Čo sa stalo s ľudskou súdržnosťou

Le naufrage des civilisations (Stroskotanie civilizácií, 2019) je v poradí piatou rozsiahlou esejou Amina Maaloufa, z ktorej prinášame krátky úryvok – dve časti štvrtej kapitoly a Epilóg. Pred ňou mu vyšli debutové eseje Les Croisades vues par les Arabes (Krížové výpravy očami Arabov, 1983), Les identités meurtrières (Vražedné identity, 1998; prekl. výber K. Jamrichová, Revue svetovej literatúry, roč. LIV, č. 3, 2018, s. 121 – 127), Le Dérèglement du monde (2009; čes. Nezkrotitelná planeta. Když se naše civilizace vyčerpaly, 2014, prel. K. Vinšová) a Un fauteuil sur la Seine: Quatre siècles d’histoire de France (Kreslo na Seine. Štyri storočia francúzskych dejín, 2016). Práve túto knihu napísal A. Maalouf po svojom zvolení do Francúzskej akadémie v roku 2011, kde zasadol do kresla číslo 29 po francúzskom antropológovi a etnológovi Claudovi Lévim-Straussovi. Je rituálnym zvykom predniesť pri prijatí do tejto slovutnej inštitúcie chváloreč na predchodcu. A. Maalouf strávil necelý rok štúdiom diela C. Léviho-Straussa. A nielen to. „Žiadalo sa mi lepšie spoznať všetky osobnosti, ku ktorým ma odteraz viaže istý morálny zväzok,“ píše Maalouf v predslove k tejto knihe a pokračuje: „Dúfal som, že niektorí [z mojich predchodcov – K. B.] mi poskytnú také duševné pohnutie, aké mi priniesol [historik Joseph – K. B.] Michaud. A nebol som sklamaný. Napredoval som od objavu k objavu, upadal som z úžasu do úžasu, takže som sa veľmi rýchlo rozhodol venovať túto prácu nie jednému človeku, ale celej línii svojich predchodcov“ (s. 11 – 12). A tak čítame osemnásť kapitol venovaných osemnástim osobnostiam francúzskych dejín, kultúry, vedy a umenia. Nie je náhoda, že historik Joseph Michaud (1767 – 1839) tak veľmi zaujal A. Maaloufa, historika svojho druhu. Michaudove L’Histoire des croisades (Dejiny krížových výprav, 1819 – 1822) boli jedným z rozhodujúcich prameňov pri písaní prvej Maaloufovej historickej eseje Krížové výpravy očami Arabov. Zdôrazňujem túto skutočnosť aj preto, že svedčí o hlbokom a historickými faktami podloženom záujme Amina Maaloufa pochopiť a vysvetliť stret západných a východných civilizácií, dosah ich konfliktnej koexistencie na globálnu súčasnosť, rezíduá nevyriešených sporov, nedorozumení a nepoznania.

Amin Maalouf, ktorý sa narodil v Libanone v učiteľskej rodine, nositeľ zložitej a mnohovrstvovej etnickej a náboženskej identity s mnohými koreňmi, vyštudoval ekonómiu a sociológiu a od roku 1976 žije vo Francúzsku, kam emigroval s rodinou po vypuknutí vojny v Libanone v roku 1975. Zo začiatku pracoval ako reportér, neskôr šéfredaktor časopisu Jeune Afrique (časopis založený v roku 1960). Od 80. rokov sa venuje výlučne spisovateľskej práci. Jeho tvorba je trojvrstvová: píše historické romány a romány zo súčasnosti, eseje a operné libretá na historické témy. Princípom jeho autorského i ľudského uvažovania je, zjednodušene povedané, porozumenie skutočnosti prostredníctvom poznania histórie. Ak má čitateľ dojem, že historickými románmi, resp. románovými biografiami od titulu Léon l’Africain (Johannes Leo Africanus, 1986) po Le Périple de Baldassare (2000; čes. Baltazarovo putování, 2003, prel. V. Sysalová) osvetľuje dejiny východných civilizácií a hľadá spôsob porozumenia, v románoch zo súčasnosti ako Les Désorientés (2012; čes. Zbloudění, 2022, prel. J. Petříček) nachádzame tonalitu autopsie prežívanej súčasnosti nezmieriteľných blízkovýchodných táborov s fatálnym dosahom. V jeho zobrazení ide Maalouf ešte ďalej – k dystopickým románom, ako sú Le premier siècle après Béatrice (Prvé storočie po Beatrice, 1992; recenzia s ukážkami, prel. K. Svrčková, A. Tormová, Revue svetovej literatúry, roč. LIV, č. 3, 2018, s. 99 – 120) alebo Nos frères inattendus (Naši nečakaní bratia, 2022). Ukazuje sa však, že označiť tieto romány s tematikou dosahov migračných kríz, environmentálnej katastrofy, nového delenia sveta politickými bláznami a najmä v dôsledku neochoty poznať, porozumieť a angažovať sa za udržateľnosť sveta, za dystopické nie je úplne namieste. Marco Antonio Gallardo Uribe ešte ako študent na Mexickej univerzite v roku 2013 uvažoval v súvislosti s novým humanizmom u Amina Maaloufa a s jeho románmi o dynatostopii 21. storočia. Tento neologizmus, ak ho máme vysvetliť v skratke, označuje text, ktorý tematizuje možnosť konať, resp. schopnosť konať v silách každého človeka na určitom existujúcom mieste v pohybe a jeho premene. A ešte inak povedané, vyjadruje nádej zvrátiť zobrazovanú beznádej dôsledkov globálnej civilizačnej krízy. K skúmaniu týchto možností smerujú všetky Maaloufove knižné eseje. Zatiaľ poslednou je Le Labyrinthe des égarés. L’Occident et ses adversaires (Labyrint poblúdených. Západ a jeho protivníci, 2023). Podmienkou je, treba to zopakovať, poznať minulosť, príčiny konfliktov a smerovať k vzdelaniu a k novej výchove tak, ako o nej písal aj francúzsky filozof Edgar Morin v spise Les Sept savoirs nécessaires à l’éducation du futur (Sedem znalostí potrebných na vzdelávanie budúcnosti, 1999), kde akcentoval potrebu vnímať ľudský údel a každého jedinca v jednote pri zachovaní rozmanitosti ľudského pokolenia vo všetkých oblastiach, kde zdôrazňoval nevyhnutnosť chápať ľudskú identitu v mnohorakosti ako viacvrstvovo zloženú, učiť sa ju vidieť aj ako identitu planetárnu, nadobúdať pertinentné vedomosti vo vzťahu jednotlivostí a celku, naučiť sa odlíšiť realitu, omyl a ilúziu a čeliť neistote poznania. Zvláštny dôraz kládol na etiku ľudského pokolenia, pričom sa treba učiť navzájom sa pochopiť, počúvať a rešpektovať.

Keď sa Amin Maalouf v roku 2023 stal generálnym doživotným sekretárom Francúzskej akadémie a tento post prevzal po historičke Hélène Carrère d’Encausse, v oficiálnom príhovore na pôde tejto prestížnej organizácie na konto stavu sveta konštatoval: „Prinajmenšom by sme mohli vytvoriť modus vivendi medzi rôznymi súčasťami našej spoločnosti. A medzi veľkými a malými národmi. Ale ani to sa nám nedarí. Akoby ľudstvo ako celok práve dosiahlo prah svojej neschopnosti, pokiaľ ide o riadenie.

Keď vypukne konflikt, vlečie sa donekonečna. Keď sa na obzore objaví nebezpečenstvo, aj keď ohrozuje prežitie našej planéty, nie sme schopní sa zmobilizovať, aby sme ho zvládli. Všetky časované bomby, či už klimatické, demografické, založené na identite alebo ako dôsledok technologických excesov, sú pred nami, na ceste do budúcnosti, na ceste, ktorú budú musieť prejsť naše deti a vnúčatá; niekedy vieme, ako tieto bomby odhaliť, ale nie sme schopní ich zneškodniť skôr, než bude neskoro. Dnešný svet je ako vozidlo, ktorého jediným brzdným systémom je naraziť do múra.

Tvárou v tvár tomuto šialenstvu a zúrivosti sveta sa nevyhnutne cítime bezmocní. Nemá však zmysel ustrnúť v rezignácii a skľúčenosti. Niet pochýb o tom, že dnes pod každým nebom, v každom ľudskom spoločenstve vládne gigantický zmätok, ale stále je možné, že povedie k spásnemu prebudeniu. Práve tejto nádeje sa musíme držať a svojím skromným spôsobom k nej môžeme prispieť. Svet potrebuje sekulárne katedrály, ako je táto [Francúzska akadémia – K. B.], miesta povznesenia a pokoja, kde môžeme uvažovať, diskutovať, predstavovať si a prichádzať s riešeniami, pozorne načúvať šepotu našej doby, ale nenechať sa omráčiť jej hlukom ani zastrašiť jej strastiplnými imperatívmi.“

Esej Stroskotanie civilizácií je takisto správou o našom svete, výzvou zistiť, ako sa uberal beh sveta a čo sme s ním – z neho – spravili. Výzvou premyslieť, čo znamená pre nás Európa, kam smerujeme: či rezignujeme a ocitneme sa na smetisku, zapadnutí na skládke dejín a oblepení vlastným egoizmom a pozlátkou nacionalizmu, alebo nám už konečne začne záležať na budúcnosti všetkých – blízkych i vzdialených blížnych. Začať môžeme skúmaním, štúdiom, poznaním a pochopením. A zmenou postoja.

Katarína Bednárová

Foto: Archív autorky

Katarína Bednárová

(1954) pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry a prekladu, vedie semináre umeleckého prekladu z francúzskej literatúry. Francúzsku literatúru prekladá od roku 1977 časopisecky a knižne. V slovenských vydavateľstvách jej vyšli napr. preklady A. Delbée­ovej (Osud jednej ženy, 1988), B. Viana (Jeseň v Pekingu, 1990, 2005; Dušpastier z plavárne, 2002), A. Chedidovej (Géricault, 1994), A. Ernaux (Miesto medzi ľuďmi, Žena, 1994), M. Tourniera (Kráľ tmy, 1997), S. Becketta (Prvá láska, 2001; Malone umiera, 2004), I. Kadareho (Spiritus, 2002), L.-F. Célina (Cesta do hlbín noci, 2009) a i. Prácu s mladými talentovanými adeptkami umeleckého prekladu zúročila vo výberoch a v asistovaných prekladoch z francúzskej literatúry publikovaných v Revue svetovej literatúry (2009, 2015, 2018). V roku 2023 zostavila číslo Verzie Parížska čítanka.