Miklós Mészöly: Prerody (úryvok) preklad

Z maďarčiny preložila Renata Deáková

7. januára – Základné sondy. Mapy, fascikle, revízie, textové fragmenty
Dokončiť do termínu, čo sa do termínu ešte dokončiť dá
Naplánovať si jarný východ slnka, oproti ostrovu s nudaplážou
Neskôr medzi desiatou a jedenástou
Onkológia, Bossányi. Posadiť sa s ním na dusnú chodbu pre fajčiarov, k ostatným návštevám, v rukách napoly ošúpané pomaranče, balíčky
Upokojiť Lolu, že teraz už naozaj áno, ak do toho nič nepríde
Potom mama. Pohreb. Ešte nie je jasné, či krematórium alebo klasický
Spodný šuplík knižnice. Vypratať, pohľadať farebné pohľadnice. Temkinovci, Funchal z Madeiry. Castelo do Pico. Lupou kvitnúce stromy, modrý autobus. Žena v bielom klobúku, ako práve zostupuje z chodníka
Vybrať si, či zelené alebo červené ponožky
Povyhadzovať prázdne dózičky a fľaštičky od liekov, odcestovať do Šopronu. Zamínovaná zem nikoho, pohraničná zóna, nad ňou neinformované vtáctvo
Posledné roky básnika Vörösmarthyho. Predstaviť si ich. Samota. Dôveryhodná výpoveď kočiša (vystriehol ho) – po večeroch sa s krčahom vína zamyká, popíše zo štyri-päť hárkov, a keď sa víno minie, nad sviečkou ich jeden po druhom spáli, šušťanie zuhoľnatených papierov…
Prečo nie?
Radšej modré ponožky
V každom prípade, silný obraz: pustnúca kúria, krčah vína, sviečka, šuštiace papiere
Predstaviť si. Posledné mesiace. Rozhodne dve staré mená. Nejaké dve mená

Starcom sa páči, ak spomínam aj ja?

Dacó nie je dosť staré. Rakita a Pizel, groteskné. Wujó? Alebo Florent a Udi? Mizla a Utáló? (To už radšej Regestrum Varadiense) Tibe, kanonik z Vácu; vedľa neho Milenka, jeho slúžka. Príliš. Priveľmi historizujúce. Hoci s istým zámerom… Alebo Nini? Irma a Karolína? Matilda? Ani tieto. Teraz akosi nie. Potom už radšej Andel. Andel a Stom (bývalý sudca z ľudu na sirotskej stolici.) Niečo, čo pre dnešné ucho neznie ani tak ani tak. Akýsi stredoeurópsky mišung. Povedzme Stana a Stanisa? (Rodokmene zožltnú a cintoríny sú aj tak rovnaké.)

17. mája 1967, skoré dopoludnie, postávam za oknom… Lenže toto úplne zapadlo. Nemám poňatia. Len keď sa otočím, vtedy: svetlo dopadá rovno naň, na puzdro odmontovanej zástrčky vhĺbenej do múru. Izolačnou páskou oblepený zhluk drôtov, husto poprepletaných pavučinou. Prisušený pavúk, ešte stále sa na ňom čosi leskne. Fragment.
Fragment pavúka

Ceduľky zopnuté štipcom; jedna z nich roztrhaná a znova zlepená:

„Áno. Takmer dvadsať rokov z toho istého ateliérového okna zhruba tie isté nepretržité a neporovnateľné obmeny. Ročné obdobia ako všeobecné kategórie. Zima. Sused oprie rebrík o odkvapovú rúru. Príležitostné falošné rúcha nocí a dní. Stopy času na pijaku. Ba čo viac, pijak ako vrchol všetkého; ako na seba natlačené obrysy Rorschachovho testu – (pes štekajúci pod vodou, osamelý céder, bažanty letiace pri zemi, dávne stehy pod rozjatreným mäsom čerstvej rany, barokovo čipkovaná skala, kaňon-vagína v pohorí Colorado, bombový zásah, zmeravená kytica z dymu, koruny stromov utiahnuté do ilegality za koruny stromov atď.)“

Tamže, nedokončená žiadosť, vo veci získania zamestnania:

„Vážený Pane! Po uplynutí už takmer päťdesiatich (sto) rokov, teraz predsa ešte väčšmi než kedykoľvek predtým, lebo na čo sa dá spomínať z predošlých čias, aspoň teda z môjho ani krátkeho, ani dlhého života, všetky príkoria, čo sa mi nemohli ani udiať, lebo sa pokladám za tak zúfalo (nekonečne) nepatrné zrnko prachu, aby sa mi mohli prihodiť všetky skúšky horkosti, po toľkých rokoch som na tej istej chodbe a na tom istom stupienku; alebo ak dôkladnejšie pospytujem svoje svedomie, takmer v rovnakej temnote, v ktorej márne budeme zapínať svetlo, čierna pleseň z našej nevinnosti ani hriešnosti nezmizne, čím chcem zaraz tiež doložiť, že nikoho neviním, ani seba samého nie, hoci ak čímsi, tak práve týmto by sme mali začať u seba – že sme vôbec boli schopní zniesť voči sebe takú mieru bezprávia, akú ani voči zvieraťu, ani voči neživej veci…“

Medzi dvoma ošúchanými skriňami prehnane veľká skoba, na nej visí zarámovaný nápis: „Ak k nám vtrhnú Turci, vyplieskame ich po ritkách, veru tak a nie inak!“

Pred tým, než ho hospitalizovali na onkológii, celé mesiace ho zamestnáva nápad, trpká zábavka. Vypracuje si presný plán, zinscenuje pašie predmetov, pred skromným, no zasväteným publikom. Verejnú smrť predmetov; rituálne rozbitie pohára, povedzme. Počnúc tým, že pohár je, jestvuje, ako milióny jeho druhov, a akoby sa i sám usiloval o to, aby sa od nich nijak nelíšil, ako všetky ostatné ponúka sa, aby ho umyli alebo neumyli, uchová stopu po rúži alebo len čiaru po uschnutej sline. Len uvážená, obetavá pozornosť dokáže narušiť túto harmóniu a odstup. A to je prvý krok. Druhý, že si uvedomíme, ako veľmi je s ostatnými pohármi nezameniteľný. Vyčleníme ho. Vyvolíme. Upozorníme na jeho postavenie. Pohár sa tak dostane na určené miesto, na okraj stola, s nepatrným množstvom tekutiny na dne. A od toho okamihu začne rásť, obmedzí sa na svoje vlastné možnosti vo svojej samote. A tak už sa nemôže ani sám obmedzovať, je nútený povzniesť sa nad svoj osud. Stať sa príkladnou obeťou. Tým sa začína ticho a hluk očakávania. Staráme sa oň, a predsa ho nemáme za nič. Cez osamelosť nezávislosti od seba sa dopracujeme k rovnosti; a to je ten okamih, keď ho môžeme odmeniť smrťou, ktorá sa už nedá zameniť za smrť nikoho iného. A je úplne jedno, akým spôsobom sa udeje – či ho zhodí zámerné, či náhodné gesto, alebo ho obrusom prikryje prievan. (To je Bossányiho text.)
Inak vraví, že mu je ešte stále ľúto, že sa to celé napokon neuskutočnilo. „Teraz by to už pôsobilo silene.“ Vraj mu zostávajú dva mesiace. Občas hovorí o pohári ako o dobrom známom. Raz sa mi mimovoľne zverí: „Neprajem si, aby s ním začal hovoriť niekto iný… niekto cudzí! Ibaže nakoniec ho aj tak priškripnú, stisnú hrdlo. Pekne-krásne, ako býva zvykom. Ale čo to bude mať spoločné s pašiami? Bude to solídna, zákonná vražda, malé priateľské škrtenie. Možno z toho vyviazne len s malou prasklinou. Alebo nanajvýš z neho bude kachlička.“ S horkým úsmevom ešte dodá: „Tým lepšie, samozrejme. Potom už naň netreba dávať taký pozor.“

F. rozpráva o tom, ako v isté zimné predpoludnie prišla na námestí malého mesta o panenstvo. Cesta je zľadovatená, pravá noha sa jej vyšmykne pred telo a zaraz spraví na asfalte špagát, ale taký dokonalý, ako ho učia v baletnej škole. Ibaže bez tréningu, za zlomok sekundy. A vraj vtedy, vtedy sa pretrhla; a zanechala aj znamenie na nohavičkách. Pravda, nepravda: ibaže ani predtým, ani potom nedokázala urobiť ani polovičný špagát, nikdy.

(Dokonale slepá ulička. Skrat. Zopár zámerne prázdnych viet.)
„O siedmej večer čakám hostí. Neviem, koľko osôb príde, dohodli sme sa len tak zbežne, na moste pri vstupe na Margitin ostrov, že Ahoj, v poriadku, ale nerob si starosti…“
„S vyhrnutými rukávmi na kabáte prejde od vstupu na ostrov po začiatok mosta. V bufete na rohu potiahne štyri servítky. Ponižujúci pocit, keď si človek zabudne vziať vreckovku a nemá si do čoho ani kam…“

O niekoľko dní zablúdim do Imbiszu, presne pred záverečnou. Pajzel tretej cenovej, neďaleko „budínskej opory mostu“. Znechutí ma, že sa dá to miesto pomenovať aj takýmto vojenským výrazom. Tváre sú vo svetle neónov lávovo belasé. Vedľa výčapu sa o lakte opiera aj Žeriavnik s červeným šálom okolo krku. Jeho baloniak sa nehodí do včasnej zimy, zato však pripomenie baloniaky z päťdesiateho šiesteho. Tu, pri klinike ORFI, po prvýkrát vyrezali z vlajky štátny znak s červenou hviezdou, zostalo len biele plátno s dierou uprostred. Najprv cez ňu prestrčila hlavu zdravotná sestra, potom pacientka v zelenej pyžame. Žeriavnik mieša pivo s rumom. Pred záverečnou melie väčšinou o tom istom, už nič nekomplikuje. „Človeče, je to jednoduché, žeriaví krk sa natiahne a pekne-krásne okolo teba poukladá zvädnuté panely. Rodinné hniezdočko na ôsmom je hotové. No? Dostal by si sa niekedy len tak, sám od seba, tak skurvene vysoko? Jedine s pomocou štátu, inak to nejde. Ak zabudnú na schodisko, zostaneš tam trčať na veky, amen. To sa nedá zveriť zelenáčom, človeče. Keď spláchneš, celý dom nabetón počuje ako sa masa pekne krásne vezie dolu. No? Máš niečo proti? (Stíši hlas.) Potiahneme retiazkou pánubohu nad plešinou, človeče…“

Za každou Lolinou ľahkovážnosťou je kus brutálneho mudrovania. Večer mi znova zavolá a prednesie mi toto: keby sme sa so Szirákym a spol. nestretli na Margitinom moste pri vstupe na ostrov, ale kdesi inde, povedzme v reštauračnom vozni rýchlika do Pécsu, odzneli by azda z našich úst rovnaké vety? Takže po prvé, relatívnosť vecí. A po druhé, keby sme sa boli stretli v reštauračnom vozni rýchlika do Pécsu, bol by ten meter štvorcový pri vchode na ostrov, kde by sme v tom čase mali prešľapovať, naozaj prázdny? Skrátka, istým veciam sa akosi predsa len… nemôžeme vyhnúť, či hej?
Cítim sa čudne. Vlastne ma štve toto nie celkom márne argumentovanie. Nemám ju rád vo chvíľach, keď miesto mňa, spriama a hlavne priskoro… Naschvál tému zavrhnem, možno dokonca prisurovo: „Počúvaj sem… obaja držíme v rukách skutočné slúchadlo, nie? Takže tak.“

Čosi sa prechodne pokazilo. Nepodložený zhon.
Radšej povedzme životný príbeh Márka G. Bártfaiho? Podrobné detaily. Zopár neotvorených listov v ozdobnej kalotaszegskej truhlici. Nezaplatené účty. Vyplnená cestovná doložka. Spinkou zopnuté dávne výherné tikety. Atď. Aj všeličo užitočnejšie. Oblečenie. Tri páry obnosených topánok zabalených s nezmyslenou dôslednosťou. Jeden pár mužských, jeden pár ženských bagančí. Tak mocne vynikajú, dožadujú sa pozornosti, že by stálo za to ich namaľovať (keby už Van Gogh nebol čosi podobné raz a navždy namaľoval: ontologické zátišie obnosených bagančí).
Nechať tak.
Radšej o tom, že: baganče a topánky sú v predsieni v spodnej časti skrine v lykom vystlaných škatuliach Tungsram. Dá sa k nim dopracovať len veľmi opatrne, haraburdy na ne nahádzané hrozia pomalou lavínou…

(Mimochodom, v kúpeľni.) Na streche Archívu sa silno leskne čosi ako kov alebo sklo. Historický Budín! Kulisy sú ešte dávne, ale už sa všetko nechutne zmiešalo. Vutu z obce Inkov (1213), ktorý oslobodil svojho sluhu menom Figmoz, o mne nemal ani poňatia. Darmo sa plech na veži Archívu tak leskne. Púšťam z kohútika vodu ako plynúce podobenstvo. Mal by som brať ten skurvený čas vážnejšie! Aj tak je popoludňajšie slnko dosť mdlé –
„…hoci jarý marec ako z rozprávky, premrhané roky, ženy, pustený kohútik. Pomedzi strechy som dovidel na more, keď za mnou horelo mesto, zneli sirény, roztopený asfalt sa ako láva valil do práčovne v suteréne, ktorá slúžila ako dočasný úkryt. V asfalte na mieru mumifikovaná rodina: otec najdlhší, matka o čosi kratšia, chlapec ešte kratší, dievčatko celkom maličké. Vravím to vám, čo ani o dvesto rokov nebudete dospelejší ako my! Aj na záchode budete sedieť rovnako nahlúplo zamyslení – pritom konštrukcia a technológia splachovacieho zariadenia prešla len počas môjho života nesmiernym vývojom! Alebo počiatočné používanie sírového prášku, potom fosforové bomby a ešte neskôr, za pokojnejších podmienok, odstránenie roztopeného asfaltu z práčovní, z pivníc a vôbec mravčia usilovnosť zahladzovania stôp…“

Bossányiho zdravotný stav sa spoľahlivo zhoršuje. Tajne nazrie na oddelenie, kam sa zrejme časom dopracuje. Okrem holej steny vidno z okien stromy v parku. Koruny. „Za nimi samozrejme konáre, útroby, ibaže všetko poriadne prefíkane zamaskované. Dalo by sa povedať, že sme pekelne vyrichtovaní na žúrik, čo nás čaká, až na ten pach! Radšej sa usilujeme neprivoňať, kým sa dá…“
Všimnem si, že z Bossányiho hovorí ktosi iný, iným hlasom, to nie je jeho štylistika. (Alebo nebola ani doteraz? Tak čia je? Moja?).
Jestvuje spomienkový Bossányi, ktorého si možno vybaviť, ako tieto rozsypané šupky z pomaranča na lavičke. Tejto bezprostrednosti je koniec. Občas sa mi zdá, že tu sedíme vo dvojici traja, na chodbe pre fajčiarov. (Ba ak veľmi chcem, je nás celá zostava – Dacó, Rakita, Pizel, Wujó, Florent a Udi, Mizla a Utáló, Tibe, Milenka, Stom – generál? –, Nini, Irma a Karolína, Matilda a tiež Andel, Stana a Stanisa, a tiež Márk G. Bártfai, dokonca aj samotný Vutuk.) Skrátka my a ten… Ťažko nájsť vhodné pomenovanie.
Chodba je nepríjemne dlhá a biela. Lampy z mliečneho skla. Zopár (historických!) invalidných vozíkov pri stenách. Nosidlá na kolieskach. Nad dverami v polkruhu visiace drôty elektrického vedenia, popukaná farba sa odlupuje. Za nimi okno s katedrálnym sklom, ale len do polovičky, zvonka presvitá žltasté svetlo.
Bossányi si utrie okuliare, vytiahne si z uší vatu. „Čo je… na čo sa tam vonku dívaš?“
Rozpačito sa usmejem. Neviem, čo povedať. Naozaj som sa nedíval na nič.

Po niekoľkodňovej pauze náhle divne rozrušený:
„… samozrejme, že by sme radi! Keby sme vedeli, bolo by to dobré… Že potom sa uvidí? A tie zaprášené, verné pojmy? A ten neukojiteľný hlad? Žeby to naozaj bol posledný výhľad? Posledný, kde ešte rozumejú mojim slovám, môjmu jazyku? No napokon, čo zvestovať – zanechať? Skrátka: nie len to, čo je tu či tam, ale podstatne otvorenejšie všade nikde. V mestskej štvrti, na ulici, v stene, v škáre steny, v obvode škáry a v jej ulici, v ulici postavenej v škáre, iste v žiadnej z nich… Mimo mňa-vo mne, vo mne-bezo mňa, na papieri, bez papiera – prípadne práve napriek mojim vlastným slovám! Ale nechcem byť sentimentálny, vec je podstatne jasnejšia: jednoducho som na dobrej ceste k strate vlasti-cely. Alebo by som sa mal odvážiť povedať: našej vlasti? Pritom však možno smerujem k inému bratstvu, ako veci a ja, veci a my… jedno je isté: nič z toho mi ešte nikdy nebolo také jasné ako teraz, keď najponíženejšie poznám svoje osobné ciele a ťažkosti, hlad… Hoci zároveň cítim aj nezmyselnosť…“
Nie; úplne inak. Jednoduchšie. Alebo aspoň nie takto. Najlepšie by bolo, keby sa dalo o inom nezámerne, nanajvýš ako priesvitka…

Ako oslepujúce júnové ráno: keby som chcel (ak sa naň tak dívam), je takmer ako zasnežené štíty. Aj tie sú v ňom.
Haha: Čo je vlastne v čom?
To už je lepšie. Čosi.

Tento Márk G. Bártfai bude asi najhorší. Typické meno v almanachu z čias milénia. Oprášiť ho? Akosi ma to neláka. Radšej jednoduchý Dr. Sziráky. (Tu mi zas vadí, že je to Bossányiho ošetrujúci lekár.)
Lepší bude Andel a Stom, a Stana a Stanisa. Nie je síce jasné, kto z nich je muž, kto žena – hoci po dovŕšení istého veku… Aj ich pôvod je neurčitý.
Dve staré baganče v snehu.
Iba starí ľudia si môžu vravieť veci ako: „Ja že plačem? Skôr ty máš nejaké slizké oči…“

Určite však: zima a sneh, zima a sneh.
Oslepujúci jún je ako dar.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!