Neostať ľahostajným

Gramsciho texty nie sú jednoduchou lektúrou – z obsahového ani z jazykového hľadiska. Autor používa neraz ťažkopádne slovné definície, dlhé vetné konštrukcie, osciluje medzi umeleckým a náučným štýlom, využíva metafory, no i početné technokratické výrazy z rôznych oblastí.
Myšlienky tohto filozofa neostali nepovšimnuté ani v 21. storočí, a to prostredníctvom vydania viacerých reedícií alebo nových publikácií. Napríklad v roku 2011 vyšli v Miláne (a potom v ďalších trinástich reedíciách) eseje a krátke, úsečné novinové texty z Gramsciho tvorby z rokov 1917 – 1918 Nenávidím ľahostajných (kniha je pomenovaná podľa prvej eseje). Pre časopis Verzia sme z nej vybrali dva texty z tejto knihy, ktoré sú svojím charakterom, témou a použitými výrazovými prostriedkami rozdielne (jeden je skôr umelecký a filozofický, druhý viac výrazovo technický), na druhej strane ich však spája silný spoločenský akcent. Sú obrazom Gramsciho demokratických úvah o úlohe človeka v spoločnosti a – povedané dnešným jazykom – výzvou aktívne občiansky participovať na veciach verejných, angažovať sa a neostať ľahostajným.

Hneď v prvej eseji tejto knihy autor predstavuje svoj pohľad na koncept ľahostajnosti, ktorý zohráva v talianskej filozofii a literatúre nosnú úlohu. Písal o ňom už velikán talianskej a svetovej literatúry Dante Alighieri, ktorý ľahostajných v Božskej komédii zaradil do pekla. Váhaví a nerozhodní sa síce podľa neho nijako neprevinili, no svojou nečinnosťou sú hodní opovrhnutia. V medzivojnovom období tento koncept rozvinul významný spisovateľ talianskeho Novecenta Alberto Moravia v diele Ľahostajní. V ostatnom čase je často spájaný so spomienkami Liany Segre, preživšej holokaust a aktuálnej senátorky Talianskej republiky. Obrovský nápis ĽAHOSTAJNOSŤ ako memento tiež víta návštevníkov pietneho miesta na milánskej železničnej stanici, odkiaľ počas vojny vypravovali Židov do koncentračných táborov.

Do tohto širokého sémantického rámca možno priradiť aj Gramsciho chápanie ľahostajnosti. Autor hneď v úvode cituje nemeckého básnika a dramatika Friedricha Hebbela (1813 – 1863), ktorého idey pretavil do talianskej kultúry spisovateľ a esejista Scipio Slataper (1888 – 1915). Slataperov preklad nie je úplne verný, výrazovo i významovo ho prispôsobuje prijímajúcej kultúre. S výrokom Leben heißt parteiisch sein sa prekladateľ pohral tak, že „parteiisch“ nahradil výrazom „partizán“ (v taliančine „essere di parte“, byť na strane niekoho, stáť na určitej strane, byť aktívny, pričom slovo „parte“ znamená „časť“, no evokuje aj „partito“, teda politická strana). Práve zo Slataperovho prekladu čerpá aj Gramsci. V slovenčine však výraz „partizán“ v takomto význame nepoznáme (a napríklad použitím slov „partizánčiť“ či „partizánčina“ sa dokonca zmení jeho kladný význam). Najmä preto, lebo je spojený s odbojom počas druhej svetovej vojny (a u nás v súvislosti so SNP), Gramsci však tento text napísal (a aj Slataper preložil) skôr, ako sa začala druhá svetová vojna. Mimochodom, o „partizánoch“ hovoril už Niccolò Machiavelli na prelome 15. a 16. storočia. Aj súčasný relevantný taliansky lingvistický slovník Treccani označuje za partizána „človeka, ktorý sa stavia na určitú stranu”. Gramsciho chápanie partizána v spojení s ľahostajnosťou teda môžeme vnímať ako potrebu človeka byť aktívnou súčasťou spoločenského diania, neostať pasívnym a indiferentným, naopak, má sa angažovať (aj keď tento koncept sa u nás značne zúžil pred rokom 1989 na stranícky význam), teda byť mužom činu na istej determinovanej strane (s hodnotiacim aspektom „na správnej strane”). Ako vidieť z textu, autor je vo svojich postojoch jednoznačný a o ľahostajných ľuďoch vo vzťahu k spoločnosti sa neštíti vyjadrovať s dešpektom ako o parazitoch a zbabelcoch.

Ivan Šuša

Foto: Archív autora

Ivan Šuša

(1979) vyštudoval prekladateľstvo a tlmočníctvo talianskeho jazyka a kultúry a slovenský jazyk a literatúru na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Niekoľko rokov vyučoval na bolonskej a neapolskej univerzite, aktuálne pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje dejinám talianskej literatúry a slovensko-talianskym medziliterárnym vzťahom. Je autorom viacerých vedeckých monografií a učebníc, vydaných doma i v zahraničí, napr. Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre (2009), Komparatistické a prekladové aspekty v slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahoch (2011), Persecuzione del diverso e propaganda razziale (2013), Talianska literatúra v slovenskom prekladovo-recepčnom kontexte po roku 1989 (2017 a 2018) a i. V roku 2023 zostavil spolu so Zuzanou Nemčíkovou Antológiu súčasnej slovenskej literatúry v taliančine, ktorá vyšla v Ríme. Je tiež spoluautorom učebnice slovenčiny pre Talianov Corso di lingua slovacca (2022) publikovanej v Miláne.