O rozmanitosti, príťažlivosti a trvácnosti eseje

Esej je žáner, ktorý budí neustály záujem, vedecký, čitateľský aj autorský. Je to žáner, ktorý má potenciál vyjadriť všetko, čo rezonuje v ľudskom živote, spôsobom, akým sa to nedá v inom type písania. Mnohí básnici, spisovatelia i filozofi sa preto popri svojej ostatnej tvorbe venujú esejistickému písaniu. Od čias Michela de Montaigna, ktorý žáner inicioval, našli v ňom uplatnenie viacerí poprední myslitelia. V slovenskom prostredí sa esejami presadil najmä Alexander Matuška, ale i Vladimír Mináč, Milan Hamada či Ivan Kadlečík. V ankete o eseji s názvom Esej – žáner slobody uvažovania, ktorú v roku 2011 pripravila Tina Čorná na stránke denníka Pravda, aby zistila, ako ju vnímajú osobnosti vedeckého a kultúrneho života, spisovateľ I. Kadlečík konštatuje: „Dnes by sme mohli povedať, že esejou je čokoľvek a hocičo, čo znamená, že ozajstná esej už zosnula v pokoji. Keď je esejou všetko, potom ňou nie je nič.“ V podobnom duchu hovorí o devalvácii eseje aj literárny vedec Pavel Matejovič, keď tvrdí, že sa z nej stal „obligátny žáner na stredných školách“, v tom lepšom prípade „voľná úvaha na nejakú tému“. Všetci oslovení účastníci ankety však vyzdvihujú dôležitosť eseje, či už ako priestoru poznávania sveta, hľadania odpovedí na otázky ľudskej existencie, alebo prepájania medzi vedou, umením a každodenným životom. V tejto súvislosti sa natíska hneď niekoľko otázok: Naozaj sa tento „vznešený a elitný literárny žáner“ vytráca z okruhu spoločenského záujmu? Možno sa vôbec zhodnúť na jeho podobe? A čo ak je súčasná esej len odrazom myslenia človeka, ktorý sa ocitol „[v]o svete diskontinuity a amorfnosti, kde nič nie je zreteľne vyme­dzené, medzi rozvrátenými a zvrátenými ľuďmi bez súvzťažnosti, ktorým okamihy a presila bezducho tupých vecí zahmlieva obrysy noriem, princípov a skutočných hodnôt“, povedané slovami I. Kadlečíka? Mali by sme sa azda uspokojiť s nelichotivým konštatovaním, že esej je mŕtva?

Aktuálne číslo venované eseji má ambíciu aspoň sčasti priblížiť čitateľom a čitateľkám tento žáner a jeho podoby a potvrdiť, že esej sa stále udržiava pri živote, ba dokonca, že má naďalej schopnosť provokovať, poúčať, vzbudiť záujem. Teoretik eseje španielskeho pôvodu José Luis Gómez-Martínez tvrdí, že „každá dobrá esej vždy obsahuje niečo aktuálne, iné pre každú epochu a pre každého čitateľa“¹. Aj preto sa o eseji hovorí, že je nadčasová. No zároveň platí, že každá vyspelá kultúra vytvára esej na svoj obraz v každej dobe, prostredníctvom nej nanovo formuluje odveké otázky a hľadá na ne odpoveď. Aj nasledujúce riadky sú v istom zmysle hľadaním myšlienok o podobe, hodnote a význame eseje.

1) Gómez-Martínez, J. L. ([1981]1996): Teória eseje (Esej ako literárny žáner, štúdium jej vlastností), prel. P. Šišmišová. Bratislava: Archa, s. 62.

Pokúsme sa teda zodpovedať otázku, čo je esej. Odpoveď možno hľadať aj vo význame samotného slova. Esej má grécky pôvod (exagium), označuje uvažovanie, úvahu. V tomto zmysle sa esej chápe ako zvažovanie argumentov s cieľom zaujať stanovisko. Z gréčtiny slovo prevzala stredoveká latinčina a odtiaľ francúzština. Význam francúzskeho tvaru essai, t. j. skúška, pokus, označuje úsilie alebo snahu niečo dosiahnuť, urobiť, vyskúšať. Spomedzi mnohých teoretikov, ktorí sa esejou zaoberali, spomeňme napríklad Miloša Horvátha, ktorý sa domnieva, že spojením týchto dvoch etymologických výkladov možno esej interpretovať ako „pokus o vyšší, intelektuálne náročnejší stupeň úvahy, ktorý je zároveň skúškou v hĺbke i presvedčivosti uvažovania, resp. argumentovania tvorcu eseje“². Ak by sme však porovnali esej s vedeckou spisbou, napr. s traktátom, odbornou štúdiou alebo dizertáciou, konštatovali by sme, že jej výpoveď charakterizuje omnoho nižšia miera objektívnosti, exaktnosti, systematickosti, príp. že v nej absentuje poznámkový aparát. Esej totiž vystihuje v prvom rade uvoľnenosť vyjadrovania, ľubovoľný výber a kombinácia umeleckých štylisticko-výrazových prostriedkov, hravosť. Tieto atribúty, typické pre krásnu literatúru, prispeli k chápaniu eseje ako žánru umeleckej literatúry, esteticky pôsobivému a vypracovanému. Intelektuálna a formálna sloboda eseje zase do istej miery zdôvodňuje, že ide o žáner, ktorý nemá jednotnú formu, a naznačuje, že nemožno dospieť k jej konečnej a uspokojivej definícii.

2) Horváth, M. (2020): Teória a prax eseje (z perspektívy lingvistu). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 11.

Esej má pomerne široký tematický záber – originálnym spôsobom reflektuje spoločensko-kultúrne, politické či filozofické otázky – a podľa toho v rôznej miere kombinuje žánrové a štylistické prvky. Svedčí o tom aj fakt, že esej môže byť filozofická, literárna, literárnokritická, vedecká či biografická a môže mať mnoho ďalších podôb.

Nezabúdajme, že esejistické písanie má aj dlhé dejiny. Predchodcov eseje možno hľadať už v starovekom Grécku či Ríme, boli nimi napr. Platón, Sokrates či Seneca. O eseji v pravom zmysle slova však možno hovoriť až od druhej polovice 16. storočia. Žáner etabloval v roku 1580 už spomínaný francúzsky renesančný mysliteľ Michel de Mon­taigne (1533 – 1592) vydaním niekoľkozväzkového diela Essais (Eseje, 1975, 1999, 2007). Autor v krátkych úvahách popretkávaných citátmi iných komentuje rozličné témy (napr. priateľstvo, opilstvo, smútok, výchovu detí a i.) a venuje sa hľadaniu pravdy o sebe, o človeku i o svete. Montaigne tento žáner nielen praktizoval, ale ako prvý použil na označenie svojich úvah slovo esej. Napriek tomu, že sa často objavovalo už v období klasicizmu v názvoch diel, ktoré boli na pomedzí traktátu a vyznania, Montaigne vo Francúzsku prakticky až do 20. storočia nemal nasledovníkov. Aj preto jeho Eseje dlho predstavovali ojedinelý fenomén, ktorý nemal presne určené miesto v systéme literárnych žánrov.³

3) Macé, M. (2006): Le Temps de l’essai. Histoire d’un genre en France au XXe siècle. Paris: Belin, s. 17.

Na Montaigna nadviazal krátko po vydaní Esejí anglický filozof, vedec a štátnik Francis Bacon (1561 – 1626). V roku 1597 vydal súbor desiatich politických, morálnych a filozofických úvah s názvom Essays or Counsels Civil and Moral (čes. Eseje čili Rady občanské a mravní, 1935, 1985, prel. Alois Bejblík) o pravidlách morálky. Baconove eseje boli rozsahovo kratšie, mali charakter aforizmov a na rozdiel od Montaignových boli napísané v pragmatickom duchu, ktorý prevažoval nad voľnou meditáciou. Druhou významnou postavou v anglickom prostredí, ktorá ovplyvnila vývin eseje, je filozof a priekopník empirizmu John Locke, autor textu An Essay Concerning Human Understanding (Esej o ľudskom chápaní, 1690, čes. Esej o lidském rozumu, 1984, prel. Anna Dokulilová, v roku 2012 ako Esej o lidském chápání, prel. Miloš Dokulil). Esej sa tu chápala ako východisko utvárania novej koncepcie myslenia, čo sa premietlo aj do používania slova esej v jednotnom čísle namiesto pôvodných esejí. Vývin eseje v Anglicku predurčil jej dvojaké chápanie: na jednej strane sa vnímala ako žáner, ktorý využíva moralista v duchu Montaigna, na druhej strane predstavovala filozofickú formu vhodnú pre empirický výskum. Od Montaigna a Bacona sa tak odvíjajú dve rozdielne línie vývoja eseje: prvý typ, ktorý iniciovali Montaignove Eseje, predstavuje zväčša poučné a čitateľsky pútavé texty kratšieho rozsahu, vyznačujúce sa voľnosťou formy, zatiaľ čo druhý typ zahŕňa texty dlhšieho rozsahu, rozvíjajúce nové filozofické myšlienky, ktoré majú charakter traktátu a niekedy aj označenie „filozofická esej“. Ak teda uvažujeme o eseji ako o žánri, jej pôvod treba hľadať v týchto dvoch odlišných kontextoch uvažovania, čo malo nepochybne vplyv aj na jej neskoršiu podobu.

Počiatky chápania eseje ako literárneho žánru siahajú v Anglicku k začiatku 18. storočia a spájajú sa s rozmachom liberalizmu, ktorý priniesol rozvoj časopiseckej tlače a voľného obchodu. Esej predstavovala v tom období kľúčový nástroj britských časopisov The Tatler (1709 – 1711) a The Spectator (1711 – 1713) na čele s ich editormi Josephom Addisonom a Richardom Steelom. Práve časopisecká tlač umožnila eseji rozvinúť sa a ďalej pôsobiť. Azda nie je prekvapujúce, že práve z tohto obdobia pochádza jedna z prvých teoretických prác Of Essay Writing (O písaní eseje, 1742), ktorej autorom bol škótsky filozof a historik David Hume (1711 – 1776). Zdôraznil úlohu eseje pri šírení myšlienok a hodnôt a vnímal ju aj ako spôsob priblíženia vedy širšej verejnosti. Esejistu považoval za nového spoločenského aktéra, ktorý má moc ovplyvňovať verejnú mienku. Hume si však uvedomoval, že filozofická esej by sa nemala zamieňať s inými formami myslenia.

Ak sa vrátime k vývinu žánru v 17. storočí vo Francúzsku, slovo esej, ktoré nachádzame v názve diel, napr. u Pascala či Descarta, ešte neoznačovalo žáner, ale zväčša znamenalo náčrt, resp. koncept myšlienky v oblasti poznania. Ani autobiografické gesto, ktoré nachádzame u Montaigna, nebolo v tom čase vítaným javom, keďže predstavitelia klasicizmu sa usilovali o vyjadrenie univerzálnych právd. V 18. storočí preniká do Francúzska – najmä vďaka prekladu (napr. spomínaného diela Johna Locka), kontaktom a záujmu francúzskych mysliteľov (Diderot, Voltaire) – anglický model eseje, ktorý sa v podobnom duchu pestoval aj vo Francúzsku. Eseje, ktoré písal Voltaire, mali zväčša polemický charakter podľa anglického vzoru. Francúzsky filozof v nich kritizoval a ironicky komentoval zaužívané koncepty a predstavy o svete. V tom období sa do popredia dostáva aj publicistická esej, ktorú pestoval napr. Marivaux. Až neskôr sa objavuje osobná, meditatívno-reflexívna esej, ktorá mala svojou povahou k Montaignovi najbližšie. Nachádzame ju v autobiografickom diele Les Rêveries du promeneur solitaire (1776 – 1778; slov. Prechádzky snívajúceho samotára, prel. A. Lášticová, 2001) Jeana-Jacqua Rousseaua, v ktorom dominoval dôverný hlas autorského subjektu. Práve dôrazom na subjektívnu výpoveď Rousseau obnovil pôvodnú myšlienkovú líniu Montaignovej eseje, v ktorej neskôr pokračovali René de Chateaubriand, Madame de Staël či Stendhal. Popri knižných, koncepčne vyzretých dielach vychádzajú aj vo Francúzsku v súvislosti s rozmachom časopiseckej tlače články, kroniky a literárnokritické texty (Charles Baudelaire, Charles-Augustin Saint-Beuve). To, čo sa dnes chápe pod pojmom esej, postupne nahrádzalo jednotlivé formy „filozofickej literatúry“ (littérature d’idées) ako bájky či maximy. Esej v 19. storočí bola priestorom uvažovania o otázkach dejín, kultúry a národa, ako napr. esejistické texty De la littérature (O literatúre, 1800) a De l’Allemagne (O Nemecku, 1810), ktoré boli vyjadrením obdivu ich autorky Madame de Staël k nemeckému umeniu, vede a filozofii.

Vo Francúzsku sa esej nástojčivejšie presadzuje od konca 19. storočia v súvislosti s osamostatňovaním humanitných vied, najmä histórie, psychológie a sociológie, ktoré sa snažili o vedecký prístup a objektívne zobrazovanie skutočnosti. Literatúra ako prejav individuálneho autorského postoja bola pre vedu zdrojom skepsy a vzbudzovala otázky, či si môže robiť nárok na to, aby bola zdrojom poznania, a či vôbec predstavuje poznanie, ku ktorému veda nemá prístup. Esej ako pomedzný žáner umeleckej literatúry a vedy bola, pochopiteľne, nástrojom i predmetom konfrontácie dvoch spôsobov poznávania, umeleckého a vecného. Úlohu literatúry reflektovali vo svojej esejistickej tvorbe viacerí poprední spisovatelia ako Jean-Paul Sartre, Charles Péguy, Maurice Blanchot, Paul Valéry a i. V 20. storočí sa esej definitívne stala literárnym žánrom, no súčasne bola predmetom ostrých polemík a nenávistnej či pohŕdavej rétoriky niektorých intelektuálov (Julien Benda, Pierre Bourdieu, Alain Badiou). Vyčítala sa jej povrchnosť, konceptuálna nedokončenosť i nedbalosť.

Francúzska literárna historička a esejistka Marielle Macé, ktorá po­drobne skúmala vývin francúzskej eseje, vidí tri obdobia jej konštituovania, ktoré sa odvíjali v závislosti od vzájomných vzťahov medzi spoločenskými a humanitnými vedami a beletriou. Prvé obdobie sa vzťahuje na roky 1910 – 1930, keď sa esej stala výkladnou skriňou francúzskej prózy, no musela čeliť útokom niektorých sociológov či historikov (Émile Durkheim, Charles Seignobos, Gustave Lanson). Záujem o esej sa sústredil najmä okolo časopisu Nouvelle Revue française a osobností, akými boli Paul Valéry, Marcel Proust, Stéphane Mallarmé, Jean Paulhan a i. Druhé obdobie predstavuje zlatý vek eseje v 40. rokoch. Žáner sa stáva nástrojom polemiky a literárnej kritiky, ktorú zosobňovali najmä Jean-Paul Sartre a George Bataille. Tretie obdobie je späté s teoretickým uvažovaním o eseji v literárnom prostredí, ku ktorému prispeli Roland Barthes, Michel Foucault či Maurice Blanchot. V posledných desaťročiach je esej vyhľadávanou formou písania nielen pre mnohých spisovateľov, ale aj historikov, filozofov a i. Nenesie sa však už v duchu súperenia medzi literatúrou a spoločenskými a humanitnými vedami. Marielle Macé napokon konštatuje, že dnes už v eseji neprebieha výmena medzi literatúrou a vedou. Presúva sa skôr do vnútorného rámca samotnej krásnej literatúry. Prinajmenšom tu esej nemá natoľko vyhrotenú polemickú podobu, akú mala v povojnovom Francúzsku, keď esejista zaujímal jasný morálny a ideologický postoj.

Exkurz do vývinu eseje by mohol byť omnoho dlhší, podrobnejší a obsažnejší. Aspoň v hrubých obrysoch však týchto pár poznámok naznačuje, ako dlho a ťažko si žáner hľadal cestu k dnešnej podobe, akými premenami prechádzal v jednotlivých obdobiach, do akej miery sa v ňom prekrývali filozofické postoje a umelecké postupy, no aj to, nakoľko pružne sa dokázal adaptovať potrebám esejistov. Rôzna miera uplatnenia prostriedkov vecného, umeleckého a publicistického štýlu v eseji, ktorá závisí od miesta, času a podmienok jej vzniku, ale aj od individuality autora, mala vplyv na to, čo všetko dokážeme poňať ako esej, i na to, aké náročné je niekedy určiť hranice žánru.

Súčasná esej, samozrejme, nesie stopy rozmanitosti historických prístupov, viaže sa na určitú intelektuálnu tradíciu a môže byť spätá aj s otázkou národnej identity, ako to vyplýva z teoretických prác napr. v Španielsku, kde sa etablovala začiatkom 20. storočia v súvislosti s politickou situáciou. Esej, ktorá sa vo všeobecnosti usiluje o porozumenie sveta a dejín, bola v Španielsku nielen reakciou na spoločenské otázky, ale aj politickým a ideologickým gestom. Poprední esejisti a zároveň teoretici eseje v španielskom prostredí ako Ortega y Gasset či Unamuno nastolili typ podmienený špecifickým kultúrnym, t. j. hispánskym kontextom. Aj v súvislosti so španielskou esejou vidieť, že esejistika má v každej literárnej kultúre svoje osobité znaky a miesto. Mimochodom, esej je dnes privilegovanou formou vyjadrenia identity niektorých skupín, napr. postkoloniálnych, separatistických či feministických, predovšetkým v angloamerickom kontexte.

Zopakujme ešte raz, že esej má ambíciu byť vyjadrením svojej doby. Tej doby, čo sa zmieta vo vlnách nepokoja, kríz a pochybností o svete, v ktorom žijeme, čo tápe v neistote a strachu o budúcnosť a čelí tieňom minulosti a rozpadu hodnôt. V tomto zmysle sa mi zdá, že súčasná esej ponúka príležitosť obzrieť sa späť, aby sme sa mohli rozhodnúť, ktorou cestou kráčať vpred. Do aktuálneho čísla Verzie preto ponúkame výber esejistických textov z oblasti románskych kultúr a literatúr – francúzskej, rumunskej, španielskej a talianskej. Ich výber bol do veľkej miery subjektívny, vyplýval z osobného i profesijného záujmu jednotlivých prekladateliek a prekladateľa, ale súvisel s témou dejín, pamäti a s ich presahom do súčasnosti. Medzi textami možno nájsť staršie (P. Valéry, A. Gramsci) i súčasné (A. Maalouf, S. Germain, N. Junquera, M. Miroiu). Ich autorky a autori sú na domácej literárnej scéne zväčša dobre etablovaní a časť z nich je známa aj v slovenskom kultúrnom priestore vďaka knižným, príp. časopiseckým prekladom, najmä poézie a drámy (P. Valéry), prózy (S. Germain) alebo aj eseje (A. Gramsci).

Jedným z najstarších textov je výber zo zbierky esejí popredného francúzskeho spisovateľa, filozofa a esejistu Paula Valéryho (1871 – 1945), ktorý tvoril v prvej polovici 20. storočia. Výber troch esejí (Úvahy nad atlasom sveta, Poznámky o veľkosti a úpadku Európy, O histórii) zo zbierky Regards sur le monde actuel (Pohľady na súčasný svet) z roku 1931 prináša autorove jasnozrivé úvahy o svete, o Európe a jej postupnom úpadku, o histórii a politike, o národe, ako aj o budúcich výzvach, ktorým bude musieť ľudstvo čeliť. S odstupom jedného storočia od vydania týchto esejí s prekvapením konštatujeme, že Valéry vo svojich politických úvahách (niektoré pochádzajú ešte z roku 1895), predvídal konflikty a hrozby súčasného sveta. Naliehavo, ba chvíľami až mrazivo na nás pôsobia jeho predpovede týkajúce sa nepredvídateľnosti sveta, exportu technológií, zbraní a výroby z Európy do menej rozvinutých krajín, neschopnosti Európanov poučiť sa z dejín, nacionalizmu. Valéryho myšlienky sú napriek (alebo možno práve vďaka) medzivojnovému kontextu svojho vzniku nadčasové, odzrkadľujú triezvy, no pesimistický pohľad vnímavého pozorovateľa, ktorý núti čitateľstvo vidieť súčasný svet v širších dejinných súvislostiach.

Valéryho súčasníkom bol významný taliansky intelektuál 20. storočia, marxistický filozof a novinár Antonio Gramsci (1891 – 1937), ktorého dielo bolo úzko späté s jeho životom. Ten sa niesol v znamení boja za vzdelanosť, slobodu a humanistické ideály, kvôli ktorému strávil Gramsci niekoľko rokov vo väzení. Dve tematicky odlišné eseje zo zbierky Odio gli indifferenti (Nenávidím ľahostajných) z rokov 1917 – 1918, rovnomenná esej Nenávidím ľahostajných a Risorgimento a zjednotenie Talianska (minulosť a súčasnosť), sú príležitosťou nahliadnuť do Gramsciho myšlienkovo bohatého sveta. Prvá esej približuje zamyslenie človeka filozofa nad konceptom ľahostajnosti más v dejinách, ale je aj subjektívnou výpoveďou, akýmsi osobným manifestom, ktorým človek občan Gramsci odmieta osudovosť a deklaruje angažovanosť a zodpovednosť voči svojej dobe. V druhej eseji sa autor vracia k prelomovému obdobiu v dejinách Talianska, k obdobiu talianskeho národného zjednotenia – Risorgimenta. V myšlienke spájania jednotlivých častí Apeninského pol­ostrova do colného spolku vidí predpoklad politického zjednotenia talianskeho národa. Gramsciho text vznikol začiatkom 20. storočia v celkom inej geopolitickej situácii, jeho aktuálnosť sa však implicitne premieta nielen do pretrvávajúcich regionálnych rozporov v rámci Talianska, ale aj do súčasných úvah o existencii a udržateľnosti spoločného projektu, akým je Európska únia.

Publicisticky ladená esej Čo sa deje v masových hroboch z čias frankizmu súčasnej španielskej novinárky Natalie Junquery (1981), ktorá je úvodom odbornej publikácie o problematike historickej pamäti Memoria histórica (Historická pamäť, 2010), zapadá do aktuálneho kontextu vzostupu pamäti v (západo)európskej spoločnosti v posledných tridsiatich rokoch. Súčasný verejný diskurz sprevádzajú podľa francúzskeho historika Françoisa Hartoga vo všeobecnosti slová ako spomínanie, trauma, obeť, svedok, zločiny proti ľudskosti a ďalšie. V duchu „povinnosti pamätať si“ je napísaný aj text N. Junquery, mapujúci problematické vyrovnávanie sa španielskej spoločnosti s kolektívnou a v mnohých prípadoch aj s rodinnou traumou z minulosti, akou bolo zmiznutie a násilná smrť desiatok tisícov odporcov frankizmu v čase španielskej občianskej vojny a Francovej diktatúry (1939 – 1977). Okrem toho, že Junquera približuje historické okolnosti i živé debaty týkajúce sa existencie masových hrobov v Španielsku, otázku pamäti zasadzuje aj do širšieho rámca, keď hovorí o potrebe pripomínania a reflexie zločinov minulosti či o úlohe štátu (politikov, sudcov, historikov atď.), ktorý by mal vytvoriť funkčné mechanizmy na to, aby bolo možné potrestať vinníkov či odsúdiť spáchané zločiny. Revízia španielskych dejín nemá priniesť len nastolenie spravodlivosti voči obetiam, ako naznačuje Junquera, ale predstavuje aj príležitosť pre zacelenie rán, ktoré znemožnilo (ne)vedomé vytláčanie pamäti v minulosti.

Francúzsky spisovateľ libanonského pôvodu Amin Maalouf (1949) načrtáva v zbierke esejí Le naufrage des civilisations (Stroskotanie civilizácií, 2019) pesimistický obraz súčasného sveta, opierajúc sa pritom o historické, ekonomické a politické súvislosti. Východiskom Maaloufovho uvažovania je v dvoch častiach štvrtej kapitoly s názvom Svet v rozklade a v Epilógu konštatovanie o prehlbujúcej sa polarizácii spoločnosti, rozklade sveta a strate súdržnosti, ktorých príčiny autor hľadá v skúmaní historických faktov. Hovorí o mieste Európy vo svete, o (premárnených) príležitostiach Európskej únie, o svojich obavách z budúcnosti, ako aj o možnostiach zvrátiť úpadok civilizácie. Koncepty národa, náboženstva či identity tu nesú, podobne ako to konštatuje aj Valéry, svoj podiel viny a zodpovednosti za súčasné smerovanie ľudstva. Maaloufov text je úprimnou výpoveďou o tragickom pocite zo stavu sveta, no zároveň aj návodom na to, ako ho možno zvrátiť.

Zdanlivo odlišný charakter majú v porovnaní s ostatnými esejami texty rumunskej feministickej filozofky a spisovateľky Mihaely Miroiu (1955), esej štúdia Komunizmus bol štátny patriarchát, nie štátny feminizmus z roku 2007, ktorá v ňom približuje vzťahy medzi feminizmom a komunizmom cez prizmu osobnej skúsenosti, a dva úryvky z intímne ladenej memoárovej prózy Cu mintea mea de femeie (Mojím ženským rozumom) z roku 2017. Ak hovorím zdanlivo, tak preto, že hoci sa Miroiu zaoberá konkrétnym filozofickým problémom týkajúcim sa feminizmu – autonómiou žien – v kontexte komunizmu, jej úvahy o súčasnom postavení žien v spoločnosti, ktoré v minulosti čelili a naďalej čelia rôznym podobám patriarchátu, vyplývajú z autorkinho dôkladného poznania a interpretácie historických súvislostí, podobne ako to bolo aj u predchádzajúcich autorov a autorky. Od emotívnej výpovede o trpkom údele žien, zvlášť intelektuálok, v prozaickom texte Lekná v hnoji, po prekvapivo triezvy pohľad na dejiny žien v 20. storočí v textoch Komunizmus bol štátny patriarchát, nie štátny feminizmus a Myšlienky tieňa. Začiatky Miroiu nastoľuje otázky autonómie a slobody, ktoré sú nevyhnutným predpokladom uplatnenia práv a individuálneho tvorivého potenciálu každého človeka bez ohľadu na jeho pohlavie a vonkajšie okolnosti (napr. rasu, sexuálnu orientáciu, etnický pôvod a i.).

Problematiky dejín sa dotýkajú aj texty zo zbierky esejí Rendez-vous nomades (Kočovné stretnutia, 2012) francúzskej spisovateľky Sylvie Germain (1954). Eseje Skutočnosť a predstavivosť a Prečo, ako aj krátky poetický text vo veršoch s názvom Poznámka na okraj tvoria jeden celok, ktorý reflektuje otázky viery, úlohy predstavivosti v živote človeka, jej limity a význam či potrebu rozmýšľať v súvislosti s dejinami. Germain vníma historické udalosti predovšetkým ako filozofický problém – zamýšľa sa nad etickými otázkami zločinov spáchaných ľudstvom, nad ich príčinami i zodpovednosťou človeka. Historické vedomie, na ktoré implicitne či explicitne apelujú všetci spomínaní autori a autorky, sa podľa Germain nemá obmedzovať iba na poznanie historických faktov, ale implikuje aj snahu o hlbšie uvažovanie o dejinách, chápanie vzájomných súvislostí či formovanie hodnôt a postojov, ktoré sú predpokladom aktívnej účasti človeka v živote.

Jednotlivé eseje uverejnené v tomto čísle sú osobité, pertraktujú rôzne otázky (filozofické, politické, kultúrne a pod.) vyplývajúce z potrieb, názorov a životných skúseností ich autorov a autoriek, ale spája ich hľadanie odpovedí v prieniku minulosti a prítomnosti. Niet pochýb o tom, že každá z esejí je špecifická, že len ťažko by sme na základe ich lektúry vystihli podstatu eseje ako žánru. A predsa, skôr než sa zahĺbime do myšlienok Valéryho, Maaloufa, Junquery a ďalších autorov a autoriek, ktorých sme pre čitateľov Verzie vybrali, všimnime si, ako píšu.

Maalouf alebo Miroiu s odstupom času prehodnocujú niektoré zo svojich predchádzajúcich predstáv a tvrdení týkajúcich sa spoločensko-politického vývoja. Svoju osobnú angažovanosť v texte vyjadrujú explicitne v prvej osobe, alebo prostredníctvom kladenia otázok píšuceho subjektu, ako je to napr. aj u Germain. V súčasnosti je esej pre mnohých spisovateľov a spisovateľky priestorom sebapoznávania. Dá sa dokonca uvažovať o autobiografickom rozmere eseje v súvislosti s kombináciou myslenia, kritiky a fikcie na pozadí vykresľovania seba samého. Introspektívny aspekt je zrejmý najmä z úryvkov Mihaely Miroiu.

Esejisti sa môžu pohybovať medzi dvoma odlišnými rovinami zobrazovania skutočnosti – vecnou a umeleckozážitkovou. Príkladom je Valéryho esej, v ktorej autor teoreticky uvažuje o histórii v zmysle vednej disciplíny, hovorí o jej predmete, metódach a prístupoch, no zároveň prechádza do osobnej roviny uvažovania, keď hovorí o svojom zúfalstve z histórie a dejiny ľudstva metaforicky prirovnáva k vývinu dieťaťa, ktoré všetkými zmyslami objavuje svet a postupne naberá silu. Po umeleckých výrazových prvkoch siaha napr. aj Gramsci v reflexii o ľahostajnosti, ktorú prirovnáva „k mŕtvemu bremenu dejín“, k „olovenej guli“ či k „bažine“.

Esej sa neriadi systematickým výkladom a argumentáciou. Azda najviac preukazné je to v prípade Germain, ktorá v eseji Skutočnosť a predstavivosť prechádza od reflexie nad otázkou, čo je to viera, cez úlohu predstavivosti až po (ne)opodstatnenosť pojmu „zločin spáchaný ľudskosťou“. Zásadné je pre ňu to, aké úvahy téma vyvoláva. Z tohto pohľadu diskontinuitné, tematicky nesúrodé plynutie eseje vyplýva z autorkinej potreby hľadať hlbší význam vecí a objasniť ho.

V esejach Natalie Junquery sú zasa časté citácie, ktorými autorka odkazuje na slová potomkov obetí frankizmu s cieľom emotívne na čitateľa zapôsobiť, alebo na úradné dokumenty, napr. cituje z historických dekrétov, právnych spisov, rozhodnutí súdov, vyjadrení akademikov a pod., ktorými dokumentuje nielen proces prijímania zákona o historickej pamäti v Španielsku, ale aj spoločenskú debatu o pamäti. Odvolávky rôzneho charakteru nájdeme vo všetkých esejach aktuálneho čísla. Treba im porozumieť, ako konštatuje španielsky teoretik Gómez-Martínez, aby „diela získali svoju skutočnú dimenziu“⁴. To si však v niektorých prípadoch vyžaduje hlbšie poznanie historických a kultúrnych súvislostí.

Nespochybniteľným a nezanedbateľným rozmerom esejistického písania je jeho dialogický charakter. Pomôžme si zase slovami Gómeza-Martíneza: „Esej má trvalú hodnotu vďaka svojej povahe dôverného dialógu medzi myslením implicitného autora a úvahami čitateľa.“⁵

Esej čitateľstvo poúča, ako to robí napr. Miroiu, keď poukazuje na rozdiel medzi emancipáciou a autonómiou žien, ako Valéry, keď upozorňuje na problematickosť definovania toho, čo je národ, alebo Junquera, približujúca dôsledky frankizmu na konštituovanie oficiálnej historickej pamäti. V tomto zmysle esej prináša poznanie. A to je aj „dôvod, prečo je esej taká príťažlivá i potrebná zároveň. Učí nás totiž nielen poznávať nepoznané“, ako zdôrazňuje Horváth, „ale aj myslieť takým spôsobom, akým sme doposiaľ nemysleli“⁶. Esejista tiež provokuje a nabáda k činu, ako napr. Gramsci, ktorý svojou ráznou rétorikou („nenávidím ľahostajných“) čitateľovi pripomína, že je súčasťou spoločenského diania, a preto nemôže zostať pasívny, letargický, ľahostajný. Gramsci nabáda človeka k zodpovednosti, ktorá je opakom ľahostajnosti („Kto naozaj žije, musí byť občanom a vybrať si stranu, na ktorej bude stáť“), podobne ako Germain, ktorá apeluje na potrebu „rázne odmietnuť účasť na diele skazy, vzoprieť sa mu“, alebo Maalouf, ktorý sa zamýšľa nad tým, ako presvedčiť súčasníkov, aby neboli otrokmi ideí identity a národa, založených na posvätnom egoizme.

4) Gómez-Martínez, J. L., op. cit., s. 31.
5) Ibidem, s. 62.
6) Horváth, op. cit., s. 33.

O eseji by sa dalo napísať ešte veľa, pretože každý autor jej vštepuje jedinečnosť a neopakovateľnosť. Dajme však teraz slovo tým, pre ktorých je písanie esejí vnútornou potrebou. Nech je teda tento výber pre čitateľov a čitateľky Verzie intelektuálnym dobrodružstvom, emocionálnym zážitkom a azda aj podnetom na ďalšie premýšľanie.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVVV-21-0198.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!