Miklós Mészöly: Pátranie preklad

Z maďarčiny preložila Tímea Krekovič Beck

Pátranie 1

Strýko, okresný lekár zo Sárbogárdu, sa každú Veľkú noc objaví v Szekszárde aj so svojou violou. Predkostolie je prázdne. Zapriahnutý medzimurský kôň cvála z uličky Bartina po bránu sakristie, na trhu pričuchne k melónom, potom sa otočí nazad. Pri sídle Rádu rytierov červená tehlová vila, v záhrade psia búda poskladaná z rovnakých tehál. Môžu byť sotva štyri nadránom. Aj spod periny dobre počuť klepot kopýt. Zo stanice k starej plavárni vedie platanová alej, odtiaľ je to k strážnici po ceste Keselyű presne dvanásť kilometrov. Vrabce radšej vysedávajú na drôtoch zahalených korunami stromov; ich štebot akoby vychádzal z uviazaného vreca. Naša ulica sa tiahne pod pivničným radom a v miernom oblúku mierne zahýba pri škole pre mníšky. Z balkóna dovidieť až po dunajský les. Na protipovodňovej hrádzi stopa kolies žltá ako hlina, v strede burinatý kopček. V búde bývajú dva dobermany, suka a pes, súrodenci z jedného vrhu, no v lete predsa budú mať štence. Biliardovú halu v suteréne Cechu remeselníkov vykurujú železné kachle so sľudovými oknami. Na naolejovanej drevenej dlážke ako ortuť splýva v mlákach roztopený sneh z topánok. Neskôr postavia na mieste starej plavárne pomník pre deportovaných. Z mramoru vystupuje nahá územčistá žena s otvoreným náručím, predlohou sochy sa z piety stala fotografia pani Klingerovej v plavkách. V balkónovej izbe na obruse fľak červeného posypaný soľou, na povrchu omáčky na tanieroch tuhne koža. Strýko Kálmán chrápe v rozopnutej veste na diváne v predsieni, violu má opretú o chladničku. V jednej zo zborených lisovní štvrte Pandzsó vyzlečieme donaha Ildikó Drahosch.

Ilustrácia: Rita Koszorús

Ildikó vie čúrať aj postojačky ako chlapci, len sa musí viacej rozkročiť. Predstavenie sleduje aj jej mladší brat a na sestru je hrdý. Rád by som si vyskúšal violu, ale struny zastiera zelený kryt. Zelený je ako stolárska zástera, len materiál je mäkší. Na predkostolí baroková socha svätého Sebastiána s hrdzavými železnými šípmi. Pri kompe smerom na les Gemenc, približne pri osade Paradicsom, budeme na polceste. Tu sane v ranných mrazoch zastanú po prvýkrát. Pomedzi rozparené hromady hnoja sa prešmyknú až k býčím stajniam, ale pod strechu odvedú len kone. Toto všetko je sotva desaťročná tradícia. Poľovnícky spolok Muslinca vzniká v roku 1935 a zanikne v 1944. Otec s chlapmi raňajkuje pod holým nebom, postojačky, pri ohni, v závetrí ohrady. Pálenku im pošlú v demižóne z domu cestárov. Vyznačená hranica je háj Pollók. Neskôr tadiaľto natiahnu vojenské telegrafické vedenie, ešte neskôr sem umiestnia tanierové míny. Po vyklčovanom záplavovom území sa vezú krokom, pušky si uložia na stehná. Do zvoncov si ešte pri strážnici napchajú sneh. Konské otvory sa v prstencoch chvejú pod vztýčenými chvostami, uprostred čiernych brázd sa dookola šklbe ružové mäso. Kly uloveného diviaka odpíli revírnik. Na reze ich ponorí do horúceho vína, aby nesmrdeli. Pre rozbombardované chladiarenské vozy od rána viazneme na bogárdskej stanici. Strýko Kálmán je už osem rokov mŕtvy, starý otec jedenásť. Mám ešte hodinu a pol, kým nás naložia do vagónov. Sedím na prasknutej záchodovej mise v záhrade vypratanej fary, slnko neznesiteľne páli. Na povale nájdem záhradnú stoličku natretú farbami trikolóry, na kovovom operadle napichnutá oválna fotografia starej mamy Herminy. V normandskej rybárskej dedine Les Pieux mi miestny lekár so smiechom obracia tvár, oberá si ju z profilu. Ukáže mi bradatého muža v zlatom ráme na stene ambulancie. Poradí mi, aby som si nenechal ujsť bralo de la Hague, on práve tam prišiel k zraneniu. Raz večer od kohosi v prístavnej krčme počujem: „Je vais aux pieux.“ „Idem skontrolovať koly“ – tie, o ktoré sa priväzujú lode. Tým chce povedať, že ide spať. Myslím, že je to krásne. Stmieva sa, keď sa spúšťam po brale. Na skalnej stene pohodlné železné skoby pre turistov, pri odpočívadlách zahodené fľaše od Coca Coly. Sedím na najspodnejšom útese, vedľa mňa sa vlny rútia do dutiny veľkej ako chrámová loď. Rachot je väčší než v tanku. Na konci vyklčovanej lúky úzke, dlhokánske rúbanisko, slnko sem dopadá v pruhoch. Trvá štyri či päť sekúnd, kým medzi dvoma hradbami lesa prekráča jeleň, dovtedy ho treba stihnúť zastreliť. Otec s chlapmi aj obed zjedia pod holým nebom. Revírnik s manželkou vynesú na verandu prenosné rádio, plamene vysoko šľahajú a popol sa sype na zasnežené konáre. Na ostro vyčnievajúcej skale sedí zavalitý, stenčujúci sa morský vták. Spenená voda naráža sotva o piaď pod ním. Snažím sa zarevať, ale cítim len, ako sa mi pohybujú pery. Aj Dielette je rybárska dedina. V noci vonku vraciam zo silnej jablkovice. Na bárkach pod oslepujúcim karbidovým svetlom triedia ryby. Keď ich naberajú na lopaty, vypuklé oči sa lesknú ako bižutéria. V krčme v škárach medzi doskami dlážky zadupané hrudky soli. Oblizuje ich pes. Chcem si ho privolať, ale omylom mu vykám: namiesto viens poviem venez. Nerozumie. Rybári ma búchajú po chrbte a smejú sa. Na chvíľu som takmer doma. Sotva spoznávam toto mesto. Na mieste trafiky Günther žltý mliečny bar so strechou z vlnitého plechu, biliardové stoly prevezú na džípoch do kultúrneho domu verejnej bezpečnosti. Otec zomrie o štvrtej popoludní, v auguste. Auto poňho príde o šiestej. Toto ešte nie je pohreb, preto ho odprevádzam len po chodníku, nie za autom. Naša ulica je takmer prázdna. Obrubníky posiate puknutými gaštanmi, ich voskový lesk sa prebíja trávou. Otca odprevadím len na koniec ulice, auto pred nemocničnou štvrťou zabočí k márnici. Potom si kúpim noviny, večer sedím v parku, fajčím. Pri soche hrdinov muž v bielom slameniaku núti aportovať psa, ten podíde ku mne, oňuchá mi nohy. S mužom sa nepriateľsky premeriavame. Premýšľam prečo, ale neviem na to prísť. Cestou na sever – v meste, ktoré sa toho času volá Pozen – sa zobudím na slnko a mínus dvadsaťstupňovú zimu. Medzi dvomi frontovými vozňami vedú po železničnom depe nemeckého vojaka. Hovoria, že okradol kamaráta; päť cigariet. Otočia ho tvárou k vozňu, tesne ho obkľúčia. Zacielia miesto nad ľavou lopatkou, pištoľou. Na druhý deň nám major Friedrich Romm vydá povolenie používať kúpeľne v drevených barakoch. Nezaujíma ho vlastná hodnosť, vyzlečie sa donaha; semenníky sa mu naťahujú do strán. V hustej pare si nešikovne utiera okuliare so silnými dioptriami, ale aj tak ma spozná. Pri baraku sa ako stuhnuté letové dráhy tiahnu ľadové telefónne drôty. Už druhú noc nocujem v hornoiregskom mlyne; mlynársky kontrolór ma oslovuje pane. Za mlynom v jame kaluž ako dlaň, plávajú v nej dve mŕtve včely. Tu, u iregského učiteľa, počujem po rokoch prvýkrát violu. Zaťato pijem, ale teraz nedokážem vracať. Záhrada, do ktorej už nejaký čas dovidím, je plná stromov. Rád ich hodiny nehybne pozorujem. Zakaždým ma znovu a znovu zarazí nenapodobiteľný uhol, v ktorom stromy vyrastajú zo zeme. Diván, na ktorom spím, pochádza ešte z mojej szekszárdskej študentskej izby. Ágnes už nemusím upozorňovať, aby nezatvárala oči. Otvorí ich práve vtedy, keď treba. Tiež je dôležité, aby sme jeden druhého vyzliekali naraz. Dlaňou jej vkĺznem pod hlavu, vôbec nepotrebujeme vankúš. Oči sa jej zalesknú zlomeným pohľadom ako bezbranná bižutéria, pätami sa mi pritisne na kríže. Prvýkrát ma na ulicu Gyorskocsi predvolajú 7. marca 1950 vo veci štátnej bezpečnosti. Na dverách chýba kľučka. Vyšetrovateľ mi strčí pod nos fotografiu: či poznám tohto muža. Nemôžem povedať nič iné, len že spredu nie – „možno, keby ste ho otočili z profilu”. Na Vianoce navštívim matku. Žije v pridelenej kuchyni polorozpadnutého domu; od klavíra sa tu sotva dá pohnúť. Vyberiem sa na veľkú prechádzku po ceste Keselyű, vrátim sa neskoro v noci. Mama tvrdí, že v našej starej predsieni nikdy nebola chladnička, strýko Kálmán si o ňu violu oprieť nemohol. Neviem. Ešte rok a budem mať päťdesiat. Na dvore stôl z mlynského kameňa, rozbité zaváraninové fľaše. V košeli, s rukami vo vreckách postávam pod cencúľmi, čo visia z rímsy. Naozaj neviem.

 

Pátranie 2

Otec mal obľúbenú frázu: bažanty pri zemi. Manželka sa ma pýta, na čo sa používal tento stroj, čo dvadsať rokov hrdzavie v pivnici. Na nič už nedokážem odpovedať presne, hoci viem, čo sa odo mňa čaká. Na Vianoce po štedrej večeri otec do polovice stola vyhrnie biely obrus, rozprestrie zelenú šatku. Hrubá plátenná šatka plná prepálených, starostlivo zaštopkaných dier. V rohu vyblednutý monogram. V škatuliach broky rôznych veľkostí, zrnitý pušný prach, ku všetkému špeciálna odmerka. Pušný prach sa nehlučne sype ako tabletky. Krycí žetón pritlačíme kľukovým lisom na nábojnicu, a kým krútime, papierové okraje do seba zapadnú voskovou stranou. Šikovná mašinka podobá sa mlynčeku na mäso. Ešte pred Zjavením pána sa po protipovodňovej hrádzi na saniach vyberieme do susednej podunajskej dediny, bez pušky. Hlboké stopy saní nás bezpečne vedú, na konček nosa nám primŕza tučnejúci hlien. Jedna z členiek spoločnosti, otcova nevlastná sestra, sa bez zvláštneho dôvodu nečakane vyvráti zo sedadla. Je to skôr zábavný ako desivý pohľad, nohy horeznačky k nebu, kožušinová čiapka sa kotúľa. „Vili néni zomrela!“ kričím z nízkeho sedadla oproti, ale zvonivý smiech sa nehodí k mojej pôvodnej reakcii. V studenom slnku, v rovnakej línii ako nohy vidno kostol z červených tehál v Bátaszéku; v jarku pod hrádzou zamrznutá líščia mrcina, na každom vlásku kožušiny srieň. Kým pijeme horúci čaj, ruku si pozabudnem medzi stehnami, pozorujem výpary nad strapatými-chlpatými konskými chrbtami. K bordelu sa v Ebesi skrúca makadámová cesta v južnej časti mesta pri moste Hármashíd. Výnimočne úzka ulica, do práčovne naproti sa dá prešepkať. Na Vianoce sa cesta ešte zúži pre sneh. „Dobre, tak ju zoberte na vzduch, tu sa ešte nestalo, že by niekomu prišlo zle,“ povie madam, šéfka bordelu. Silno sa potí. Dievčatám kupuje obrovské zväzky reďkoviek, načaté melóny; popoludní spí v prútenom kresle na konci podlhovastého dvora. Sem odnikiaľ nevidno, zakrýva ho vysoká požiarna stena. Medzi dvomi záhonmi petúnií buble voda z hadice, na záchodovej reťazi dve pančuchové gumy. Na tie ma upozorní Karcsi Walter. Pri schodoch na most Hármashíd mu vysvetľujem, že je mrhanie páliť na mačku longriffom, stačí aj short s tupou hlavňou. S rukami vo vreckách kráčame pomaly na koniec korza. V tieni auto s talianskou značkou, na zadnom sedadle odhodená košeľa z lamé, vedľa kučeravá parochňa, na vankúši spí trpasličí pudel. V jedno rýchle predpoludnie o pol jedenástej príde z hlavného mesta letný halierový vlak; mestská rada pri tejto príležitosti vytlačí špeciálny plagát. Na oknách múzea už deň predtým roztiahnu zatemňovacie závesy; hlava prazvieraťa obsadí práve jeden okenný rám, zo steny chodby hľadí na námestie. Na päťcípom námestí synagógy tri malebné smutné vŕby. Poznáme rabína, už druhý rok je aj on členom panského kasína, tajným hlasovaním. Do dolín medzi vinicami slnko zasvieti až okolo obeda, duté kopce sú plné poplazov. Počas desaťdňového štatária tu ubodajú dvoch ruských vojakov zaostreným kolom. Zem je hlinená, žltá, s množstvom trblietavého piesku; stopy vyrezané rybičkou sa strieborne lesknú aj v pološere. H. T. VI. 3. Bogyó a ja, máj. Nad prešovňou u Töttősovcov popravčia jaskyňa zarastená burinou. Na pohľad je taká istá ako ostatné brlohy v rokline; po vojne v nej dočasne žili Cigáni, na stene ešte vidno omietku. Horský pastier Bónis pred politickou preverovacou komisiou tvrdí, že tam líšky chodili na mŕtvoly, lebo táboroví žandári utečencov nechali nepochovaných. I ja pri prameni objavím iniciály svojho mena. Rok je nečitateľný, ale pravdepodobne je to práve to leto. Búrka trvá do skorého popoludnia, dole na trhovisko sa valí voda ako hlinená rieka. Pred obchodným domom Pirnitzer sa v hrubom bahne červenajú roztrieskané útroby melónov, zo stromov kvapká voda. Vili néni nehybne leží v našej zatemnenej obývačke. Dokáže celé hodiny ležať ako doska, aj vankúš má plochý, iba dve chodidlá sa spod periny tlačia ako písmeno V. Pustili ju z nemocnice, ale už ju nevzali domov do Tengelicu. Izbu napĺňa sladkastý dusivý pach; ona ho necíti, má rakovinu ústnej dutiny. Keď otvorím dvere, ostrý pás svetla sa dotkne županu pohodeného na stoličke. Potichu odtiahnem záves, z koberca zdvihnem lyžičku. Stojím vedľa divána a škrabem si nahé stehno. Rozprávam jej, že sa do módy vrátili špicaté topánky a rád by som si jedny kúpil, ale nerozumie dobre, čo hovorím. Neskôr sa spýta, či sme zvykli strieľať aj na sťahovavé vtáky. Obuvníctvo je v budove Kaszino Bazár, pod tieňom modrej markízy; Karcsi Walter sa tu rád opiera, pätou sa pritláča o okraj výkladu. Tretieho augusta sa neskoro večer vraciam od jazera Csörge a pri bazári si ma znezrady odchytia. „Tak ty si tu? Neutopil si sa?“ Z toho, ako mi stískajú rameno, vycítim vážnosť otázky aj premárnené príležitosti. Poslednú nedeľu pomôžeme Vili néni k stolu, aby sa s nami naobedovala. Prehĺta jednou stranou, potom prst hlboko vtlačí do mäkkého mäsa pod čeľusťou. Poprosí nás, aby sme jej ukázali staré fotografie. Viacerí sa opierame o zasneženú závoru, k stavebnej jame vedie strmá rampa. Tu ešte aj v najhorúcejšom lete vyviera spodná voda. Prostredná doska na drevenom moste chýba, v medzere si nejaké dievča hojdá nohy, ja šľahám prútom žaburinovú vodu pod mostom, ona mi z ničoho nič chodidlo pritisne na hlavu. Mnoho fotiek sa odvtedy stratilo. Vili néni dlho pozerá, fotografiu drží dole hlavou. „Čo vlastne robia bažanty?“ pýta sa pískajúcim, bublavým hlasom. „Tokajú,“ povie otec, za chrbtom stojan na zbrane. V tejto izbe je aj klavír. Mama sa už tretíkrát púšťa do Heilige Nacht, na stromčeku svietia sviečky. Vonku na balkóne visí z nástenného kvetináča na dreň premrznutý zajac. Hotové patróny zoraďujem na stole, popritom jem mandarínky a salónky. Padajú veľké vločky. V noci na balkóne počujem cinkanie, otvorím dvere. Na spodnom leme hromada snehu. Biela čiara na parketách pôsobí nepatrične, odlomila sa zo zľadovatelej guče snehu nad prahom. Keď zavriem, akoby som ju vrátil do puzdra. Otec stojí vo výklenku jedálne v nočnej košeli, odtiaľ pozoruje, čo robím. Nepovie nič, len kývne, že sme na stole zabudli patrón. Ešte mesiac, a potom až do augusta žiadne bažanty, bude zákaz lovu. Ťažko zaspávam. Ráno sa zamknem v komore a napíšem list imaginárnemu priateľovi. „Milý G. – minulé leto som mal viackrát príležitosť predstaviť si smrť. To, čo som o nej doteraz čítal, bolo buď sentimentálne, alebo naduto vecné. Som presvedčený, že smrť pre nás môže byť skutočne vzrušujúca iba vtedy, ak ju očakávame správne zvedaví. Inak je to úbohé stonanie. Ale aj u tých lepších mozgov sa dá vypozorovať strach. Dôvod vidím v tom, že nie sú schopní porozumieť, čo sa s nimi dialo, kým žili. Napríklad Vili néni, ktorú som mal skutočne rád, sa ešte aj posledný večer zaujímala o to, či je bažant sťahovavý vták. Zo strachu sa tvárila, že ju to zaujíma. Teda klamala, lebo to je ľahšie. Toto sú len úvodné myšlienky k neskoršej koncepcii, ktorú teraz nebudem rozvíjať.“ Karcsi Walter si už pol roka dopisuje s pécsskym jezuitským farárom, hovorí, že otec Emil píše zeleným atramentom. V peňaženke nosí jeho fotografiu. Najbližšie sa stretnú na čistine gaštanového hája v Pécsvárade na konci leta; a ukáže mi fotografiu čistiny. Vo vysokej tráve nahrubo zlátaná koza na pílenie dreva, pod ňou svetlý plášť, vedľa neho štvorcová čierna taška. Farár stojí meter a pol od kozy, len na fotografii ho už nevidno. „Diabol nemá nárok na milosť,“ píše v jednom z listov, „no predsa sa nedá tvrdiť, že by bol zo Svätej trojice v každom zmysle vylúčený.“ Túto časť sme na rohu Kaszino Bazáru prečítali viackrát. Mesto je už plné halierových cestujúcich. Obsadia park svätého Imreho, vináreň župného vinárstva, pod sochou hrdinov hrá hasičská kapela. Mama celé dni plače. Otec neje zajačie mäso, ale rád sa pozerá, keď ho jeme my. Poprosíme špeditéra susednej poisťovacej kancelárie, aby ho stiahol z kože, mama sa na to nepodujme. Ostane jej už len stiahnuť blanu a dúhovú vrstvu, ktorá sa ako poťah lepí na mäso. Pod povlakom v tupých uhloch niekoľko rozhodených zarytých brokov. Tieto zbieram v špeciálnej krabici v komore. Ponad koruny stromov dovidieť do ulice starých kúpeľov. Keď príde vlak, aj starý rabín otvorí múzeum v synagóge; v tmavom hábe sedí vo vchode, na politúrovanom stolíku sponová kniha hostí. Pri moste Hármashíd kupuje cigarety plavá Lil s mačkou v náručí.  Legitimizuje ju policajt, lebo má na sebe priesvitný župan, ale Lil so smiechom ukáže povolenku. Na ulici je už veľa opilcov. Podľa Karcsiho Waltera sa ani dnes nestane nič, vraví, že nemá ilúzie. Od viničných kopcov vedú na trh štyri ulice vykladané mačacími hlavami, 19. marca 1944 ústie každej z nich zablokuje čerstvo premaľované pancierové auto. Akoby sa vojenská farba ešte lepila. Popoludní sa zdvihne silný vietor, rozháňa nízke oblaky. Mama za mnou kričí, aby som si nebral revolver. Na chodbe odložený krivý prašiak, na vyčnievajúcej strane vojenské nohavice zviazané opaskom. Po Zjavení Pána sa tu niekoľko dní suší oholený vianočný stromček ovešaný franforcami hodvábneho papiera. Pri potoku na každých sto metrov stráž so samopalom; jeden s rozkročenými nohami močí, ruka na zbrani, vietor mu moč vracia na čižmy. Po dlhom pátraní ešte objavím zmrznutú salónku, pustím sa do cmúľania, ale je dosť zatuchnutá a horkastá, musím ju vypľuť. Na jeseň ideme na ruju v záplavovej oblasti s otcom. Na protipovodňovej hrádzi medzi Bátou a Lankócom sa na piatej rampe stretneme s automobilovým pretekárom Delmárom. Červeným pretekárskym autom zastane centimeter pred rampou a prejde minúta, kým prach sadne. Na bielej košeli sa mu vykreslí sivá čiara. „Čo je s peknými bažantmi, amice? Slabo sa v zime kŕmilo?“ pýta sa talianskym akcentom, a ako červená raketa s výfukom bez katalyzátora trieli ďalej. Otec sa vráti na bričku s pokazenou náladou. Nenávidí tohto človeka. Hrádza sa medzi dvomi lesmi kľukatí po Borrév, do nosov nám udiera silný pach sena. Na telefónne stĺpy za súmraku sadajú orly, zriedkavejšie jastraby. Počas večere sa rozrozprávam o tom, koho sme stretli, ale otec ma podráždene vyhodí z izby. Mama sa nečakane opäť rozplače.

Ilustrácia: Rita Koszorús

V noci ma Lil naučí niekoľko nových trikov. Vleziem k nej cez okno pre mladistvých, ktoré má výhľad na potok. Lil súhlasí, aby som prv lavór a fľašu s hypermangánom zasunul pod železnú posteľ. Na poludnie ma naši pošlú do pivárne Hamistanú po sódu, ale už nemajú ani jedinú fľašu, Pešťania všetko vyrabovali. Potok Dinga je práve tu najhlbší, agáty z koryta vyrastajú na terasu pivárne, skláňajú sa nad stoly. V strede háková železná tyč, pod ňou nízke tehlové ohnisko, kde hrejú sumčí paprikáš. Na tehlách sa mastne lesknú červené fľaky. Váhavo stojím s dvomi vratnými fľašami. Za rohom lemuje väzenský dvor budovy súdnej stolice žltá stena zakončená ostnatým drôtom. V tieni steny fajčím. Karcsi Walter kráča hore po námestí s dvomi mladými mužmi oblečenými v tmavom: hostia z Pécsu, učni otca Emila. Vecne vyzvedajú, či sa na väzenskom dvore zvyklo aj popravovať alebo slúži len na vychádzky. Neviem presne. Presnejšie, ani jeden z nás nevie o obesení, len o zastrelení. Jeden z pécsskych poznamená, že človeku bezpochyby prináleží odpustenie, ale ak by nastalo, stratila by sa možnosť dejín. S rukami prepletenými na hrudi sa zachmúrene navzájom pozorujeme. Slnko silno praží na žltú stenu. Na námestí sa vyparujú mláky, zo strany sochy hrdinov sem dolieha bručanie bombardónu. V hostinci Kispipa mám viac šťastia, vymenia mi fľaše. Zsuzsa sedí na kamennej lavičke pred sakristiou, zo sáčku ujedá chlieb a broskyne. V rozpakoch sa smeje, keď jej do úst nastriekam sódu. Skúšam ju nahovoriť, aby necestovala späť halierovým, môžem jej zaplatiť izbu. Popoludní vyjdeme medzi kopce viniča; pri moste Hármashíd sa stretneme s Lil, ale Lil sa mi diskrétne nepozdraví. „Ak chceš, ukážem ti popravčiu jaskyňu,“ poviem, ale Zsuzsa sa začne báť, zmýli si psa s líškou. V úľaku sa vytiahne na okraj rokliny a volá ma, nech idem tiež. Sukňa sa jej trepoce vo vetre. Je komická, ako tam stojí s mužským parazólom priviazaným o cestovnú tašku. Zostanem so psom sám. Zo žartu naňho zacielim viničnú lianu a pomaly ho prenasledujem; vtedy sa okamžite stiahne späť do ovocného sadu Töttősovcov. Stretnem sa s ním znova až na druhý deň v parku svätého Imreho, kde olizuje čerstvý výkal. Mama sa už skoro ráno vyberie na trh, ale najskôr nazrie do kúpeľne. Náhodou mi z rúk vyrazí škatuľu patrónov, náboje sa rozkotúľajú pod vaňu, musím ich pozhŕňať prachovkou. „Už by si s tým naozaj mohol prestať,“ povie. „Včera som aj v kuchyni našla patrón.“ S tichým šuchtaním k nám nazrie aj Vili néni, jednou rukou stíska župan, druhú si pritláča pod čeľusť. Treba ju odprevadiť naspäť do postele, taká je slabá. Z voskovaných hlavičiek patrónov vreckovkou utieram nalepené chuchvalce; neskôr špicatou topánkou šprtám do ťarbavého roháča. Zsuzsa kvočí a pozoruje ho. Stojíme v záhrade kaplnky Bartina vedľa zastavení, so záhradou susedí burinatý vinič, na konci lánu stojí modrými stekancami zamastený skalicový sud. Podľa hlasov usudzujem, že medzi vlčími makmi tokajú tri bažanty. Zsuzsa sa ich pokúsi rozohnať, ale darmo tlieska, bežia ďalej. Nakoniec dva vyletia a jeden sa zahniezdi v černičí. „Otvor parazól, toho sa zľakne,“ poradím jej, ale krúti hlavou. „To nechcem,“ povie. Má na sebe nešikovné nohavičky, namiesto gumičky sa na drieku viažu stuhou na mašľu. Šila jej ich matka. Medzitým vydáva tiché zvuky, hlavu si oprie o stĺp zastavenia, čím si jemne zaoblí krk, akoby mala hrvoľ. Keď ju podoberiem, cítim, že o mäso jej tisnem hrsť trávy, a opäť vydáva tie zvuky a na konci sa jej koleno trhne sotva pár centimetrov nad zemou. Potom ho hneď spustí. Vraví, že som ju pobozkal sedemnásťkrát, počítala to. Najbližšie sem prichádzam na jeseň, sám. Vojdem aj do kaplnky. Zo Zsuzsinho prsteňa tu v lete vypadlo farebné sklíčko, hľadal som ho zápalkou pod lavicami, potom som jej prsteň vtisol do štice pod pazuchou. V mrholení sotva vidno mesto, medzi konármi len nešikovné vrabčie hniezdo. Doma mi na písacom stole pred balkónovými dverami svieti lampa s červeným tienidlom. V noci počujem dva druhy ťuknutia a zbadám, že z balkóna hľadí dnu Karcsi Walter, nos sa mu deformuje na skle. Hanbím sa, že ma vyľakala takáto hlúposť. Vykročím a pritlačím ho o múr. „Zbláznil si sa?“ Rehoce sa, vraj za to nemôže, trhovisko osvetľuje len moja lampa, a už v uličke Bartina vedel, že sa vyberie rovno až za ňou, z vrúbok na fasáde sa dá odraziť až na balkón. Medzitým z vrecka vytiahne vizitku a balíček kamienkov z mozaiky; hovorí, že mu ich poslal priateľ farár z Pompejí. Na vizitke niekoľko riadkov zeleným atramentom: „Iba s dávkou cynizmu by sme mohli tvrdiť, že obraz, ktorý sa dokázal rozpadnúť na takéto kúsočky, prestal existovať aj v absolútnom zmysle.“ Polonahí sedíme v rohu balkóna a pozorujeme hviezdy. Takto si nás nájde aj svitanie. „Tieto veci sa nezvyknú opakovať,“ poviem na obed pri Kaszino Bazári, kde sa rozlúčime. Večer o desiatej už hasičská kapela vyhráva na stanici, lúči sa s opitými Pešťanmi. Zsuzsu odprevádzam na vlak v lejaku, kapela sa zakliesni pod krytým perónom, zo strechy sa v potokoch valí voda. „Neplač!“ kričím za ňou do okna, „aj tak je všetko mokré!“ Z trestaneckej roty nasadenej medzi Babócsou a Gékényesom nás prežilo dvadsaťtri. Lúka je žltosivá od mínovej paľby. Preberiem sa s perami primrznutými k vlastným zvratkom v nejakej priehlbine, pohybovať dokážem len hlavou. Pomyslím si, že by ma možno mohli zastreliť zo súcitu, skrátili by utrpenie. Akoby som si na čosi podobné spomínal z Tolstého. Do zorného uhla sa mi práve zmestí kopec Teréz, stajne horia obrovským ohňom, a toto je bez ohľadu na všetko krásne, ani vtedy by som to nepovedal inak. A zúrivý sa celkom bezmocný bojím. Sotva pred piatimi hodinami som si požičanými nožničkami ostrihal v zákope nechty a nožničky ostali u mňa. Teraz znova začína snežiť. Už sa stmieva, keď dorazia sanitári. Mama nás prosí, aby sme už konečne prestali a radšej sa hrali žetónovú ruletu. Na jedálenskom stole prikrytom zelenou šatkou ležia dve rozobrané zbrane celé lesklé od oleja, jedna guľôčková typu Scholberg, druhá maďarská brokovnica Zubek. Na čistenie hlavne používame dve tágovité tyče, na koniec jednej namotáme jemnú gundžu z mäkkého drôtu, na druhú olejnatú štetinu. Po každom štvrtom-piatom ťahu hlaveň podržíme proti svetlu, so zažmúrenými očami cez ňu hľadíme. Mama si sadne za klavír, jednou rukou začne hrať O, sole mio. Otec ju zahriakne: „Čo s tým chceš? Nechaj to na makarónov.“ Mama zaklapne klavír, nepovie nič. Ešte máme hodinu a pol do polnočnej omše, zatiaľ jeme medové orechy s červeným vínom. „No, tak čo, zahráme si ruletu?“ pýta sa rozjarený otec. Skúšam vyrátať, či chcel Karcsi Walter spáchať samovraždu počas týchto Vianoc alebo tých ďalších. Každopádne, zanechal mi kamienky z mozaiky.

Tímea Krekovič Beck

Tímea Krekovič BeckFoto: Miloš Krekovič

Tímea Krekovič Beck

je reportérka a prekladateľka. Vo vlastných textoch sa venuje slovenskému juhu. Do slovenčiny preložila novelu Ferenca Czinkiho Bratislavské metro a román Gábora Zoltána Orgia. V súčasnosti pracuje na preklade románu Satanské tango Lászlóa Krasznahorkaiho.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!