António Lobo Antunes: Na konci sveta z pripravovaných kníh

Kapitola I

Kurva, prečo sa o tom nehovorí? Začínam mať pocit, že tých pol druha milióna mužov, ktorých poslali do Afriky, vôbec neexistovalo a rozprávam vám tu akúsi nevkusnú neuveriteľnú historku, vymyslený príbeh, ktorým vás chcem dojať (tretinka rečí, tretinka alkoholu, tretinka nehy, veď to poznáte), aby som rýchlejšie dosiahol, že budete so mnou pozorovať, ako sa vo svetlomodrom jase prenikajúcom žalúziami rodí nový deň, stúpa z plachiet, odhaľuje spiacu krivku zadku, profil tela ležiaceho na bruchu, naše malátne prepletené telá neskrývajú nijaké tajomstvo, ako dlho už nemôžem spať? Vstupujem do noci kradmo ako tulák s lístkom do druhej triedy do vagóna prvej triedy, čierny pasažier vlastnej skľúčenosti, meravo schúlený takmer ako nebožtík, čo pookreje pri vodke, dostane sa do stavu falošnej rozmarnej rozjarenosti, a potom ma môžete vidieť, ako o tretej ráno vstupujem do barov, kde majú ešte otvorené, plavím sa stojatými vodami človeka, čo už neočakáva zázraky a s námahou udržiava na perách predstieraný úsmev.

Ako dlho už vlastne nemôžem spať? Keď zatvorím oči, zo striech mojich privretých viečok sčervenených od zápalu a únavy vzlietne hrmotný kŕdeľ holubov, trepot ich krídel sa mi prenesie do rúk a premení sa na opilecký tras pripomínajúci ťarbavé pohyby sliepky, nohy zvlhnuté horúčkou sa zamotajú do prikrývky a v hlave mi pomaly padá októbrový dážď na smutné muškáty minulosti. Každé ráno pred zrkadlom zisťujem, že som opäť zostarol: pena na holenie ma premieňa na Santa Clausa v pyžame, ktorému strapaté vlasy hanblivo zakrývajú rozpačité vrásky na čele, a keď si umývam zuby, mám pocit, že drhnem čeľuste muzeálneho exemplára s očnými zubami, zle zasadenými do zaprášených ďasien. Ale občas v sobotu, keď šikmé lúče slnka rozveselia deň neurčitými prísľubmi, zazriem vo svojom úsmeve odraz detstva, a kým sa mydlím pod pazuchami, predstavujem si, ako mi spomedzi machu ochlpenia vyrazí perie a ja sa vznesiem z okna ľahučko ako loď a zamierim do Indie miestnej kaviarne.

Ako popoludní 22. júna 1971, keď ma v Chiúme zavolali k vysielačke, aby mi z Gago Coutinho písmenko za písmenkom oznámili narodenie dcéry Daniel, Ivan, Eva, Viliam, Čína, Anna, naokolo steny pokryté fotografiami nahých žien, pri ktorých sme za popoludňajšieho odpočinku masturbovali, ich obrovské prsia sa na mňa odrazu valili a hneď zase ustupovali, zovrel som pevne operadlo spojárovej stoličky a pomyslel som si, porazí ma a som v riti.

Chiúme bola posledná diera na východe, najvzdialenejšia od veliteľstva práporu a zároveň najizolovanejšia i najúbohejšia: vojaci spali v kužeľovitých stanoch na piesku a delili sa s potkanmi o odporné prítmie, ktoré plachtovina prepúšťala ako šupka zhnitého ovocia, seržanti sa tiesnili v rozpadnutej budove bývalého obchodu z predvojnových čias, keď tadiaľ prechádzali lovci krokodílov cestou k rieke, a ja s kapitánom sme mali izbu v budove veliteľstva, kam cez deravú strechu vlietali netopiere a krúžili nám nad hlavami v rozkolísaných špirálach ako roztrhané dáždniky. Šesťdesiat ľudí zatvorených v dedine sa živilo zvyškami zo zhrdzavených plechoviek z kasární, ženy učupené v prachu obdarovávali vojakov prázdnym úsmevom podobizní z porcelánových hrnčekov, no bezzubé ústa im dodávali nečakanú hĺbku, a náčelník, sedemdesiatnik v handrách vládnuci ľudu s črtami vpadnutými od hladu mi pripomínal dávnu matkinu priateľku, aristokratku žijúcu so psami a dcérami v byte bez nábytku, kde na prázdnych stenách zostali len obdĺžnikové stopy a police v príborníku bez zrnka prachu prezrádzali, že v domácnosti nemajú porcelánový servis. Obliehal ju roj netrpezlivých veriteľov, pekár, mliekar, majiteľ potravín, mäsiar a mnohí ďalší, všetci výhražne mávali neuhradenými účtami, slúžky sa hlasno dožadovali oneskorených výplat, bývalí jarmoční zápasníci v montérkach, nahlodaní prílivovými vlnami pálenky, smerujúc do záložne, teperili po schodoch koncertné krídlo, ktoré z času na čas zaprotestovalo rozladeným zavytím. Mamina priateľka, vznešene ľahostajná k veriteľom, slúžkam, poľutovaniahodnému odchodu klavíra i psom, čo so stredovekou samozrejmosťou močili na koberec, sedela na pohovke s pružinami vystúpenými pod zamatom ako kľúčne kosti pod opotrebovanou kožou starých mulíc, hrdá ani princezná v exile, ktorej sa ručičky hodiniek krútia dozadu a ukazujú čas, čo už uplynul.

Ako ona, aj náčelník žil v minulosti, keď mal veľa žien a obrobenej zeme, v časoch, keď jeho ľud od Nindy až po Cuando sadil maniok v džungli, ktorú teraz vypaľovali lietadlami DC-3, aby skomplikovali postup partizánom zo Zambie na planinu Huambo, keď sa usilovali postupne obkľúčiť mestá na juhu. Sedel na rozheganej stoličke s opierkami na ruky, ktorú som mu priniesol z ošetrovne, biely smalt sa na nej v lúčoch zapadajúceho slnka trblietal ako diamanty na tróne, nevšímal si jastraby krúžiace v lačných elipsách nad jeho sliepkami, blúdil pohľadom po planine ako Napoleon na Svätej Helene, pohľadom stvrdnutým pri spomienke na zašlú slávu. Vojna ho donútila znížiť sa k nezvyčajnému remeslu, stal sa kasárenským krajčírom, sťa ruské kniežatá z Ohnetových románov, pracujúce ako vodiči taxíkov, popoludní vyťahoval pred chatrč staručký šijací stroj podobný kolesovým parníkom z Mississippi a zašíval na ňom roztrhané vojenské nohavice s teatrálnymi gestami kúzelníka neveľmi presvedčeného o svojich vlohách, tak ako ja pochybujem, že moja ruka vytrvalo hladkajúca vašu nehybnú dlaň dosiahne viac ako rýchlu noc bez nehy.

Fascinuje ma práca druhých, poskytuje mi pohodlnú pozíciu diváka bez zodpovednosti. V detstve som celé hodiny očarený presedel v susedovej obuvníckej dielni, malej kutici vo sviežom tieni striešky obrastenej popínavými rastlinami, kam chodili slepci ako z El Grecových obrazov a s pásikavou palicou medzi kolenami debatovali s nejasnou postavou, ktorá búchala do podrážok v zadnej časti za hradbou topánok a z jej grgov sa šíril insekticídny pach červeného vína. Pri pohľade na holičov tancujúcich rukami pominuteľný balet okolo poslušných šijí pritláčam nos k závesom v dychtivom ohromení. Pohyb maminých pletacích ihlíc štrikujúcich svetre s cinkotaním zdomácnených kordov má pre mňa rovnaké nekonečné čaro ako oheň v kozube či more, ich nepretržite sa meniaca jednotvárnosť ma hypnotizuje. Po niekoľkých mesiacoch vojny, ktoré som si zúrivo odškrtával vo všetkých dostupných kalendároch, po Ferreirovej nohe a smrti desiatnika Paula, učiteľa základnej školy, ktorý sa každý večer opil vínom a potom pred dôstojníckou jedálňou vykrikoval siahodlhé prednášky o kvadratických rovniciach, obklopený svorkou nevzdelaných psov zúrivo štekajúcich do noci, som podvečer chodil pozorovať vyčerpané poskakovanie náčelníkovho šijacieho stroja, špicaté ojnice sa ponášali na lakte rýchlochodca v závere vyčerpávajúcich pretekov. Keď ma zavolali k vysielačke, stroju práve zabehla poručíkova košeľa, z najrôznejších otvorov vykašliaval nite, gombíky i zdrapy látky, náčelník sa zúfalo chytal za hlavu a skákal okolo tej úctyhodnej mašiny ako Buster Keaton okolo svojich katastrofických vynálezov.

Ilustrácia: Ester Mládenková

Sekundičku, dolejem vám. Chcete vysať plátok pomaranča a potom ho vypľuť do popolníka ako mdlý vyschnutý kúsok októbrového slnka, vysať ho so sklopenými očami, aby ste sa nemuseli pozerať na trápnu ukážku môjho dojatia, ľútosť opilca o druhej ráno, keď sa telá rozhojdávajú ako stierače a bar je potápajúci sa Titanic, kde mlčiace ústa spievajú nemé chválospevy a pritom sa otvárajú a zatvárajú ako spuchnuté rybie papule. Viete, táto miestnosť sa čímsi ponáša na potopenú španielsku galéru obývanú mŕtvolami posádky, ktoré sa pohojdávajú v šikmých lúčoch pozemského svetla, mŕtvolami vznášajúcimi sa nad stoličkami medzi dvoma vodami s rukami bez kostí, lenivo zvlnenými ako morské riasy. Aj čašníci sú už pomalí a ospalí, zapúšťajú korene za barom ako omráčené koraly, barman ich občas preberie vonnou soľou hruškovice, aby ich vytrhol z vegetatívnej kómy. My dvaja sa tiež topíme, z času na čas privrieme mušle viečok, sme ako chobotnice v akváriu bublajúce slová, ktoré hudba v pozadí rozpúšťa na šum prílivu, počúvate ma s pokojnou trpezlivosťou sochy (akým jazykom by hovorili sochy, keby vedeli rozprávať, aké slová si šepkajú v dutom nočnom tichu múzeí plnom sarkofágov a pľuvadiel?), ako som hovoril, vy počúvate, a ja vám rozprávam, ako ma zavolali k vysielačke, aby som si vypočul správu z Gago Coutinho, slovo za slovom, že sa mi narodila dcéra, a pritom som zvieral operadlo spojárovej stoličky, som v riti, asi odpadnem.

Viete, ženil som sa štyri mesiace pred odchodom do Angoly, v jedno slnečné augustové popoludnie, uchovávam si naň zmätenú pálčivú spomienku, zvuk organa, kvety na oltároch a slzy príbuzných jej dodávajú čosi nežné a jemné, pripomínajúce Buñuelov film, po krátkych víkendových stretnutiach, keď sme sa milovali so zúrivou naliehavosťou a zúfalo sa usilovali o nežnosť tam, kde sme cítili úzkosť z blížiaceho sa odlúčenia, sme sa rozlúčili v daždi na nábreží, s očami bez sĺz sme sa objímali ako dve siroty. A teraz, desaťtisíc kilometrov odo mňa, moja dcéra, plod môjho semena, ktorá rástla ako krtko pod kožou v bruchu svojej matky a ja som pri tom nebol, odrazu vtrhla do spojárovej kabíny medzi výstrižky z časopisov a kalendáre s nahými herečkami, priniesol ju bocian, ktorý jasným hlasom seržanta z Gago Coutinho oznamoval Gita Roman Anna Tibor Urban Lenka Urban Jana Eva Martin Eva, gratulácie od práporu.

Mille baisers pour ma fille et ma chère petite maman¹: stará mama mi raz ukázala kúsok papiera krehkého ako list z herbára, telegram, kde starý otec bojujúci vo vojne vo Francúzsku odpovedal na správu o narodení mojej mamy, a pri pohľade na fotografiu, kde si dievčina oblizovala pohlavie so psom, spomenul som si na mlčanlivého bielovlasého mužíčka s ušným strojčekom, ako sedí na verande domu v Nelas a pozoruje okolité kopce, spomenul som si na septembrové večery v Beire, na tie dávne časy, keď sa okolo mňa a mojich bratov schádzala celá rodina a vytvárala akési láskyplné ochranné retabulum, spomenul som si na mamin úsmev, ktorý som neskôr videl len zriedka, a na vetvičku popínavej rastliny, čo každú noc búchala do okna a pozývala nás na tajomné dobrodružstvá s Petrom Panom.

1) Tisíc ráz bozkávam dcérku a jej drahú mamičku. (pozn. prekl.)

A teraz som stál opretý o drôtený plot, sám, aby nik nevidel moje slzy, opretý o drôtený plot v Chiúme som pozeral z kopca zvažujúceho sa k planine a na džungľu smrti za ňou, na neduživú bledú džungľu na východe, myslel som na svoju nepoznanú dcéru v nemocničnej postieľke medzi ďalšími nemocničnými postieľkami, na ktoré sa dá pozrieť cez lodné okienko, myslel som na dcéru, ktorú som si tak veľmi želal ako živé svedectvo seba samého v nádeji, že sa cez ňu aspoň trochu vykúpim zo svojich chýb, nedostatkov a zlyhaní, nevydarených plánov i veľkolepých snov, ktorým som sa neodvážil dať tvar a význam. Možno ona raz napíše romány, do ktorých som sa bál pustiť, a určí im správny odtieň aj rytmus, možno sa jej podarí nadviazať s druhými blízky, vrúcny a nezištný vzťah, aký som si želal a zároveň sa ho bál, možno sa trpezlivo dopracujeme k vzájomnému pochopeniu, čo ma určitým spôsobom ospravedlní, k pochopeniu, na aké jej matka dlhé roky márne čakala. Viete, často vo mne zvíťazí sentimentálnosť nad skutočnou túžbou zmeniť sa a bezstarostne ubližujem ľuďom v mene tej zvláštnej zmesi sebaľútosti a pokánia, čo na seba väčšinou berie podobu tvrdého sebectva. Po druhej fľaši vodky sa mi myseľ tak neznesiteľne rozjasní, že, ak nie ste proti, prejdeme k tlmenému jasu koňaku, ten sfarbuje moju vnútornú priemernosť fialkastým odtieňom skľučujúcej samoty, čo ma aspoň čiastočne omilosťuje a ospravedlňuje. Nie ste na tom podobne? Nikdy ste nemali chuť vyvracať samu seba? Ako starnem a potreba prežiť už nie je taká prenikavá a naliehavá, jasnejšie si uvedomujem… Ale už je tu koňak: uvidíte, že pri druhom hlte úzkosť zmení smer, existencia postupne získa príjemný odtieň, pozvoľna si začneme znovu vážiť sami seba, chrániť sa sami pred sebou, ďalej ničiť. Myslím, že s touto náplasťou na pažeráku môžem pokračovať v rozprávaní tam, kde som pred chvíľou prestal: sme v sedemdesiatom prvom v Chiúme a práve sa mi narodila dcéra. Práve sa mi narodila dcéra a v tejto chvíli na nás bezpochyby myslia dámy zo Ženského národného hnutia pod marťanskými prilbami kaderníckych sušičov na vlasy, myslia na nás vlastenci z Národnej únie pri tom, ako nakupujú priesvitnú čiernu spodnú bielizeň pre sekretárky, myslí na nás Portugalská mládež, keď láskyplne pripravuje ďalších hrdinov, čo nás nahradia, myslia na nás obchodníci, ktorí vyrábajú vojenský materiál za dobré ceny, myslí na nás vláda priznávajúca vdovám po vojakoch úbohé dôchodky a my nevďačníci, zavalení láskou z každej strany, vychádzame za ostnatý drôt, kde hnijeme a zo samej zvrátenosti zomierame po výbuchu míny či útoku zo zálohy, alebo za sebou nechávame deti bez otcov, ktoré učia ukázať prštekom na našu fotografiu vedľa televízora v obývačke, kam sme ani nevkročili. Podporučík Eleutério, maličký zvráskavený chlapík, s ktorým som sa vydal nákladiakom do džungle, keď jeden z jeho mužov prišiel o nohu po výbuchu protipechotnej míny a ešte pri vedomí sa zvíjal na piesku, mi mlčky položil ruku na plece, a ak mi rozumiete, bol to jeden zo zriedkavých okamihov, keď som sa necítil sám.

Preložila: Jana Benková Marcelliová
Kniha v slovenskom preklade vychádza vo vydavateľstve Portugalský inštitút.
Jej preklad z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

António Lobo Antunes

António Lobo Antunes

Foto: www.noticiasaominuto.com

(1942) sa narodil v Lisabone ako najstarší zo šiestich synov. Už ako malý chlapec si uvedomil, že písanie dáva jeho životu zmysel. Hoci sa túžil stať spisovateľom, na otcovu radu vyštudoval medicínu. Špecializoval sa na psychiatriu, lebo sa mu zdala najbližšie k literatúre. Krátko po skončení vysokej školy dostal povolávací rozkaz do Angoly, kde pracoval ako vojenský lekár. Z otrasných vojnových zážitkov sa nikdy celkom nespamätal a vychádza z nich vo viacerých dielach. Po návrate z Afriky pracoval ako psychiater, no zároveň intenzívne písal. V roku 1979 vyšiel jeho prvý román Slonia pamäť (Memória de Elefante). Kniha, ktorú mu vydavateľstvá dlho odmietali, po vyjdení zaznamenala okamžitý úspech. V tom istom roku vyšiel jeho druhý román Na konci sveta (Os Cus de Judas) a len o rok neskôr Poznanie pekla (Conhecimento do Inferno), záver románovej trilógie, ktorou sa uviedol doma i v zahraničí.

Román Na konci sveta, ktorý nesie silné autobiografické črty, bol preložený do pätnástich jazykov a bezpochyby patrí k Antunesovým najvýznamnejším dielam. Muž, ktorý sa po návrate z vojny nevie znovu zaradiť do normálneho života, rozpráva svoj príbeh neznámej žene v bare. Ide o otvorenú, až sebadeštruktívnu výpoveď človeka: ako tisícky iných ho prinútili ísť do vojny, ktorej neveril, v krajine, ktorá mu nepatrila. Po návrate domov ho prenasledujú nočné mory, rozpadá sa mu vzťah a on si už nevie nájsť miesto v spoločnosti, ktorej nerozumie, v krajine, kde sa už necíti doma. Je z neho cynik, nachádza útechu v alkohole, ide od jednej ženy k druhej, neschopný nadviazať hlbší vzťah, hoci túži po nehe a blízkosti. Ako sám hovorí, „… už nemám miesto nikde, išiel som priďaleko a na pridlhý čas, aby som sem mohol znovu patriť. (…) Vznášam sa medzi dvoma svetadielmi, a tie ma odvrhujú, nemám korene, hľadám biele miesto na mape, kde by som zakotvil, mohlo by ním byť pohorie vášho ležiaceho tela, jaskynka či zákutie vášho tela, kam by som zložil svoju zahanbenú nádej.“

Príbeh muža zlomeného hrôzami vojny je napísaný jazykom, ktorý je práve taký zložitý ako strhujúci. Dlhé komplikované súvetia sú neraz popretkávané drsnými, ba až vulgárnymi slovami, no podobne ako v ďalších jeho dielach, aj tu sa ukazuje, že Antunes je majstrom originálnych metafor a prirovnaní.

Sám hovorí, že nie je možné napísať knihu o vojne. Tí, čo ju nezažili, nemôžu pochopiť, aké ukrutnosti prináša. Pravdou je, že netušíme, čo zostáva ukryté v jeho vnútri, isté však je, že spisovateľ nám predkladá veľmi silný príbeh, že nás jazykom oscilujúcim medzi surovosťou a poetickosťou vťahuje do pekla vojny i do zúfalej prázdnoty, ktorá prichádza po nej. Vďaka jeho románu si naplno uvedomíme, že vojna sa nekončí návratom domov a ten, kto prežil jej hrôzy, si ju v sebe ponesie navždy.

Antunes je hrdý Portugalec; to mu nebráni, aby bol pozorným a neúprosným kritikom veľkých postáv a udalostí histórie krajiny, politických rozhodnutí i celej spoločnosti. V Príručke inkvizítorov (O Manual dos Inquisidores, 1996) sa vracia do rokov vlády salazarizmu a ukazuje kruté zneužívanie moci v tomto období. Dej románu Hra o prekliatych (Auto dos Danados, 1985), ktorý bol ako prvé z jeho diel preložený do slovenčiny (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005, v preklade Jany Marcelliovej), je zasadený v porevolučnom Portugalsku. Na pozadí turbulentných udalostí z roku 1974, keď Klinčeková revolúcia priniesla koniec diktatúry, no vzápätí sa v krajine pokúsili chopiť moci komunisti, sa odohráva príbeh skrachovanej buržoáznej rodiny. Jej členovia stoja pred neodvratným faktom finančného a spoločenského úpadku a pri konfrontácii s ním sa v plnej nahote ukazuje ich morálny rozklad. V románe Návrat karavel (As Naus, 1988) demýtizuje veľké postavy portugalských dejín, svetoznámych moreplavcov Vasca da Gama, Pedra Álvaresa Cabrala či Dioga Cãa, kráľa Manuela i spisovateľa Luísa de Camões a vracia im podobu smrteľníkov so všetkými ľudskými nedostatkami a chybami.

António Lobo Antunes je autorom takmer tridsiatky románov a piatich kníh stĺpčekov, ktoré pôvodne vychádzali v novinách a časopisoch. Spomedzi románov spomeňme ešte aspoň Alexandrínske fado (Fado Alexandrino, 1983), Rozpravu o vášňach duše (Tratado das Paixões da Alma, 1990), Prirodzený poriadok vecí (A Ordem Natural das Coisas, 1992), Smrť Carlosa Gardela (A Morte de Carlos Gardel, 1994), Nechoď tak rýchlo do tej tmavej noci (Não Entres Tão Depressa Nessa Noite Escura, 2000), Včera som ťa nevidel v Babylone (Ontem Não Te Vi em Babilónia, 2006) či Kým kamene nebudú ľahšie ako voda (Até que as Pedras se Tornem Mais Leves que a Água, 2016).

Získal mnoho cien doma i v zahraničí. Patrí k nim napríklad Veľká cena portugalskej spisovateľskej asociácie za román a novelu za rok 1985 a 1999, Cena France Culture za rok 1996 a 1997, Medzinárodná cena latinskej únie za rok 2003, Cena Jeruzalema za rok 2005, Camõesova cena za rok 2007 a Medzinárodná cena Nonino za rok 2014. Je nositeľom francúzskeho Rádu umenia a literatúry.

Kniha Na konci sveta vychádza vo vydavateľstve Portugalského inštitútu. Preklad knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Jana Benková Marcelliová

Jana Benková Marcelliová

Foto: Archív autorky

Jana Benková Marcelliová

(1979) Vyštudovala angličtinu a portugalčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracuje ako odborná asistentka na Katedre romanistiky FiF UK. Popritom sa venuje umeleckému prekladu a tlmočeniu z portugalčiny. V rámci umeleckého prekladu sa sústreďuje najmä na súčasnú lusofónnu literatúru. Do slovenčiny preložila napr. Hru o prekliatych a Na konci sveta od Antónia Loba Antunesa, Lisabon, palubný denník od Josého Cardosa Piresa, Obchodníka s minulosťou od Josého Eduarda Agualusu, Všetky poviedky a Blízko divokého srdca od Clarice Lispectorovej, August od Rubema Fonsecu ako aj viacero románov Paula Coelha. Za preklad románu Alef od Paula Coelha a súboru poviedok Všetky poviedky od Clarice Lispectorovej získala Prémiu za knižnú tvorbu Literárneho fondu.