Poznámka k prekladu Dona Quijota z prekladateľskej dielne

Originálne dielo sa každým prekladom obnovuje v priestore a čase. Vďačí mu za neustále sprítomňovanie, preklad je preň živou vodou, otvára ho v nových súvislostiach, naznačuje nové významy a prijímajúcej kultúre nastavuje zrkadlo o jej vyspelosti.

Aj preklad je však špecifický originál, ktorý prirodzene starne. Cieľom tohto prekladového projektu je nadviazať na odkaz Jozefa Felixa a s plným rešpektom voči jeho veľkému výkonu ponúknuť po sedemdesiatich piatich rokoch dnešnému a budúcemu slovenskému čitateľovi ďalšiu možnú podobu najznámejšieho románu španielskej literatúry. Mojou ambíciou je, aby ani vek tohto diela (420, resp. 410 rokov), ani jeho punc svetovej klasiky nepôsobili na čitateľa ťaživo a odrádzajúco. Naopak, veď príbeh o donovi Quijotovi má i dnes potenciál poučiť aj pobaviť, rozosmiať aj rozplakať. Tým skôr, že Cervantesov apel na slobodu, dôstojnosť a šľachetné žitie napriek všetkým protivenstvám je nadmieru aktuálny a jeho „zvrátené storočie“ je tak veľmi podobné nášmu.

V súlade so stratégiou Jozefa Felixa som prekladala čo najpresnejšie a najprirodzenejšie, aby som nerozdrobila a nerozriedila obsahovú a estetickú silu originálu. Aj na ploche tejto prvej kapitoly som sa usilovala zachovať štýlové roviny textu a predznačiť polyfonický charakter celého diela. Don Quijote sa aj tu vyjadruje v dvoch podobách: v prvej, neutrálnej, rozpráva múdro a logicky, využíva „súčasný“ jazyk, ktorý sa v situáciách, keď sa v mysli prehupne do svojho rytierskeho sveta, razom mení. Je patetickejší, archaickejší, ale aj poetickejší, pribúda v ňom intertextuálnych a interkultúrnych odkazov. Rozprávačov jazyk je neutrálny, farár a holič sú raz jazykovo neutrálni, inokedy si robia posmech z „rytierskeho“ dona Quijota a ironicky napodobňujú jeho jazyk a spôsoby.

Vedome som šetrila používaním archaizmov, dialektizmov, gerundií, inverzie, genitívnych väzieb, teda prostriedkov, ktoré budú možno na iných miestach v románe predstavovať vhodné charakterizačné prvky postáv. Pokúsila som sa o nenásilnú, prirodzenú modernizáciu textu aj s ohľadom na predchádzajúci preklad, v ktorom sú už mnohé výrazy nezrozumiteľné, hoci sa nachádzajú aj v poslednom vydaní z roku 2021 (v tejto kapitole napríklad nepripamätať, samojediný, rieknite, drievni, jednako povedám, klam temer vospolný, kročkavý, ako rečiem, nerušajte sa, šat bláznovský, niečo odchodné…).

Zážitkom bolo lúštenie a preklad nenápadných slovných hier, krásnych a elegantných, ktoré sa tak ľahko stratia pri preklade do iného jazykového a kultúrneho systému. Vo vete „… y acordaron de no tocarle en ningún punto de la andante caballería, por no ponerse a peligro de descocer los de la herida, que tan tiernos estaban“ autor používa výraz punto/puntos, čo je v prvej časti súvetia bod, téma, otázka, problém, ale v druhej časti (los) sú to stehy na pomaly sa hojacej zranenej duši dona Quijota, ktoré by sa zmienkou o rytieroch mohli rozísť. Jozef Felix vetu preložil jasne a prirodzene, no rezignoval na slovnú hru: „… že sa pred ním ani len slovkom nezmienia o potulnom rytierstve, aby mu azda nerozjatrili rany, ktoré sa mu ledva zahojili“. Skúsila som sa zahrať autorovu hru so slovnou dvojicou – cieliť/zaceliť: „… že pred ním nespomenú nič, čo by cielilo na tému potulného rytierstva, aby sa mu nerozišli jemné stehy na rane, čo sa mu ledva zacelila“. Napokon to išlo jednoduchšie: „… že pred ním ani raz neotvoria tému potulného rytierstva, aby zároveň neotvorili sotva zahojené rany.“

Druhý príklad: Keď farár tvrdí, že holič bude mlčať a nepovie nič „… a rey ni a roque, ni a hombre terrenal…“, používa vo formulke archaický názov šachovej figúrky el roque (ani kráľovi, ani veži). Navyše, formulku sa vraj naučil z dávnej povesti o kňazovi, ktorý na úvod omše nenápadne prezradil kráľovi, kto ho okradol. Možností je viac: nahradiť už aj v španielčine archaický výraz (aj Andrés Trapiello vo svojom preklade Quijota do súčasnej španielčiny použil ni al rey ni a la torre) slovenským spojením nepovie nikomu ani muk, slovka nevypovie atď., alebo možno trochu odvážne upraviť, že „nepovie nič ani kráľovi, ani vežiakovi“, a tak naznačiť čitateľovi východisko španielskeho výrazu (šach), či využiť dvojicu aktérov v postavení vysoký/nízky, dobrý/zlý, odkazujúcu na spomenutú povesť. Felix sa rozhodol pre riešenie „neprezradí slovka ani kráľovi, ani lotrovi, ani živej duši“. Ja som napokon zvolila riešenie: „… že nepovie ničové nič ani kráľovi, ani kmínovi, ani živej duši“, hoci nejaké šachové riešenie ma láka naďalej.

Takýchto miest je v texte veľa, prakticky každá veta je malý hlavolam. Dnes však má prekladateľ na rozdiel od čias Jozefa Felixa k dispozícii viaceré španielske kritické vydania románu, moderne, tematicky a ústretovo spracované a ľahko prístupné, a napokon aj naše slovenské kontakty so španielskymi a inými zahraničnými kolegami – cervantistami a quijotistami. Ja som pri preklade primárne vychádzala z kritického vydania románu v Cervantesovom inštitúte (edícia Clásicos hispánicos) pod editorským vedením akademika Francisca Rica, ktoré je prístupné na internete, s pri­hliadnutím na kritické vydania vo vydavateľstve Cátedra (ed. John Jay Allen, 2007) a vo vydavateľstve Astral (ed. Alberto Blecua, 2010).

Eva Palkovičová

Foto: archív autorky

Eva Palkovičová

(1958) je hispanistka, prekladateľka, translatologička a vysokoškolská pedagogička. Vyštudovala slovenčinu a španielčinu na FiF UK v Bratislave. V rokoch 1984 – 1998 pracovala v Slovenskej literárnej agentúre LITA, neskôr pôsobila ako literárna agentka a prekladateľka na voľnej nohe. Od roku 2006 pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave, kde obhájila v roku 2008 titul PhD. a v roku 2016 titul docent v odbore translatológia. Ako výskumníčka sa venuje dejinám prekladu, recepcii hispánskych literatúr v slovenskom kultúrnom priestore, dejinám slovenskej hispanistiky a významným osobnostiam slovenskej romanistiky. Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä prekladom hispanoamerickej prózy 20. storočia, za ktoré získala sedem prémií Literárneho fondu. Jej preklad románu súčasného španielskeho autora Carlosa Ruiza Zafóna Anjelská hra bol ocenený Cenou Jána Hollého za rok 2009. Je spoluzostavovateľkou piatich monografických čísel Revue svetovej literatúry venovaných španielskej a hispanoamerickej literatúre. Je autorkou monografie Hispanoamerická literatúra na Slovensku (2016), spoluautorkou Bibliografie prekladov z literatúr písaných po španielsky do slovenčiny (2020) a monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021).