Autori a autorky tohto čísla

Paul Valéry

Foto: Archív autora

(1871 Sète – 1945 Paríž) bol francúzsky básnik, filozof a esejista, jeden z najprenikavejších intelektuálov 20. storočia, autor niekoľkých zbierok poézie a mnohých filozofických esejí. Narodil sa krátko po porážke Francúzska vo francúzsko-pruskej vojne (1870 – 1871) a zomrel dva mesiace po ukončení druhej svetovej vojny. Celý jeho život filozofa, básnika, pacifistu a humanistu sa niesol v znamení vojnových konfliktov a podobne ako jeho predchodca Michel de Montaigne v 16. storočí, ktorý žil v časoch vojnového konfliktu, aj Valéry sa usiloval pozerať na svet z nadhľadu, sokratovskou formou cez vlastnú osobu, pričom ľudstvu kládol zásadné otázky. Valéry sa zaujímal predovšetkým o problémy intelektu, hraníc a mechanizmov poznania. Už v roku 1895 píše filozofické eseje Introduction à la méthode de Léonard de Vinci (Úvod k metóde Leonarda da Vinci, 1895), brilantnú úvahu o procese poznávania, a La Soirée avec monsieur Teste (Večer pána Testa, 1896), kde v osobe pána Testa vytvoril faustovskú postavu, svoje alter ego, človeka, ktorý pochopil zákony myslenia či ducha, a k tejto postave sa niekoľkokrát vrátil v cykle svojich poetických próz a esejí. V roku 1917 získal všeobecné uznanie symbolistickou básňou La jeune Parque (Mladá Parka), ktorou po dvadsaťročnej odmlke nadviazal na predchádzajúcu tvorbu a zaradil sa do línie symbolistických básnikov, ku ktorým patril aj Paul Claudel. K faustovskej téme sa vrátil počas druhej svetovej vojny dvoma fragmentárnymi prozaickými divadelnými hrami pod spoločným názvom Môj Faust (Mon Faust, preložil Jozef Felix, 1970), do ktorých premietol vlastné vnútorné rozpory „srdca a intelektu“, a napísal mnoho ďalších filozofických úvah a esejí. Pomerne skromné básnické dielo vyšlo v dvoch zbierkach Album de vers anciens (Album starých veršov, 1920) a Charmes (Pôvaby, 1922). Veľmi známa je jeho báseň Cimetière marin (Námorný cintorín, v slovenčine v časopiseckom preklade Jána Švantnera, 1985 a neskôr), ktorá je meditáciou o zmysle života na cintoríne v jeho rodnom meste Sète, kde je aj pochovaný. V roku 1927 sa stal členom Francúzskej akadémie.

Z Valéryho esejistického a prozaického diela bol dosiaľ preložený spomínaný Môj Faust (1970) v preklade Jozefa Felixa a výber z úvah Zlé myšlienky a iné (Mauvaises pensées et autres, 1993) v preklade Alberta Marenčina. Poézia sa prekladá už od medzivojnového obdobia (časopisecky vyšiel v Slovenských pohľadoch v roku 1937 Narcis hovorí v preklade Pavla G. Hlbinu), v povojnovom období vychádza výber z prekladu poézie Pavla Horova Náhodné stretnutia, do ktorého autor zaradil aj Valéryho básne, a roku 1968 antológia Kvapky z perlete, výber z francúzskej poézie od Villona po Valéryho v preklade Emila B. Lukáča. Preklady Valéryho poézie vychádzali sporadicky aj v časopisoch (Tvorba T, 1993, Dotyky, 1996, Romboid, 2008).

Antonio Gramsci

Foto: Archív autora

(1891 – 1937) patrí dodnes medzi najvýznamnejších talianskych intelektuálov 20. storočia. Jeho početné výskumy sa týkajú viacerých vedných disciplín, najmä filozofie, politológie (a politiky), lingvistiky a literárnej vedy. Patril medzi presvedčených ľavicových marxistických mysliteľov, bol spoluzakladateľom a tajomníkom Talianskej komunistickej strany (PCI), ako člen parlamentu aktívnym politikom najprv v radoch socialistickej PSI, neskôr PCI a spolu s Palmirom Togliattim a Angelom Tascom redaktorom turínskeho ľavicového kultúrno-spoločenského týždenníka L’Ordine Nuovo. Po nástupe fašistickej moci ho ako predstaviteľa opozície (aj napriek parlamentnej imunite) v roku 1926 zatkli a odsúdili. Väzenský život sa aktívne podpísal aj na jeho chatrnom zdraví, zomrel iba tri dni po prepustení na slobodu v roku 1937.

Gramsci po sebe zanechal dielo Quaderni del carcere (Väzenské zošity, ako celok vo forme kritického vydania vyšlo v r. 1975; v českom preklade ako Sešity z vězení v preklade Jaroslava Pokorného, Československý spisovatel, 1959), ktoré písal v cele. Spolu ide o 32 rukou písaných zošitov v rozsahu takmer tritisíc strán. Okrem toho napísal v roku 1947 aj Lettere dal carcere (Listy z väzenia, prel. Anna Magálová, Tatran, 1949; prel. Anna Škorupová, Smena 1978), určené najmä jeho najbližšej rodine.

Pred rokom 1989 vyšlo v českom a slovenskom preklade viacero Gramsciho kníh, ako aj početných vedeckých a odborných štúdií a článkov. Z relevantných prác spomeňme: Arte e cultura (slov. Umenie a národ, prel. František Hruška, Tatran, 1974), Il materialismo storico e la filosofia di Benedetto Croce; Note sul Machiavelli, sulla politica e sullo Stato moderno; Gli intellettuali e l’organizzazione della cultura, Il Risorgimento, Letteratura e vita nazionale (Spoločnosť, politika, filozofia, prel. Pavol Koprda, Pravda, 1988), ktoré tvoria základ slovenského vydania Väzenských zošitov, ďalej Note sul Machiavelli, sulla politica e sullo stato moderno (čes. Poznámky o Machiavellim, politice a moderním státu, prel. Lubomír Sochor, 1970) či Vita di Antonio Gramsci autorov Lucio Lombardo Radice a Giuseppe Carbone (čes. Život Antonia Gramsciho, prel. Jaroslav Čihák, 1953).

Natalia Junquera Añón

Foto: Archív autorky

(1981) je galícijská novinárka a spisovateľka píšuca po španielsky. Magisterské štúdium žurnalistiky absolvovala na Autonómnej univerzite v Madride pod záštitou denníka El País. Pracovala ako novinárka v rozhlase (Cadena SER), televízii (Antena 3) a najmä v tlači, spočiatku v periodiku La Voz de Galicia a od roku 2006 v denníku El País.

Vo svojom výskume sa zameriava na problematiku historickej pamäti. V spolupráci s novinárom J. Duvom sa venovala dokumentácii výskumu nelegálnych a dlho zamlčiavaných adopcií detí v rokoch frankistickej diktatúry. Výsledky výskumu boli v roku 2011 publikované v monografii Vidas robadas (Ukradnuté životy). V roku 2013 Junquera vydala publikáciu Valientes. El relato de las víctimas del franquismo y de los que les sobrevivieron (Odvážni. Rozprávanie obetí frankizmu a tých, ktorí ich prežili).

Natalia Junquera je aj autorkou dvoch románov. Román o láske a vernosti Recuérdame por qué te quiero (Pripomeň mi, prečo ťa milujem, 2022) je situovaný do prostredia rodnej Galície, odkiaľ muži odchádzali za prácou do Ameriky a ženy čakali, niekedy dlhé roky, na ich návrat. Druhý, Nunca nos contamos lo que pasó (Nikdy sme si nepovedali, čo sa stalo, 2024), z novinárskeho prostredia je jednak poctou obetiam frankizmu, ktoré doteraz ležia v hromadných hroboch na neznámych miestach, ale aj nepoľavujúcemu úsiliu ich príbuzných pri ich hľadaní.

Amin Maalouf

Foto: Archív autora

sa narodil 25. februára 1949 v Bejrúte v učiteľskej rodine. Po štúdiu ekonómie a sociológie pracoval ako reportér a pokrýval mnohé udalosti po celom svete vrátane zvrhnutia Etiópskeho cisárstva v septembri 1974 a boja o Saigon v marci a apríli 1975. Od roku 1976 žije vo Francúzsku. Výlučne literárnej tvorbe sa venuje od roku 1984, publikuje romány, eseje a operné libretá. V roku 1993 získal Goncourtovu cenu za román Le Rocher de Tanios (Taniova skala), v roku 1998 Európsku cenu za esej Les Identités meurtrières (Vražedné identity) a v roku 2010 Cenu princa Astúrskeho za literárne dielo preložené do päťdesiatich jazykov.

V rokoch 2007 – 2008 predsedal na pozvanie Európskej komisie expertnej skupine pre viacjazyčnosť, ktorá uverejnila správu s názvom Un défi salutaire: comment la multiplicité des langues pourrait consolider l’Europe (Ako by rozmanitosť jazykov mohla posilniť Európu).

Maalouf získal čestný doktorát na viacerých univerzitách: Katolícka univerzita v Louvaine (Belgicko), Univerzita v Tarragone (Španielsko), Univerzita v Évore (Portugalsko), Americká univerzita v Bejrúte (Libanon) a Ottawská univerzita (Kanada).

V roku 2021 mu bola udelená literárna cena Prix des ambassadeurs za knihu Le naufrage des civilisations (Stroskotanie civilizácií). V roku 2024 získal Medzinárodnú katalánsku cenu za súborné literárne dielo.

23. júna 2011 bol zvolený za člena Francúzskej akadémie (Académie française) a 14. júna 2012 ho do Akadémie prijal Jean-Christophe Rufin. 28. septembra 2023 ho zvolili za doživotného sekretára.

Mihaela Miroiu

Foto: Archív autorky

(1955, Hunedoara) je feministická filozofka a aktivistka, jedna zo zakladateliek porevolučných rodových štúdií v Rumunsku. Od roku 1997 pôsobila ako profesorka, istý čas aj ako dekanka bukureštskej Národnej univerzity politických štúdií a verejnej správy (Școala națională de studii politice și administrative). Jej výskumné záujmy zahŕňajú politické, najmä feministické teórie, politickú etiku, aktuálne politické ideológie a rodové politiky.

Miroiu písala krátku i dlhšiu prózu ešte v období socializmu, no nič nepublikovala. Od deväťdesiatych rokov však vydala viacero filozofických i politologických či širšie spoločenskovedných kníh, vždy s feministickou perspektívou: Gândul umbrei. Abordări feministe în filozofia contemporană (Myšlienky tieňa. Feministické prístupy v súčasnej filozofii) z roku 1995, v druhom vydaní v roku 2020; Convenio. Despre natură, femei şi morală (Convenio. O prírode/povahe, ženách a morálke) z roku 1996, v reedícii v roku 2002; Societatea Retro (Retro spoločnosť) z roku 1999; Drumul către autonomie. Teorii politice feministe (Cesta k autonómii. Feministické politické teórie) z roku 2004; Avem loc unii de alții? Democratizare și feminism (Máme dosť miesta pre všetkých? Demokratizácia a feminizmus) z roku 2024. Spolupracovala na viacerých kolektívnych dielach.

Mnohé jej texty (najčastejšie v angličtine) boli prednesené na medzinárodných fórach, publikované časopisecky, ale sú aj súčasťou zborníkov, kníh, antológií, ako napr. Ana’s Land (1997); Guidelines for Promoting Gender Equity in Higher Education in Central and Eastern Europe (2003); Birth of Democratic Citizenship: Women and Power in Modern Romania (2018); Texts and Contexts from the History of Feminism and Women’s Rights: East Central Europe, Second Half of the Twentieth Century (2024).

Svoje popularizačné časopisecké články a rozhovory Miroiu zhrnula v knihe Nepreţuitele femei (Neoceniteľné ženy) z roku 2006. V memoárovom diele Cu mintea mea de femeie (Mojím ženským rozumom) z roku 2017 sa autorka predstavuje veľmi intímnym spôsobom, od útleho detstva až po súčasnosť, pričom osobné spomienky a úvahy sa odohrávajú na pozadí malej, domácej i veľkej histórie. Zatiaľ posledná autorkina kniha podobného esejisticko-spomienkového charakteru je Aripi și rădăcini (Krídla a korene) z roku 2022. Miroiu získala za svoje aktivity aj za publikácie množstvo domácich aj medzinárodných ocenení.

Sylvie Germain

Foto: Archív autorky

(1954) je autorkou vyše tridsiatky románov a esejí, nositeľkou viacerých literárnych ocenení. Študovala filozofiu na parížskej Sorbonne, kde bola žiačkou Emmanuela Lévinasa. V rokoch 1986 – 1993 vyučovala filozofiu a francúzsky jazyk na francúzskom lýceu v Prahe. Po návrate do Francúzska sa venovala výlučne písaniu.

Debutovala románovým diptychom Le Livre des nuits (čes. Kniha nocí v preklade Věry Dvořákovej, Dauphin, 1985) a Nuit-d’Ambre (čes. Jantarová noc v preklade V. Dvořákovej, Academia, 1987), ktorý sleduje pohnuté osudy rodiny Pénielovcov na pozadí historických udalostí od konca 19. storočia po 60. roky 20. storočia. Rodina Pénielovcov je v nich konfrontovaná s vojnovou skúsenosťou a jej tragickými dôsledkami, v diele sa vynárajú otázky traumy, identity, transgeneračnej pamäti i zabúdania. Obidva romány oplývajú fantazijnými a nadprirodzenými prvkami, biblickými obrazmi a poetickým jazykom. V podobnom duchu sú napísané aj ďalšie romány, hoci autorka sa v nich odkláňa od rozprávkových motívov a bezprostredného zobrazenia dejín a zameriava sa na hľadanie zmyslu ľudskej existencie vo svete všadeprítomného utrpenia. S. Germain zaujala aj románmi Jours de colère (čes. Dny hněvu v preklade Ireny Blažkovej, Orbis 1995), Tobie des marais (čes. Tobiáš z blat v preklade Jany Švancarovej, Cesta, 2005), Dieťa medúza (L’Enfant Méduse v preklade Igora Navrátila, Causa 1998), Pieseň neláskavých (Chanson des mal-aimants v preklade I. Navrátila, Slovart 2005) a Magnus (2005). Pobyt v Prahe podnietil autorku k napísaniu zatiaľ nepreloženej „pražskej trilógie“ – eseje La Pleurante des rues de Prague (Plačka pražských ulíc, 1991) a románov Immensités (Nekonečnosť, 1993) a Éclats de sel (Odlesky soli, 1996) – či biografie venovanej významnému českému básnikovi a prekladateľovi Bohuslavovi Reynekovi, Bohuslav Reynek à Petrkov (čes. Bohuslav Reynek v Petrkově v preklade Petra Tureka, Literární čajovna Suzanne Renaud, 2000; Petrkov, 2024). Romány zobrazujú situáciu pražského disentu, emigráciu, ale aj otupenosť a melancholickú malátnosť predrevolučnej Prahy. Významné miesto v autorkinej literárnej tvorbe zohráva aj výtvarné umenie, ktoré je jednak predmetom jej reflexie, napríklad v eseji Patience et songe de lumière: Vermeer (Trpezlivosť a osvietený sen: Vermeer, 1996), jednak kompozičným prostriedkom, napríklad v už spomínanom románe Dieťa Medúza.

Práve bohatá esejistická tvorba, ktorá vznikala paralelne s románovou, predstavuje vďačný priestor uvažovania o niektorých naliehavých otázkach rezonujúcich v ľudskom živote i v jej románoch. V zbierke esejí Les Échos du silence (Ozveny ticha, 1996, esej s názvom Improperia vyšla v preklade autorky tohto textu v časopise Tvorba 1/2012) sa autorka zaoberá otázkou, prečo Boh mlčí v ťažkých životných okamihoch a nereaguje na výkriky ľudského utrpenia. V zbierke esejí Céphalophores (Cefaloforovia, 1997, esej s názvom Kam sa chystám odísť alebo Jeho veličenstvo Vertumnus vyšla v preklade I. Navrátila v časopise Revue svetovej literatúry, roč. XLV, č. 3, 2009), ktorá je prehľadom najznámejších dekapitovaných historických, mytologických a biblických postáv a nositeľov hláv v doslovnom i prenesenom zmysle, načrtáva otázky umeleckej inšpirácie, lásky, bolesti, života i smrti. Ďalšie esejistické diela ako Mourir un peu (Trochu zomrieť, 2000), Couleurs de l’invisible (Farby neviditeľného, 2002), Songes du temps (Sny tohto času, 2003), Les Personnages (Postavy, 2004) či Quatre actes de présence (Štyri akty prítomnosti, 2011, esej Akt pamäti. Dar bez dedičov vyšla v preklade autorky tohto textu v časopise Tvorba 1/2018) prehlbujú autorkine filozofické a mystic­ké uvažovanie o svete, o Bohu, o človeku, pričom sa do veľkej miery opierajú o jej lektúry filozofie, Biblie, prózy i poézie.

Napriek zobrazeniu bolestných životných skúseností – sexuálne zneužívanie dieťaťa, odcudzenie, strata blížneho, osamelosť a i. – S. Germain vo svojej tvorbe nerezignuje zoči-voči zlu a utrpeniu, ale uvažuje o zdanlivo prázdnom svete, z ktorého sa Boh vytratil a ponechal človeka napospas osudu.

Miguel de Cervantes Saavedra

Foto: Wikipedia

(1547 – 1616) žil a tvoril v období tzv. Zlatého veku španielskej literatúry. Bol o sedem rokov starší ako William Shakespeare, zomreli vraj v jeden deň toho istého roku, aj preto sa 23. apríl oslavuje ako Svetový deň knihy a autorských práv. Začínal ako básnik. V roku 1571 sa zúčastnil na slávnej bitke s Turkami pri Lepante a bol ranený, odtiaľ pochádza jeho prezývka „jednoruký od Lepanta“. Počas plavby do vlasti, kde očakával slávnostné prijatie a zabezpečenie za odvahu a vojenské zásluhy, zajali loď piráti a Cervantes sa dostal na päť rokov do väzenia v Alžírsku. Po návrate do Španielska musel prekonávať rad osobných, rodinných aj umeleckých prekážok. V roku 1585 napísal historické drámy La Numancia (Numancia) a El Trato de Argel (Alžírske dobrodružstvo) a prvý diel pastierskeho románu Galatea. Živil sa ako vyberač daní a dávok múky a oleja pre španielsku armádu. Po obvinení zo sprenevery a nekalého konania sa dostal dvakrát do väzenia. V roku 1605 vyšiel jeho román o donovi Quijotovi, pôvodne zamýšľaný ako krátka zábavná novela. Vďaka nemu sa Cervantes stal známym a populárnym, dokonca nielen doma, ale aj v iných krajinách, no ako komický autor, hoci on chcel byť slávnym básnikom a dramatikom ako jeho večný rival Lope de Vega. Aj z toho pramení jeho irónia a úsmev s príchuťou trpkosti. V roku 1613 vyšli Novelas ejemplares (Príkladné novely), do ich prológu si vkreslil aj jediný – hoci len slovný – „autoportrét“. V roku 1614 vydal básnickú zbierku Viaje del Parnaso (Cesta na Parnas) a konečne mu svitla nádej na pokojnejší život. Opäť dúfal márne. V roku 1614 sa objavilo apokryfné pokračovanie príbehov o donovi Quijotovi od istého Avellanedu, kritické a posmešné. Cervantes musel rýchlo reagovať. Z osobne i umelecky ťažkej situácie vydoloval maximum: k prvému dielu dopísal druhý a stal sa tvorcom prvého moderného románu svetovej literatúry. V roku 1615 vydal ešte Ocho comedias y ocho entremeses (Osem komédií a osem medzihier). Posledný román Los trabajos de Persiles y Sigismunda (Útrapy Persilea a Sigismundy) vyšiel až po autorovej smrti.

Dnes je Cervantes najznámejším autorom španielskej literatúry, jeho meno nesie najvýznamnejšia literárna cena pre hispánskych autorov (Premio Cervantes) a štátna celosvetovo pôsobiaca inštitúcia zameraná na šírenie španielskeho jazyka a kultúry (Instituto Cervantes). A naplnila sa aj autorova poznámka, že nebude jazyka, do ktorého by jeho román o tragikomickom hrdinovi nepreložili.

Katarína Hutníková

Foto: Dorota Holubová

je grafická dizajnérka a ilustrátorka. Vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre grafiky a iných médií. Absolvovala študijné pobyty v Solúne (zameraný na voľnú grafiku) a v Krakove (zameraný na plagát a typografiu). Po skončení štúdia pracovala vo viacerých grafických štúdiách a reklamných agentúrach, od roku 2018 je na voľnej nohe a venuje sa rôznorodým projektom na rozhraní grafického dizajnu a ilustrácie.

Pri tvorbe inklinuje ku geometrickému zobrazovaniu a využíva najmä digitálne médiá, no vnáša do nich aj prvky vytvorené ručne. Venuje sa editoriálnej, komerčnej a detskej ilustrácii. V roku 2020 získala Špeciálne uznanie za dizajn s ekologickým prínosom v Národnej cene za dizajn za projekt Noa!. Od roku 2023 je členkou Asociácie ilustrátorov. K jej najmilším ilustrátorským spoluprácam patrí magazín Kurník, časopis Bublina, organizácia Možnosť voľby, občianske združenie Čierne diery či vydavateľstvo E. J. Publishing. Kniha IndiJanko (2024), ktorú ilustrovala spolu s dcérou, sa dostala do výberu najkrajších detských kníh Braw Amazing Bookshelf na Medzinárodnom knižnom veľtrhu detskej knihy v Bologni.

Pre Verziu vytvorila ilustrácie, ktoré vznikli kombináciou digitálnych kresieb a jej starších linorytových grafík. V nadväznosti na tému čísla, ktoré sa zaoberá skúmaním dejín, pamäti a súčasnosti, tak symbolicky prepája klasické grafické techniky so súčasnými prístupmi. Ilustráciami sa nesie motív vtákov v rôznych podobách, ktorí