Pamätať alebo zabúdať?

Občianska vojna (1936 – 1939) a takmer štyri desaťročia trvajúca Francova diktatúra výrazne ovplyvnili novodobé dejiny Španielska a dodnes vyvolávajú tenzie v španielskej spoločnosti. V radoch španielskych historikov sa rozšíril názor, že formálny koniec občianskej vojny nebol jej reálnym koncom, keďže nepriniesol zmierenie a neodstránil hlboké rozpory a smrteľný konflikt medzi dvoma protikladnými ideológiami. „Nové“ frankistické Španielsko bolo založené na ideológii nacionálneho katolicizmu a tvrdej politickej represii proti nepriateľom režimu. Oficiálna historická pamäť, ktorú budoval režim, zveličovala imperiálnu minulosť a represiami chcela umlčať pamäť porazených. V literatúre toto obdobie dostalo príznačný názov „Doba ticha“ (Tiempo de silencio). Oficiálnu pamäť mali podporovať aj pamätné miesta. Najvýznamnejšie bolo veľkolepé mauzóleum Údolie padlých (Valle de los Caídos), ktoré dal postaviť generál Franco na pamiatku obetí „červeného teroru“ v pohorí Sierra Guadarrama neďaleko Madridu. Bolo tu pochovaných vyše tridsaťtisíc obetí vojnového konfliktu, väčšinou z tábora nacionalistov. V roku 1975 tu bol pochovaný aj samotný Franco.

Po smrti Francisca Franca sa začalo obdobie tzv. tranzície – prechodu od autoritárskeho režimu k demokracii. V roku 1977 sa konali prvé demokratické voľby, boli legalizované politické strany a vyhlásená amnestia pre politických väzňov. O rok neskôr bola prijatá ústava, ktorá dostala názov „Ústava zmierenia“. Kľúčovou postavou tohto obdobia bol kráľ Juan Carlos, ktorý vo svojom prvom príhovore k Španielom povedal, že „naša budúcnosť sa bude zakladať na skutočnom konsenze národnej svornosti“. Vďaka celospoločenskému konsenzu sa podarilo v krajine vybudovať demokratické inštitúcie, ale politika tzv. paktu zabudnutia na neuralgický úsek národných dejín, ktorá mala napomôcť k zmiereniu medzi „dvoma Španielskami“ a prispieť k formovaniu novej európskej a modernej španielskej identity, sa ukázala ako problematická. Štyri dekády histórie sa nemohli vytratiť bez stopy a „zakázaná“ minulosť, ktorá skryto traumatizovala španielsku spoločnosť, sa čoraz intenzívnejšie hlásila o slovo.

Občianska vojna po sebe zanechala takmer pol milióna obetí. Ich počet ešte významne stúpol v dôsledku politických represií v povojnových rokoch. Ich telá boli zahrabané v masových hroboch na neznámych miestach. Kým obete z tábora nacionalistov po vojne registrovali a ich pozostatky pochovali so všetkými poctami, obete z republikánskeho tábora zostávali v anonymných masových hroboch na neznámych miestach. Hneď po smrti diktátora niektoré vdovy začali tajne vlastnými rukami vyhrabávať telá svojich manželov. Exhumácie nabrali na intenzite po demokratických voľbách v roku 1977, no pokus o štátny prevrat v roku 1981, hoci aj bol potlačený, ľuďom opätovne nahnal strach. Až 28. októbra 2000 bol v mestečku Priaranza del Bierzo na severozápade Španielska po prvýkrát za účasti odborníkov a využitia vedeckých postupov (vrátane skúšky DNA) otvorený anonymný masový hrob s telesnými pozostatkami trinástich popravených civilistov. Občianska iniciatíva Emilia Silvu, ktorý hľadal falangistami popraveného starého otca, aby ho pochoval na cintoríne vedľa starej mamy, prebudila dlhodobo umlčiavanú pamäť porazených a iniciovala široké občianske hnutie.

Príbuzní obetí frankistického teroru sa začali spontánne združovať, aby svojpomocne vyhľadávali masové hroby a exhumovali v nich uložené telá, identifikovali svojich blízkych a pochovali si ich. Začali sa domáhať práva na rehabilitáciu a odškodnenie a vytvárať asociácie na ochranu a obnovu historickej pamäti. Do roku 2005 vzniklo viac ako 170 takto zameraných organizácií. Prvou bola Asociácia na obnovu historickej pamäti (Asociación para la Recuperación de la Memoria Histórica, ARHM), ktorú v roku 2000 založil už spomínaný Emilio Silva. Jej prvoradou úlohou sa stala lokalizácia masových hrobov a exhumácia tiel popravených. Ako sa výstižne vyjadril istý historik, „s telesnými pozostatkami popravených asociácia vyhrabáva aj dlho pochovanú a umlčiavanú históriu“.

Organizácie na ochranu pamäti podporujú príbuzných obetí aj vo veci ich požiadaviek spravodlivosti a morálneho zadosťučinenia, keďže pamäť je úzko prepojená so spravodlivosťou, lebo, ako hovorí aj teória, bez pamäti nespravodlivosti nie je možná ani spravodlivosť. Krivdy spáchané v minulosti sa pokúsila odčiniť vláda socialistov (PSOE), keď v roku 2007 prijala zákon o historickej pamäti, ktorým sa priznávali práva obetí občianskej vojny a Francovej diktatúry. Organizácie na obnovu pamäti zákon kritizovali pre jeho nedôslednosť. Frankistické tribunály síce boli vyhlásené za ilegálne, ale platnosť ich rozhodnutí nebola zrušená. Exhumácie obetí boli povolené a finančne podporované, no samotný proces vyhľadávania masových hrobov a exhumácie v nich uložených tiel zostal na pleciach príbuzných a dobrovoľníkov. Zákon kritizovala aj opozičná Ľudová strana (Partido Popular, PP), považovala ho za nepotrebný, ba až škodlivý, lebo jatrí staré rany a rozdeľuje španielsku spoločnosť na dobrých a zlých. Keď v rokoch 2011 – 2018 boli ľudovci opäť pri moci, odmietli finančne podporovať asociácie na obnovu historickej pamäti. Výhrady k zákonu mali aj mnohí odborníci, ktorí poukazovali na protirečivosť samotného pojmu „historická pamäť“, resp. jeho parciálnosť, keďže v tomto prípade sa vzťahuje len na pamäť obetí z tábora republikánov.

O dôslednejšiu politiku historickej pamäti sa pokúšajú socialisti pod vedením Pedra Sáncheza, ktorí sú pri moci od roku 2018. Po dlhých sporoch s Francovými príbuznými, podporovanými pravicovými stranami, boli v roku 2019 telesné pozostatky Francisca Franca exhumované a prenesené do rodinnej hrobky na cintoríne v El Pardo. Sánchezova vláda v roku 2022 revidovala a aktualizovala zákon o historickej pamäti do podoby zákona o demokratickej pamäti. Zákon akcentuje potrebu uchovávať a rozvíjať španielske demokratické tradície. Sánchezova vláda bola prvá, ktorá oficiálne odsúdila vojenský prevrat z roku 1936 proti demokraticky zvoleným orgánom. Mauzóleum, ktoré dal postaviť Franco, bolo premenované na Valle de Cuelgamuros (ako sa pôvodne toto geografické miesto nazývalo) a stalo sa pamätným miestom všetkých obetí občianskej vojny. Pravicové politické strany Vox a Ľudová strana (PP) zákon z dielne socialistov odmietli a vytvorili tzv. Koalíciu zabudnutia. Proti zákonu o demokratickej pamäti postavili zákon konkordie. Podľa krajne pravicovej strany Vox je zákon o demokratickej pamäti „atentátom proti slobode slova“. Jej predstavitelia v roku 2018 iniciovali tzv. Manifest za históriu a slobodu (Manifiesto por la historia y libertad). Podpísalo ho vyše dvesto osobností španielskeho politického, kultúrneho a vedeckého života. Uvádza sa v ňom, že „zákonom sa nemôže nariadiť jednostranný výklad dejín, lebo žiaden zákon nemôže zmeniť historické udalosti“.

Diskusia o historickej pamäti je teda v španielskej spoločnosti stále aktuálna. Organizujú sa vedecké debaty a kongresy, na ktorých historici, filozofky, sociológovia a psychologičky poukazujú na to, že spoločenská pamäť je vždy selektívna a ideologicky podmienená. Pred španielskou (ale nielen španielskou) spoločnosťou sa ukazuje naliehavá potreba obnoviť historickú pamäť v jej integrite, a tak dospieť k zmiereniu. Obeť násilia je vždy obeťou, nezávisle od ideológie. Preto jediným východiskom je robiť politiku, v ktorej by násilie absentovalo.

Problematike obnovenia historickej pamäti sa dlhodobo venuje aj španielska novinárka Natalia Junquera, korešpondentka ľavicovo orientovaného denníka El País. Bola prítomná na mnohých exhumáciách a viedla rozhovory s obeťami. V roku 2013 vydala knihu s názvom Valientes. El relato de las víctimas del franquismo y de los que les sobrevivieron (Odvážni. Rozprávanie o obetiach frankizmu a o tých, čo ich prežili). Na príklade vyše šesťdesiatich osobných príbehov čitateľom približuje, čo prežívali obete občianskej vojny a frankistického teroru a ich príbuzní v tej dobe, ale aj traumy, ktoré prežívajú v súčasnosti.

Text s názvom „Lo que ocurre en las fosas del franquismo“ (Čo sa deje v masových hroboch z čias frankizmu), ktorý ponúkame čitateľom a čitateľkám Verzie, je úvodnou esejou ku knihe s názvom Memoria histórica (Historická pamäť). V roku 2010 ju vydala Španielska akadémia vied (CSIC). Historici, filozofky, politológovia i sociologičky v nej diskutujú o úlohe histórie a pamäti, ako aj o vhodnosti používania samotného pojmu historická pamäť.
Paulína Šišmišová

Paulína Šišmišová

Foto: Archív autorky

Paulína Šišmišová

Doc. PhDr., CSc. Paulína Šišmišová pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).