Narine Abgarian: Ľudia, ktorí sú vždy so mnou anotácia
Ide o príbeh jednej arménskej rodiny očami Dievčatka – aj jeho meno má svoj príbeh. Na svoj vek je veľmi múdre, má milujúcich rodičov a príbuzných, žije v mestečku, kde sa všetci poznajú. Najbližšou je mu prababička Tata, žena s ťažkým osudom, pre ktorú je pravnučka najväčšou radosťou. Otec dcére vraví: Si na začiatku cesty. Za tebou sa množia tvoji predkovia, ktorí odišli na druhý svet. Sú tvojimi krídlami. Dodávajú ti silu, drž sa ich a nikto ti nikdy nebude môcť ublížiť.
Cez príbehy obyvateľov Berdu prenikáme aj do najstrašnejších udalostí, ktoré zažívali Arméni naprieč svojimi dejinami. Genocída, vysídľovanie, vojny, hladomory – nič ich však nezlomilo, žijú ďalej najlepšie, ako vedia, a dúfajú v svetlú budúcnosť.
Narine Abgarian má veľmi košatý, no prístupný jazyk a aj osobne je veľmi otvorená – ochotne (a obratom) mi odpovedala na otázky ohľadom arménskych reálií, prediskutovali sme i arménsku životnú filozofiu, čo ma osobne nesmierne obohatilo. Hovorili sme aj o tom, či hľadať ekvivalent v cieľovom jazyku alebo skôr zachovávať exotický kolorit – tak vznikol slovníček v závere knihy, v texte ostalo len pár autorských poznámok pod čiarou. Viaceré prekladateľské oriešky vyriešila redaktorka – moja dcéra – s arménskou kamarátkou (tiež Tatou).
Podobne ako román Simon (Artforum 2022) ma aj táto kniha dojíma rozprávaním o živote vo všetkých jeho prejavoch, o radostiach, bolestiach, filozofiou o tom, že život je tam, kde nás majú radi… Všetci sme hostia v tomto živote a, ako sa píše v závere: „Láska je to, pre čo je hodno žiť.“