Niekoľko poznámok k slovenskému prekladu upanišád z prekladateľskej dielne
O svojom prístupe k prekladu staroindických upanišád som podrobne písal v úvode k samotnému prekladu. Jeho veľká časť sa venuje práve otázke, prečo som si zvolil spôsob, akým som ich preložil. V tejto krátkej reflexii sa preto nevyhnem tomu, že zopakujem niektoré veci. Dúfam však, že zainteresovanému čitateľstvu poviem aj niečo nové, čo osvetlí všeobecne proces prekladu starovekých textov a konkrétne upanišád.
Hoci najstaršie upanišady vznikli v orálnej kultúre a tradovali sa po tisícročia v relatívne uzavretom spoločenskom kruhu, pre svoj vplyv na indické náboženské a filozofické systémy, ktoré v súčasnosti majú už globálny dosah, tvoria to, čo by sme mohli nazvať svetovým kultúrnym dedičstvom. Vyskytujú sa aj v diskusiách o svetovej literatúre. Odôvodnenosť ich prekladu do slovenčiny je teda daná ich veľkým historickým a kultúrnym významom. V slovenčine existuje len veľmi málo prekladov z indických jazykov. A hoci staroindické literárne bohatstvo nie je neznáme ani slovenskému kultúrnemu publiku, chýbajú mu práve zdrojové texty.
Asi nie je náhodou, že upanišady boli aj historicky medzi prvými staroindickými textami, ktoré sa dostali do Európy. Latinský preklad vydaný v rokoch 1801 – 1802, ktorý z perzského prekladu vyhotovil prvý francúzsky indológ Abraham Hyacinthe Anquetil-Duperron (1731 – 1805), zostal dodnes v kultúrnom povedomí. Ovplyvnil aj nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera (1788 – 1860). Upanišady sa v nasledujúcich storočiach stali predmetom akademického bádania, ako aj laického záujmu. Stále vznikajú preklady do rôznych európskych jazykov.
Preklad upanišád do súčasného jazyka nie je možný bez prihliadnutia na ich pôsobenie a recepciu v Indii a v Európe. V Indii vznikali po tisícročia rôzne interpretácie, ale aj európski bádatelia prišli s vlastným hodnotením a interpretáciou týchto textov. Ide teda o staroveké diela s dlhou a rozmanitou recepčnou tradíciou. To, samozrejme, otvára otázku, ako im rozumieť. Doslovný preklad alebo preklad bez filozofických či metodologických predpokladov nie je možný. Ja som sa preto rozhodol nasledovať jednu špecifickú interpretáciu. Môj preklad a poznámky vychádzajú z komentárov Šankaru, tiež zvaného Šankara Bhagavatpáda, Šankaráčárja či Ádi-Šankara (asi 7. alebo 8. storočie), ktorý sa považuje za jedného z najvýznamnejších indických filozofov. Je predstaviteľom dodnes živej filozofickej školy advaitavédánty. Slovo advaita (doslovne „nedualita“) naznačuje, že táto filozofia hovorí o existencii len jednej skutočnosti, jedného bytia; svet rozmanitosti pritom vidí ako následok nevedomosti, ktorá sa definuje ako falošné poznanie vyznačujúce sa pripisovaním skutočnosti tomu, čo je neskutočné. Slovo védánta – ktoré je iným označením upanišád – sa skladá z dvoch slov: véda a anta. Véda znamená „poznanie“ a anta „koniec“, doslovne teda ide o „koniec, vyvrcholenie poznania“. V mojom výbere upanišád sa nachádza desať upanišád, ktoré komentoval Šankara.
Pri prvých pokusoch o preklad som si uvedomil, že upanišady sa nedajú prekladať bez pomoci jednotného filozofického rámca, ak im chcem rozumieť ako zmysluplným textom. Indologický výskum ich vidí ako texty, ktoré vyjadrujú rôznorodé špekulácie starovekých kňazov o človeku a vesmíre. Zameriava sa na rekonštrukciu pôvodného významu prostredníctvom historicko-filologickej metódy, čím prináša dôležité poznatky o ich historickom vývine. To je však moderný pohľad vychádzajúci z metodologických predpokladov vedy 19. storočia. Napriek filozofickým sporom indická interpretačná tradícia zastáva názor, že upanišady majú jednotný význam. Slovenský preklad teda predstavuje upanišady ako dodnes inšpiratívne filozofické texty. Takýto pohľad na upanišady sa mi zdá pre slovenské publikum prínosnejší a zaujímavejší.
Napriek tomu nie je otázka pochopenia týchto textov jednoduchá. Svet upanišád, ako aj svet Šankarových komentárov je súčasnému človeku vzdialený. Je to svet obetí bohom, filozofických debát na kráľovských dvoroch, žiakov žijúcich v dome učiteľa a askétov v lesoch. Mnohé veci špecifické pre danú kultúru preto asi ostanú súčasnému človeku zahmlené. No myslím si, že hoci v týchto textoch neporozumie všetkému, stále môže porozumieť mnohému. Zmyslom ich štúdia nemá byť vcítenie sa do inej kultúry. Môžeme byť tiež sklamaní, ak v upanišadách hľadáme mytológiu alebo primitívne náboženské predstavy. Niektoré Šankarove tvrdenia v tejto súvislosti vyznievajú veľmi moderne. Napríklad v komentári k Brhadáranjakópanišade hovorí, že neexistujú nijakí bohovia a démoni odlišní od ľudí. Sú to len pomenovania ľudí podľa ich vlastností. V komentári k Mándúkjakárike zasa tvrdí, že rozličné či dokonca protirečivé opisy stvorenia v upanišadách nemožno chápať doslovne. Ak by sa ich opis stvorenia sveta mal považovať za skutočný, musel by byť všade rovnaký.
Texty k nám prehovárajú myšlienkami, s ktorými môžeme vstúpiť do dialógu. Čo sú však myšlienky, na ktoré sa treba zamerať pri čítaní upanišád v interpretácii, ktorú prináša slovenský preklad? Cieľom upanišád je podľa Šankaru sebapoznanie. V bežnom živote sa chápeme prostredníctvom telesných daností („Som vysoký/-á“, „Som tučný/-á“, „Mám hnedé vlasy“ atď.), sociálnych vzťahov („Som synom/dcérou/otcom/matkou XY“, „Som prekladateľ/-ka“ atď.) či mentálnych stavov a vlastností („Som šťastný/-á“, „Som smutný/-á“, „Som štedrý/-á“ atď.). „Ja“, o ktorom hovoria upanišady, však všetky tieto identifikácie prekračuje. Toto skutočné ja, ktoré je bytím a vedomím, nazývajú Átmá. Na dosiahnutie poznania tohto Átmá pritom analyzujú časti tela, hmotné prvky, vzťahy medzi subjektom a objektom, príčinou a následkom, jednotlivým a všeobecným či bdelý stav, snenie a hlboký spánok. Zameriavajú sa teda na analýzu vecí týkajúcich sa všeľudskej skúsenosti, na ktoré nie je potrebné kultúrne špecifické poznanie. Pri štúdiu Šankarovej interpretácie upanišád treba mať na pamäti, že rozlišuje medzi poznaním na ontologickej rovine (nazýva ju najvyššou pravdou) a poznaním v rámci praktického života, v ktorom sa nutne stotožňujeme s rôznymi vecami, lebo inak by život nebol možný. Ak si neuvedomíme, že jeho primárnym záujmom je ontológia, niektoré jeho závery sa môžu zdať absurdné.
Preklad starovekých textov, prirodzene, prináša so sebou aj množstvo jazykových problémov. Hoci je sanskrt, v ktorom sú upanišady pôvodne vytvorené, indoeurópskym jazykom – čo znamená, že medzi ním a slovenčinou možno nájsť podobnosti –, je v mnohých aspektoch slovenčine príliš vzdialený. Asi sa ani netreba zvlášť pozastavovať nad skutočnosťou, že ekvivalenty k niektorým pojmom sa hľadajú len veľmi ťažko, ak vôbec. S takýmto problémom sa však stretáva prekladateľ z hocijakého jazyka. Pri preklade zo sanskrtu je iste vypuklejší a takých pojmov je asi aj viac. No zohráva tu významnú úlohu aj skutočnosť, že sanskrtské slová sa vyznačujú veľkou mierou viacvýznamovosti. Často ich treba prekladať v rôznych kontextoch veľmi odlišne. Okrem toho pri preklade filozofických textov do hry vstupuje aj ich filozofická interpretácia. Ako som už spomenul, ústredným pojmom upanišád je pojem átmá. Upanišady sú vlastne vysvetlením tohto pojmu v jednom jeho špecifickom význame. Dá sa povedať, že slovo átmá označuje naše vlastné ja. No znamená aj všetko, s čím sa stotožňujeme. Môže sa preložiť ako telo, trup (chápaný ako stred tela), myseľ, ja, ale vo význame, ktorý je zásadný pre upanišady aspoň vo filozofickej interpretácii, ktorú som nasledoval, označuje čisté, neindividuálne bytie a vedomie. Vtedy ho v preklade píšem s veľkým začiatočným písmenom, aby som ho odlíšil od iných významov, hoci nijaké písmo, v ktorom sa sanskrt zapisuje, nerozoznáva veľké a malé písmená.
Sanskrtské slovo átmá sa zvykne prekladať v angličtine ako „self“, v nemčine ako „das Selbst“ a vo francúzštine ako „soi“. Takýto preklad je však nedostatočný. Indická tradícia toto slovo odvodzuje od viacerých koreňov. Jedným z nich je ad, ktorý znamená „jesť“, „požívať“. Átmá je teda požívateľ, subjekt požívania. Treba ho vidieť v súvislosti s ďalším dôležitým pojmom anna, ktorý pochádza z toho istého koreňa a znamená „jedlo“, „poživeň“. V upanišadách označuje na mnohých miestach hmotu, teda to, čo je predmetom požívania. Oba pojmy tak treba vidieť ako ekvivalentné pojmom subjekt a objekt. Práve pri preklade týchto kľúčových pojmov sa v slovenčine zjavne dá vyjadriť lepšie súvislosť, ktorá sa v iných európskych jazykoch môže stratiť, keďže sa obe sanskrtské slová dajú chápať prostredníctvom toho istého koreňa.
Pri preklade zo sanskrtu sa prekladateľ stretne aj s problémami na úrovni vetnej skladby. To sa pravdepodobne deje menej často pri preklade z moderných jazykov. No v sanskrte môže byť aj jednoduchá veta prekladateľským orieškom. Má totiž takzvané nominálne vety. Sú to vety, ktoré nemajú sloveso. Ich význam nemusí pritom záležať na poradí slov vo vete. V niektorých kontextoch však treba pôvodné poradie slov zachovať. Napríklad výrok predpisujúci symbolickú meditáciu áditjó brahma sa dá interpretovať len ako „Slnko je Brahma“. V kontexte inej meditácie však treba poradie slov vymeniť. Vo vete ušá vá ašvasja médhjasja širah je v preklade nutné poradie členov nominálnej vety prehodiť: „Hlava (širah) obetného koňa je úsvitom (ušá).“
Prekladateľskou výzvou je aj samotný žáner upanišád. Upanišady sú zo súčasného pohľadu texty na pomedzí filozofie a literatúry. Nachádzajú sa v nich príbehy, dialógy, prirovnania a pod. Ich jazyk možno považovať za literárny. Niektoré časti sú veršované. Ja som ich však všade prekladal prózou. Ak dá prekladateľ prednosť filozofickej výpovedi pred napodobňovaním formy originálu, ako som to urobil ja, nevyhnutne dochádza v preklade k stratám na estetickej rovine.
Preklad textov zo vzdialených jazykov zjavne môže byť len určitým priblížením sa k pôvodine. O to viac to platí pre náročné filozofické texty. Niektorí prekladatelia sanskrtských textov si myslia, že preklad má slúžiť len na štúdium originálu a oba sa majú čítať spolu. To je však tvrdenie, ktoré podkopáva samu podstatu prekladu. Samozrejme, voči každému prekladu možno mať výhrady. Nijaký náročný preklad sa okrem bežných preklepov asi nezaobíde ani bez rôznych kompromisov či dokonca chýb. S tým sa musí prekladateľ vyrovnať a veriť, že čitatelia a čitateľky budú k výslednému dielu zhovievavejší než on sám.
Róbert Gáfrik
Foto: Archív autoraRóbert Gáfrik
(1977) je riaditeľom Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i. Venuje sa teoretickým otázkam literárnej komparatistiky a rôznym témam vzťahu medzi Indiou a Európou, knižne napríklad v monografii Zobrazovanie Indie v slovenskej literatúre (2018). Spolu s Dušanom Deákom a Annou Rácovou vydal populárno-náučnú knihu Farebná India (2017). V roku 2005 zostavil a preložil Indické bájky, v roku 2024 mu pod názvom Upanišady vyšiel preklad najstarších indických filozofických textov.