Príbeh románu, ktorý sa začal pred viac ako štyristo rokmi a pokračuje dodnes

Začiatkom roka 1605 vyšla v madridskom vydavateľstve Juana de la Cuesta kniha s názvom El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Mancha (Dômyselný hidalgo Don Quijote de la Mancha). Jej už nie najmladší autor Miguel de Cervantes Saavedra (1547 – 1616) mal za sebou viacero literárnych pokusov, písal poéziu, divadelné hry a vydal aj pastiersky román Galatea (1585), ale bez väčšieho úspechu. Ako to v tých časoch bývalo zvykom, text Dona Quijota koloval v rukopisnej podobe ešte pred jeho vydaním. Veľký Cervantesov rival Lope de Vega predpovedal knihe neúspech a o autorovi sa vyjadroval dehonestujúco. Napriek tomu rozprávanie o staršom vidieckom zemanovi, ktorý sa pomiatol z čítania kníh o rytierskych príbehoch, zaznamenalo nečakaný úspech, ba môžeme povedať, že sa stalo prvým bestsellerom v dejinách románu. Viacero nových španielskych vydaní (medzi ktorými nechýbali ani pirátske) sa objavilo hneď v roku prvého vydania knihy a niekoľko jej exemplárov sa lodnou poštou dostalo zo Sevilly až do Ameriky. Len sedem rokov po prvom španielskom vydaní Thomas Shelton preložil román do angličtiny a o dva roky neskôr César Oudin do francúzštiny. Nasledovali preklady do taliančiny (1622, Lorenzo Franciosini), nemčiny (1648, Pahsch Basteln von der Sohle) a holandčiny (1657, Lambert van den Bosch). Vďaka nim sa román rozšíril po celej Európe už v 17. storočí a komická dvojica jeho protagonistov, založená na karnevalovom kontraste medzi chudým a tučným, začala žiť vlastným, od textu nezávislým životom. Objavovala sa na ľudových i palácových slávnostiach.

Popularitu Cervantesovho Dona Quijota sa snažil využiť vo svoj prospech istý Alonso Fernández de Avellaneda, ktorého skutočnú identitu dodnes nepoznáme. V roku 1614 vydal falošné pokračovanie pod názvom Segundo tomo del ingenioso hidalgo don Quijote de la Mancha (Druhý diel dômyselného hidalga dona Quijota de la Mancha). Apokryf Cervantesa pobúril a podnietil k tomu, aby rýchlo dokončil vlastné pokračovanie. Vyšlo v roku 1615 (len rok pred smrťou autora) pod názvom Segunda parte del ingenioso Caballero don Quijote de la Mancha (Druhá časť dômyselného rytiera dona Quijota de la Mancha). Aby sa dištancoval od apokryfu, v názve označuje svoje pokračovanie ako „druhú časť“ a z duchaplného zemana sa stáva duchaplný rytier.

Obidve časti vyšli spolu až po Cervantesovej smrti v roku 1617 v Barcelone pod spoločným názvom Don Quijote de la Mancha. Pod týmto názvom sa dielo vydáva aj v súčasnosti.

Cervantesovým románom sa už stáročia inšpirujú aj najväčší spisovatelia a mnohí z nich to aj otvorene priznávajú. V čom môže spočívať príťažlivosť románu, ktorý má takmer tisíc strán (52 kapitol prvej časti a 74 druhej časti) a bol napísaný pred viac ako štyristo rokmi? V dnešnej rýchlej dobe sa čitateľské potreby často saturujú len adaptovanými vydaniami, v ktorých sa „zložitosti“ vynechávajú. Román o donovi Quijotovi však nie je len zábavným príbehom človeka, ktorý sa pomiatol z čítania kníh, ale aj príbehom o knihách, o ich písaní a o tom, ako čítanie môže zmeniť náš svet. V tomto zmysle je nanajvýš aktuálny dodnes.

 

Cervantesov Don Quijote de la Mancha ako prototyp moderného románu

 

Román ako kniha, v ktorej je „všetko“

V predslove k Donovi Quijotovi z roku 1615 Cervantes vyslovuje myšlienku, že dobrá kniha by nebola dobrá, keby neobsahovala „všetko“ (vo Felixovom slovenskom preklade „zo všetkého trošku“). So zámerom parodovať knihy o rytierskych dobrodružstvách Cervantes vytvoril knihu, v ktorej voľne narábal so všetkými dovtedy známymi literárnymi žánrami. Mieša v nej prózu s poéziou, integruje venovania, predslovy, ľudové romance, taliansku novelu, poviedky s pastierskym i maurským motívom, zásady spoločenského správania (rady Sanchovi), pikaresku, dialógy o poetike, listy, snové výjavy i historiografiu. Pôvodný zámer však prekročil. V knihe sa teda neodráža len svet rytierskych príbehov, ale s mnohorakosťou žánrov do nej vstupuje aj celostný pohľad na svet a na ľudskú existenciu ako takú. Tak Cervantes vytvoril nový, výsostne slobodný žáner – román.

Protagonista, ktorý chcel byť niekým iným

Jedinečnosť Cervantesovho románu spočíva predovšetkým v postave protagonistu. Autor ho obdaril slobodou konania a rozhodovania. Jeho životné osudy už neboli determinované pôvodom, ako to bolo v prípade hrdinov z kníh o rytierskych dobrodružstvách, prípadne pikarov. Don Quijote nebol ani hrdinom s urodzeným pôvodom, ale nebol ani antihrdina. Bol výplodom fantázie obyčajného vidieckeho zemana, ktorého meno a pôvod boli také „bezvýznamné“, že ich ani nepoznáme. Tento Quijano či Quesada bol vášnivým čitateľom kníh o rytierskych príbehoch a uveril, že ich hrdinovia reálne existovali. Rozhodol sa stať jedným z nich, aby sa vymanil zo všednej skutočnosti. Zmenil svoju identitu a z Alonsa Quijana sa stal donom Quijotom. Postavu dona Quijota teda nestvoril autor, ktorý píše, ale postava stvorila samu seba. Don Quijote si vo svojej fantázii vytvára vlastný fiktívny svet, v ktorom je sedliačka Aldonza Lorenzová krásnou dámou Dulcineou z Tobosa, krčmy sú hradmi a veterné mlyny sú obrami. Vulgárnu španielsku skutočnosť svojej doby pozdvihuje na úroveň vlastnej imaginatívnej škály. S postavou dona Quijota preniká do literatúry každodenná próza ruka v ruke s imagináciou.

Dialóg

Podobne ako je don Quijote paródiou hrdinov z rytierskych príbehov, negramotný sedliak Sancho Panza je paródiou postáv zbrojnoša. Do románu s ním vstupuje dialóg a perspektíva dvojice. Kým sa v románe Sancho neobjaví, don Quijote musí viesť dialóg sám so sebou. Don Quijote ho potreboval, aby mohol „myslieť nahlas“, ako sa výstižne vyjadril španielsky spisovateľ Miguel de Unamuno. Dialóg a jeho možnosti v románe sú veľkým Cervantesovým objavom. Sú „miazgou“ románu, potláčajú monotónnosť rozprávania a slúžia lepšej individualizácii postáv. Viaceré kapitoly v románe sú len dialógom medzi postavami („O rozhovore dona Quijota so Sanchom Panzom“). Cervantesove dialógy oceňoval aj americký literárny kritik H. Bloom, ktorý napísal, že kým Shakespeare nás učí, ako hovoriť sám so sebou, Cervantes nás inštruuje, ako hovoriť s inými.

Kniha o knihách

V románe z roku 1605 don Quijote podniká dve výpravy a obe sa končia návratom domov a rozpravou o knihách. Rozhovor o knihách predchádza aj tretiu výpravu dona Quijota v románe z roku 1615. Kniha je hýbateľom deja v oboch častiach Cervantesovho románu. Knihy o rytierskych príbehoch sú príčinou protagonistovho bláznovstva, lebo nerozlišuje medzi reálnym a fiktívnym svetom. V snahe zamedziť „škodlivému“ vplyvu kníh na dona Quijota farár s holičom v šiestej kapitole, ktorá je odvážnou paródiou na inkvizíciu a autodafé, revidujú knižnicu dona Quijota. Ku knihám, ktoré omilostia pred spálením, zaradia aj Galateu od Miguela de Cervantesa, lebo, ako sa vyjadril farár, Cervantes je jeho „veľkým priateľom“. Cervantes ako empirický/reálny autor vstupuje do rozprávania a narúša princíp iluzívnosti aj na iných miestach románu. V prelínaní fikcie a skutočnosti autor ide ešte ďalej v pokračovaní z roku 1615. Keď sa na jeho začiatku don Quijote a Sancho vyberajú na tretiu výpravu, už vedia, že sú postavami knihy, ktorá bola o nich napísaná. Do pokračovania svojho románu Cervantes geniálne vložil prvú časť Dona Quijota a rovnako aj Avellanedov apokryf. Vytvoril moderný fenomén románu v románe. Postavy z pokračovania čítali prvú časť románu a spoznávajú dona Quijota a Sancha ako jeho protagonistov. Ba čo viac, postavy zo Cervantesovho pokračovania čítali aj apokryfný román a popreli jeho autenticitu.

Zahmlievanie autorstva

Román Don Quijote de la Mancha je aj príbeh o tom, ako bol román napísaný. Podľa úvodnej vety románu, v ktorej je použité autorské „ja“ („… na ktorej meno si nechcem spomenúť“), by sme mohli predpokladať, že jeho jediným autorom je Cervantes. Hneď ďalej sa to však spochybňuje, keď sa spomínajú spisovatelia, ktorí „o veci píšu“, a na konci ôsmej kapitoly sa už explicitne konfrontujeme s dvoma autormi: s „autorom“, ktorý svoje rozprávanie musel nečakane prerušiť, lebo nenašiel jeho pokračovanie, a s „druhým autorom“, ktorý nechcel uveriť, že by sa pokračovanie rozprávania nenašlo. V nasledujúcej kapitole Cervantes v prvej osobe opisuje, ako na trhu v Tolede našiel rukopis v arabčine a zistil, že je to pokračovanie príbehu o donovi Quijotovi, ktorého autorom je arabský historik Cide Hamete Benengeli. Požiadal po španielsky hovoriaceho Maura, aby mu ho preložil do kastílčiny. Od deviatej kapitoly až do konca druhej časti Dona Quijota teda čítame preklad z arabského originálu, ktorý edituje Cervantes. Máme hneď celý rad autorov: 1. autor – neznámy pôvodca prvých ôsmich kapitol; 2. autor arabskej pôvodiny Cide Hamete Benengeli; 3. Maur, ktorý Benengeliho text preložil do španielčiny; a 4. autor Cervantes, ktorý je editorom textu románu Don Quijote de la Mancha.

Rozprávačská technika nájdeného rukopisu, ktorú používali aj autori kníh rytierskych príbehov, aby dodali svojmu rozprávaniu vierohodnosť, sa v Cervantesových rukách stala takpovediac „zlatou baňou“. Pred rozprávačom – editorom prekladu Benengeliho originálu sa otvára široká škála možností. Editovaný text komentuje, chváli i kritizuje. Jeho hodnotenia a komentáre sú miestami až protirečivé a vyžadujú si aktívnu pozornosť čitateľa. Rozprávač-editor poukazuje aj na chyby prekladateľa a ten zas upozorňuje na nedostatky Benengeliho originálu. Rozprávačské hlasy všetkých autorov sa korigujú navzájom.

Humor a irónia

Cervantesov román bol dlho vnímaný ako burleska. Komický výzor protagonistov a ich zvieracích spoločníkov dopĺňali bláznivé skutky dona Quijota a pomotané repliky jeho zbrojnoša Sancha Panzu. Komický účinok diela sa však postupne pre čitateľov vytrácal, kľúčom k nemu bolo poznanie kníh o rytierskych príbehoch. (Aj preto počnúc 18. storočím začali vychádzať komentované preklady s množstvom vysvetľujúcich poznámok, bez ktorých sa nezaobídu ani dnešní čitatelia).

Obrat v interpretácii Dona Quijota priniesli nemeckí romantici (bratia F a W. Schlegelovci, F. Schelling, L. Tieck). Don Quijote už nie je blázon, ale sa mení na veľkého vizionára a idealistu. V Cervantesovom postoji k svetu odhalili iróniu. V tej či inej podobe neskororomantická interpretácia s akcentom na iróniu pretrváva dodnes.

V Donovi Quijotovi sa irónia prejavuje na viacerých rovinách. Ironické konotácie majú aj mená hlavných i vedľajších postáv románu, ale keďže mená sa nezvyknú prekladať, pre čitateľov prekladu zostávajú skryté. Najvýraznejšie sa dá irónia identifikovať na úrovni rozprávača. Cervantes sa dištancuje od svojho románu a jeho autorstvo pripisuje arabskému historikovi. V silne katolíckom Španielsku tej doby je príbeh, ktorý sa čitateľovi predkladá ako „pravdivá história“, spochybňovaný už samotným faktom, že jeho autorom je arabský historik. Iróniou je Cervantesov román presiaknutý už od predslovu k „nezaprázdnenému čitateľovi“ a úvodných ironicky ladených básní, ktorých „autormi“ sú postavy z rytierskych histórií a ich zvierací spoločníci, až do konca rozprávania.

Don Quijote na Slovensku

Postromantická interpretácia Cervantesovho Dona Quijota ako symbolu osudmi ťažko skúšaného Španielska, ktorú rozpracovala Generácia 98 na čele s Miguelom de Unamuno, sa v 30. a 40. rokoch minulého storočia rozšírila aj v našom kultúrnom kontexte. V takejto atmosfére sa zrodil záujem o Cervantesov román aj u romanistu Jozefa Felixa (1913 – 1977). Slovenskí čitatelia dovtedy mali k dispozícii len české, prípadne inojazyčné preklady (nemecké, maďarské, francúzske). V slovenskej verzii existovala len krátka adaptácia románu pre mládež s ilustráciami Gustava Dorého. Vyšla v roku 1926 pod názvom Duchaplný šľachtic Don Quijote de la Mancha. Prekladateľ a zostavovateľ figuruje pod menom Ján Rovňan ml., čo bol pseudonym Mila Urbana.

Romanista Jozef Felix sa podujal na neľahkú úlohu pripraviť prvý kompletný preklad Dona Quijota. Pracoval nad ním v zložitom období druhej svetovej vojny. S cieľom včleniť Cervantesov román do našej kultúry napísal aj sériu esejí, ktorými chcel prispieť k jeho hlbšiemu poznaniu. Don Quijote bol preňho nielen symbolom Španielska, ale aj európskeho idealizmu. Felixov preklad vyšiel v roku 1950 a mal štyri reedície (1953, 1965, 1979, 2021). Dnes, po viac ako sedemdesiatich rokoch od prvého vydania tohto prekladu, je už celý náklad (33 100 kusov) dávno rozobratý. Aj preto sa potreba nového slovenského prekladu javí ako veľmi naliehavá.

Časopis Verzia chce aspoň čiastočne zaplniť túto medzeru a slovenským čitateľom ponúkne komentovaný preklad niektorých vybraných kapitol z románu v preklade Evy Palkovičovej. Kritériom ich výberu bola snaha, aby sme Cervantesov román prezentovali v komplexnosti aspektov, ktoré sú dodnes aktuálne.
Trochu netradične začíname prvou kapitolou druhej časti románu. Hneď na jej začiatku Cervantes ústami rozprávača Cide Hamete Benengeliho oznamuje, že v druhej časti don Quijote podnikne tretiu výpravu. Obsahom kapitoly je rozhovor dona Quijota s farárom a holičom, ktorí ho navštívia, aby zistili, či sa už vyliečil zo svojho bláznovstva. Kým sa rozhovor týka vtedajších spoločensko-politických tém, zdá sa, že sa don Quijote vyjadruje rozumne, ale keď sa zvrtne na tému potulného rytierstva, o mentálnom zdraví svojho priateľa farár s holičom zapochybujú. Poviedka o bláznovi zo Sevilly, vyrozprávaná holičom, je podobenstvom o „múdrom bláznovstve“ dona Quijota.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!