Antonio Gramsci: Nenávidím ľahostajných klasika

Z taliančiny preložil Ivan Šuša

Nenávidím ľahostajných. Myslím si, podobne ako Friedrich Hebbel, že „žiť znamená aktívne prejaviť svoj postoj“¹. Nemôžu jestvovať iba jednotlivci, cudzinci v meste. Kto naozaj žije, musí byť občanom a vybrať si stranu, na ktorej bude stáť. Ľahostajnosť znamená nedostatok vôle, parazitizmus, zbabelosť, to nie je život… Preto nenávidím ľahostajných.

1) Friedrich Hebbel: Diario. Prel. a úvod napísal Scipio Slataper, Carabba, Lanciano 1912, s. 82.

Ľahostajnosť je mŕtve bremeno dejín. Je to olovená guľa pre človeka s novými myšlienkami, nehybná hmota, v ktorej sa často utopí aj to najväčšie nadšenie, močiar, ktorý obkolesuje staré mesto a chráni ho lepšie ako pevné múry či hrude bojovníkov, pretože pohlcuje útočníkov vo svojich kalných víroch, ničí ich a neraz ich odrádza od hrdinských činov.

Ľahostajnosť je v dejinách bohato zastúpená. Prejavuje sa síce pasívne, ale prejavuje sa. Je to údel, na ktorý sa nedá spoľahnúť; narúša programy, rúca aj tie najdôkladnejšie premyslené plány; je to hrubá netvárna hmota, ktorá sa búri proti inteligencii a dusí ju. To, čo sa deje, teda buď zlo, čo postihuje všetkých, alebo možné dobro (univerzálnej hodnoty), ktoré dokáže vyvolať hrdinský…

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné mátePrihláste sa

Antonio Gramsci

Antonio Gramsci

Foto: Archív autora

(1891 – 1937) patrí dodnes medzi najvýznamnejších talianskych intelektuálov 20. storočia. Jeho početné výskumy sa týkajú viacerých vedných disciplín, najmä filozofie, politológie (a politiky), lingvistiky a literárnej vedy. Patril medzi presvedčených ľavicových marxistických mysliteľov, bol spoluzakladateľom a tajomníkom Talianskej komunistickej strany (PCI), ako člen parlamentu aktívnym politikom najprv v radoch socialistickej PSI, neskôr PCI a spolu s Palmirom Togliattim a Angelom Tascom redaktorom turínskeho ľavicového kultúrno-spoločenského týždenníka L’Ordine Nuovo. Po nástupe fašistickej moci ho ako predstaviteľa opozície (aj napriek parlamentnej imunite) v roku 1926 zatkli a odsúdili. Väzenský život sa aktívne podpísal aj na jeho chatrnom zdraví, zomrel iba tri dni po prepustení na slobodu v roku 1937.

Gramsci po sebe zanechal dielo Quaderni del carcere (Väzenské zošity, ako celok vo forme kritického vydania vyšlo v r. 1975; v českom preklade ako Sešity z vězení v preklade Jaroslava Pokorného, Československý spisovatel, 1959), ktoré písal v cele. Spolu ide o 32…

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné mátePrihláste sa

Ivan Šuša

Foto: Archív autora

Ivan Šuša

(1979) vyštudoval prekladateľstvo a tlmočníctvo talianskeho jazyka a kultúry a slovenský jazyk a literatúru na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Niekoľko rokov vyučoval na bolonskej a neapolskej univerzite, aktuálne pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje dejinám talianskej literatúry a slovensko-talianskym medziliterárnym vzťahom. Je autorom viacerých vedeckých monografií a učebníc, vydaných doma i v zahraničí, napr. Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre (2009), Komparatistické a prekladové aspekty v slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahoch (2011), Persecuzione del diverso e propaganda razziale (2013), Talianska literatúra v slovenskom prekladovo-recepčnom kontexte po roku 1989 (2017 a 2018) a i. V roku 2023 zostavil spolu so Zuzanou Nemčíkovou Antológiu súčasnej slovenskej literatúry v taliančine, ktorá vyšla v Ríme. Je tiež spoluautorom učebnice slovenčiny pre Talianov Corso di lingua slovacca (2022) publikovanej v Miláne.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné mátePrihláste sa