O londýnskom knižnom bludisku z prekladateľskej dielne

Londýnsky knižný veľtrh, známy pod skratkou LBF, je trojdňový maratón, ktorý sa od roku 1971 (s výnimkou pandemického roku 2020) koná vždy na jar. Ja som v tomto obrovskom labyrinte od 11. do 13. marca dobrovoľne blúdila už deviaty raz. Vždy keď sa festival chýli ku koncu, mám pocit, že sa tam konečne začínam vyznať, lenže ďalší rok je však všetko celkom inak. Tentoraz organizátori akoby úmyselne zamiešali karty, len aby poplietli návštevníkov – okolie kongresového centra Olympia, kde sa LBF koná, samotná budova i strecha sa zmenili na veľké stavenisko. O dva roky by tam mali otvoriť ďalšie konferenčné sály, obchody, reštaurácie i hotel.

Veľtrh, samozrejme, nie je určený pre bežných návštevníkov – je to primárne komerčné podujatie, kde sa predávajú a kupujú práva. Vedú sa tu neľútostné boje o práva na potenciálne trháky, za ktoré autorom núkajú astronomické preddavky – tento rok k nim patrili memoáre Borisa Beckera či Sylvestra Stallona a nová fantasy trilógia austrálskeho autora Jaya Kristoffa, ktorú vydavateľ Harper Voyager označil za novú „Jednotku samovrahov spojenú s Hrou o tróny“. A fanúšikov Agathy Christie istotne poteší správa, že vydavateľstvo HarperCollins plánuje k päťdesiatemu výročiu poslednej zo série detektívok o legendárnej slečne Marplovej vydať nové pokračovanie z pera úspešnej britskej autorky Lucy Foleyovej.

Hoci LBF je aspoň o polovicu menší ako Frankfurtský knižný veľtrh, je to najväčší knižný veľtrh v anglojazyčnom svete: tento rok sa na ňom zúčastnilo okolo 30 000 predstaviteľov knižnej brandže a vystavovalo tu vyše 1 000 organizácií, od knižných a audiovizuálnych vydavateľstiev cez firmy zamerané na digitálne technológie či literárne agentúry po kultúrne organizácie reprezentujúce jednotlivé krajiny.

Za posledné roky som na LBF zažila veľké prezentácie pobaltských krajín či Poľska ako čestných hostí (market focus) festivalu, no táto tradícia dočasne padla za obeť chaosu prestavby. Celkovo sa mi zdalo, že počet národných stánkov sa v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi výrazne znížil: dominovali Čína, Turecko, Saudská Arábia či Spojené arabské emiráty, zatiaľ čo stánky mnohých menších európskych krajín som nevidela či nenašla. Dôvody boli zrejme finančné, ako v prípade Slovenského literárneho centra, ktoré si nemohlo dovoliť vlastný stánok, pretože poplatky narástli do neúnosnej miery.

Na druhej strane som zaznamenala množstvo stánkov venovaných solution-based nonfiction a chvíľu mi trvalo, kým som vypátrala, že pod týmto záhadným termínom sa skrýva prakticky orientovaná literatúra faktu. Ako každý rok, aj teraz boli súčasťou LBF diskusie o najnovších trendoch na knižnom trhu a jednou z hlavných tém bola, pochopiteľne, umelá inteligencia. Diskutovalo sa aj o tom, ako v ére klesajúcej gramotnosti presvedčiť deti a mládež, aby viac čítali, a na programe bola aj diskusia venovaná otázke, čo s klasickými dielami literatúry (najmä detskej), ktorých obsah či jazyk môžu súčasné čitateľstvo uraziť.

V posledný deň veľtrhu prekladateľská komunita spoločne oslávila 15. výročie Strediska umeleckého prekladu (Literary Translation Centre, LTC). Trojdňový program seminárov zorganizovala Britská rada (British Council), Národné spisovateľské centrum (National Writers’ Centre), Združenie prekladateľov (Translators’ Association), Anglický PEN, Centrum prekladov poézie (Poetry Translation Centre) a organizácia Literatúra naprieč hranicami (Literature Across Frontiers) spoločne so skvelým prekladateľom Danielom Hahnom, ktorý stál pri zrode LTC. Vydavateľstiev, ktoré majú záujem (a peniaze aj odvahu) vydávať prekladovú literatúru, je v anglojazyčnom svete ako šafranu a LTC poskytuje prekladateľkám a prekladateľom jedinečnú príležitosť nájsť ich v olympijskom bludisku a ponúknuť im knihy, ktoré by radi preložili.

V rámci LTC sa počas všetkých troch dní veľtrhu konajú semináre, kde si pre seba nájdu niečo zaujímavé začínajúci i ostrieľaní prekladatelia. Pre jedných i druhých je to príležitosť zoznámiť sa s novými kolegami či stretnúť starých známych. Ja som si tu napríklad naplánovala stretnutie s dvomi prekladateľkami z fínčiny, s ktorými sme počas pandémie položili základy budúcej siete prekladateľov z menej prekladaných jazykov (Less Translated Languages Network).

Foto: Archív autorky

Semináre LTC sa venujú abstraktnejším i praktickým témam ako honoráre či vyjednávanie o zmluvách a vystupujú v nich prekladatelia, predstavitelia vydavateľstiev či známi autori. Anglický spisovateľ Max Porter, ktorého krásnu knihu Smútok je tvor s krídlami do slovenčiny preložila Aňa Ostrihoňovová a jeho ďalšia kniha Lanny vyšla v preklade Lucie Halovej, napríklad moderoval panel o tom, ako presvedčiť vydavateľstvá, aby vydali určitý preklad (našiel sa už vhodný slovenský termín pre anglické slovo pitching?). Jacques Testard, zakladateľ a šéf vydavateľstva Fitzcarraldo Editions, vyhlásil, že neznáša, keď za ním počas veľtrhu ľudia chodia s ponukami, a že mu oveľa viac vyhovuje, keď mu mailom pošlú prepracovanejší návrh. Táto informácia bola pre mňa mimoriadne užitočná, keďže som sa práve jeho chystala osloviť. Po tomto dôraznom varovaní som sa mu len predstavila s tým, že sa mu ozvem mailom.

Ďalšia mimoriadne zaujímavá diskusia sa týkala otázok feministického prekladu: je rozhodnutie prekladať a vydávať knihy autoriek feministickým počinom a ako vyzerá feministický prístup k prekladu v praxi? Zaujal ma tiež panel venovaný literárnym cenám a ich dosahu na prekladovú literatúru či diskusia o tom, ako zaujať vydavateľstvá klasickými dielami európskej literatúry, ktoré doteraz neboli preložené do angličtiny. Každá z týchto diskusií a mnohé ďalšie by si zaslúžili samostatný článok. Ale teraz si potrebujem oddýchnuť od Londýnskeho knižného veľtrhu a dokončiť preklad ukážky z knihy, pre ktorú hľadám vydavateľstvo.

Júlia Sherwood

Foto: Archív autorky

Júlia Sherwood

(rod. Kalinová) je prekladateľka a propagátorka slovenskej literatúry. Narodila sa v Bratislave a žije v Londýne. Spolu s manželom Petrom Sherwoodom preložila do angličtiny diela Daniely Kapitáňovej, Jany Juráňovej, Petra Krištúfka, Ballu, Uršule Kovalyk, Pavla Vilikovského, Ivany Dobrakovovej a Jána Johanidesa. S manželom prekladá tiež z češtiny a občas aj z poľštiny a sama aj z angličtiny, ruštiny a poľštiny do slovenčiny. Je externou redaktorkou literárneho časopisu Asymptote a spolu s M. Mullek vedie portál SlovakLiterature.com.