Péter Esterházy: Chlapec v tričku preklad

Z maďarčiny preložila Renata Deáková

Si špica, povedal by som, keby to bol môj kamoš. Nechcem hovoriť teraz o tom, čo ma s ním spája ako s človekom, hoci v prípade súčasníkov (a súčasníkom veru som, „to mi už nikto nevezme“) je to zložité, ba nejasný je aj vzťah medzi dielom a autorom, jeho postava je veľavravná, a tiež svedčí (mohla by) o literatúre, slávnostná príležitosť, počet rokov (vieme, že je deliteľný piatimi), mohla by zrodiť zlodeja, ktorý by sa potom – čo to tu splietam – premával s plným kufrom hore-dolu.

Spomedzi velikánov je naším súputnikom hlavne Mészöly, on sa podujal na najviac poetologických vylomenín, útokov priamo proti múru a cez rozbitú škáru ďalej.

Od Mészölya sa dozvedáme o maďarskom jazyku čosi veľmi dôležité, čosi, čo o sebe predtým netušil ani jazyk sám. (Definícia veľkého spisovateľa: odkrývateľ možností jazyka; je to priestor, úloha všetkých spisovateľov: pracovať na jazyku, lebo stále ešte nie je hotový.) Mészöly ukázal maďarskému jazyku nový smer, prirodzene, taký, ktorým dokáže ísť len on sám.
No čo považujem v tejto chvíli za ešte dôležitejšie: jeho umenie je neustálym kolegiálnym apelom, že literatúra nie je nič iné, len jazyk. Toľko sa najnovšie básni o deji, o príbehu a hrdinoch, že by sme mohli na túto jej podstatu – na to, že všetko sú slová, slová, slová – pozabudnúť. (A potom samozrejme hocičo iné, čím dokáže byť: zaujímavé je len to hocičo!) Mészölyovo umenie je ako permanentný výkričník!

Môj život je vďaka nemu ľahší – toto prosím poznačiť do zápisnice. Vďaka.

*
Listujem si knihu o Mészölyovi od Beáty Thomka – konečne!, koľko rokov sme na ňu museli čakať, na monografiu, a azda nie náhodou vyšiel iniciačný impulz spoza hraníc, z Bratislavy, od vydavateľstva Kalligram, od pracanta menom László Szigeti, bol to práve on, čo spustil celú edíciu monografií o súčasných autoroch a aj dnes stále ešte dobiedza do literárnych vedcov a vyžaduje od nich nové a nové rukopisy –, listujem si v nej a sotva v nej nachádzam seba. Ani v najmenšom to nespomínam zo samoľúbosti, naopak. Táto chabá prítomnosť poskytuje falošný obraz o mojom chabom vzťahu k Mészölyovi.

Nie je to tak. Pravda je, že sa učím nepriamejšie, nepriamejšie ako žiak. Nie som Mészölyov učeník. Lenže, tak ako mnohí iní, naučil som sa od neho mnoho.
Povedal by som dokonca, že od neho sa môžeme, mohli sme sa, naučiť najviac. (Tak ako básnici, záľaha básnikov, od Istvána Vasa.) To najviac, to mnoho, to zrejme nie je len literárne konštatovanie. Byť súčasníkom je čudná vec. Nevidíme len knihy, ale aj osobu, ktorá je naším kolegom, konkurentom, učiteľom, žiakom, susedom a milenkou, kúpil si naše ojazdené auto a riadne dodržiava splátkový kalendár, poriadne spláca, len v máji zabudol.

Mészöly je najväčšmi naším súčasníkom. Ottlik sa už narodil ako klasik, alebo sa ním musel stať, Szentkuthy vyčíňal na inej planéte, Weöres tiež, Ágnes Nemes Nagy si postavila hrad a hradný múr z nádhernej prísnosti, Mándy bol milý a bezprostredný, no bezčasný. A všetci z nich sú jedno-hlasní (pravda okrem Weöresa, ktorý je nekonečne mnoho-hlasný, to nekonečno je jeho jedno), skrátka veľmi vládnu svojmu panstvu. Samozrejme, aj Mészöly má svoj vlastný hlas, panstvo, kraj, všetci velikáni ich majú, no on sa pustil do najväčšieho množstva dobrodružstiev, on sám seba najčastejšie odložil bokom; známe „hlavou proti múru, a potom cez vyvalenú škáru ďalej“ nie je len etický imperatív a prax, ale tiež imperatív poetologický.
Myslím, že on nás sledoval najoddanejšie, najveľkorysejšie. Vedomý si toho, že sledovanie, pozorovanie nikdy nie je bez následkov. Spomedzi velikánov je Mészöly najpremenlivejší, najbezbrannejší. Aj to ho zosúčasňuje. (Azda ešte na Örkénya mohli mať premeny v próze 80. rokov nejaký vplyv.)

Foto: Magyar Irodalmi Emlékházak

Tento vplyv vôbec nie je triviálny, je to dokonca záležitosť dramatická alebo rozprávková, veď umelecké ideály sú pomerne rozdielne. Nie vzdialené či blízke: iné. Mal som na mysli Ágnes Nemes Nagy, ale platí to aj o Mészölyovi: o osobe by sa vôbec nemalo písať, jedine o jej tvorbe – nemalo by sa, ak by sme boli verní jej/jeho umeleckým intenciám. Ale nie som im verný. Alebo som inak, prirodzene.

„Novú prózu“ môžeme oprávnene považovať za nasledovníčku časopisu Újhold, ale udialo sa to veľmi svojským spôsobom. A ten spôsob je na hony vzdialený tomu, čomu sa samotná vec predsa len zdá blízka, alebo sa za ňu vyhlasuje. Pokračovanie tradície nie sú kamarátšafty, nie je to slušná výchova, nie je to pocit zodpovednosti, ale stret (spor), vášeň, nutnosť. Človek („človek“) nemal márne obavy z poetky Ágnes Nemes Nagy. (Mimochodom takúto prísnosť zastávali, -ajú aj také priateľské povahy ako György Rónay či Magda Szabó.)

Mészöly, ktorý v istom zmysle tvorí dvojicu s Ágnes Nemes Nagy, sa odklonil od svojej prísnosti, bez toho, aby ju opustil, alebo ju poprel. Približoval sa k mladým tak, že sa im nezaliečal. Tak sa stal asi najúčinnejším pokračovateľom tradície Nyugatu. Mostom je empatická prísnosť. Mészöly – geometrickými a, samozrejme, existenciálnymi odkazmi svojich včasných románov, mnohorakosťou zbierky Alakulások (Prerody) a jednoliatosťou románu Film (Film), „uvoľnenosťou“ svojich neskorších textov – poskytol maďarskému jazyku nové kontúry.

Prvý raz som sa s Mészölyom, s chlapcom v tričku, stretol v lete sedemdesiateho siedmeho roku v byte Miklósa Béládiho. A teraz už je jasné, že on je večným chlapcom v tričku, čím nechcem povedať, že nestarne, áno, starne, všetci starneme.

Nebudem ohromene žasnúť nad sedemdesiatpäťkou, koľko má, toľko má. Nie je to veľká veda, jediná dobrá vec je Mészölyöv čas, ktorý sa v nej skrýva. Tých sedemdesiatpäť rokov mu patrí, so všetkým dobrým aj zlým, s ostrovom Krk, s dedinkou Kisoroszi, s dlhými rokmi neprávosti a špinavostí, s náročnosťami i oslnivosťami, sú jeho. Všetko ostatné patrí nám, nenásytným čitateľom, kolegom, priateľom. Knihy, jeho príklad, jeho práca, tvorba: Mészölyov čas.

Péter Esterházy

Péter Esterházy

Foto: Gabriela Magová

(1950, Budapešť –  2016, Budapešť) bol maďarský spisovateľ a esejista. Pochádzal z uhorskej šľachtickej rodiny. Vyštudoval matematiku na Univerzite ELTE, od roku 1978 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Kritika ho pokladá za jednu z najdôležitejších osobností postmodernej literatúry. Jeho diela sa vyznačujú využívaním interextuality, veľkého množstva odkazov, mozaiky, fragmentárnosti, v centre jeho záujmu je jazyk. Bol nositeľom viacerých významných medzinárodných ocenení a členom viacerých akadémií a vedeckých spoločností.

Esterházyho najznámejšie dielo je Harmonia cælestis (2000) o dejinách vlastnej rodiny. Do slovenčiny ho preložila Renata Deáková, v jej preklade vyšli aj ďalšie autorove knihy Opravené vydanie, Jedna žena, Jednoduchý príbeh čiarka sto strán a Pankreasník. V preklade Juliany Szolnokiovej vyšli Pomocné slovesá srdca a Žiadne umenie. V súčasnosti sa pripravuje slovenský výber z jeho publicistiky a esejistiky, ktorý pod názvom Život slov. Eseje a články vyjde v o. z. Platforma pre literatúru a výskum.

Renata Deáková

Foto: Archív autorky

Renata Deáková

vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra – hungaristika na FF UK v Bratislave. Venuje sa umeleckému prekladu súčasnej maďarskej prózy a drámy. Jej prvá knižná publikácia, preklad románu Pála Závadu Jadvigin vankúšik, bola v roku 2000 ocenená Cenou Jána Hollého. Prekladá tiež romány Pétera Esterházyho, Sándora Máraiho a divadelné hry rôznych autorov.