Intelektuálka v komunizme a po revolúcii

Mihaela Miroiu prežila útle detstvo v sedmohradskom rurálnom prostredí so svojimi starými mamami, vojnovými vdovami, a pod vplyvom pravoslávia. Neskôr sa presťahovala do Hunedoary, kde žila s mamou učiteľkou a nevlastným otcom, vojakom z povolania, ktorý, ako sama spomína, v nej podporoval vieru vo vlastné schopnosti a bol aj v období budovania socializmu „štrukturálnym demokratom“. Záujem o štúdium filozofie v nej vzbudila jej stredoškolská učiteľka, formovalo ju však aj obdobie 60. rokov, nepomerne slobodnejšie oproti desaťročiam predchádzajúcim aj nasledujúcim, relatívny dostatok prekladovej umeleckej aj odbornej literatúry, priateľský „hippie“ okruh, výtvarné umenie, keďže chodila aj na umeleckú školu.

V roku 1974 nastúpila na vysokoškolské štúdium filozofie na Univerzite v Bukurešti, kde sa okrem sociológie a filozofie zoznámila i so svojím spolužiakom, filozofom Andreiom Miroiom, od roku 1976 manželom, s ktorým majú syna, rovnako Andreia. V roku 1978 po absolvovaní štúdia a zrušení fakulty filozofie, ktorá bola pripojená k fakulte dejín, Miroiovci nemali inú možnosť, len prijať alokované miesta stredoškolských učiteľov, ako však spomína Miroiu, aspoň s tou výhodou, že išlo v oboch prípadoch o bukureštské stredné školy. Učila až do roku 1994.

Tesne po revolúcii v roku 1989 absolvovala Mihaela Miroiu viacero študijných pobytov na amerických a britských univerzitách, kde sa odohrali pre ňu zásadné stretnutia s feministickou filozofiou, ale aj so samotnými filozofkami a filozofmi: „Žene s tvorivým apetítom, ktorá narazí na oblasť feministickej filozofie, sa stane, že odrazu stratí intelektuálny blok. Vďaka tomu nemáte žiadne predsudky o sile ženskej mysle. Prinúti vás to pozerať sa na ostatné ženy ako na intelektuálne partnerky, ako na ľudí, ktorí dokážu všetko,“ povedala v jednom rozhovore. V tomto období nastúpila na doktorát, prvý orientovaný na feministickú filozofiu a ekofeminizmus v krajine, zároveň sa však aktívne zúčastňovala na vzdelávacej reforme, kreovala vysokoškolské aj stredoškolské kurikulá študijných odborov a predmetov v oblasti filozofie, občianskej výchovy, pripravila niekoľko učebníc, v roku 1994 (aj za spoluúčasti študentstva) presadila prvý kurz feministickej filozofie na Filozofickej fakulte Bukureštskej univerzity, stala sa z nej konzultantka v rôznych štátnych i neštátnych inštitúciách. V roku 1998 iniciovala prvý magisterský program rodových štúdií v Rumunsku, v roku 2000 zas prvý doktorandský program v oblasti politických vied v Rumunsku.

Už počas 80. rokov sa Miroiu zúčastňovala na neformálnych stretnutiach diskusnej skupiny Câr-Mâr (čosi ako beseda, hádka, namietanie), ktoré vytvorili základ pre organizáciu AnA: Spoločnosť feministických analýz (AnA: Societate de analize feministe), založenú spoločne s Laurou Grünberg v roku 1993. Táto v Rumunsku po roku 1989 prvá vedome feministická nezávislá organizácia vydáva časopis AnAlize: Journal of Gender and Feminist Studies a spolu s Centrom pre kurikulárny rozvoj a rodové štúdiá Filia (Filia: Centrul de dezvoltare curriculară și studii de gen), založeným v roku 2000 v súčinnosti s Otiliou Dragomir, dodnes poskytujú dôležité platformy pre výskum o ženách, feminizmoch a rodových štúdiách, pričom za cieľ si kladú zlepšovanie podmienok žien v Rumunsku, zviditeľňovanie výskumu o sociálnom postavení žien v spoločnosti, poskytovanie expertízy tretím stranám.

„Ana“ je pre rumunský feminizmus veľmi príznakové meno, v podstate podľa Miroiu symbolizuje postavenie ženy i postoj väčšiny voči patriarchálnej aj totalitnej moci. V roku 1997 Miroiu publikovala štúdiu „Ana’s Land or The Right to Be Sacrificed“ (Anina krajina alebo Právo byť obetovaná), v ktorej ponúkla liberálno-feministickú reinterpretáciu jedného zo štyroch tzv. „základných rumunských mýtov“, ľudovej balady o Majstrovi Manolem, v ktorej na úspešné dostavanie kláštora musel majster priniesť najvyššiu, ľudskú obeť v podobe zamurovania svojej manželky Any. Miroiu namiesto konceptu nevyhnutnej, fatálnej ženskej obety pre vyššie estetické a transcendentálne (mužské) dielo, ako bol predstavený v ponímaní Mirceu Eliadeho i vplyvného literárneho kritika z prvej polovice 20. storočia Georgea Călinesca, ponúkla kritický feministický výklad, keď sa manželka staviteľa Ana nemohla slobodne rozhodnúť a súhlasiť či nesúhlasiť so svojou obetou.

Do tohto čísla Verzie, venovaného prekladom esejí s témou pamäti, som vybrala esej – štúdiu a dva spomienkové texty Mihaely Miriou. Môj výber ovplyvnil fakt, že hoci je rumunská spoločenskovedná a humanitnovedná spisba v slovenských prekladoch zastúpená skromne (Mircea Eliade, Andrei Pleșu, Gabriel Liiceanu), aj to málo predstavuje len mužské myslenie. Miroiu v troch predkladaných textoch reflektuje obdobie komunizmu a porevolučné roky v Rumunsku a ich vplyv na ženy i na konkrétnu ženu intelektuálku a jej postavenie v ňom. V dôležitom texte „Komunizmus bol štátny patriarchát, nie štátny feminizmus“ z roku 2007, publikovanom v tematickom čísle časopisu Aspasia: The International Yearbook of Central, Eastern, and Southeastern European Women’s and Gender History Miroiu argumentuje voči západným ľavicovým predstavám o vhodných feministických politikách v krajinách, kde sa presadil štátny socializmus. Cez filozofický koncept autonómie poukazuje na autoritatívnosť režimu, ktorý ženy, no aj mužov oberal o autonómiu a emancipoval ich nie cez komunizmus, ale iba v komunizme, napríklad dvojitou prácou. Dva spomienkové texty ilustrujú štúdiu jasnozrivou, ale i veľmi intímnou a naliehavou osobnou formou.

Eva Kenderessy

Eva Kenderessy

Foto: Helena Tapajnová

Eva Kenderessy

(1978) vyštudovala etnológiu a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies v Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (zbierky Nostalgia, Melanchólia a román Solenoid do Mirceu Cărtăresca, romány Malíčky od Filipa Floriana a Sklenená záhrada od Tatiany Țîbuleac), divadelné hry (Gianina Cărburariu: Veľké tlačené), poéziu (Poslední pionieri Východu. Antológia súčasnej rumunskej poézie, ed. Claudiu Komartin) aj dokumentárne filmy (Paralelné životy, Desať rokov lásky). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky. S Janou Páleníkovou sa podieľala na príprave čísla Verzie venovaného rumunskej krátkej próze (2022).