaka neúnavnému úsiliu vydavateľky financovať nekomerčnú literatúru z grantov a niekedy aj z vlastných zdrojov.